Božia vinica

20.03.2013 18:27

Mat 21,33-44 Židovský národ Kristus v podobenstve o dvoch synoch upozornil židovských učiteľov na dôležitosť poslušnosti. V podobenstve o vinici im pripomenul hojné požehnania, ktorými Boh obdaril Izraelitov, čím zdôvodnil Boží nárok na ich poslušnosť. Predstavil im slávny Boží plán, ktorý mali a mohli poslušne splniť. Odhrnutím závoja zahaľujúceho budúcnosť ukázal, že sa celý národ pripraví o nebeské požehnanie a skončí v záhube, lebo neplnil Boží zámer. Ježiš povedal: „Bol hospodár, ktorý vysadil vinicu, ohradil ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval“ (Mat 21,33). Vinicu už predtým opísal prorok Izaiáš: „Zaspievam pieseň o svojom milom, pieseň môjho milého o jeho vinici. Vinicu mal môj milý na žírnom kopci. Prekopal ju, zbavil kamenia; vysadil ju ušľachtilým viničom; vystaval vežu uprostred nej, aj lis vytesal v nej; potom čakal, že donesie hrozno, ale doniesla trpké hrozno“ (Iz 5,1.2).

Hospodár si na púšti vyberie kus pôdy, oplotí ho, vyčistí a obrobí, zasadí tam najlepší vinič a teší sa na hojnú úrodu. Očakáva, že tento pozemok, ktorý si vybral z okolitej púšte, zveľadil ho svojou prácou a opaterou, mu svojím ovocím urobí meno. Takto si Boh vybral ľud spomedzi národov a Kristus ho mal vychovať a vzdelať. Prorok hovorí: „Vinicou Hospodina mocností je dom Izraela a muži júdski sú jeho pôvabnou výsadbou“ (Iz 5,7). Tento ľud, Boh vo svojej nesmiernej dobrote požehnával a dával mu veľké výsady. Právom teda očakával, že prinesie plody a urobí mu česť. Prostredníctvom tohto ľudu sa mal svet dozvedieť o zásadách Božieho kráľovstva. Uprostred hriešneho a bezbožného sveta mal predstavovať Boží charakter. Tak ako Božia vinica mal aj Izrael prinášať plody celkom odlišné od ovocia okolitých modloslužobných národov, ktoré zotrvávali v pazúroch zla. Bez zábran páchali násilie a zločiny, šírili útlak a najohavnejšie neresti. Zlý strom prinášal úrodu biedy a skazy. Plody vínnej revy, ktoré vypestoval Boh, mali byť celkom odlišné.

Židovský národ smel prednostne predstavovať Božiu povahu, ako ju Pán zjavil Mojžišovi. Na prosbu tohto Božieho muža: „Ukáž mi svoju slávu,“ Hospodin odpovedal: „Celú svoju slávu predvediem pred tebou a vyslovím pred tebou svoje meno: Hospodin“ (2 Moj 33,18.19). „Hospodin, Hospodin, Boh milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti, zachovávajúci priazeň tisícom, odpúšťajúci vinu, priestupok a hriech“ (2 Moj 34,6.7). Také ovocie očakáva Boh od svojho ľudu. Čistotou povahy, svätosťou života, milosrdenstvom, láskou a súcitom mal byť Boží ľud svedkom, že „Hospodinov zákon je dokonalý, občerstvuje dušu“ (Ž 19,8). Boh chcel prostredníctvom židovského národa hojne požehnať všetky národy. Izrael mal urobiť prípravy, aby sa Božie svetlo rozšírilo do celého sveta. Ostatným národom sa poznanie Boha zatemnilo, pretože prepadli zhubným návykom. Boh ich však vo svojej milosti predsa len nevyhubil. Chcel im dať príležitosť, aby ho poznali prostredníctvom jeho cirkvi. Prial si, aby jeho ľud zosobnil zásady, pomocou ktorých by sa v ľuďoch uskutočnila obnova Božích povahových vlastností. Kvôli tomuto cieľu povolal Boh Abraháma z modlárskeho prostredia a kázal mu usadiť sa v Kanaáne. Povedal: „Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním“ (1 Moj 12,2).

Boh viedol Abrahámových potomkov, Jákoba a jeho synov do Egypta, aby v bezbožnom prostredí upozorňovali obyvateľov tohto veľkého národa na zásady Božieho kráľovstva. Jozefova poctivosť a jeho obdivuhodné opatrenia, ktorými zachránil egyptský ľud, priam prorocky znázorňovali život Ježiša Krista. Mojžiš a mnohí ďalší sem priniesli svedectvo o Bohu. Boh pred odchodom Izraelitov z Egypta znova osvedčil svoju moc a milosť. Úžasnými divmi, ktorými vyslobodil svoj ľud z otroctva a starostlivosťou, ktorú mu prejavoval počas putovania púšťou, nemal na zreteli len ich záujem a blaho. Zázračné Božie skutky mali byť názorným poučením aj okolitým národom. Hospodin sa zjavil ako zvrchovaný Boh presahujúci ľudskú moc. Znamenia a divy vykonané v záujme vyvoleného ľudu ukázali Božiu moc nad prírodou i nad najmocnejšími uctievačmi prírody. Pán prešiel pyšným Egyptom tak, ako prejde po zemi v jej posledných dňoch. Ten, ktorý sa svojmu služobníkovi Mojžišovi predstavil ako slávny a mocný „SOM“, vyslobodil svoj ľud v sprievode ohňa a búrky, zemetrasenia a smrti. Boh vyslobodil Izraelitov z krajiny otroctva.

