Dotyk viery

21.03.2013 16:09

„Ak sa dotknem čo len jeho rúcha, ozdraviem.“ (Mat 9,21) Tieto slová si povedala úbohá žena, ktorá sa dvanásť rokov trápila. Nemoc urobila z jej života utrpenie. Všetky svoje prostriedky minula na lieky a lekárov. A výsledok? Oznámili jej, že jej choroba je nevyliečiteľná. Keď táto žena počula chýr o veľkom Lekárovi, v jej srdci ožila nádej. Pomyslela si: „Keby som sa len mohla dostať do jeho blízkosti a porozprávať sa s ním, mohla by som byť uzdravená.“ Kristus bol na ceste do domu židovského rabína Jaira, ktorý ho prosil, aby prišiel k nemu a uzdravil jeho dcéru. Naliehavá prosba „Dcérka mi skonáva. Poď, polož na ňu ruky, aby vyzdravela a žila!“ (Mar 5,23) zapôsobila na Kristovo láskavé a súcitné srdce. Hneď sa vydal s predstaveným synagógy na cestu k nemu domov. Šli však pomaly.

Zo všetkých strán sa totiž na Krista tlačil dav ľudí. Spasiteľ sa predieral zástupom, až prišiel k miestu, kde stála chorá žena. Už toľkokrát sa márne pokúšala dostať sa ku Kristovi. Teraz nastala jej príležitosť. Nevedela, ako ho osloviť a nechcela ho zdržiavať. Počula však, že stačí dotyk jeho rúcha a človek môže byť opäť zdravý. V obave, aby nepremrhala túto svoju príležitosť, pretlačila sa dopredu a povedala si: „Ak sa dotknem aspoň jeho rúcha, budem zachránená.“ Kristus vedel, čo si myslí. Vydal sa smerom, kde stála. Uvedomoval si jej veľkú túžbu a chcel ju povzbudiť, aby svoju vieru vyskúšala. Keď kráčal okolo nej, natiahla ruku a dotkla sa okraja jeho šiat.

Okamžite pocítila, že je uzdravená. Na tento jediný dotyk sa sústredila jej celoživotná viera. Bolesť a slabosť hneď zmizli a ona pocítila chvenie, akoby každou bunkou jej tela prešiel elektrický prúd. Mala pocit dokonalého zdravia. „...na tele pocítila, že je vyliečená z neduhu.“ (Mar 5,29) Vďačná žena túžila vyjadriť svoju vďaku mocnému Lekárovi, ktorý pre ňu v jedinom dotyku urobil viac než lekári za dlhých dvanásť rokov. Nenašla však v sebe dosť odvahy. So srdcom plným vďaky sa chcela vytratiť zo zástupu. Ježiš sa však náhle zastavil, rozhliadol sa vôkol seba a spýtal sa: „Kto sa ma to dotkol?“ Peter sa na neho udivene pozrel a povedal: „Učiteľ, to ľudia sa tisnú na teba a tlačia ťa a ty sa ešte pýtaš: Kto sa ma dotkol?“ (Luk 8,45; Mar 5,31)

„Ale Ježiš povedal: Voľakto sa ma dotkol, lebo som pocítil, že zo mňa vyšla sila.“ (Luk 8,46) Rozoznal dotyk viery od náhodného dotyku ľahostajného davu. Niekto sa ho zámerne dotkol a ten dotyk nezostal bez odozvy. Kristus sa nepýtal kvôli sebe. Chcel poučiť zástup, svojich učeníkov i ženu. Strápeným chcel dať novú nádej. Chcel ukázať, že to bola viera, ktorá priniesla zdravie. Vieru tejto ženy nebolo možné nechať bez povšimnutia.

Boh musí byť oslávený jej vyznaním. Kristus nechcel, aby odišla len s polovičným požehnaním. Chcel, aby vedela, že súhlasí s jej činom viery, pozná jej utrpenie, súcití s ňou, miluje ju a schvaľuje jej vieru v jeho moc, ktorá zachráni každého, kto k nemu príde. Kristus sa pozrel na ženu a trval na tom, že chce vedieť, kto sa ho to dotkol. Žena si uvedomila, že už nič neutají. Plná strachu vystúpila zo zástupu a vrhla sa k jeho nohám. So slzami vďačnosti mu pred všetkými povedala, prečo sa dotkla jeho odevu a ako bola okamžite uzdravená. Bála sa, že dotykom jeho rúcha sa dopustila opovážlivosti.

