Jednota Kristovho tela

29.04.2013 17:59

Duchovný stav učeníkov neprestal Ježiša napĺňať úzkosťou ani po tom, čo svoje pozemské dielo dokončil, (Ján 17,4) a obava o nich ho tiesnila do posledného večera pred jeho smrťou. Žiarlivosť vyvolala medzi nimi dohady o tom, kto z nich je najväčší a ktorí učeníci majú zaujať najvyššie miesta v Kristovom kráľovstve. Ježišove slová o pokore, ako podstate jeho kráľovstva, s upozornením, že jeho skutoční nasledovníci majú byť ochotnými a sebaobetavými služobníkmi, ktorí neočakávajú ani len vďaku, (Luk 17,10) akoby zneli do hluchých uší. Ba akoby bol márny aj príklad, ktorý dal, keď im umyl nohy, čo nikto z nich kvôli možným dôsledkom urobiť nechcel. Ježiš je láska. Zástupy nasledovníkov pútal k sebe práve svojím súcitom.

Vierou v zmierujúcu obeť Ježiša Krista – sa všetci stávajú časťou tela. Jeden krst, ktorý symbolizuje Kristovu smrť a vzkriesenie, (Rim 6,3-6) dokonale vystihuje túto vieru a svedčí o spojení s Kristovým telom. Napokon, Písmo učí, že existuje jeden Duch, jeden Pán a jeden Boh a Otec. Všetky stránky cirkevnej jednoty nachádzajú svoj základ v jednote trojjediného Boha. „Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý (pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý.“ (1 Kor 12,4-6) Rozsah jednoty. Veriaci okúšajú jednotu zmýšľania a úsudku.

Všimnime si nasledujúce napomenutia: „Boh trpezlivosti a potechy nech vám dá, aby ste jedni o druhých zmýšľali podľa Krista Ježiša, a tak jednomyseľne, jednými ústami oslavovali Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista.“ (Rim 15,5.6) „Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku.“ (1 Kor 1,10) „Povzbudzujte sa navzájom, rovnako zmýšľajte, žite v pokoji a Boh lásky a pokoja bude s vami.“ (2 Kor 13,11)

Božia cirkev má teda zjavovať jednotu cítenia, zmýšľania i konania. Znamená to azda, že členovia majú mať totožné pocity, myšlienky a skutky? Znamená biblická jednota uniformitu? Jednota v rozmanitosti. Biblická jednota neznamená uniformitu. Biblická metafora o ľudskom tele ukazuje, že jednota cirkvi existuje v rozmanitosti. Telo má mnohé orgány. Všetky prispievajú k optimálnemu výkonu tela. Každý spĺňa životne dôležité, aj keď odlišné poslanie, ani jediný nie je zbytočný. V cirkvi pôsobí tá istá zásada. Boh rozdeľuje svoje dary „každému ako chce“, (1 Kor 12,11) a tak tvorí zdravú rozmanitosť, ktorá je na úžitok cirkevnému zboru. Nie všetci členovia myslia rovnako, nie všetci sú spôsobilí vykonať tú istú prácu.

Všetci však pôsobia pod vedením toho istého Ducha, budujú cirkev podľa najlepších schopností, ktoré dostali od Boha. Ak má cirkev splniť svoje poslanie, musí uplatniť všetky dary. Tie len spoločne umožnia splniť rozsiahle evanjelizačné poverenie. Úspech cirkvi nespočíva v tom, že všetci členovia budú rovnakí a budú robiť to isté, skôr závisí od toho, ako všetci plnia Bohom im určené poslanie. V prírode je vinič so svojimi ratolesťami výstižnou ilustráciou jednoty a rozmanitosti. Ježiš chcel metaforou viniča znázorniť spojenie veriaceho človeka s ním. (Ján 15,1-6) Ratolesti, t.j. veriaci, sú pokračovaním pravého Viniča – Krista. Ako sa vetvy a listy od seba líšia, tak sa každý jednotlivý kresťan líši od ostatných. Predsa však existuje jednota, pretože všetci veriaci prijímajú výživu z toho istého zdroja – Viniča. Jednotlivé vetvy viniča sú od seba oddelené, nezrastajú jedna s druhou, no predsa každá z nich zostáva v spoločenstve ostatných vetiev, keďže ich spája ten istý kmeň. Všetky ratolesti dostávajú výživu z toho istého zdroja. Asimilujú tie isté životodarné zložky.

