Božia Trojica

22.03.2013 14:50

Na Golgote Ježiša zavrhli takmer všetci. Len niekoľkí rozpoznali, kto Ježiš skutočne je. Patrili medzi nich zomierajúci zločinec, ktorý ho oslovil ako Pána, (Luk 23,42) a rímsky vojak, ktorý povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn!“ (Mar 15,39) Keď Ján napísal: „Prišiel do svojho vlastného, a jeho vlastní ho nepoznali,“ (Ján 1,11) mienil tým nielen zástup pod krížom či Izrael, ale každé pokolenie, ktoré žilo na zemi.

Okrem niekoľkých jednotlivcov celé ľudstvo nepoznalo v Ježišovi svojho Boha a Spasiteľa práve tak, ako rozzúrený dav na Golgote. Tento najväčší a najtragickejší omyl svedčí o tom, že poznanie ľudí o Bohu je celkom nedostatočné. Poznanie Boha mnohé teórie, pokúšajúce sa Boha vysvetliť, a mnohé dôvody pre a proti jeho existencii svedčia o tom, že na Božie tajomstvo ľudský rozum nestačí. Úsilie poznať Boha len na základe ľudskej múdrosti sa podobá snahe zväčšujúcim sklom skúmať hviezdne sústavy. Preto je mnohým ľuďom Boh tajomstvom a Božia múdrosť „skrytou múdrosťou“.„Nik z kniežat tohto sveta ju nepoznal. Veď keby ju boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy.“ (1 Kor 2,7.8) Jedným z najdôležitejších prikázaní Písma je milovať „Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou“. (Mat 22,37; pozri 5 Moj 6,5) Nemôžeme milovať niekoho, o kom nič nevieme, a predsa nemôžeme prebádať Božie hlbiny. (Jób 11,7) Ako teda máme poznať a milovať Stvoriteľa? Boh sám sa dáva poznať.

Boh vie o kritickej situácii človeka, preto sa vo svojej láske a v zľutovaní sklonil k nám prostredníctvom Písma. Z neho vieme, že „kresťanstvo nie je záznam o tom, ako človek hľadá Boha, ale výsledok Božieho sebazjavenia a Božích zámerov s človekom“. Zmyslom tohto sebazjavenia je premostiť priepasť medzi odbojným svetom a starostlivým Bohom. Hĺbka Božej lásky k nám sa najviac prejavila v jej vrcholnom zjavení, ktorým je Ježiš Kristus, Boží Syn. Prostredníctvom Ježiša môžeme poznať Otca. Ján napísal: „Prišiel Boží Syn a dal nám schopnosť poznať toho Pravého.“ (1 Ján 5,20) Ježiš povedal: „Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Ján 17,3) Toto je radostná zvesť. Aj keď Boha nemožno poznať úplne, Písmo umožňuje poznať ho prakticky, a to nám pre spasiteľný vzťah s ním celkom stačí. Spôsob poznania Boha. Na rozdiel od iného poznania je poznanie Boha práve tak záležitosťou srdca ako mozgu. Týka sa celej bytosti človeka, nielen jeho rozumu. Potrebná je otvorenosť Duchu Svätému a ochota konať Božiu vôľu. (Ján 7,17; pozri Mat 11,27) Ježiš povedal: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mat 5,8) Neveriaci ľudia teda nemôžu chápať Boha. Pavel sa pýta: „Kde je múdry? Kde zákonník? A kde škriepnik tohto veku? Či Boh neobrátil múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? Keďže teda svet z prejavov Božej múdrosti nepoznal Boha svojou múdrosťou, zaľúbilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom zvesti.“ (1 Kor 1,20.21) Spôsob, ktorým sa učíme poznávať Boha z Písma, sa líši od všetkých ostatných metód poznávania. O Bohu nemožno uvažovať ako o objekte analytického skúmania. Poznávať Boha znamená podriadiť sa autorite jeho sebazjavenia – Písmu. Keďže Písmo vykladá samo seba, treba sa podriadiť zásadám a metódam, ktoré ponúka. Bez týchto biblických smerníc Boha poznať nemožno. Prečo toľkí ľudia Kristovej doby Božie sebazjavenie v Ježišovi nepostrehli? Keďže sa pri skúmaní Písma nedali viesť Duchom Svätým, nesprávne vykladali Božie posolstvo a ukrižovali svojho Spasiteľa.