Z Ježišových úst však nevyšlo jediné slovo výčitky. Zazneli iba slová uznania, ktoré vyvierali zo srdca naplneného láskou a súcitom s ľudským utrpením. „Ježiš jej povedal: Dcéra, tvoje viera ťa uzdravila. Choď v pokoji.“ (Luk 8,48) Akým povzbudením boli pre ňu tieto slová. Jej radosť už nebola oslabená obavou z trúfalosti. Udivený zástup, ktorý sa tiesnil okolo Krista, neokúsil žiadnu životodarnú silu. No trpiaca žena, ktorá sa ho vo viere dotkla, bola uzdravená. Podobne je to s duchovnými vecami.

Náhodný dotyk je iný než dotyk viery. Veriť v Krista len ako v Spasiteľa sveta nikdy človeka neuzdraví. Viera, ktorá prináša spasenie, nie je iba súhlas s pravdou evanjelia. Skutočná viera prijíma Krista ako osobného Spasiteľa. Boh dal svojho jediného Syna, aby som ja, keď v neho uverím, „nezahynul, ale mal večný život“. (Ján 3,16) Keď prichádzam ku Kristovi, mám podľa jeho slov veriť, že dostávam zachraňujúcu milosť. Život, ktorý teraz žijem, mám žiť „vo viere v Božieho Syna, ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa“. (Gal 2,20) Mnohí zamieňajú vieru za názor. Spásna viera je zmluva, pri ktorej tí, čo prijímajú Krista, vstupujú do zmluvného vzťahu s Bohom. Živá viera znamená rast sily a neochvejnej dôvery. Vďaka nim sa človek Kristovou milosťou stáva víťazom. Viera je silnejšia než smrť. Ak budeme chorého viesť k tomu, aby svoj zrak upriamil vo viere na veľkého Lekára, uvidíme pozoruhodné výsledky.

Prinesie to život telu i duši. Ak pracujeme s ľuďmi, ktorí sa stali otrokmi svojich návykov, obracajme ich pohľad na Ježiša. Nezdôrazňujme zúfalstvo a skazu, do ktorej sa rútia. Sústreďme ich pozornosť na slávu nebies. Pomôže im to k záchrane viac, než keď budeme týmto zúfalým a bezmocným ľuďom opisovať hrôzu smrti. „Zachránil nás podľa svojej milosti“ Stotníkov sluha bol ochrnutý. Rimania pokladali svojich sluhov za otrokov, kupovali a predávali ich na trhoviskách. Zaobchádzali s nimi kruto a neľútostne.

Tento stotník sa však správal k svojmu sluhovi veľmi ohľaduplne. Prial si, aby sa uzdravil. Veril, že Ježiš to môže urobiť. So Spasiteľom sa ešte osobne nestretol. No to, čo o ňom počul, vzbudilo v ňom dôveru. Napriek židovskému formalizmu bol presvedčený, že ich náboženstvo je na vyššej úrovni než jeho náboženstvo. Zboril priehradu národnostných predsudkov a nenávisti, ktorá delila dobyvateľov od porazených. Prejavil úctu k službe Bohu a láskavo sa správal k Židom ako k ctiteľom pravého Boha. V Kristovom učení, ako sa o ňom dopočul, našiel práve to, po čom v hĺbke svojej duše túžil.

Celým svojím srdcom odpovedal na Spasiteľove slová. Pokladal sa však za nehodného prísť do Ježišovej blízkosti. Obrátil sa teda na židovských starších s prosbou o uzdravenie svojho sluhu. Starší predložili tento prípad Ježišovi a naliehavo prosili: „Zaslúži si, aby si mu to urobil. Veď miluje náš národ a postavil nám synagógu.“ (Luk 7,4.5) Cestou k jeho domu Ježiš dostal stotníkov odkaz: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu.“ (Luk 7,6) Spasiteľ však v ceste pokračoval a tak mu sám stotník vyšiel v ústrety a svoj odkaz dokončil osobne: „Nepovažoval som sa preto ani za hodného prísť k tebe. Ale povedz len slovo a môj služobník ozdravie.

Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Keď poviem jednému: Choď, tak ide. A druhému: Poď sem, tak príde. A svojmu sluhovi: Urob to, tak to urobí.“ (Luk 7,7; Mat 8,8.9) „Ja predstavujem moc Ríma a moji vojaci uznávajú moje vedúce postavenie. Ty podobne predstavuješ moc večného Boha a všetko, čo je stvorené, ťa poslúcha. Môžeš rozkázať chorobe. Ona ťa poslúchne a vytratí sa. Povedz len slovo a môj sluha bude uzdravený.“ „Potom Ježiš povedal stotníkovi: Choď, a nech sa ti stane tak, ako si uveril. V tej chvíli jeho sluha ozdravel.“ (Mat 8,13) Židovskí starší sa za stotníka u Krista prihovárali, pretože preukázal „nášmu národu“ láskavosť.