Podobne aj kresťanská jednota závisí od toho, ako sú členovia spojení s Kristom. Od neho prichádza moc, ktorá obnovuje kresťanský život. On je zdrojom nadania i moci nutnej na splnenie poslania cirkvi. Spojenie s ním formuje záľuby, návyky a životný štýl všetkých kresťanov. V Kristovi sú všetci členovia vzájomne spojení a spája ich aj spoločné poslanie. Kým členovia zostávajú v ňom, sebectvo odumiera, utvrdzuje sa jednota a cirkev môže plniť svoje poverenie.

Aj keď sú teda v cirkvi rôzne povahy, všetkých usmerňuje jedna Hlava. Dary Ducha sú síce mnohé, no je len jeden Duch. Duchovné dary sú rozmanité, činnosť je súladná. „Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý.“ (1 Kor 12,6) Jednota viery. Rozmanitosť darov však neznamená rozmanitosť viery. V posledných dňoch budú Božiu cirkev tvoriť ľudia, ktorých zjednocuje základ večného evanjelia – ich život sa vyznačuje zachovávaním Božích prikázaní a viery v Ježiša. (Zj 14,12)

Spoločne zvestujú svetu Božie pozvanie k spáse. Dôležitosť jednoty cirkvi Jednota je pre cirkev podstatne dôležitá. Bez nej cirkev nesplní svoje posvätné poslanie. Jednota umocňuje úsilie. Keďže učeníci túto nesebeckú lásku nechápali, zostávali v zajatí zakorenených predsudkov voči tým, čo nepatrili k Židom, voči ženám, „hriešnikom“ a chudobným. Tieto predsudky im bránili vidieť Kristovu súcitnú lásku, ktorú prejavoval práve voči týmto opovrhovaným jednotlivcom. Keď ho učeníci zastihli pri rozhovore so ženou zlej povesti, Samaritánkou, ešte nechápali, že na dozretých poliach čakajú na žatvu všetky druhy obilia. Krista však neodradila ani tradícia ani verejná mienka, ba ani kritika zo strany príbuzných. Jeho neskonalá láska sa skláňala a zachraňovala hynúce ľudstvo. Láska, ktorá ich oddelí od nevšímavého davu, bude dôkazom, že sú pravými učeníkmi. Majú milovať ľudí, ako ich miloval on.

Trvalým znamením odlišnosti kresťanov na svete nemalo byť pred ľuďmi ich vyznanie, ale zjavnosť Kristovej lásky, ktorá zostáva v nich. (Pozri Ján 13,34.35.) Kristus teda ešte aj v Getsemanskej záhrade myslel predovšetkým na jednotu svojej cirkvi – jednotu tých, čo vyšli „zo sveta“. (Ján 17,6) Svojho Otca prosil o takú jednotu cirkvi, aká je v Božej Trojici. Prosil, „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“. (Ján 17,21)

Taká jednota je najmocnejším svedectvom cirkvi, pretože podáva dôkaz o Kristovej nesebeckej láske k ľuďom. On povedal: „Ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.“ (Ján 17,23) Biblická jednota a cirkev Akú jednotu mal Kristus na zreteli pre viditeľnú cirkev dneška? Ako možno takú lásku a jednotu dosiahnuť? Čo je jej základom? Z čoho pozostáva? Vyžaduje jednotvárnosť, alebo pripúšťa rozmanitosť? Ako pôsobí jednota?

Jednota ducha. Hybnou silou cirkevnej jednoty je Duch Svätý. On privádza veriacich do cirkvi. Ním sú všetci „pokrstení v jedno telo“. (1 Kor 12,13) Títo pokrstení členovia majú žiť v jednote, ktorú Pavel nazval „jednotou Ducha“. (Ef 4,3) O jednote ducha tento apoštol napísal: „Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých.“ (Ef 4,4-6) Apoštol mal na zreteli úplnú jednotu, preto sedemkrát zopakoval slovo jeden. Duch Svätý povoláva ľudí zo všetkých národností a rás. Všetci sa krstom stávajú časťami jedného tela – tela Kristovho, cirkvi. Rastom v Kristovi sa marí rušivý vplyv kultúrnych odlišností.

