Bez svadobného rúcha

30.03.2013 10:52

Mat 22,1-14 Podobenstvo o svadobnom rúchu obsahuje dôležité poučenie. Svadba je tu znázornením spojenia ľudí s Bohom a svadobné rúcho predstavuje povahu, akú majú mať tí, čo sa chcú na nej zúčastniť. Kristus podobenstvami o svadobnom rúchu i o veľkej večeri znázornil nielen pozvanie evanjelia a jeho neprijatie zo strany Židov, ale aj ponuku milosti pohanom. Ľudia odmietaním pozvania urážajú hostiteľa, za čo ich stihne jeho trest. Na svadbu pozýva kráľ, ktorý má moc prikazovať. Pozvaným preukázal veľkú poctu, ale oni si ju nevážili, čím zneuctili jeho autoritu. Pozvanie prijali s nezáujmom a odpovedali naň urážlivým správaním. Kráľových služobníkov vysmiali, hrubo s nimi zaobchádzali, ba niektorých aj zabili. Keď sa vládca dozvedel, že pozvaní jeho ponuku odmietli, oznámil, že nikto z nich nebude s ním večerať. Tých, čo kráľa urazili, stihol ešte väčší trest než len to, že neboli pri slávnostnom stole. Kráľ „poslal svoje vojská, zničil tých vrahov a ich mesto vypálil“ (Mat 22,7).

V oboch podobenstvách sa hovorí, že na slávnosti boli hostia. V druhom je však zdôraznená osobná príprava každého pozvaného na hostinu. Kto ju zanedbal, bol zo slávnosti vylúčený. „Keď kráľ vošiel pozrieť sa na hodovníkov, uvidel tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného rúcha. Povedal mu: Priateľu, ako si sem vošiel, veď nemáš svadobné rúcho? On zanemel. Vtedy kráľ povedal sluhom: Zviažte mu nohy a ruky a vyhoďte ho von do tmy. Tam bude plač a škrípanie zubami“ (Mat 22,11-13). Pozvanie na slávnosť oznamovali Kristovi učeníci. Náš Pán vyslal najprv svojich dvanástich a neskôr sedemdesiatich poslov. Mali hlásať, že kráľovstvo Božie je blízko a vyzývať ľudí, aby sa kajali a uverili evanjeliu. Poslucháči ich však nebrali vážne a pozvanie odmietli. Kráľ poslal znova svojich sluhov s odkazom: „Hostinu som prichystal, voly a kŕmny dobytok som pozabíjal, a všetko je hotové. Poďte na svadbu!“ (Mat 22,4)

Po ukrižovaní Krista oznamovali toto posolstvo Kristovi nasledovníci Židom. Národ, ktorý o sebe tvrdil, že je zvláštnym Božím ľudom, však odmietol evanjelium zvestované v moci Ducha Svätého. Mnohí Židia to urobili tým najurážlivejším spôsobom. Iných veľmi popudila ponuka spásy a odpustenia toho, že zavrhli Pána slávy. Obrátili sa proti hlásateľom posolstva. Nastalo „veľké prenasledovanie“ (Sk 8,1). Nepriatelia evanjelia uväznili množstvo mužov i žien a niektorých z Božích poslov, ako Štefana a Jakuba, popravili. Vyvolený národ tým úplne zavrhol Božiu milosť. Kristus v tomto podobenstve predpovedal následky ich rozhodnutia. Kráľ „poslal svoje vojská, zničil tých vrahov a ich mesto vypálil“ (Mat 22,7). Rozsudok nad židovským národom sa čoskoro stal strašnou skutočnosťou. Nepriatelia zničili Jeruzalem a Židia sa rozutekali do celého sveta. Tretie pozvanie na slávnosť predstavuje hlásanie evanjelia pohanom. Kráľ povedal: „Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní. Choďte teda na rázcestia, a koho len nájdete, pozvite na svadbu“ (Mat 22,8.9).