Nešlo o problém rozumový. Temnota v srdci im zatemnila aj myseľ a koniec takého stavu je večné zahynutie. Božia existencia Poučenie o Božej existencii možno čerpať z dvoch hlavných zdrojov: z knihy prírody a z knihy zjavenia. Dôvody zo stvorenia. O Bohu sa môže každý dozvedieť z posolstva prírody a ľudskej skúsenosti. Dávid napísal: „Nebesia rozprávajú o Božej sláve, obloha svedčí o diele jeho rúk.“ (Ž 19,1) Ján potvrdil, že Božie zjavenie, vrátane prírody, osvecuje každého človeka. (Ján 1,9) Apoštol Pavel hovorí: „Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a Božstvo – možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí.“ (Rim 1,20) O Božej existencii svedčí aj ľudské správanie. Apoštol Pavel videl v aténskom uctievaní „neznámeho boha“ určitý dôvod veriť v Boha. Povedal: „Čo teda uctievate, hoci nepoznáte, to vám ja zvestujem.“ (Sk 17,23) Pavel upozornil aj na to, že správanie nekresťanov vydáva svedectvo o „ich svedomí“, a pripomenul, že Boží zákon majú napísaný „vo svojich srdciach“. (Rim 2,14.15) Určité tušenie existencie Boha možno pozorovať aj u tých, čo nemajú prístup k Písmu. Toto všeobecné zjavenie Boha viedlo k viacerým klasickým rozumovým dôvodom viery v Božiu existenciu.