Duch Svätý borí priehrady medzi vznešenými a nízko postavenými, bohatými a chudobnými, mužmi a ženami. Vo vedomí, že pred Bohom sú si všetci rovní, pramení vzájomná úcta. Táto jednota pôsobí aj na spoločenskej úrovni. To znamená, že miestne cirkevné zbory kdekoľvek na svete sú si navzájom rovné, aj keď niektoré dostávajú prostriedky a misionárov z iných krajín.

Toto duchovné spojenie nepozná nijakú hierarchiu. Domorodci a misionári sú pred Bohom rovní. Jednotná cirkev má jednu nádej – „blahoslavenú nádej“ spasenia, ktoré sa uskutoční pri „príchode slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa, Ježiša Krista“. (Tít 2,13) Táto nádej je zdrojom pokoja a radosti, mocnou pohnútkou jednotného svedectva. (Mat 24,14) Vedie k premene, lebo „každý, kto má túto nádej v neho, usiluje sa byť čistý, ako je on čistý“. (1 Ján 3,3)

Len spoločnou vierou v cirkvi. Vo svete plnom protirečivých názorov a sporov sú láska a jednota medzi veriacimi s rôznymi osobitosťami, povahami a sklonmi výraznejším svedectvom o posolstve než čokoľvek iné. Táto jednota poskytuje nesporný dôkaz o spojení veriacich s nebom a o platnosti ich povolania za Kristových učeníkov. (Ján 13,35) Tým sa dokazuje moc Božieho slova. Spory medzi formálnymi kresťanmi vyvolávajú nechuť v neveriacich a sú azda najväčšou prekážkou, prečo neprijímajú kresťanskú vieru. Pravá jednota medzi veriacimi oslabuje tento postoj. Podľa Kristových slov jednota je hlavným dôkazom svetu, že je jeho Spasiteľom. (Ján 17,23)

Jednota zjavuje realitu Božieho kráľovstva. Skutočne jednotná cirkev na zemi svedčí o tom, že jej členovia to so svojím očakávaním nebeského spolunažívania myslia vážne. Pozemská jednota cirkvi svedčí o realite Božieho kráľovstva. Pri tých, čo takto žijú, sa naplní Písmo: „Aké dobré, aké milé je to, keď bratia prebývajú jednomyseľne spolu!“ (Ž 133,1) Jednota svedčí o sile cirkvi. Jednota posilňuje, nejednota oslabuje.

Cirkev prosperuje a silnie vtedy, keď sú jej členovia spojení s Kristom, ako aj vzájomne jeden s druhým a keď sa spoločne usilujú pomôcť svetu. Vtedy a len vtedy sú v pravom zmysle slova „Božími spolupracovníkmi“. (1 Kor 3,9) Kresťanská jednota je výzvou stále sa rozkladajúcemu svetu, rozrývanému bezohľadným sebectvom. Zjednotená cirkev dáva odpoveď spoločnosti rozdelenej rasovo, národnostne a kultúrne. Zjednotená cirkev ľahšie odolá satanským útokom. Mocnosti temna nič nezmôžu proti cirkvi, ktorej členovia sa navzájom milujú tak, ako ich miloval Kristus.

Pozitívny a mocný účinok zjednotenej cirkvi možno prirovnať k výkonu orchestra. Pred príchodom dirigenta, keď si hudobníci ladia nástroje a rozcvičujú sa, zvuky pôsobia disharmonicky. No len čo sa objaví dirigent, chaotické zvuky zmĺknu a všetky oči sa upriamia naňho. Každý člen orchestra je pripravený splniť jeho pokyny. Pod vedením dirigenta orchester predvedie krásnu, harmonickú hudbu. „Jednota Kristovho tela znamená zapojenie nástroja môjho života do veľkého orchestra povolaných pod taktovkou nebeského Dirigenta. Pod jeho vedením môžeme podľa pôvodnej stvoriteľskej partitúry predviesť ľudstvu symfóniu Božej lásky.“ Ak cirkev má byť jednotná, potom Boh i veriaci musia byť zapojení do tohto úsilia. Čo je zdrojom jednoty? Možno ju dosiahnuť? Čo je úlohou veriacich? Zdroj jednoty. Z Písma sa dozvedáme, že jednota má svoj zdroj v záchovnej moci Otca, (Ján 17,11) v sláve Otca, ktorú Kristus sprístupnil svojim nasledovníkom, (Ján 17,22) v prítomnosti Krista v srdci veriacich. (Ján 17,23)