Viedol ich „veľkou a strašnou púšťou, kde sú ohnivé hady a škorpióny, vyprahnutým krajom, v ktorom nieto vody“ (5 Moj 8,15). Postaral sa o to, aby im skala vydala vodu a dával im „nebeské obilie“ (Ž 78,24). Mojžiš povedal: „Hospodinovým podielom je jeho národ. Jákob je jeho údelným vlastníctvom. Našiel ho v pustej krajine, kde nevzhľadná divočina vyje, ujal sa ho, staral sa oňho, chránil si ho ako zrenicu oka. Ako orol bdie nad svojím hniezdom a krúži nad svojimi orlíčatami, tak rozostiera si krídla a berie ho, nesie ho na svojej peruti; Hospodin sám ho vodil, nebolo pri ňom cudzieho boha“ (5 Moj 32,9-12). Tak ich Boh priviedol k sebe, aby mohli žiť ako v tieni Najvyššieho. Sám Boží Syn viedol Izraelitov počas ich putovania púšťou. Viedol ich skrytý v oblačnom stĺpe vo dne a v ohnivom stĺpe v noci. Chránil ich pred nebezpečenstvami púšte, doviedol ich do zasľúbenej krajiny a pred všetkými národmi, ktoré Boha neuznávali, ustanovil Izrael za svoje vlastníctvo ako Božiu vinicu.

Boh zveril tomuto ľudu svoje Slovo. Ako plotom ho ohradil predpismi svojho zákona, večnými zásadami pravdy, spravodlivosti a čistoty. Tieto mali Izraelitov chrániť pred hriešnymi návykmi, ktoré by ich priviedli do záhuby. Ako strážnu baštu vo vinici postavil Boh uprostred Kanaánu svoj svätý chrám. Ich učiteľom bol sám Boží Syn. Tak ako na púšti chcel im byť aj ďalej učiteľom a vodcom. Jeho sláva prebývala najprv vo svätostánku a neskôr v chráme vo svätyni svätých nad zľutovnicou. Neustále im prejavoval nesmiernu lásku a trpezlivosť. Boh chcel, aby Izraeliti boli jeho predivným a chvályhodným ľudom. Dostali totiž všetky duchovné výsady a ich Darca im neodoprel nič z toho, čo by im pomohlo získať takú povahu, akou by predstavovali jeho samého. Poslušnosť Božiemu zákonu im mala priniesť prospech, ktorý by ostatné národy sveta pokladali za zázrak. Boh ich mohol obdariť múdrosťou a zručnosťou potrebnou pri každej umeleckej práci a chcel aj ďalej zostať ich učiteľom.

Poslušnosť podľa zásad Božieho zákona ich mala zušľachtiť, povzniesť, Boh by ich bol chránil pred chorobami ostatných národov a obdaril by ich mimoriadnou duševnou silou. Mali byť v každom ohľade na patričnej výške. To malo svedčiť o sláve, majestáte a moci ich Boha. Mali sa stať kráľovstvom kňazov a svätým ľudom. Boh ich obdaril všetkým potrebným, aby mohli byť najslávnejším národom na zemi. Ústami Mojžiša im Boží Syn na výsosť jasne vyložil Boží plán a objasnil podmienky ich blahobytu: „Ty si Hospodinovi, svojmu Bohu, svätým ľudom. Teba si vyvolil Hospodin, tvoj Boh, aby si mu bol vlastným ľudom medzi všetkými národmi, ktoré sú na zemi... Vedz teda, že len Hospodin, tvoj Boh, je Bohom; verný to Boh, ktorý do tisíceho pokolenia zachováva zmluvu a priazeň k tým, čo ho milujú a jeho príkazy zachovávajú... Zachovávaj prikázania, ustanovenia a právne predpisy, ktoré som ti dnes prikázal plniť.

Zato, že budete tieto právne predpisy poslúchať, zachovávať a plniť, zachovávať bude Hospodin, tvoj Boh, zmluvu s tebou a priazeň, ktorú prísahou zasľúbil tvojim otcom; bude ťa milovať, požehnávať a rozmnoží ťa; požehná plod tvojho života i plod tvojej pôdy, tvoje obilie, tvoj mušt i tvoj olej, prírastky tvojho dobytka a mláďatá oviec na pôde, ktorú prísahou tvojim otcom zasľúbil dať tebe. Budeš požehnaný nad všetky národy... Hospodin odvráti od teba každú chorobu a nijaký zo zlých neduhov egyptských, ktoré poznáš, nedopustí na teba“ (5 Moj 7,6.9.11-15). Boh im pod podmienkou zachovávania jeho prikázaní sľúbil najlepšiu pšenicu, najlepší med, ako aj dar dlhého života a zjavenie svojej spásy. Adam a Eva stratili svojou neposlušnosťou raj a následkom ich hriechu bola zlorečená celá zem. Keby sa však Izraeliti boli pridŕžali pokynov svojho Pána, pôda mohla byť znova úrodná a krásna.

