Božie správcovstvo

25.03.2013 10:55

Žiť kresťanským životom znamená predovšetkým ochotu podriadiť sa, t.j. prijať Krista a zaprieť sa. Keď si uvedomíme, ako sa Ježiš kvôli nám podriaďoval vôli svojho Otca a zapieral, voláme: „Čo smiem pre teba vykonať?“ Len čo sa však začneme nazdávať, že sme sa Bohu bezvýhradne podriadili, deje sa niečo, čo nám pomôže spoznať povrchnosť nášho odovzdania sa Pánovi. Keď odhalíme nové oblasti svojho života, ktoré mu takisto treba podriadiť, naša odovzdanosť sa prehĺbi. Pán Boh nás opäť upozorní, v čom ešte sa mu má naše ja podriadiť. Takto sa kresťanský život stáva sériou stále novej, vrúcnejšej odovzdanosti, ktorá preniká celú našu bytosť, mení náš životný štýl, všetko naše konanie a celé správanie. Ak všetko, čo sme a čo máme, odovzdáme Bohu, ktorému to všetko patrí, (1 Kor 3,21-4,2) on to prijíma, ale obratom nám to zveruje do správcovskej opatery. Tak sa stávame hospodármi alebo správcami všetkého, čo „vlastníme“. Potom je náš sklon žiť pohodlným sebeckým životom prerušený, lebo si uvedomíme, že nášho Pána ľudia pripravili aj o odev, zajali ho a na svete žil ako cudzinec. Jeho trvale platný príkaz ísť a učiť všetky národy robí z našich cirkevných aktivít – vydávať svedectvo, vyučovať, kázať, krstiť – službu naozaj vzácnu. Kvôli nemu chceme byť vernými správcami. Čo je správcovstvo? „Neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého... a že nepatríte sebe?

Draho ste boli kúpení! Oslavujte teda Boha vo svojom tele.“ (1 Kor 6,19.20) Boli sme vykúpení za vysokú cenu. Patríme Bohu. Boh nás vykúpil, t.j. získal späť, lebo od začiatku sme aktom stvorenia právom patrili jemu. Veď „na počiatku stvoril Boh...“ (1 Moj 1,1) Písmo jasne hovorí, že „Hospodinovi patrí zem i to, čo ju napÍňa, svet i tí, čo ho obývajú“. (Ž 24,1) Boh sa pri stvorení delil s ľuďmi o svoje vlastníctvo, ale on naďalej zostáva skutočným vlastníkom sveta, jej obyvateľov i všetkého majetku. (Ž 24,1) Boh na kríži získal späť ako svoje vlastníctvo to, čo človek pri páde do hriechu odovzdal satanovi. (1 Kor 6,19.20) Veriacich ľudí povolal za správcov svojho vlastníctva, majú mu verne slúžiť. Správcom je ten, komu bola zverená „starostlivosť o domácnosť alebo majetok druhého človeka“. Správcovstvo sa zvyčajne definuje ako „postavenie, povinnosť, alebo služba správcu“.

Pre kresťana správcovstvo znamená „zodpovednosť človeka za stav a používanie všetkého, čo mu zveril Boh – zodpovednosť za život, telesnú existenciu, čas, dary a schopnosti, hmotné vlastníctvo, príležitosti slúžiť iným i poznať Božiu pravdu“. Kresťania slúžia Pánovi ako správcovia Božieho vlastníctva a život pokladajú za príležitosť, ktorú im poskytol Boh, aby sa „naučili byť vernými správcami, a tak sa pripravili na vznešenejšiu správcovskú službu s nehynúcimi hodnotami v budúcom živote“. Správcovstvo teda v širšom zmysle „zahrnuje rozvážne a nesebecké užívanie života“.