„Je toho hodný,“ povedali, „vystavil nám synagógu.“ Sám stotník však o sebe povedal: „Nie som hodný.“ Predsa sa však odvážil žiadať Ježiša o pomoc. Nespoliehal sa na vlastnú dobrotu, ale na Spasiteľovo milosrdenstvo. Jeho jediným dôvodom bola jeho naliehavá potreba. Podobne môže prísť ku Kristovi každý človek. „Zachránil nás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme my urobili, ale podľa svojho milosrdenstva.“ (Tít 3,5) Myslíš si, že preto, že si hriešnik, nemáš právo na Božie požehnania? Pamätaj, že Kristus prišiel na tento svet spasiť hriešnikov. Nemáme nič, čím by sme si mohli získať Božiu priazeň. To jediné, na čo sa môžeme odvolávať, je stav našej úplnej bezmocnosti.

Preto je Kristova spasiteľná moc pre nás nutnosťou. Ak sa prestaneme spoliehať na seba, môžeme pohliadnuť na golgotský kríž a povedať: „Nič v ruke nenesiem, len s vierou k tebe zriem.“ „Prečo, ak môžeš? Pre toho, kto verí, je všetko možné.“ (Mar 9,23) Pravá viera nás spája s nebesiami a dáva nám silu vzoprieť sa silám temnosti. Boh nám v Kristovi pomáha zmeniť každú zlú povahovú vlastnosť a odolať každému pokušeniu, nech je akokoľvek silné. Mnohí si však myslia, že pre svoju malú vieru nemôžu prísť ku Kristovi. Ak niečo podobné trápi i vás, odovzdajte sa vo svojej úplnej nehodnosti milosti súcitného Spasiteľa. Nepozerajte sa na seba, ale na Krista.

Ten, ktorý počas života medzi ľuďmi uzdravoval chorých a vyháňal démonov, je stále ten istý mocný Vykupiteľ. Držte sa jeho zasľúbení ako zdroja života. „Toho, kto príde ku mne, nevyhodím.“ (Ján 6,37) Ak prichádzate do jeho blízkosti, verte, že vás prijme, pretože to sľúbil. Ak tomu veríte, nikdy nezahyniete. Nikdy. „No Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici.“ (Rim 5,8) „Ak Boh za nás, kto proti nám? Ako by nám ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých, nedaroval s ním všetko?“ (Rim 8,31.32) „Som totiž presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomné, ani budúce veci, ani mocnosti, ani to, čo je vysoko, ani to, čo je hlboko, ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi, našom Pánovi.“

(Rim 8,38.39) „Môžeš ma očistiť“ Najobávanejšou zo všetkých známych chorôb na Východe bolo malomocenstvo. Bola to nevyliečiteľná, nákazlivá choroba. U svojich obetí sa prejavila takým strašným spôsobom, že napĺňala strachom i tých najstatočnejších. Židia videli v malomocenstve Boží trest za hriech a preto ho nazývali „ranou“ alebo „prstom Božím“. Bola to choroba hlboko zakorenená, nevyliečiteľná a smrteľná, preto ju považovali za symbol hriechu. Obradný zákon označoval malomocného za nečistého. Čohokoľvek sa dotkol, bolo nečisté. Jeho dych znečisťoval ovzdušie.

Bol vylúčený zo spoločenstva ľudí a pokladaný za mŕtveho. Kto bol podozrivý z nákazy malomocenstva, musel sa ísť ukázať kňazom, ktorí ho vyšetrili a rozhodli o jeho prípade. Ak bol označený za malomocného, bol odlúčený od svojej rodiny, vyhnaný z Izraela a odsúdený zdieľať svoj údel s tými, ktorí boli postihnutí tou istou chorobou. Tieto nariadenia platili aj pre kráľov a vladárov. Panovník, postihnutý touto strašnou chorobou, sa musel vzdať žezla a opustiť spoločnosť. Malomocný musel znášať kliatbu svojej choroby ďaleko od svojich priateľov a príbuzných.