Boh sám im dal pokyny, ako ju majú obrábať, pričom chcel s nimi spolupracovať na obnove celej zeme. Tak by sa bola ich krajina pod Božím vedením stala názorným príkladom pravdivosti Božích ustanovení. Ako zem poslúcha prírodné zákony a vydáva svoje bohatstvo, tak majú ľudia poslúchať Boží mravný zákon a prejavovať vlastnosti Božej povahy. Aj pohania by boli uznali úspechy tých, čo uctievajú živého Boha a slúžia mu. Mojžiš povedal ľudu: „Pozrite, učím vás ustanoveniam a právnym predpisom, ako mi prikázal Hospodin, môj Boh, aby ste ich plnili v krajine, do ktorej vchádzate, aby ste ju zaujali. Zachovávajte ich a plňte, lebo to bude vašou múdrosťou a rozumnosťou v očiach národov, ktoré počujú všetky tieto ustanovenia a povedia: Naozaj múdry a rozumný ľud je tento veľký národ! Lebo ktorému veľkému národu by boli bohovia takí blízki, ako je Hospodin, náš Boh, kedykoľvek ho vzývame? a ktorý veľký národ by mal také správne ustanovenia a právne predpisy, ako je celý tento zákon, ktorý vám dnes predkladám?“ (5 Moj 4,5-8)

Izraeliti mali obsadiť celé územie, ktoré im určil Boh. Národy, ktoré nechceli uctievať pravého Boha ani mu slúžiť, sa mali z Kanaánu vysťahovať. Boh však chcel, aby Izraeliti prejavovali jeho povahu a privádzali k nemu aj ostatných. Celému svetu mali oznámiť pozvanie evanjelia. Predobraznou obetnou službou mali vyvýšiť Krista pred všetkými národmi a každý, kto by ho prijal, mal žiť. Tí, čo sa ako kanaánska Raáb a moabská Rut odvrátili od modlárstva a uctievali živého Boha, sa mali pripojiť k vyvolenému ľudu. Čím viac by sa ich pridalo, tým viac malo pribudnúť aj územia, kým by Božiemu ľudu nepatrila celá zem. Boh chcel byť milosrdným Pánom všetkým národom. Celá zem mala žiť v radosti a mieri. Človeka stvoril pre šťastný život a v jeho srdci mal byť nebeský pokoj. Pozemské rodiny sa mali stať obrazom veľkej rodiny v nebesiach. Tento Boží zámer však Izrael nesplnil. Pán vyhlásil: „Zasadil som ťa sťa šľachetnú révu, samé pravé semä, ako si sa však zvrhla na cudzí divý vinič!“ (Jer 2,21).

„Izrael je bujný vinič, nasadil ovocie“ (Hoz 10,1). „Teraz, obyvatelia Jeruzalema a mužovia júdski, rozsúďte, prosím, medzi mnou a mojou vinicou. Čo ešte bolo treba spraviť na mojej vinici, čo by som nebol na nej urobil? Prečo doniesla trpčiaky, keď som čakal, že donesie hrozno? Teraz však chcem vám oznámiť, čo urobím svojej vinici: Odstránim jej ohradu a spasú ju; zborím jej múr a pošliapu ju. Pripravím jej rýchly koniec; nebude zrezaná ani okopaná, prerastie bodľačím a tŕním. Oblakom však prikážem, aby ju neskrápali dažďom... On čakal na právo, a tu, hľa, prelievanie krvi, na spravodlivosť, a tu, hľa, volanie o pomoc“ (Iz 5,3-7). Boh prostredníctvom Mojžiša ukázal svojmu ľudu následky nevery. Keď odmietnu zachovávať jeho zmluvu, sami sa odlúčia od Božieho života a pripravia sa o požehnanie. Mojžiš ich varoval: „Dbaj, aby si nezabudol na Hospodina, svojho Boha a tak nezanedbával jeho príkazy, právne predpisy a ustanovenia, ktoré ti dnes dávam. Keď sa naješ a nasýtiš, postavíš si krásne domy a budeš bývať v nich.

Keď sa ti dobytok i ovce rozmnožia, rozhojní sa tvoje striebro a zlato i všetko, čo máš, – nech potom nespyšnie tvoje srdce, nezabudni na Hospodina, svojho Boha... Nehovor vo svojom srdci: Moja sila a moc mojej ruky mi zadovážila toto bohatstvo... Ale ak naozaj zabudneš na Hospodina, svojho Boha, a budeš chodiť za inými bohmi, slúžiť im a klaňať sa im – dnes sa osvedčujem proti vám, že určite zahyniete. Zahyniete ako národy, ktoré Hospodin vyhubí pred vami, pretože ste nepočúvali na hlas Hospodina, svojho Boha“ (5 Moj 8,11-14.17.19.20). Izraeliti však nedbali na toto varovanie. Zabudli na Boha a stratili zo zreteľa tú slávnu prednosť, že na svete mali byť Božími zástupcami. Požehnanie, ktoré dostali, sa nestalo aj požehnaním pre svet. Všetky výhody využívali len na vlastné oslávenie. Neslúžili Bohu tak, ako to od nich žiadal. Tento ľud neukázal svojim blížnym cestu živej viery, ani sa im nestal príkladom svätosti. Izraeliti šli za hlasom svojho porušeného srdca, ako kedysi obyvatelia predpotopného sveta, čo malo za následok, že ľuďom sa z posvätných vecí vytratil ich spásonosný význam. Židia síce vraveli: „Chrám Hospodinov, chrám Hospodinov, chrám Hospodinov je toto!“ (Jer 7,4), ale pritom skresľovali povahu Boha, zneuctievali jeho meno a zhanobovali jeho svätyňu.