Spôsoby uznania Božieho vlastníctva Život možno rozdeliť na štyri základné oblasti, z ktorých každá je darom od Boha. On nám dal telo, schopnosti, čas i hmotné statky. Okrem toho musíme brať ohľad aj na okolitý svet, ktorý patrí pod správu a vládu človeka. Správcovská starostlivosť o telo. Veriaci ľudia sú povolaní, aby predovšetkým vedeli spravovať sami seba. Boha majú milovať z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle. (Luk 10,27)

Kresťania majú prednosť, že môžu zdravo rozvíjať svoje telesné i duševné sily podľa svojich najlepších schopností a príležitostí. Tým vzdávajú česť Bohu a môžu byť väčším požehnaním svojim blížnym. Rozvážne zúročenie schopností. Každý človek má určité schopnosti. Jeden je nadaný hudobne, iný vyniká v zručnej remeselnej práci ako krajčír, murár alebo automechanik. Iní sú obdarení schopnosťou ľahko sa spriateliť a komunikovať s inými ľuďmi. A ďalší môžu mať sklon k tvorivej práci osamote. Človek môže svoje nadanie zamerať na slávu vlastnú, alebo na oslavu toho, od koho každý dar pochádza. Človek môže usilovne zdokonaľovať svoj talent na Božiu slávu, alebo sebecky na slávu vlastnú. Veriaci človek má pestovať každý dar, ktorý prijal od Ducha Svätého, a rozvážne ho zúročovať. (Mat 25) Dobrí hospodári zaobchádzajú s tým, čo im bolo zverené, zúročivo, aby svojmu Pánovi priniesli plný úžitok. Hospodárenie s časom. Ako verní správcovia môžeme Boha oslavovať rozvážnym zužitkovaním času.

„Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom! Veď viete, že od Pána dostanete za odmenu dedičstvo. Slúžte Pánovi, Kristovi!“ (Kol 3,23.24) Písmo nás napomína, aby sme si nepočínali „ako nemúdri, ale ako múdri,“ máme využívať čas, „lebo dni sú zlé“. (Ef 5,15.16) Podobne ako Ježiš máme mať na zreteli záujmy nebeského Otca. (Luk 2,49) Čas je Boží dar, preto každá chvíľa je vzácna. Čas sme dostali na to, aby sme vytvárali charakter pre večný život. Verné hospodárenie s naším časom znamená používať ho tak, aby sme poznávali svojho Pána, pomáhali spolublížnym a zvestovali evanjelium. Keď Pán Boh pri stvorení stanovil beh času, vymedzil ľuďom siedmy deň – sobotu – ako posvätný čas na spoločenstvo s ním. Šesť dní im však určil na užitočné zamestnanie.

Spravovanie hmotného vlastníctva. Boh určil, aby ľudia ovládali zem, ríšu zvierat a prírodné prostredie v záhrade Eden. (1 Moj 1,28; 2,15) Z toho všetkého sa mali nielen tešiť, ale zodpovedne to aj spravovať. Boh mal len jedinú výhradu. Nemali jesť zo stromu poznania dobrého a zlého. Tento strom bol stálou pripomienkou, že jediným vlastníkom zeme a jej zvrchovaným vládcom je Boh. Kým prvý ľudský pár toto obmedzenie rešpektoval, (dotiaľ) prejavoval svoju vieru v Boha a zostal mu verný. Po páde do hriechu Boh už nemohol skúšať ľudí pomocou stromu poznania.

Ľudstvo však aj naďalej potrebovalo trvalú pripomienku, že Boh je zdrojom každého dobra a dokonalého daru, (Jak 1,17) že len on sa o svoje stvorenstvo stará a ľuďom dáva silu získať bohatstvo. (5 Moj 8,18) Preto Boh ustanovil systém desiatkov a obetí, pomocou ktorého nám pripomína, že on je vlastníkom a darcom každého požehnania. Tento systém zabezpečoval prostriedky na živobytie kňazov izraelského chrámu (levítov). Hlásanie radostnej zvesti má podľa Božej vôle závisieť od úsilia a obetí veriacich. Boh nás vyzýva, aby sme sa stali jeho nezištými spolupracovníkmi tým, že mu prinesieme svoje desiatky a obete.