Kráľovi „sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých“ (Mat 22,10). Boli to rozmanití ľudia. Niektorí z nich nemali k hostiteľovi o nič viac úcty než tí, čo pozvanie odmietli. Pozvaní z prvej skupiny sa nazdávali, že svoje svetské záujmy nemôžu predsa obetovať kvôli nejakej kráľovskej hostine. Aj mnohí z tých, čo prijali pozvanie, mali na zreteli len vlastný prospech. Uctiť si hostiteľa im bolo vedľajšie, na svadbe chceli len hodovať. Kráľ však pri prehliadke hostí spoznal pravé pohnútky každého z nich. Každému dal zhotoviť svadobné rúcho, bol to jeho dar. Úctu k hostiteľovi prejavili tí, čo si odev obliekli. Jeden z hostí však zostal vo svojich šatoch. Nepripravil sa tak, ako požadoval kráľ. Nechcel vziať na seba drahocenné rúcho, ktoré mu kráľ dal zhotoviť, a tým hostiteľa urazil. Na kráľovu otázku: „Ako si sem vošiel, veď nemáš svadobné rúcho?“ nemal odpoveď a sám sa odsúdil. Pán povedal: „Zviažte mu nohy a ruky a vyhoďte ho von do tmy“ (Mat 22,12.13).

Kráľ svojich hostí dôkladne preveril. Kristus tým znázornil Boží súd. Hostia na slávnosti predstavujú tých, čo sa pokladajú za Božích služobníkov v presvedčení, že ich mená sú zapísané v knihe života. No pravými učeníkmi nie sú všetci vyznávači kresťanstva. Boh pred udelením konečnej odmeny rozhodne, kto bude mať podiel na dedičstve spravodlivých. Toto rozhodnutie padne pred slávnym druhým príchodom Ježiša Krista. Spasiteľ príde, „aby odplatil každému podľa jeho skutkov“ (Zj 22,12). Boh pred príchodom svojho Syna posúdil pohnútky ľudí a každý Kristov nasledovník dostane odmenu podľa toho, čo robil. Kým ľudia žijú na zemi, v nebi sa koná prieskum záznamov o každom človekovi. Boh skúma život všetkých, čo o sebe tvrdia, že mu slúžia. Každý je posudzovaný podľa záznamov v nebeských knihách a jeho údel je navždy určený na základe toho, ako žil. Svadobné rúcho z podobenstva znázorňuje čistú, nepoškvrnenú povahu, ktorú budú mať skutoční nasledovníci Ježiša Krista. Cirkvi je „dané obliecť sa do čistého skvúceho kmentu“ (Zj 19,8a), aby bola „slávna, na ktorej niet poškvrny ani vrásky, ani nič podobné“ (Ef 5,27).

Písmo vysvetľuje, že „tým kmentom sú spravodlivé skutky svätých“ (Zj 19,8b). Je to Kristova spravodlivosť, jeho dokonalá povaha, ktorú vierou získavajú všetci, čo ho prijímajú za svojho osobného Spasiteľa. Naši prví rodičia nosili biele rúcho nevinnosti hneď, ako ich Boh v Edene stvoril. Žili v dokonalom súlade s Božou vôľou. Celou svojou bytosťou sa upínali k nebeskému Otcovi. Bezhriešnu dvojicu zahaľovalo Božie svetlo, ktoré znázorňovalo ich nevinnosť. Keby boli zostali Bohu verní, toto svetlo ich mohlo zahaľovať stále. Keď hriech prerušil ich spojenie s Bohom, sláva jeho svetla ich opustila. Nahí a zahanbení prarodičia sa snažili nahradiť nebeský odev figovým lístím. Od pádu Adama a Evy sa niečoho podobného dopúšťajú všetci priestupníci Božieho zákona. Splietajú si „figové listy“, aby zahalili hriechom spôsobenú nahotu.

Nosia na sebe „rúcho“, ktoré si zhotovili sami. Vlastnými skutkami sa snažia prikryť hriechy a zaľúbiť sa Bohu. To však nikdy nedosiahnu. Človek nemôže vlastným úsilím získať náhradu za stratené rúcho nevinnosti. Odev z figových listov alebo hriechom ušpinené šaty nemôžu nosiť tí, čo s Kristom a nebeskými anjelmi zasadnú k Baránkovej večeri. V Božej prítomnosti obstojíme len v rúchu, ktoré nám pripravil Kristus. Každého kajúcneho a veriaceho človeka oblečie Kristus do rúcha svojej spravodlivosti. Hovorí: „Radím ti: Kúp si odo mňa... biele rúcho, aby si sa zaodel a aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty“ (Zj 3,18). V tomto rúchu, utkanom na nebeských krosnách, nieto jediného ľuďmi vyrobeného vlákna. Kristus ako človek prejavil dokonalú povahu a tú ponúka nám. „Všetka naša spravodlivosť bola ako poškvrnené rúcho“ (ROH Iz 64,6; ECAV Iz 64,5).