Vinohradníci, ktorým Hospodin zveril vinicu, sa spreneverili svojmu poslaniu. Kňazi a učitelia zbožnosti neboli vernými učiteľmi ľudu ani príkladom Božej láskavosti či milosrdenstva a nepredstavili ľuďom Boží nárok na ich lásku a službu. Šlo im najmä o vlastnú slávu. Chceli si privlastniť plody vinice. Starali sa len o to, aby upútali pozornosť na seba a získali čo najväčšie pocty. Otcovia Izraela sa neprevinili len ako obyčajní hriešnici. Boli to predsa ľudia, ktorí sa Bohu slávnostne zaviazali, že budú nielen učiť: „Takto hovorí Hospodin,“ ale že budú podľa toho aj žiť. Jasné Božie slovo však nahrádzali výkladmi podľa vlastných tradícií, takže ľudia museli znášať ťažké bremená obradníckej zbožnosti, ktorá zasahovala do každej oblasti. Ľudia žili v stálom napätí, lebo nemohli splniť to, čo sa od nich žiadalo. Poznanie, že nevedia zachovať tieto rabínske ustanovenia, viedlo k zanedbávaniu aj Božích prikázaní. Boh ich poučil, že majiteľom vinice je on sám a že všetko, čo majú, im len zveril, aby to preňho zúročili. Kňazi a učitelia však nezastávali svoj svätý úrad ako správcovia Božieho vlastníctva.

Sústavne olupovali Pána o hmotné i duchovné dary, ktoré im mali pomôcť rozvíjať jeho dielo. Pre ich chamtivosť a sebectvo nimi pohŕdali ešte aj pohania. Tento žalostný príklad ich zvádzal k nesprávnej predstave o Božej povahe a zákonoch jeho kráľovstva. Boh znášal svoj ľud otcovsky trpezlivo. Oslovoval ho nielen novými prejavmi svojej milosti, ale aj jej odmietnutím. Znova a znova upozorňoval na jeho hriechy a zhovievavo čakal, že ich uzná. Posielal prorokov a poslov, aby vinohradníkom pripomínali Božie požiadavky. Namiesto toho, aby ich títo radostne privítali, zaobchádzali s nimi ako s nepriateľmi. Prenasledovali ich a zabíjali. Boh poslal ďalších poslov, no aj tých stihol rovnaký údel ako prvých s tým rozdielom, že vinohradníci sa k nim správali ešte zlomyseľnejšie a zákernejšie. Boh nakoniec poslal na vinicu svojho Syna. Povedal: „Iste budú mať rešpekt pred mojím synom.“ Odpor sa však v nich zmenil na závisť, a preto si medzi sebou povedali: „Toto je dedič! Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše“ (Mat 21,37.38). Plody vinice budeme môcť užívať sami, ako budeme chcieť.

Židovskí vládcovia nemilovali Boha, preto sa od neho odvrátili a odmietli každý jeho návrh na zmierenie. Kristus, milovaný Boží Syn, prišiel potvrdiť práva Vlastníka vinice, ale vinári sa k nemu správali pohŕdavo a vraveli: Nechceme, aby nám vládol tento muž. Závideli Kristovi jeho vznešenú povahu. Spôsob, akým učil, prevyšoval ich prístup k ľuďom, a preto sa obávali jeho úspechov. Odhaľoval a karhal ich pokrytectvo, poukazoval na následky ich správania. Ich hnev sa vystupňoval do zúrivosti. Trápili ich výčitky, ktorých oprávnenosť nemohli poprieť. Nenávideli Kristom stelesnený ideál spravodlivosti. Poznali, že ich nielen učením, ale aj celým svojim životom usvedčuje zo sebectva, preto sa ho rozhodli zabiť. Nenávideli jeho príkladnú spoľahlivosť, zbožnosť a vznešenú duchovnosť, ktoré sa prejavovali v každom jeho skutku. Celým svojím správaním karhal ich sebectvo. A v konečnej skúške, v ktorej išlo o rozhodnutie medzi poslušnosťou vedúcou k večnému životu a neposlušnosťou smerujúcou k večnej smrti, zavrhli „Svätého Izraelského“.

Keď si mali vybrať medzi Kristom a Barabášom, volali: „Nám prepusť Barabáša“ (Luk 23,18). Na Pilátovu otázku: „Čo teda mám urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Kristus?“ fanaticky vykrikovali: „Ukrižovať ho!“ (Mat 27,22) Pilát sa ďalej opýtal: „Vášho kráľa mám ukrižovať?“ Kňazi a poprední z ľudu mu odvetili: „Nemáme kráľa, iba cisára!“ (Ján 19,15) Keď si Pilát umýval ruky a povedal: „Ja nenesiem vinu na tejto krvi,“ k nevedomému davu sa pridali kňazi a zúrivo volali: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ (Mat 27,24.25) Taká bola voľba židovských vodcov. Ich rozhodnutie bolo zaznamenané v knihe, ktorú Ján videl v ruke Sediaceho na tróne. Túto knihu nikto z ľudí nemôže otvoriť. Keď ju odpečatí „Lev z Júdovho kmeňa“, predstavitelia vyvoleného národa sa znova stretnú so svojím rozhodnutím, ale v podobe rozsudku. Židia sa radi utešovali predstavou, že nebo im je mimoriadne priaznivo naklonené a že budú stále pokladaní za Božiu cirkev. Ako potomkovia Abraháma verili, že základ ich blahobytu je taký pevný, že ich ani zem, ani nebo nemôžu zbaviť ich práv.