Na toto svoje nešťastie musel všade upozorňovať. Musel si roztrhnúť rúcho a kričať, aby sa z jeho nákazlivej prítomnosti všetci vzdialili. Volanie: „Nečistý! Nečistý!“ znelo žalostným tónom z osamelého miesta a na každého doliehal strach a zdesenie. V kraji, kde pôsobil Kristus, boli malomocenstvom postihnutí mnohí. Keď sa dopočuli o Ježišovi, v srdci jedného z nich začala náhle klíčiť viera. Keby sa dostal k Ježišovi, mohol by byť uzdravený. Ako však vyhľadať Ježiša, keď je navždy vylúčený z ľudskej spoločnosti? Uzdraví ho Kristus? Nebude mu zlorečiť ako farizeji a lekári? Neprikáže mu odísť preč od ľudí? Rozmýšľal o všetkom, čo o Ježišovi počul.

Ani jedného z tých, čo ho prosili o pomoc, neposlal preč. Tento úbohý muž sa rozhodol vyhľadať Spasiteľa. Do mesta má vstup zakázaný. Snáď sa s ním stretne na nejakej bočnej ceste v horách, alebo keď bude učiť niekde za mestom. Prekážky sú veľké, ale je to jeho jediná nádej. Malomocný začuje z diaľky niekoľko Spasiteľových slov. Sleduje, ako kladie ruky na chorého. Vidí, ako chromí, slepí, ochrnutí a zomierajúci na rôzne choroby vstávajú zdraví a chvália Boha za uzdravenie. Jeho viera rastie. Stále viac a viac sa blíži k zástupu, ktorý počúva Ježiša. Zabúda na zákazy, bezpečnosť ľudí i strach, ktorý svojou prítomnosťou prináša. Myslí iba na nádej – byť opäť zdravý.

Pohľad na neho je strašný. Stopy choroby a rozpadávajúce sa telo vzbudzujú odpor. Ľudia v panickom strachu utekajú, len aby s ním neprišli do styku. Niektorí sa pokúšajú zabrániť mu prísť k Ježišovi. Ale všetko je márne. Nevidí ich, ani ich nepočuje. Nedbá na odpor, ktorý v nich vyvolal. Vidí len Božieho Syna. Počuje len hlas, ktorý zomierajúcim vracia život. „Tu prišiel k nemu malomocný, klaňal sa mu a hovoril: Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť. On vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: Chcem, buď čistý.“ (Mat 8,2.3) Malomocný náhle pocítil zmenu. Jeho krv bola zdravá, nervy opäť citlivé a svaly pevné. Neprirodzene biela, pre malomocenstvo príznačne chrastovitá pokožka zmizla.

Jeho telo bolo ako telo malého dieťaťa. Keby sa kňazi dozvedeli, ako bol tento malomocný uzdravený, z nenávisti voči Kristovi mohli vyniesť nesprávny rozsudok. Ježiš chcel, aby vydali nestranné rozhodnutie. Preto uzdraveného žiadal, aby skôr, než sa všade rozšíri zvesť o jeho uzdravení, sa o tom s nikým nerozprával a rýchlo sa ponáhľal do chrámu s obeťou. Skôr než mohli kňazi túto obeť prijať, museli vyšetriť toho, kto chce obetovať a potvrdiť jeho úplné uzdravenie. Prehliadka bola vykonaná. Tí istí kňazi, ktorí malomocného zo spoločnosti vylúčili, potvrdili jeho uzdravenie.

Uzdravený muž sa mohol vrátiť domov a do spoločnosti. Uvedomoval si, akým veľkým požehnaním je zdravie. Tešil sa z novej sily a z toho, že sa môže vrátiť k svojej rodine. Napriek Ježišovmu varovaniu nedokázal utajiť, že je uzdravený. Chodil radostný a rozprával o moci toho, ktorý ho vyslobodil z otroctva zákernej choroby. Keď prišiel k Ježišovi, bol „plný malomocenstva“. Celé svoje telo mal nakazené jeho smrteľným jedom. Kto sa dotkol malomocného, sám sa stal nečistým. Učeníci preto chceli Ježišovi zabrániť dotknúť sa ho. Ježiš však položil ruku na malomocného a zostal čistý.