Všetko, čo my ľudia môžeme urobiť, je poškvrnené hriechom. Boží Syn sa však „zjavil, aby sňal hriechy, ale v ňom nieto hriechu“. „Hriech je neprávosť“ (1 Ján 3,5.4). Kristus poslúchol všetky požiadavky zákona. Povedal o sebe: „Rád plním tvoju vôľu, môj Bože, rád ju konám, tvoj zákon vo svojom vnútri nosím“ (Ž 40,9). Keď bol Kristus na zemi, povedal svojim učeníkom: „Ja som zachoval prikázania svojho Otca“ (Ján 15,10). Svojou dokonalou poslušnosťou umožnil každému zachovávať tieto prikázania. Ak sa odovzdáme Kristovi, naše srdce sa spojí s jeho srdcom, naša vôľa splynie s jeho vôľou, naša myseľ sa zjednotí s jeho mysľou a naše myšlienky sa mu podriadia. Žijeme teda jeho životom. Tým si vlastne obliekame rúcho Kristovej spravodlivosti. Keď sa potom Hospodin na nás podíva, neuvidí šaty z figového lístia ani nahotu a ošklivosť hriechu, ale rúcho Kristovej spravodlivosti, ktorým je dokonalá poslušnosť Božieho zákona.

Prehliadku na svadobnej hostine robil sám kráľ a prijal iba tých, čo splnili jeho požiadavku a obliekli si svadobné rúcho. Tak je to aj s prítomnými na hostine evanjelia. Nebeský kráľ preskúma všetkých a zostanú len tí, čo si obliekli rúcho Kristovej spravodlivosti. Konať spravodlivosť znamená robiť to, čo je správne. Ľudia budú teda súdení podľa svojich skutkov, lebo v nich sa prejavuje naša povaha a rovnako sa dá poznať aj pravá viera. Nestačí veriť, že Ježiš Kristus nie je podvodník a že biblické náboženstvo nie je šikovne vymyslená rozprávka. Môžeme veriť, že Ježišovo meno je jediným menom pod nebom, ktoré nám sprostredkuje spásu, no napriek tomu ho ešte nemusíme vierou prijať za svojho Spasiteľa. Pravdu nestačí prijať len teoreticky, Krista nestačí vyznávať len slovne a svoje meno mať v zozname členov cirkvi. „Kto zachováva jeho prikázania, zostáva v Bohu a Boh v ňom. A podľa toho, podľa Ducha, ktorého nám dal, poznávame, že zostáva v nás.“ „Podľa toho vieme, že sme ho poznali, keď zachovávame jeho prikázania“ (1 Ján 3,24; 2,3).

To je dôkaz skutočného obrátenia. Nijaké vyznanie nám nepomôže, ak sa Kristus neprejavuje v našich skutkoch spravodlivosti. Pravda má byť zakorenená v srdci, má ovládať myseľ a usmerňovať sklony. Božie zásady majú preniknúť celú povahu a do svojho každodenného života máme uvádzať aj tie zdanlivo nepodstatné pokyny Božieho slova. V kom sa obnovuje obraz Božej povahy, ten žije v súlade s Božím meradlom spravodlivosti – s Božím svätým zákonom. Podľa neho Boh posudzuje ľudské skutky. Tento zákon bude aj na súde skúšobným kameňom povahy. Mnohí tvrdia, že Kristus svojou smrťou zákon zrušil. Protirečia však jeho slovám: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov... Pokiaľ nepominie nebo a zem, nepominie ani jediné písmenko, ani jediná čiarka zo zákona“ (Mat 5,17.18). Kristus položil svoj život, aby zachránil človeka, ktorý prestúpil Boží zákon.

Keby bolo možné zákon zmeniť alebo zrušiť, potom Kristus nemusel zomrieť. On však za svojho pozemského života Boží zákon vyvýšil a potvrdil jeho platnosť svojou smrťou. Svoj život neobetoval preto, aby Boží zákon zrušil alebo oslabil jeho význam, ale aby urobil zadosť spravodlivosti a tým vynikla nemennosť a večná platnosť Božieho zákona. Satan tvrdil, že človek nie je schopný zachovávať Božie prikázania. Samozrejme, že na to nestačia vlastné sily. Kristus však prišiel ako človek a dokázal, že pre toho, kto sa spojí s Bohom, je radosťou žiť podľa jeho prikázaní. „Tým však, čo ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi. Tým, čo veria v jeho meno“ (Ján 1,12). Nejde o ľudskú, ale o Božiu moc. Ak prijmeme Krista, prijmeme aj silu žiť, ako žil on. Boh požaduje od svojich detí dokonalosť. Zákon je prejavom Božieho charakteru a meradlom ľudskej povahy. S týmto večným zákonom Boh zoznamuje všetkých, aby pochopili, akých ľudí chce mať vo svojom kráľovstve. Pozemský život Ježiša Krista bol dokonalým výrazom Božieho zákona a keď si jeho nasledovníci osvoja črty Spasiteľovej povahy, tiež budú zachovávať Božie prikázania. Pán ich prijme do nebeskej rodiny.