Svojou nevernosťou však pripravovali súd nad sebou, a tým aj odlúčenie od Boha. Kristus v podobenstve o vinici upozornil duchovných vodcov národa na vrcholný prejav ich bezbožnosti a spýtal sa ich: „Keď potom príde majiteľ vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“ Kňazi si pri sledovaní podobenstva ani neuvedomili, že jeho zmysel sa týka priamo ich, preto pohotovo s ľudom odpovedali: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu“ (Mat 21,40.41). Nechtiac tým nad sebou vyniesli rozsudok. Poznali, že Ježiš svojím prenikavým pohľadom číta tajomstvo srdca každého z nich. Zasiahla ich neodolateľná moc Kristovho božstva. Vo vinohradníkoch spoznali seba a mimovoľne zvolali: „Ešteže čo!“ (Luk 20,16) Slávnostne a s ľútosťou sa ich Kristus opýtal: „Nikdy ste nečítali v Písmach: Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa uholným kameňom? Pán to urobil; je to divné v našich očiach? Preto vám vravím, že vám bude odňaté Božie kráľovstvo a bude dané národu, ktorý bude prinášať jeho úrodu. Kto padne na ten kameň, doláme sa, a na koho on padne, toho rozmliaždi“ (Mat 21,42-44).

Kristus mohol odvrátiť ortieľ, ktorý si tento národ sám zvolil, keby ho ľudia boli prijali. Závisť a žiarlivosť ich však natoľko ovládli, že sa stali nezmieriteľnými. Rozhodli sa neprijať Ježiša Nazaretského ako Mesiáša. Odmietli Svetlo sveta a odvtedy ich život zahaľovala tá najhustejšia temnota. Na židovský národ doľahol predpovedaný súd. Nespútané vášne vohnali Židov do záhuby, takže sa v slepej zúrivosti navzájom zabíjali. Svojou vzdorovitosťou, tvrdošijnosťou a pýchou privolávali na seba hnev rímskych dobyvateľov. Rimania zničili Jeruzalem, zborili chrám a pozemok pod ním zorali na pole. Potomkovia Júdska zomierali najstrašnejšími spôsobmi. Milióny Židov sa v pohanských krajinách dostalo do otroctva. Židia ako národ nesplnili Boží plán a vinica im bola odňatá. Výsady, ktoré zneužili a dielo, ktoré zanedbali, Pán zveril iným. Cirkev dnes V podobenstve o vinici nemožno vidieť len obraz židovského národa. Je v ňom aktuálne poučenie aj pre nás. Dnešná cirkev tiež dostala od Boha výsady a požehnania a jej Pán má právo na bohatú úrodu. Bolo za nás zaplatené vysoké výkupné. Ak poznáme jeho hodnotu, ľahko si môžeme predstaviť očakávané výsledky.

Na našej planéte, ktorej pôdu zvlažili slzy a krv Božieho Syna, máme prinášať vzácne nebeské ovocie a prejaviť slávu a vznešenosť právd Božieho slova. Boží ľud má ukázať svetu Kristovu povahu a zásady jeho kráľovstva. Satan sa snaží mariť Božie dielo a všemožne ovplyvňuje ľudí, aby prijali jeho zásady. Pôvodca zla predstavuje Božiu cirkev ako zvedený a oklamaný ľud. Je „žalobcom bratov“ a jeho obvinenia sú namierené proti tým, čo sa usilujú žiť spravodlivo. Pán odpovedá na satanove žaloby prostredníctvom svojho ľudu a poukazuje na výsledky, ktoré prináša život podľa nebeských zásad. Tieto zásady sa majú prejavovať v živote každého kresťana, či už v rodine, v zbore alebo na ktoromkoľvek pracovnom úseku v Božom diele. Musí byť totiž zjavné, čo môžu vykonať pri záchrane hynúcich. Majú byť svedkami spásnej moci právd evanjelia a pomocníkmi pri plnení rozsiahleho Božieho plánu s ľudstvom. Vodcovia židovského národa boli hrdí na svoj veľkolepý chrám a dojímavé obrady, no chýbala im pritom spravodlivosť, milosrdenstvo a Božia láska.

Velebnosť chrámu a honosná bohoslužba im nemohli zabezpečiť Božiu priazeň, pretože Bohu neslúžili tak, aby sa ich spôsob zbožnosti zhodoval s jeho vôľou. Neprinášali mu totiž obeť kajúcneho a pokorného srdca. Kde sa ľuďom strácajú zo zreteľa životodarné zásady Božieho kráľovstva, tam nastupuje oslnivá obradnosť uchvacujúca svojou nádherou. Kde sa zanedbáva žiaduce vzdelávanie vlastnej povahy, tá najvnútornejšia ozdoba človeka, a do úzadia sa dostáva aj prostota zbožnosti, tam sa rozpína pýcha, pompéznosť, budujú sa veľkolepé chrámy a to si vyžaduje drahú výzdobu a pôsobivé obrady. Tým však Boha neoslávime a on by ani neprijal náboženstvo podľa módy honosiace sa len vonkajším leskom. Taká bohoslužba nenájde v nebi ozvenu. Boh si cirkev nesmierne váži, no nie pre jej skvelý zovňajšok, ale pre úprimnú zbožnosť, ktorá ju odlišuje od sveta. Cení si ju podľa toho, ako jej členovia rastú v poznávaní Krista a ako napredujú v praktickom kresťanskom živote. Kristus túži, aby jeho vinica prinášala ovocie svätosti a nezištnosti.