Prítomnosť Ducha Svätého, „Ducha Kristovho“ v Kristovom tele (v cirkvi), je tou mocou, ktorá spája všetky časti a udržuje ich v jednote. Členovia cirkvi sa podobajú lúčom, ktoré sa zbiehajú v hlavici kolesa. Čím viac sa veriaci blížia ku Kristovi, tým bližšie sú si navzájom. „Tajomstvo pravej jednoty v cirkvi i v rodine nespočíva v diplomacii, ani v spôsobe vedenia, či v nejakom nadľudskom úsilí na prekonanie ťažkostí – aj keď to všetko je potrebné – ale v jednote s Kristom.“  Duch Svätý zjednocuje. Duch Svätý ako „Duch Kristov“ a „Duch pravdy“ prináša jednotu. Keď Duch ovládne veriacich, potom v nich pôsobí tak, že prekonávajú kultúrne, rasové, národnostné a stavovské predsudky. (Pozri Gal 3,26-28.)

Duch Svätý totiž privádza do srdca veriaceho človeka Krista. V kom prebýva Duch Svätý, ten bude hľadieť na Ježiša, nie na seba. Spojenie veriacich s Kristom je základom jednoty medzi nimi – je to ovocie Ducha prebývajúceho v nich. V takom prípade zaniknú vzájomné rozpory a oni sa zjednotia v poslaní osláviť Ježiša. Ako možno dosiahnuť cieľ cirkevnej jednoty? Keď Ježiš začal svoje prostrednícke dielo po boku svojho nebeského Otca, jasne ukázal, že cieľ zjednotenia jeho ľudu nie je nijakou ilúziou. Prostredníctvom Ducha Svätého dal zvláštne dary, zvlášť určené na uskutočnenie „jednoty viery“ medzi veriacimi.

V diskusii o týchto daroch Pavel povedal, že Kristus „ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravili svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“. (Ef 4,11-13) Tieto jedinečné dary sú určené na rozvoj „jednoty Ducha“, za účelom „jednoty viery“, (Ef 4,3.13) takže ako veriaci mali by sme byť zrelí a pevní, „aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu.

Pomocou týchto darov veriaci hovoria pravdu v láske, dospievajú na mieru Krista, Hlavy cirkvi, a rozvíjajú dynamickú jednotu lásky. Pavel hovorí, že v Kristovi „celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“. (Ef 4,16) Duch Svätý ako „Duch pravdy“ (Ján 15,26) pôsobí naplnenie Kristovho zasľúbenia. Jeho poslaním je viesť veriacich do všetkej pravdy. (Ján 16,13) Je teda jasné, že základom jednoty je christocentrická pravda. Poslaním Ducha je viesť veriacich a naučiť ich, aká je „pravda v Ježišovi.“

Také štúdium pravdy má zjednocujúci účinok. Samotné štúdium však predsa len nestačí na uskutočnenie pravého spojenia. K pravej duchovnej jednote vedie len viera, život a zvestovanie „pravdy v Ježišovi“. Spoločenstvo, duchovné dary a láska – to všetko je potrebné, ale ich plnosť prichádza len prostredníctvom toho, ktorý povedal: „Ja som cesta, pravda a život.“ (Ján 14,6) Kristus sa modlil: „Posväť ich pravdou. Tvoje slovo je pravda.“ (Ján 17,17) Ak teda veriaci majú žiť v jednote, musia prijať svetlo, ktoré vyžaruje z Božieho slova. Keď pravda, ktorá je v Ježišovi, prebýva v srdci, potom zjemní, zušľachtí a očistí život, vylúči každý predsudok a trenice.