Písmo Božiu existenciu nedokazuje, predpokladá ju. Hneď vstupný text oznamuje: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (1 Moj 1,1) Písmo predstavuje Boha ako stvoriteľa, udržiavateľa a vládcu celého stvorenstva. Božie zjavenie prostredníctvom stvorenia je také mocné, že pre ateizmus nieto nijakého ospravedlnenia. Ten je dôsledkom odmietania Božej pravdy a pochádza z mysle, ktorá popiera dôvody pre Božiu existenciu. (Ž 14,1; Rim 1,18-22.28) Existuje dosť dôvodov pre vieru v Božiu existenciu na presvedčenie každého, kto sa úprimne snaží poznať pravdu o Bohu. Predpokladom je však viera: „Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu, lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú.“ (Žid 11,6) Viera v Boha však nie je slepá. Opiera sa o postačujúce dôvody Božieho zjavenia v celom Písme i v prírode. Boh Písma Písmo zjavuje podstatné vlastnosti Boha v jeho menách, v jeho pôsobení a v jeho vlastnostiach. Božie mená. V časoch, keď sa písali biblické knihy, mená a názvy boli práve také dôležité, ako sú na Blízkom východe a v Oriente dodnes. Tam sa meno pokladá za výraz charakteru nositeľa mena, jeho pravej povahy a totožnosti. Dôležitosť Božích mien, ktoré poodkrývajú Božiu podstatu, povahu a vlastnosti, vynikne z Božieho prikázania: „Nebudeš brať meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo.“ (2 Moj 20,7) Dávid vyzýva „ospevovať meno Hospodina najvyššieho“. (Ž 7,18) „Sväté a hrozné je jeho meno.“ (Ž 111,9) „Nech chvália meno Hospodinovo, lebo jedine jeho meno je vyvýšené.“ (Ž 148,13) Hebrejské mená El a Elohim („Boh“) zjavujú božskú moc a Boha predstavujú ako silného a mocného, ako Boha stvorenia. (1 Moj 1,1; 2 Moj 20,2; Dan 9,4) Mená Eljon („Najvyšší“) a El Eljon („Boh najvyšší“) majú na zreteli Božie zvrchované postavenie. (1 Moj 14,18-20; Iz 14,14) Adonaj („Pán“) predstavuje Boha ako všemohúceho vládcu. (Iz 6,1; Ž 35,23) Uvedené mená zdôrazňujú majestátnu a transcendentnú povahu Boha. Iné mená zjavujú Božiu ochotu vstúpiť do určitého vzťahu s ľuďmi. Mená Šaddaj („Všemohúci“) a El Šaddaj („Boh všemohúci“) predstavujú všemohúceho Boha, zdroj požehnania a blaha. (2 Moj 6,3; Ž 91,1) Meno Jahve  („Hospodin“, „Pán“) zdôrazňuje Božiu zmluvnú vernosť a milosť. (2 Moj 15,2.3; ROH Hoz 12,4.5; ECAV Hoz 12,5.6) V 2 Moj 3,14 Jahve predstavuje sám seba ako „Som, ktorý som“ alebo „Budem, ktorý budem“, čím je naznačený jeho nemeniteľný vzťah k jeho ľudu. Boh sa príležitostne zjavuje aj dôvernejšie – ako „Otec“, (5 Moj 32,6; Iz 63,16; Jer 31,9; Mal 2,10) ktorý Izraelcov volá: „môj syn“ a „môj prvorodený syn“. (2 Moj 4,22; pozri 5 Moj 32,19) Okrem názvu Otec majú novozmluvné Božie mená rovnaký význam ako Božie mená starozmluvné. V Novej zmluve Ježiš používal názov Otec, aby nás uviedol do úzkeho a osobného vzťahu s Bohom. (Mat 6,9; Mar 14,36; pozri Rim 8,15; Gal 4,6) Božie pôsobenie. Pisatelia Biblie venujú viac času opisu pôsobenia Boha než otázkam o jeho bytí. Predstavený je ako stvoriteľ, (1 Moj 1,1; Ž 24,1.2) udržiavateľ sveta, (Žid 1,3) vykupiteľ a spasiteľ, (5 Moj 5,6; 2 Kor 5,19) ktorý sa stará o konečný údel ľudstva. Robí plány, (Iz 46,11) predpovedá (Iz 46,10) a sľubuje. (5 Moj 15,6; 2 Pet 3,9) Odpúšťa hriechy, (2 Moj 34,7) a preto si zasluhuje našu úctu. (Zj 14,6.7) Písmo zjavuje Boha ako vládcu: „Kráľa vekov, nesmrteľného, neviditeľného, jediného Boha...“ (1 Tim 1,17) Jeho činy potvrdzujú, že je to Boh osobný.

Pisatelia Biblie okrem toho informujú o podstate Boha svedectvami o jeho božských vlastnostiach. Božie neprenosné vlastnosti sú tie aspekty jeho božskej podstaty, ktoré nepatria stvoreným bytostiam. Boh je sám sebou existujúci, pretože má „život v sebe“. (Ján 5,26) Je nezávislý čo do vôle (Ef 1,5) a moci. (Ž 115,3) Je vševediaci, pozná všetko, (Jób 37,16; Ž 139,1-18; 147,5; 1 Ján 3,20) pretože, ako Alfa i Omega (Zj 1,8) pozná koniec od začiatku. (Iz 46,9-11) Boh je všadeprítomný, (Ž 139,7-12; Žid 4,13) transcenduje celý priestor. A predsa je úplne prítomný v každej časti vesmíru. Je večný, (Ž 90,2; Zj 1,8) presahuje hranice času, a predsa je úplne prítomný v každom časovom okamihu. Boh je plnosť moci, je všemohúci. Skutočnosť, že mu nič nie je nemožné, nás uisťuje, že splní, čokoľvek si umieni. (Dan 4,22.32; Mat 19,26; Zj 19,9) Je nemenný – t.j. nezmeniteľný – lebo je dokonalý. Hovorí: „Ja som Pán, nemením sa.“ (Mal 3,6; pozri Ž 33,11; Jak 1,17) Keďže tieto vlastnosti v istom zmysle definujú Boha, sú neprenosné. Božie prenosné vlastnosti vychádzajú z jeho milujúceho záujmu o ľudstvo. Patrí k nim láska, (Rim 5,8) milosť, (Rim 2,24) milosrdenstvo, (Ž 145,9) trpezlivosť, (2 Pet 3,15) svätosť, (Ž 99,9) spravodlivosť, (Ezd 9,15; Ján 17,25) právo (Zj 22,12) a pravda. (1 Ján 5,20) Tieto dary však prichádzajú len s Darcom samotným. Božia zvrchovanosť Písmo jasne svedčí o Božej zvrchovanosti. „Podľa svojej vôle nakladá... Nieto nikoho, kto by mohol prekážať jeho rukám.“ (Dan 4,32) „Lebo ty si stvoril všetky veci, z tvojej vôle boli a sú stvorené.“ (Zj 4,11) „Všetko, čo sa ľúbi Hospodinovi, robí na nebi aj na zemi.“ (Ž 135,6) Preto Šalamún hovorí: „Srdce kráľovo je v ruke Hospodinovej ako vodné toky, vedie ho kamkoľvek chce.“ (Prísl 21,1) Pavel, vedomý si Božej zvrchovanosti, napísal: „Znova sa k vám vrátim, ak to bude chcieť Boh“, (Sk 18,21; pozri Rim 15,32) a Jakub pripomína: „Hovorte: Ak Pán bude chcieť...“ (Jak 4,15)