Ako sedmina nášho času (sobota) patrí Bohu, podobne mu patrí aj desatina celého hmotného vlastníctva, ktoré spravujeme. V Písme čítame, že desiatok je „svätý Hospodinovi“, čo symbolizuje, že Boh je vlastníkom všetkého. (3 Moj 27,30.32) Desiatok sa mu teda vracia ako jeho vlastníctvo. Desiatkový systém je vznešený vo svojej jednoduchosti. Vyváženosť tohto ustanovenia je zjavná v jeho úmernom nároku na vlastníctvo bohatých i chudobných. Primerane, teda podľa toho, čo sme od Boha dostali, správcovsky zodpovedáme za užívanie Božieho vlastníctva a úmerne máme vracať Bohu desiatok. Boh svojím nárokom na desiatok (Mal 3,10) nijako nevyzýva k vďačnosti alebo štedrosti. Aj keď vďačnosť má byť súčasťou celého nášho postoja k Bohu, desiatky prinášame preto, že je to príkaz Boží. Desiatok patrí Bohu a on žiada, aby sme mu ho odovzdali. Desiatkový systém je prakticky zakotvený v celom Písme. Abrahám dal Melchisedekovi, kňazovi Boha Najvyššieho, „desiatok zo všetkého“. (1 Moj 14,20) Tým uznal Melchisedekovo božské kňazstvo a prejavil, že dobre pozná posvätné ustanovenie o desiatku.

Táto náhodná zmienka o odovzdaní desiatku naznačuje, že tento spôsob bol už vtedy ustáleným zvykom. Požiadavku odovzdávať Bohu desiatok zrejme chápal aj Jákob, keď ako vyhnanec na úteku sľúbil Hospodinovi: „Zo všetkého, čo mi dáš, budem ti presne odovzdávať desiatky.“ (1 Moj 28,22) Po vyjdení z Egypta, keď sa Izrael stal národom, Boh znovu potvrdil zákon o desiatkoch ako svoje ustanovenie, od ktorého mal závisieť blahobyt Izraela. (3 Moj 27,30-32; 4 Moj 18,24.26.28; 5 Moj 12,6.11.17) Nová zmluva túto inštitúciu nezrušila, ale potvrdila. Ježiš uznával desiatkový systém a odsudzoval tých, čo prekrúcajú jeho ducha. (Mat 23,23) Pretože obradné zákony upravovali prinášanie obetných darov, čím symbolizovali Kristovu zmierujúcu obeť, jeho smrťou na kríži stratili platnosť.

Desiatkový zákon však touto obeťou zrušený nebol. Abrahám ako otec všetkých veriacich môže byť vzorom odovzdávania desiatku aj kresťanom. Ako Abrahám odovzdal desiatok Melchisedekovi, kňazovi Boha Najvyššieho, tak novozmluvní veriaci odovzdávajú desiatok Kristovi, nášmu Najvyššiemu Kňazovi podľa poriadku Melchisedekovho. (Žid 5,9.10; 7,1-22) Desiatky sú posvätné a treba ich použiť len na posvätné zámery. Hospodin prikázal: „Všetky desiatky zo zeme, z výsevu poľa alebo z ovocia stromov patria Hospodinovi; je to sväté Hospodinovi. Všetky desiatky z dobytka a oviec... nech je sväté Hospodinovi.“ (3 Moj 27,30-32) Neskôr čítame Boží príkaz: „Prinášajte celé desiatky do pokladnice a bude poživeň v mojom dome.“ (Mal 3,10) Desiatok bol v Izraeli určený výhradne levítom, ktorí ako kmeň nedostali nijaký podiel zeme a všetok svoj čas mali venovať izraelskej bohoslužbe, svätostánku a výchove ľudu podľa Božieho zákona. (4 Moj 18,21.24) Keď sa po ukrižovaní úloha levítskeho kňazstva skončila, desiatky sa používali na úhradu služieb Božej cirkvi. Apoštol Pavel zvýraznil túto zásadu porovnaním levítskej služby s novozmluvnou službou evanjelia. Napísal: „Keď sme vám my zasiali duchovné dobrá, je to také veľké, že u vás žneme hmotné? Ak majú iní u vás toto právo, nie tým skôr my? Neviete, že tí, čo konajú svätú službu, jedia z toho, čo je vo svätyni, a tí, čo slúžia oltáru, majú z oltára podiel? Tak nariadil aj Pán tým, čo zvestujú evanjelium, aby žili z evanjelia.“ (1 Kor 9,11-14) Členovia cirkvi teda ochotne prinášajú svoje desiatky do „pokladnice a bude poživeň“ v Božom dome. (Mal 3,10) Inak povedané: v Božej cirkvi má byť dosť prostriedkov na živobytie jej kazateľov a šírenie evanjelia. Vďační kresťania však nezostávajú vo svojej obetavosti vo vzťahu k cirkvi len pri desiatku. V Izraeli boli svätostánok a neskôr chrám vybudované z „dobrovoľných obetí“. (2 Moj 36,2-7; pozri 1 Par 29,14)