Obliekli si skvostné rúcho Kristovej spravodlivosti a smú sa zúčastniť na kráľovskej hostine. Majú právo pripojiť sa k zástupu tých, ktorých Kristus očistil svojou krvou. Muž, ktorý prišiel na hostinu bez svadobného rúcha, predstavuje stav mnohých ľudí v dnešnom svete. Pokladajú sa za kresťanov, ktorí si robia nárok na požehnanie a prednosti evanjelia, ale vôbec si neuvedomujú, že ich povaha sa musí zmeniť. Nikdy neprežili skutočné pokánie. Nechápu, ako veľmi potrebujú Krista a neveria v neho. Nezvíťazili nad zdedenou či vypestovanou náklonnosťou k zlu. Predsa si však myslia, že sú dosť dobrí a namiesto bezvýhradnej dôvery v Krista sa spoliehajú na vlastné zásluhy. Sú to len poslucháči slova, ktorí prichádzajú na slávnosť bez rúcha Kristovej spravodlivosti. Mnohí z tých, čo sa pokladajú za kresťanov, sú iba obyčajní moralisti. Odmietli prijať dar Kristovej spravodlivosti, hoci práve pomocou tohto daru by mohli mnohým iným ľuďom vo svojom okolí, predstaviť Spasiteľa, a tým ho vyvýšiť. Pôsobenie Ducha Svätého je im cudzie. Nekonajú podľa Božieho slova.

Kým skutočných nasledovníkov Pána poznať podľa nebeských zásad, jeho zdanlivých stúpencov spojených so svetom takmer nemožno rozoznať od neveriacej časti populácie. Formálni vyznávači Krista už nie sú tým zvláštnym od sveta oddeleným ľudom. Deliaca čiara sa stráca. Napodobňovaním spôsobov sveta, jeho správania, zvyklostí, sebectva a prestupovaním Božieho zákona sa cirkev nebezpečne priblížila k svetu. Namiesto toho, aby sa svet priblížil k cirkvi zachovávaním Božieho zákona, kresťania sa stále viac prikláňajú k svetu. Domnelí kresťania očakávajú, že budú spasení Kristovou smrťou, ale odmietajú žiť Kristovým obetavým životom. Zdôrazňujú veľkosť daru milosti a pokúšajú sa svoje povahové kazy prikryť plášťom zdanlivej spravodlivosti.

Deň Božieho súdu vyjaví márnosť ich úsilia. Kristova spravodlivosť neprikryje ani jediný pestovaný hriech. Nejeden človek prestupuje Boží zákon tajne a kým sa nedopustí nijakého zjavného priestupku, svet ho pokladá za bezúhonného. Boží zákon však odkrýva tajomstvá srdca. Boh posudzuje každý čin podľa pohnútok. Na súde obstojí len to, čo je v súlade so zásadami Božieho zákona. Boh je láska a prejavil ju tým, že svetu daroval Krista. Darom „svojho jednorodeného Syna, aby nik nezahynul, ale aby večný život mal každý, kto verí v neho“ (Ján 3,16), dal svojim vykúpeným všetko. V Kristovi nám dal celé nebo a z neho môžeme čerpať silu a schopnosti, aby nás nepremohol a nezničil nepriateľ spasenia. Boh však pri všetkej svojej láske nemôže prehliadať hriech. Neospravedlnil ho satanovi, Adamovi, Kainovi a neospravedlní ho ani komukoľvek inému.

Naše hriechy a povahové nedostatky nenecháva bez povšimnutia. Očakáva, že v jeho mene nad nimi zvíťazíme. Kto nestojí o dar Kristovej spravodlivosti, zanedbáva tie povahové vlastnosti, ktorými sa má vyznačovať Boží ľud. Odmieta to jediné, čo človeka môže pripraviť, aby smel zasadnúť k svadobnej hostine. Keď sa kráľ v podobenstve spýtal: „Ako si sem vošiel, veď nemáš svadobné rúcho?“ muž zanemel. Podobne to bude aj v deň Božieho súdu. Dnes ešte ľudia môžu ospravedlňovať svoje povahové nedostatky, ale v deň posledného súdu zostanú bez jedinej výhovorky. Dnešní kresťania majú mnoho predností. Pán sa nám zjavuje v stále jasnejšom svetle. Naše možnosti sú nepomerne väčšie, než mal Boží ľud v dávnych dobách. Máme nielen veľké svetlo poznania, ktoré dostal Izrael, ale aj mocný dôkaz o spáse, ktorú priniesol Kristus. Čo bolo pre Židov len predobrazom či symbolom, je pre nás už skutočnosťou.