Očakáva prejavy lásky a dobroty. Nádheru umenia nemožno porovnávať s krásou povahy, aká má byť ozdobou Ježišových nasledovníkov. Boh zahŕňa veriaceho človeka svojou milosťou. Duch Svätý mu osvecuje myseľ i srdce tak, že vplyv tohto človeka sa stáva príjemnou „vôňou vedúcou k životu“ a Boh môže požehnať jeho dielo. Určitý zbor môže byť najchudobnejší v celej krajine, nemusí na ňom byť nič pozoruhodné, ale ak si jeho členovia osvoja zásady Kristovej povahy, každý z nich má srdce plné Kristovej radosti. K ich bohoslužbe sa pripoja aj anjeli a k Bohu sa bude vznášať chvála a vďaka ako kadidlová vôňa. Sme povolaní svedčiť ľuďom o Božej dobrote a moci. Chvály a vďaky oslavujú Boha. Pán dal napísať: „Kto obetuje vďaku, ten ma ctí“ (Ž 50,23). Izraeliti na púšti velebili Boha posvätnými chválospevmi. Umelci zhudobnili Božie príkazy i zasľúbenia a ľud ich spieval počas svojho putovania. Neskôr si nimi pri slávnostných zhromaždeniach v Kanaáne pripomínali úžasné Božie skutky a vďačne chválili Božie meno. Celý ich život mal byť podľa Božej vôle poznamenaný vďačnosťou.

Tak sa mali obyvatelia vtedajšieho sveta dozvedieť o Božích spásnych skutkoch. (Pozri Ž 67,2.) Ani dnes by to nemalo byť inak. Väčšina ľudí však slúži falošným bohom. Od ich klamnej bohoslužby by sme ich nemali odvracať odsudzovaním ich modiel, ale tým, že ich upozorníme na niečo lepšie. Máme im svedčiť o Božej dobrote a láske. „Vy ste moji svedkovia, znie výrok Hospodinov, a ja som Boh!“ (Iz 43,12) Pán chce, aby sme ocenili slávny plán vykúpenia a uvedomili si, aké prednosti dáva svojim deťom. Podľa jeho vôle máme žiť poslušne a vďačne ho oslavovať. Chce, aby sme mu každý deň slúžili plní nového života a novej radosti. Chce vidieť, ako naše srdcia prekypujú vďačnosťou, pretože môžeme všetky svoje starosti zveriť tomu, ktorý sa o nás stará. Chce, aby sme sa tešili z toho, že sme jeho synmi a dcérami, že nám dal biele rúcho Kristovej spravodlivosti a že máme nádej na skorý príchod nášho Spasiteľa. Úprimne chváliť Boha je práve také dôležité ako sa modliť.

Ľuďom i nebešťanom máme vyznať, ako si vážime obdivuhodnú Božiu lásku k hriešnemu človečenstvu a že z Božej nekonečnej hojnosti očakávame stále väčšie požehnania. Oveľa viac by sme mali hovoriť o svojich radostných skúsenostiach. Po zvláštnom vyliatí Ducha Svätého sa naša radosť v Pánovi, ako aj ochota slúžiť mu výrazne rozhojnia, ak budeme rozprávať o Božej dobrote a o jeho úžasných skutkoch, ktoré vykonal pre svoj ľud. Takéto prejavy maria satanov vplyv a odstraňujú reptanie a nespokojnosť. Pokušiteľova snaha je zbytočná. Zároveň sa zušľachťujú tie povahové vlastnosti, ktoré pripravujú pozemšťanov na pobyt v ich nebeských príbytkoch. Také svedectvo ovplyvní aj iných. Sotva by sme našli účinnejší spôsob, ako získavať ľudí pre Krista. Pána najlepšie oslávime tým, že na zvelebenie jeho mena urobíme všetko, čo je v našich silách. Boh nám dáva svoje dary, aby sme aj my mali čo dať iným a mohli svedčiť svetu o jeho povahe. V židovskom náboženskom systéme patrili dary a obete k podstate bohoslužby. Boh vyzval Izraelitov, aby desatinu zo všetkých príjmov venovali na účely súvisiace so službou vo svätyni.

Okrem toho mali prinášať obete za hriech, dobrovoľné dary a obete vďačnosti. Z týchto prostriedkov žili aj hlásatelia Božej zvesti. Boh neočakáva od nás menej, než od svojho ľudu v dávnej minulosti. Rozsiahle dielo záchrany hynúcich musí ďalej úspešne pokračovať. Príkazom o desiatkoch, daroch a obetiach urobil Boh opatrenie na rozmach svojho diela. Takto máme podporovať hlásanie evanjelia. Desiatky patria Bohu. Máme ich vždy pokladať za posvätný diel svojho príjmu a máme ho odovzdať do pokladnice na podporu Božieho diela. Boh žiada od nás aj dobrovoľné dary a obete vďačnosti. To všetko máme ochotne priniesť v záujme hlásania evanjelia aj v tých najodľahlejších končinách sveta. K službe Bohu patrí aj osobná spolupráca s Pánom pri záchrane hynúceho sveta. Kristov príkaz: „Choďte do celého sveta a zvestujte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mar 16,15) platí pre každého z jeho nasledovníkov. Tí, čo sú povolaní, aby žili s Kristom, súčasne sú povolaní konať aj dielo záchrany svojich blížnych. Stotožňujú sa s Kristom. Majú totiž rovnakú túžbu zachraňovať hynúcich, akú mal Kristus. Nie všetci môžu v Božom diele robiť to isté, ale práca je v ňom pre každého.