I malomocný bol očistený. Podobne i smrteľné malomocenstvo hriechu, ktorým je človek nakazený, sa nedá očistiť ľudskou silou. „Celá hlava je nemocná a celé srdce choré. Od päty po hlavu nič zdravého na ňom, samá modrina a jazva a čerstvá rana.“ (Iz 1,5.6) Ježiš, ktorý prišiel, aby žil medzi ľuďmi, sa však nepoškvrnil. Jeho prítomnosť bola pre hriešnikov liekom. Ktokoľvek padne k jeho nohám a vo viere vyzná: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť,“ dostane odpoveď: „Chcem, buď čistý.“

Ježiš nesplnil prosbu o uzdravenie vždy hneď. V prípade malomocenstva bol však muž uzdravený bezprostredne po vyslovení prosby. Ak sa modlíme za dočasné požehnania, nemusíme dostať odpoveď hneď. Boh nám môže dať i niečo iné, než o čo ho prosíme. Inak je to v prípade, ak túžime byť oslobodení od hriechu. Ježiš nás chce očistiť od hriechu, chce, aby sme sa stali jeho deťmi a chce nám pomôcť žiť svätým životom. Kristus „seba samého vydal za naše hriechy, aby nás vytrhol z terajšieho zlého veku podľa vôle Boha, nášho Otca“. (Gal 1,4)

„A máme v ňom tú istotu, že nás počuje, kedykoľvek o niečo prosíme podľa jeho vôle. A keď vieme, že nás počuje, nech o čokoľvek prosíme, vieme aj to, že už máme, o čo sme ho žiadali.“ (1 Ján 5,14.15) Ježiš so záujmom pozeral na nešťastných a zmalomyseľnených, na tých, ktorí stratili poslednú nádej, i na tých, ktorí sa snažili svoje túžby uspokojiť svetskými radovánkami. Pozýval všetkých, aby u neho našli pokoj svojho srdca.

„Nájdete odpočinok“ Nežne a láskavo volá Kristus strápených: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie pre svoje duše.“ (Mat 11,29) Tieto Kristove slová sú pozvaním pre každého človeka. Či si to uvedomujeme, alebo nie, všetci sme unavení a klesáme pod ťarchou starostí. Všetci sme zaťažení bremenami, ktorých nás môže zbaviť iba Kristus. Najťažšie bremeno, aké nesieme, je bremeno hriechu. Keby sme túto ťarchu mali niesť sami, zničila by nás.

Na našom mieste je však ten, ktorý je bez hriechu. „Hospodin spôsobil, aby ho zasiahla neprávosť všetkých nás.“ (Iz 53,6) Ježiš vzal na seba bremeno našej viny. Odbremení naše unavené ramená. Dá nám odpočinok. Ponesie i bremeno starostí a žiaľu. Vyzýva nás, aby sme sa mu zdôverili s každou starosťou, lebo nás miluje a pamätá na nás. Starší brat ľudského pokolenia je pri nebeskom tróne. Zaujíma sa o každého človeka, ktorý k nemu prichádza ako k svojmu Spasiteľovi. Z vlastnej skúsenosti vie, aké sú naše slabosti i potreby a aké silné sú naše pokušenia, pretože „bol vo všetkom skúšaný, ale bez hriechu“. (Žid 4,15) Bdie nad tebou, chvejúcim sa dieťaťom Božím. Dolieha na teba pokušenie? Vyslobodí ťa. Si slabý? Posilní ťa.

Nemáš poznanie? Poučí ťa. Si ranený? Uzdraví ťa. Pán „určil počet hviezd“ a tiež „uzdravuje skrúšených srdcom a obväzuje im rany“. (Ž 147,4.3) Keď na vás dolieha úzkosť a akékoľvek skúšky, zverte sa s nimi Pánovi. Pomôže vám obstáť a vydržať. Ukáže vám spôsob, ako vyriešiť problémy a ťažkosti. Čím slabší a bezradnejší sa cítite, tým silnejší budete v jeho sile. Čím je vaše bremeno ťažšie, tým krajší bude pokoj, ktorý zakúsite, keď to bremeno vložíte na neho. Priateľov môžu rozdeliť rôzne okolnosti, i nepokojné vlny šíreho mora. Od nášho Spasiteľa nás však nemôžu oddeliť žiadne okolnosti a žiadna vzdialenosť. Nech sme kdekoľvek, vždy je po našej pravici, aby nám pomáhal, viedol nás, dvíhal a tešil. Kristova láska k vykúpeným je väčšia než láska matky k jej dieťaťu. Je našou prednosťou zostať v jeho láske a povedať: „Verím v Krista, lebo dal svoj život za mňa.“

Ľudská láska sa môže meniť. Kristova láska je nemenná. Ak ho prosíme o pomoc, vystiera ruku, aby nás zachránil. „Lebo keby sa aj vrchy pohli a pahorky sa klátili, moja milosť sa nepohne od teba, ani moja zmluva pokoja sa neskláti, hovorí Hospodin, ktorý sa zmilúva nad tebou.“