Zvláštne dary sa prinášali na údržbu týchto bohoslužobných miest. (2 Moj 30,12-16; ROH 2 Kráľ 12,4.5; ECAV 2 Kráľ 12,5.6; 2 Par 24,4-13; ROH Neh 10,32.33; ECAV Neh 10,33.34) Izraelci pravdepodobne prinášali až štvrtinu alebo tretinu svojho príjmu na náboženské a dobročinné účely. Viedli azda tieto vysoké príspevky k chudobe veriacich? Naopak, Boh zasľúbil, že ich vernosť odmení požehnaním. (Mal 3,10.12) Pán aj dnes vyzýva k štedrej obetavosti podľa toho, ako nám požehnal. Obete sú potrebné na výstavbu, údržbu a chod cirkevných zborov, ako aj na poskytovanie lekárskej misijnej služby, ktorá je praktickou stránkou evanjelia.

Máme prinášať také obete ako Izrael, alebo ich obetavosť ako vzor už neplatí? V Novej zmluve Kristus stanovil zásadu pravého hospodárenia, podľa ktorej naše dary Bohu majú byť úmerné svetlu a prednostiam, ktoré sme dostali. Povedal: „Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať.“ (Luk 12,48) Nikde v Novej zmluve nečítame, že by systém desiatkov a darov bol odvolaný alebo zrušený. Pri porovnávaní našich predností a požehnaní s tými, ktoré mal Izrael, poznávame, že náš podiel v Ježišovi je väčší. Nájde naša vďačnosť zodpovedajúci výraz vo väčšej štedrosti, aby sa evanjelium o spasení čo najviac rozšírilo?

Čím viac sa evanjelium šíri, tým je potrebná väčšia podpora.

Zásada správcovstva sa vzťahuje na to, čo si ponecháme, práve tak ako na to, čo dávame. Zatiaľ čo desiatky sú základnou skúškou nášho hospodárenia s pominuteľným hmotným vlastníctvom, skúškou je pre nás aj spôsob, akým naložíme s tým, čo nám zostalo. Naše hospodárenie s hmotným vlastníctvom svedčí o tom, ako milujeme Boha a svojich blížnych. Peniaze možno úspešne použiť v službe dobra: ak ich máme, môžeme pomocou nich poskytnúť jedlo hladným, potrebný nápoj smädným a odev tým, čo ho nutne potrebujú. (Mat 25,34-40)