Abrahám, Izák, Jákob a Mojžiš slúžili Bohu v danej dobe svojou pokorou a múdrosťou, Józua svojimi schopnosťami, Mária hudobným nadaním, Debora odvahou a zbožnosťou, Rut oddanosťou, Samuel poslušnosťou a vernosťou, Eliáš prísnou svedomitosťou a Elizeus zmierujúcim vplyvom. Každý z nich našiel uplatnenie. Aj dnes majú Bohom obdarení jednotlivci možnosť zapojiť sa do Božej služby. Každý dar treba zúročiť v záujme rozmachu nebeského kráľovstva a na oslavu Božieho mena. Všetci, čo prijali Krista za svojho Spasiteľa, majú hlásať pravdu evanjelia a svojím životom dosvedčiť jeho spásnu moc. Boh od nás nechce nič, čo by nám neumožnil splniť. Kristova milosť nám pomôže vykonať všetko, čo Boh od nás žiada. Veriaci majú oboznamovať ľudí so vzácnymi pokladmi neba. Kristus povedal: „Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a že sa stávate mojimi učeníkmi“ (Ján 15,8). Boh pokladá celú zem za svoju vinicu. Tá je teraz síce v rukách uchvatiteľa, ale patrí Bohu. Je Božia, pretože Boh ju stvoril a vykúpil. Kristus priniesol obeť za celý svet. „Tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Ján 3,16).

V tomto jedinom dare ľudia dostali všetky ostatné dary. Celý svet každodenne prijíma od Boha rôzne požehnania. Každá kvapka dažďa či lúč svetla, ktoré dopadnú na naše nevďačné pokolenie, každý lístok, kvet alebo plod svedčí o zhovievavosti a veľkej láske nášho Stvoriteľa. Ako sa ľudia odvďačujú svojmu Darcovi? Aký majú postoj k Božím otázkam? Komu slúži ľudstvo všeobecne? Predovšetkým mamone. Bohatstvo, postavenie alebo svetské pôžitky považujú mnohí za zmysel života. K bohatstvu sa dostávajú okrádaním ľudí i Boha. Božie dary používajú na dosiahnutie svojich sebeckých zámerov. Všetko má slúžiť ich chamtivosti a uspokojeniu nízkych vášní. Dnešný svet sa dopúšťa rovnakých neprávostí, aké strhli do záhuby Izrael. Nevďačnosť voči Bohu, zanedbávanie poskytnutých príležitostí a možností a zneužívanie Božích darov na sebecké ciele – to boli hriechy Izraelcov, ktoré vyvolali Boží hnev. Rovnaké hriechy vedú do skazy aj dnešný svet. Slzy, ktoré Kristus prelieval na Olivovom vrchu, keď hľadel na vyvolené mesto, neboli prejavom ľútosti len nad Jeruzalemom. V jeho údele Kristus videl obraz záhuby celého sveta.

„Kiežby si aj ty, aspoň v tento deň spoznalo, čo ti slúži na pokoj! Teraz je to však skryté pred tvojimi očami“ (Luk 19,42). „V tento deň.“ Kristom predpovedaný deň sa blíži. Čas Božej milosti a ponúknutých predností je už takmer vyčerpaný. Sťahujú sa temné mraky. Tých, čo odmietajú Božiu milosť, stihne spravodlivý trest. Väčšina ľudí však duchovne spí. Nepoznávajú čas svojho navštívenia. Aký je v tejto rozhodujúcej chvíli stav cirkvi? Plnia jej členovia Božie požiadavky? Zachovávajú prikázania? Zjavujú svetu Božiu povahu? Upozorňujú blížnych na posledné milostivé a varovné posolstvá? Ľudia sú ohrození a celé zástupy „hynú“ (2 Kor 4,3). Ako málo z tých, čo sa pokladajú za Kristových nasledovníkov, pociťuje zodpovednosť za hynúcich. Hoci sa rozhoduje o večnom určení sveta, sotva sa nad tým vážne zamyslia aj tí, čo tvrdia, že veria najvznešenejšej pravde, akú kedy smrteľníci dostali. Chýba láska, ktorá viedla Krista, že opustil svoj nebeský domov a vzal na seba ľudskú prirodzenosť, aby sa ako človek mohol stotožniť s ľuďmi a priviesť ich k Bohu. Božie deti postihla meravosť, zvláštne ochromenie, ktoré im bráni poznať, čo majú robiť v tejto situácii.

Izraeliti po príchode do Kanaánu nesplnili Boží zámer a neoslobodili celú krajinu. Obsadili ju len čiastočne a zostali tam, aby užívali plody víťazstva. Z malovernosti a pohodlnosti sa zhromažďovali v získaných oblastiach namiesto toho, aby postupovali ďalej a obsadzovali nové územia. Tým sa začali vzďaľovať od Boha. Pretože nesplnili Boží zámer, neumožnili Bohu splniť prísľub a dať im svoje požehnanie. Nerobí dnešná cirkev to isté? Celý svet potrebuje evanjelium, ale kresťania sa schádzajú tam, kde sa z jeho predností tešia len sami. Neuvedomujú si potrebu šíriť spásonosný vplyv a hlásať posolstvo záchrany aj do ďalších oblastí. Odmietajú plniť Kristov príkaz: „Choďte do celého sveta a zvestujte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mar 16,15). Je ich vina azda menšia, než bolo previnenie v starozmluvnej cirkvi? Vyznávači Krista prechádzajú skúškou pred celým vesmírom. Nedostatok horlivosti a chabé úsilie v Božom diele prezrádzajú, že ide o neverných služobníkov. Keby to, čo robia, bolo to najlepšie, čoho sú schopní, neboli by odsúdení.