Písmo hovorí o Božej bezvýhradnej nadvláde nad svetom. Boh ľudí „predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna“. (Rim 8,29.30) Máme sa stať jeho adoptívnymi deťmi a dedičmi. (Ef 1,4.5.11) Čo znamená taká zvrchovanosť pre ľudskú slobodu? Slovo „predurčiť“ znamená „určiť vopred“. Niektorí sa nazdávajú, že v týchto textoch ide o Boží svojvoľný výber určitých ľudí na spásu a iných na odsúdenie, bez ohľadu na ich vlastné rozhodnutie. Zo súvisu týchto textov však vyplýva, že Pavel nehovorí o tom, že by Boh niekoho zo spásy svojvoľne vylučoval. Zmysel týchto výrokov je všeobsiahly. Písmo jasne hovorí, že Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“. (1 Tim 2,4) On „nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie“. (2 Pet 3,9) Nieto dôkazu o nejakom Božom určení, že by totiž niektorí ľudia mali neodvratne zahynúť. Taký výrok by popieral Golgotu, kde Ježiš zomrel za každého. Výraz „aby nezahynul nik“ v texte: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Ján 3,16) znamená, že spasený môže byť každý. Skutočnosť, že slobodná vôľa človeka je rozhodujúcim činiteľom v jeho osobnom určení, vyplýva z toho, že Boh stále upozorňuje na dôsledky poslušnosti a neposlušnosti a nabáda hriešnika zvoliť si poslušnosť a život. (5 Moj 30,19; Józ 24,15; Iz 1,16.20; Zj 22,17) To vyplýva tiež z toho, že veriaci človek môže aj po prijatí milosti odpadnúť od viery a zahynúť... (1 Kor 9,27; Gal 5,4; Žid 6,4-6; 10,29) Boh môže predvídať voľbu každého jednotlivca, ako sa rozhodne, ale jeho predvídanie voľbu človeka neovplyvňuje... Biblické predurčenie spočíva v Božom efektívnom zámere, aby všetci, čo sa rozhodnú veriť v Krista, boli spasení.“ (Ján 1,12; Ef 1,4-10) Čo teda mieni Písmo, keď hovorí, že Boh miloval Jákoba a nenávidel Ézava (Rim 9,13) a že zatvrdil faraónovo srdce? (Rim 9,17.18; pozri v. 15.16; 2 Moj 9,16; 4,21) Zo súvisu týchto textov je  zrejmé, že Pavel nemá na zreteli spásu, ale misiu.