Oni mali Starú zmluvu, my máme okrem nej aj Novú zmluvu. Máme istotu, že Spasiteľ prišiel, zomrel na kríži, vstal z mŕtvych a zmyslom otvoreného hrobu sú jeho slová: „Ja som vzkriesenie i život.“ Poznávaním Krista a jeho lásky sa medzi nami uskutočňuje Božie kráľovstvo. So Spasiteľom sa zoznamujeme v kázňach a počujeme o ňom aj v piesňach. Máme hojnosť duchovného pokrmu. Svadobné rúcho, pripravené za vysokú cenu, ponúka Pán každému zdarma. Prostredníctvom kazateľov evanjelia poznávame Kristovu spravodlivosť, ospravedlnenie z viery, veľké a vzácne zasľúbenia Božieho slova, voľný prístup k Otcovi prostredníctvom Krista, útechu Ducha Svätého a neochvejnú istotu večného života v Božom kráľovstve. Mohol Boh urobiť pre nás ešte viac, keď prichystal veľkú večeru – nebeský banket? Anjeli v nebi hovoria: My sme vykonali všetko, čo sme mali vykonať. Odrážali sme zástupy zlých anjelov, ľuďom sme prinášali svetlo poznania, pripomínali sme im Božiu lásku prejavenú v Ježišovi. Usmerňovali sme ich pohľad na Kristov kríž.

Bolestne si uvedomovali hriech, ktorý ukrižoval Božieho Syna, a to ich presvedčilo. Pochopili, ktoré kroky vedú k obráteniu. Pocítili moc evanjelia a poznanie veľkej Božej lásky im obmäkčilo srdcia. Uvedomili si vznešenú krásu Kristovej povahy. Mnohých to však nijako neoslovilo. Nechceli sa vzdať svojich návykov a zmeniť svoju povahu. Nechceli odložiť rúcho vlastných snáh o spravodlivosť a obliecť si rúcho Kristovej spravodlivosti. Podľahli lakomstvu a svoje záujmy milovali viac ako Boha. Deň konečného rozhodnutia bude veľkolepý. Ján ho opisuje slovami: „Videl som veľký biely trón i toho, ktorý na ňom sedel. Pred ním utiekla zem i nebo a už nebolo pre ne miesta. Videl som mŕtvych, veľkých i malých; stáli pred trónom. A otvorili sa knihy. Aj iná kniha sa otvorila, kniha života. A mŕtvi boli súdení na základe zápisov v knihách podľa svojich skutkov“ (Zj 20,11.12).

Smutný bude deň Kristovho druhého príchodu pre tých, čo Spasiteľa neprijali. Vtedy uvidia celý svoj život v pravom svetle. Svetské radosti, bohatstvo či pocty stratia pre nich zmysel. Pochopia, že hodnotu má jedine Kristova spravodlivosť, ktorou pohrdli. Poznajú, že pri stvárňovaní svojej povahy podliehali vplyvu satanových klamstiev. Rúcho, ktoré nosia, svedčí o ich spojení s veľkým odpadlíkom. Vtedy pochopia následky svojej voľby. Uvedomia si, kam ich zaviedlo prestupovanie Božích prikázaní. Nikomu nebude poskytnutý nijaký ďalší čas milosti, aby sa mohol pripraviť na večný život.

Rúcho Kristovej spravodlivosti musíme prijať v tomto živote. To je jediná možná príprava na domov, ktorý Kristus chystá tým, čo ho milujú a zachovávajú jeho prikázania. Náš čas milosti čoskoro uplynie. Jeho koniec je blízko. Kristov varovný odkaz znie: „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás ten deň neprekvapil“ (Luk 21,34). Snažme sa, aby sme boli pripravení. Dbajme o to, aby nás nebeský Kráľ nezastihol na slávnosti bez svadobného rúcha. „Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“ „Blahoslavený, kto bdie a chráni si odev, aby nechodil nahý a aby nevideli jeho hanbu“ (Mat 24,44; Zj 16,15).