Keby však pracovali s väčším elánom, mohli by vykonať oveľa viac. Vedia to sami a vie to o nich aj svet, že takmer nie sú ochotní zapierať sa a niesť kríž. Pri mnohých menách je v nebeských knihách napísané: Prijíma, ale nedáva. Formálni nositelia Kristovho mena len zatemňujú Kristovu slávu, zastierajú jeho krásu a nevzdávajú mu náležitú česť. V cirkevných matrikách sú aj mená ľudí, ktorí neslúžia Kristovi. Nezaujímajú sa o jeho učenie a nekonajú jeho dielo. Ovláda ich nepriateľ. Svojou neochotou slúžiť dobru spôsobujú nenapraviteľnú škodu. Ich vplyv nie je životodarnou vôňou, ale smrtonosným pachom. Pán sa pýta: „Či by som toto nemal potrestať?“ (Jer 5,9) Izraeliti nesplnili Boží zámer, Boh ich preto obišiel a svoje pozvanie oznámil iným národom. Ak sa ukáže, že nie sú verné, či nebudú rovnako zavrhnuté? V podobenstve o vinici Kristus označil vinohradníkov za vinníkov. Svojmu pánovi odmietli odvádzať plody jeho vinice.

V židovskom národe to boli kňazi a učitelia náboženstva, rabíni, ktorí zavádzali ľudí, a tým okrádali Boha o službu, ktorá mu patrila. Oni teda odvrátili národ od Krista. Spasiteľ predstavil Boží zákon zbavený ľudských tradícií ako spoľahlivé kritérium poslušnosti. To podnietilo odpor rabínov. Tí totiž viac zdôrazňovali názory ľudí než Božie slovo, čím odvracali poslucháčov od Božích ustanovení. Nechceli sa zrieknuť príkazov, ktoré vymysleli ľudia a odmietli zachovávať prikázania Božieho slova. Neboli ochotní obetovať svoju pýchu a vzdať sa chvály od ľudí, lebo nemali v úmysle prijať pravdu. Keď prišiel Kristus a oznámil Božie požiadavky, kňazi a starší mu upreli právo stavať sa medzi nich a ľud. Boli rozhodnutí neprijať jeho pokarhanie a výstrahu, preto podnecovali proti nemu a snažili sa ho pripraviť o život. Sú zodpovední za to, že ľud zavrhol Krista aj za to, čo bezprostredne nasledovalo. Náboženskí vodcovia nesú zodpovednosť za hriechy a záhubu celého národa. Či aj dnes nepôsobia takéto vplyvy? Nejdú mnohí vinohradníci Božej vinice po stopách vodcov vyvoleného národa? Neodvracajú učitelia náboženstva ľudí od jasných požiadaviek Božieho slova?

Nevychovávajú ich skôr k hriechu než k poslušnosti Božieho zákona? z mnohých kazateľníc počuť, že Boží zákon už nie je záväzný. Kazatelia neraz uprednostňujú ľudské tradície, príkazy a zvyky. Šíri sa pýcha, sebecké zneužívanie Božích darov a čoraz viac sa zabúda na Božie požiadavky. Ľudia si neuvedomujú, čo robia, keď neberú do úvahy Boží zákon. Desatoro je výrazom Božej povahy a zásad Božieho kráľovstva. Kto ich odmieta, pripravuje sa o Božie požehnanie. Rozsiahle možnosti ponúknuté Izraelitom boli podmienené poslušnosťou Božím prikázaniam. Aj my môžeme len poslušnosťou získať ušľachtilú povahu a úplné požehnanie – požehnanie ducha, duše i tela, požehnanie v domácnosti i na poli, požehnanie pre časný i večný život. V duchovnej i v prírodnej oblasti možno prinášať plody len pod podmienkou zachovávania Božích zákonov. Ak niekto učí ľudí nebrať ohľad na Božie prikázania, bráni im zároveň prinášať plody na Božiu slávu a previňuje sa tým, že Pán nedostane ovocie zo svojej vinice. Z príkazu Majstra k nám prichádzajú Boží poslovia.

Vyzývajú nás k poslušnosti Božieho slova, tak ako to učil Kristus. Pripomínajú Božie právo na plody vinice – na plody lásky, pokory a obetavej služby. Nevyvoláva to u vinohradníkov hnev ako kedysi u židovských náboženských vodcov? Nezneužívajú títo učitelia svoj vplyv a nezvádzajú ľudí, aby zavrhli požiadavky Božieho zákona? Takýchto učiteľov Boh nazýva nevernými služobníkmi. Božie posolstvá určené starému Izraelu obsahujú vážne a slávnostné varovanie i pre dnešnú cirkev a jej predstaviteľov. Pán o Izraelovi povedal: „Ak im predpíšem množstvo príkazov, za cudzie ich len pokladajú“ (Hoz 8,12). Kňazom a učiteľom Pán povedal: „Môj národ zhynie pre nevedomosť, keďže ty si zavrhol poznanie, zavrhnem aj ja teba... Zabudol si na učenie svojho Boha, i ja zabudnem na tvojich synov“ (Hoz 4,6). Smieme prehliadať Božie varovanie? Smieme zanedbávať príležitosti na službu?

Má posmech sveta, pýcha z vedomostí a prispôsobovanie sa ľudským zvykom zavrhnúť Božie slovo, ako židovskí vodcovia zavrhli Krista? Následky hriechu Izraela poznáme. Poučí sa z nich dnešná cirkev? „Ak však niektoré vetvy boli vylomené, a ty, divá oliva, bol si zaštepený medzi tie ostatné a stal si sa účastníkom koreňa olivy, ktorý dáva miazgu, nevychvaľuj sa nad vetvy... Vetvy boli vylomené... pre neveru..., ale ty stojíš vierou. Nenamýšľaj si, ale sa boj! Lebo ak Boh neušetril prirodzené vetvy, neušetrí ani teba!“ (Rim 11,17-21