Vykúpenie je prístupné každému, no Boh si určitých ľudí volí pre zvláštne poslanie. Spasenie bolo rovnako dostupné Jákobovi ako Ézavovi, ale Boh si vyvolil Jákoba, nie Ézava, za pokračovateľa línie tých, prostredníctvom ktorých sa vo svete šíri spásonosná zvesť. Boh prejavuje zvrchovanosť vo svojej misijnej stratégii. Keď Písmo hovorí, že Boh zatvrdil faraónovo srdce, je to len potvrdenie toho, čo Boh pripúšťa, nie je to náznak jeho príkazu. Faraónova negatívna odpoveď na Božiu výzvu je príkladom toho, že Boh rešpektoval jeho slobodné rozhodnutie.

Božia prozreteľnosť a ľudská sloboda. Niektorí sa nazdávajú, že Boh pristupuje k ľuďom bez toho, že by o ich rozhodovaní vedel skôr, než sa rozhodnú. Domnievajú sa, že pozná určité budúce udalosti, ako je advent, tisícročie a obnova zeme, no nemá predstavu, kto bude spasený. Zdá sa im, že Boží dynamický vzťah k ľuďom by bol ohrozený, keby mal vedieť všetko, čo sa deje od večnosti do večnosti. Podľa ich názoru Boh by sa musel „nudiť“, keby mal poznať koniec od počiatku. Božie predvídanie toho, čo jednotlivci urobia, im takisto nijako nebráni slobodne sa rozhodnúť, ako historikovo poznanie toho, čo ľudia urobili v minulosti neovplyvní ich vykonané skutky. Ako kamera zaznamenáva scénu bez toho, aby ju menila, tak Božie predvídanie hľadí do budúcnosti bez toho, že by ju menilo. Božie predvídanie nikdy nemarí slobodu ľudského rozhodovania. Dynamika v Trojici Existuje len jeden Boh? Kto je teda Kristus a Duch Svätý? Božia jednota. Na rozdiel od pohanov okolitých národov Izrael veril, že je len jeden Boh. (5 Moj 4,35; 6,4; Iz 45,5; Zach 14,9) To potvrdzuje aj Nová zmluva. (Mar 12,29-32; Ján 17,3; 1 Kor 8,4-6; Ef 4,4-6;1 Tim 2,5) Tento monoteistický dôraz neprotirečí kresťanskej predstave o trojjedinom Bohu, t.j. o Trojici Otca, Syna a Ducha Svätého. Skôr potvrdzuje, že nejde o nijaký panteón rôznych božstiev.

Aj keď Stará zmluva o trojjedinom Bohu výslovne nehovorí, pluralitu v Božstve naznačuje. Boh občas používa množné číslo, napr.: „Utvorme človeka na svoj obraz.“ (1 Moj 1,26) „Človek sa stal ako jeden z nás.“ (1 Moj 3,22) „Poďme, zostúpme...“ (1 Moj 11,7) Občas býva aj anjel Hospodinov stotožnený s Bohom. Keď sa Mojžišovi zjavil anjel Hospodinov, povedal: „Ja som Boh tvojho otca – Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jákobov.“ (2 Moj 3,6) Niektoré texty odlišujú Božieho Ducha od Boha, napr. v zázname o stvorení: „Duch Boží vznášal sa nad vodami.“ (1 Moj 1,2) Iné výroky sa zmieňujú nielen o Duchu, ale zahŕňajú aj tretiu osobu v Božom diele vykúpenia: „Ale teraz Hospodin, Pán [Otec] poslal mňa [Božieho Syna] i svojho Ducha [Ducha Svätého].“ (Iz 48,16) „Svojho Ducha som vložil naňho, právo privedie národom“, (Iz 42,1) t.j. Boh-Otec zoslal Ducha Svätého na Mesiáša. Vzťahy v Trojici. Kristov prvý príchod umožňuje jasnejšie chápanie trojjediného Boha. Z Jánovho evanjelia vyrozumievame, že Boh-Otec, Boh-Syn a Boh-Duch Svätý tvoria jednotu troch súvečných osôb, medzi ktorými je jedinečný a tajomný vzťah. Vzťah lásky. Keď Kristus volal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“, (Mar 15,34) trpel pocitom odlúčenosti od Otca. Toto odcudzenie spôsobil hriech. Hriech prerušil pôvodné spojenie ľudstva s Bohom. (1 Moj 3,6-10; Iz 59,2) Vo svojich posledných hodinách sa Ježiš, ktorý nepoznal nijaký hriech, stal hriechom za nás.