Z Božieho hľadiska majú peniaze svoju cenu hlavne vtedy, keď ich použijeme na uspokojenie životných potrieb tam, kde je to najviac treba na požehnanie ostatným a na podporu Božieho diela. Nevernosť v desiatkoch a obetiach. Všeobecne povedané, ľudia nevedia o Božích zásadách hospodárenia a nedbajú o ne. Svoju správcovskú zodpovednosť si neuvedomujú ani mnohí kresťania. Božia odpoveď na nevernosť Izraela v tomto ohľade nám pomôže pochopiť, ako na túto záležitosť hľadí Boh. Keď Izraelci používali desiatky a obete pre vlastný úžitok, Boh im varovne pripomínal, že ide o istý druh lúpeže (Mal 3,8) a chudobu veriacich označil za následok ich správcovskej nevernosti: „Zasiahnutí ste kliatbou, a predsa ma podvádzate, vy, celý národ!“ (Mal 3,9) Pán prejavil svoju trpezlivosť, lásku a milosrdenstvo tým, že pred svoje varovné posolstvo uviedol ponuku milosti: „Navráťte sa ku mne a ja sa navrátim k vám.“ (Mal 3,7) Ponúkol im hojné požehnanie a vyzval ich, aby vyskúšali jeho vernosť.

„Prinášajte celé desiatky do pokladnice a bude poživeň v mojom dome; a vyskúšajte ma týmto – vraví Hospodin vojov, či vám neotvorím okná nebies a nevylejem na vás až nadbytok požehnania! A pohrozím pre vás kobylkám, takže vám neskazia plodiny zeme a vinič vám nebude neplodný na poli – vraví Hospodin vojov. Blahoslaviť vás budú všetky národy, lebo budete obľúbenou krajinou – vraví Hospodin vojov.“ (Mal 3,10-12) .Hospodárenie s pôdou. Moderná veda urobila zo zeme rozsiahle laboratórium experimentálnych výskumov. Taký výskum môže byť v mnohom ohľade užitočný, ale priemyselná revolúcia nám nakoniec znečistila vzduch, vodu i pôdu. Technika v niektorých prípadoch prírodu manipulovala namiesto toho, aby sa o ňu hospodárne starala. Ako správcovia sveta by sme mali urobiť čo možno najviac pre zachovanie života na všetkých jeho úrovniach a pre udržanie ekologickej rovnováhy.

V Písme čítame, že Kristus pri svojom druhom príchode „zničí tých, čo kazia zem“. (Zj 11,18) Z tohto pohľadu sú kresťania ako správcovia zodpovední nielen za svoj vlastný majetok, ale aj za svoje okolie. Kristus ako správca Správne hospodárenie nemá nič spoločné so sebectvom, pretože je to úplné sebaodovzdanie sa Bohu a službe ľuďom. Kristus z lásky k nám vytrpel neznesiteľné muky na kríži. Väčšie muky mu však spôsobilo to, že ho zavrhli jeho vlastní. No najväčším utrpením mu bolo vedomie Božej odvrátenej tváre. Akým darom by sa z našej strany dal vyvážiť Boží dar vykúpenia? Kristovým darom nebolo to, čo mal – aj keď mal všetko – ale dar seba. Také je dôsledné správcovstvo. Hľadieť na ten najväčší Dar znamená vystúpiť zo zameranosti na seba a podobať sa mu. Len tak sa môžeme stať cirkvou, ktorá sa správcovsky hospodárne stará nielen o tých, čo sú v spoločenstve veriacich, ale aj o tých, čo sú mimo neho. Keďže Kristus zomrel za svet, správcovstvo vo svojom najširšom zmysle je službou svetu. Požehnané dôsledky správcovstva Boh nám zveril úlohu správcov v našom vlastnom záujme, nie v jeho. Osobné požehnanie. Dôvod, pre ktorý Boh od nás žiada, aby sme mu ustavične zasväcovali celý svoj život – teda čas, schopnosti, všetko, čo sme a čo máme – spočíva v tom, že v nás chce podnietiť duchovný rast a povahový rozvoj. Stálym vedomím, že Boh je vlastníkom všetkého a že nás neprestajne zahŕňa svojou nekonečnou láskou, prebúdza v nás odozvu vďačnosti a lásky.