Tým, že vzal na seba náš hriech a zaujal naše miesto, prežíval odlúčenosť, ktorú sme mali prežívať my, a v dôsledku toho hynul. Hriešnici nikdy nepochopia, čo pre Božiu Trojicu znamenala Ježišova smrť. Ježiš bol od večnosti so svojím Otcom i s Duchom Svätým. Žili ako súveční,  spoluexistujúci, v úplnej vzájomnej oddanosti a láske. Trvanie tohto spoločenstva prezrádza dokonalú, absolútnu lásku v Božej Trojici. Výrok „Boh je láska“ (1 Ján 4,8) znamená, že každý žije pre ostatných tak, že okúšajú dokonalú plnosť a šťastie. V 1. liste Korinťanom v 13. kapitole je definícia lásky. Niekto sa môže spýtať, či v dokonalom vzťahu lásky v Trojici možno hovoriť o dlhozhovievavosti alebo trpezlivosti. Trpezlivosť bola potrebná prvýkrát vtedy, keď šlo o odboj anjelov a neskôr o zblúdilých ľudí. Medzi osobami Trojice nemožno hovoriť o nejakom vzájomnom odstupňovaní. Všetky tri osoby sú božské, a predsa sa delia o svoje božské moci a vlastnosti. V pozemských organizáciách poslednou autoritou býva jedna osoba – prezident, kráľ alebo predseda vlády. Zvrchovanou autoritou v Trojici sú všetky tri božské osoby. Aj keď Božstvo (Trojica) nie je jednou osobou, jednota osôb Trojice spočíva v zámere, v zmýšľaní a v podstate. Táto jednota nenarúša odlišnosť osôb Otca, Syna a Ducha Svätého, ani osoby Trojice neoddeľuje. Rozlišovanie osôb v Trojici nijako nenarúša monoteistický dôraz Písma, že Otec, Syn a Duch Svätý sú jeden Boh. V Trojici existuje určité podelenie funkcií. Trojica nepôsobí duplicitne. Poriadok je prvý zákon neba a Božstvo pôsobí usporiadane. Táto usporiadanosť pochádza z Trojice a zachováva jej jednotu. Otec je zdroj, Syn je sprostredkovateľ a Duch Svätý je vykonávateľ. Vtelenie je skvelý príklad aktívneho vzťahu troch osôb Božstva. Otec dal svojho Syna, Kristus dal sám seba a Duch Svätý dal Ježišovi zrod. (Ján 3,16; Mat 1,18.20)

Svedectvo anjelov Márii jasne naznačuje pôsobnosť všetkých troch osôb v tajomstve Božieho vtelenia. „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa sa bude volať Svätým, bude to Boží Syn.“ (Luk 1,35) Aj pri Kristovom krste je zrejmé pôsobenie každej z božských osôb. Otec dal podnet, (Mat 3,17) Kristus sa dal pokrstiť ako náš príklad (Mat 3,13-15) a Duch Svätý dal Ježišovi svoju moc. (Luk 3,21.22) Ježiš na sklonku svojho pozemského života prisľúbil, že veriacim pošle Ducha Svätého ako tešiteľa a pomocníka. (Ján 14,16) Keď Ježiš neskôr celé hodiny visel na kríži, volal na svojho Otca: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mat 27,46) V oných vrcholných chvíľach spásnych dejín boli na scéne všetci: Otec, Syn i Duch Svätý. Otec a Syn dnes prichádzajú k nám prostredníctvom Ducha Svätého. Ježiš povedal: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo.“ (Ján 15,26) Otec a Syn poslali Ducha, aby zjavil Krista každému človekovi. Slávnym zámerom Trojice je každému umožniť poznanie Boha a Krista (Ján 17,3) tak, aby Ježiš bol skutočne prítomný. (Mat 28,20; pozri Žid 13,5) Veriaci sú vyvolení pre spásu. Podľa Petrových slov ich „Boh Otec vopred poznal a Duchom posvätil, aby boli poslušní a pokropení krvou Ježiša Krista“. (1 Pet 1,2) Apoštolské požehnanie zahŕňa všetky tri osoby Božstva. „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia i spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými.“ (2 Kor 13,13) Kristus je tu na prvom mieste.

Božie spojenie s ľudstvom sa uskutočnilo prostredníctvom Ježiša Krista – Boha, ktorý sa stal človekom. Aj keď všetky tri osoby Trojice pôsobia spolu pre záchranu ľudstva, len Ježiš žil ako človek, zomrel ako človek a stal sa naším Spasiteľom. (Ján 6,47; Mat 1,21; Sk 4,12) „Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou.“ (2 Kor 5,19) Boha možno tiež označiť za nášho Spasiteľa, (Tít 3,4) pretože nás zachránil prostredníctvom Krista – Spasiteľa. (Ef 5,23; Fil 3,20; pozri Tít 3,6) Každá osoba Trojice má pri spasení človeka odlišnú úlohu. Dielo Ducha Svätého nepridáva nič k postačiteľnosti obete, ktorú priniesol Ježiš Kristus. Pôsobením Ducha Svätého sa objektívne zmierenie na kríži stáva subjektívnou skutočnosťou v srdci vo chvíli, keď doň vstupuje Kristus-Zmierca. Preto Pavel hovorí o „Kristovi vo vás“ ako o „nádeji slávy“. (Kol 1,27) Sústredenie na spásu Raná cirkev krstila obrátených na meno Otca, Syna i Ducha Svätého. (Mat 28,19) Keďže sa však zámer Božej lásky zjavil prostredníctvom Ježiša Krista, Písmo sa zameriava naňho. On je nádej, ktorú predznamenávali starozmluvné obete a sviatky. On je ústrednou Osobnosťou evanjelií. On je tou radostnou zvesťou, ktorú učeníci zvestovali slovom i písmom ako blahoslavenú nádej. Stará zmluva je zameraná dopredu, k jeho príchodu. Nová zmluva zaznamenáva jeho prvý príchod a hľadí k jeho návratu. Kristus, Prostredník medzi Bohom a nami, nás spája s Trojicou. Ježiš je „cesta, pravda i život“. (Ján 14,6) Radostná zvesť sa sústreďuje na Osobu, nielen na smernice pre život. Hovorí o vzťahu, nielen o pravidlách – pretože kresťanstvo je Kristus. Nachádzame v ňom srdce, obsah a súvis celej pravdy a života. Pri pohľade na kríž nahliadame do Božieho srdca. Na tomto mučidle nám Boh prejavil celú svoju lásku. Božia láska nám cez Krista napĺňa ubolené a prázdne srdcia. Ježiš visel na kríži ako Boží dar a náš zástupca. Boh na Golgote zostúpil do najhlbších hlbín zeme, aby sa tam stretol s nami. Je to však to najvyššie miesto, kam smieme vystúpiť. Na Golgote sme na najvyššej možnej výšine – sme v blízkosti Boha. Na kríži sa naplno prejavila obetavosť Božej Trojice. Tam sa udialo najdokonalejšie zjavenie Boha. Kristus sa stal človekom, aby obetne zomrel za celé ľudstvo. Obeť si cenil viac než vlastnú existenciu.

Na Golgote sa Kristus stal našou „spravodlivosťou, posvätením a vykúpením“. (1 Kor 1,30) Nech už máme alebo budeme mať akúkoľvek cenu či význam, všetko pochádza z jeho obete na kríži. Jediný pravý Boh je Boh kríža. Kristus odhalil vesmíru nekonečnú lásku i spásnu moc Božej Trojice. Zjavil trojjediného Boha, ktorý bol ochotný prejsť agóniou odlúčenia na podnet bezpodmienečnej lásky voči odbojnej planéte. Z tohto kríža nám Boh oznamuje svoju láskyplnú výzvu: Zmierte sa! „a Boží pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi“. (Fil 4,7)