Verné správcovské hospodárenie nám pomáha víťaziť nad lakomstvom a sebectvom. Desatoro odsudzuje lakomstvo ako jedného z najväčších nepriateľov človeka. Aj Ježiš pred ním varoval: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“ (Luk 12,15) Pravidelná obetavosť nám pomáha vykoreniť lakomstvo a sebectvo zo života. Správcovstvo vedie k rozvoju účinných hospodárnych návykov. Ak sme „ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami“, (Gal 5,24) nič nebudeme užívať zo sebeckých pohnútok a na uspokojenie sebeckých záľub. „Ak v živote víťazia zásady hospodárneho správcovstva, človek je osvietený, jeho zámery sú ustálené, nezdravé spoločenské zábavy strácajú svoju príťažlivosť, potom každodenný život veriaceho prebieha podľa zlatého pravidla a získavanie hynúcich pre Krista sa stáva záľubou.

Takýmto hojným požehnaním Boh obohacuje život viery a vernosti.“ Hlboké uspokojenie a radosť plynie z uistenia, že na všetkom, čo sme investovali do záchrany tých, za ktorých Kristus zomrel, môžeme čítať jeho slová: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“. (Mat 25,40) „Nič nám nie je také drahé, aby sme to nemohli dať Ježišovi. Ak mu vrátime hrivny, ktoré nám zveril do správcovstva, potom nám zverí viac. Čokoľvek urobíme pre Krista, sám odmení, a každá v jeho mene splnená povinnosť rozhojní naše vlastné šťastie.“

Skutoční správcovia sú požehnaním pre všetkých, s ktorými prichádzajú do styku. Spĺňajú Pavlovu správcovskú radu: „Nech robia dobre a stanú sa bohatými na dobré skutky, nech sú štedrí a vedia sa podeliť, nech si uložia dobrý základ pre budúcnosť, aby dosiahli pravý život.“ (1 Tim 6,18.19) Správcovstvo počíta so službou iným a s ochotou podeliť sa o čokoľvek, čo Boh milostivo požehnal, aby sme mohli slúžiť blížnym. To znamená, že „život už nehodnotíme podľa množstva peňazí, titulov, zvučných známostí, domu a prostredia, v ktorom bývame, či majetku a vplyvu, ktorý máme“. Skutočný život spočíva v poznávaní Boha, v prehlbovaní lásky a štedrosti podľa jeho vzoru a v obetavosti podľa toho, ako nás požehnal.

Dávať naozaj v Kristovom duchu znamená skutočne žiť. Požehnanie pre cirkev. Prijatie biblického plánu správcovského hospodárenia je pre cirkev nevyhnutne potrebné. Ustavičná účasť jej členov v dávaní sa podobá cvičeniu. Výsledkom je pevnejšia cirkev, ktorá sa zapája do šírenia Kristových požehnaní a ochotne odpovedá na každú potrebu v Božom diele. Cirkev bude mať primerané prostriedky na podporu kazateľskej služby, na šírenie Božieho kráľovstva nielen vo svojej bezprostrednej blízkosti, ale aj v oblastiach vzdialených. Ochotne zasvätí Pánovi svoj čas, schopnosti i prostriedky z lásky a vďačnosti za jeho požehnania. Z hľadiska Kristovho uistenia, že sa vráti, len čo sa skončí zvestovanie jeho evanjelia o kráľovstve „na svedectvo všetkým národom“, (Mat 24,14) všetci sú pozvaní, aby boli jeho správcami a spolupracovníkmi. Takto sa svedectvo cirkvi stane veľkým požehnaním pre svet a jej verných správcov poteší pohľad na požehnané výsledky evanjelijného rozmachu medzi ľuďmi.

Získaj všetko čo môžeš, ušetrí všetko čo môžeš, rozdaj všetko čo môžeš. (John Wesley)