Ako človek, tak je aj cirkev stvorená na Boží obraz. Aká láska spája Božiu Trojicu, takou láskou budú členovia cirkvi milovať jeden druhého. Kristus prikázal veriacim, aby svoju lásku k Bohu prejavovali tým, že blížnych budú milovať, ako milujú sami seba. (Mat 22,39) Ježiš do krajnosti objasnil zásadu lásky na Golgote. Práve pred svojou smrťou prehĺbil napomenutie, ktoré vyslovil už predtým, keď dal učeníkom nové prikázanie: „Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“ (Ján 15,12; pozri 13,34) Akoby im povedal: „Žiadam vás, aby ste sa nedomáhali svojich práv v snahe dostať, čo vám patrí, ani nepodávali žalobu, ak to nedostávate. Žiadam vás, aby ste obnažili chrbát, keď vás chcú biť, aby ste nastavili aj druhé líce, aby ste zniesli aj falošné obvinenie, výsmech, potupu, bitie, lámanie, ukrižovanie i smrť, ak to vyžaduje láska k iným.

To znamená milovať iných, ako vás ja milujem.“ Môžeme milovať tak ako miloval Kristus? To nie je možné! Kristus žiada nemožné, no on to môže aj splniť. On sľúbil: „Až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ (Ján 12,32) Veď v Kristovom tele ide o jednotu inkarnačnú (vtelenú), je to jednota veriacich s Bohom prostredníctvom Slova, ktoré sa stalo telom. Táto jednota je aj vzťahová: veriaci majú totiž spoločné korene vo Viniči. Konečne, je to jednota pochádzajúca z kríža: láska z Golgoty, ktorá klíči vo veriacich.

Jednota cirkvi sa uskutočňuje pod krížom. Len keď si uvedomíme, že nevieme milovať a nemilujeme ako Ježiš, pripúšťame potrebu jeho trvalej prítomnosti a veríme tomu, čo povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Ján 15,5) Pod krížom si uvedomujeme, že Kristus zomrel nielen za nás, ale za každého človeka na zemi. To znamená, že miluje všetky národy, rasy a spoločenské triedy. Miluje všetkých rovnako, nech sa od seba akokoľvek líšia. Práve preto jednota pochádza od Boha. Ľudské obmedzené videnie má sklon rozdeľovať ľudí. Kríž presvecuje ľudskú slepotu a ľuďom prisudzuje cenu, ktorú im určil Boh. Vo svetle kríža je zjavné, že nikto nie je bezcenný.

Všetci ľudia sú vzácni. Ak ich miluje Kristus, mali by sme ich milovať aj my. Keď Kristus predpovedal, že jeho ukrižovanie pritiahne k nemu všetkých, myslel na tú príťažlivú moc samého seba ako najväčšieho trpiteľa, ktorá zjednotí jeho telo – cirkev. V porovnaní s rozsiahlou priepasťou medzi nebom a nami – priepasťou, ktorú Kristus premostil – stáva sa malý krok cez ulicu alebo mesto v ústrety bratovi celkom bezvýznamný.

Golgota znamená: „Neste si vzájomne bremená.“ (Gal 6,2) Kristus niesol bremeno celého ľudstva. Toto bremeno ho zabilo, svoj život obetoval za nás. Vyslobodil nás, aby sme pomáhali jeden druhému. Jednota neprichádza automaticky. Veriaci musia urobiť určité kroky na jej dosiahnutie.

Ideálnym cvičným prostredím cirkevnej jednoty je domov. Ak sa doma naučíme múdro hospodáriť, ak budeme vľúdni, ohľaduplní, trpezliví a láskyplní so stálym zreteľom na kríž, potom budeme spôsobilí uplatniť tieto zásady aj v cirkvi. Jednotu nikdy nedosiahneme, ak sa o ňu nebudeme vedome usilovať. Nikdy si nemôžeme samoľúbo navrávať, že sme ju dosiahli. O jednotu musíme dennodenne prosiť a starostlivo ju pestovať. Pokiaľ možno, máme sa vyhýbať názorovým nezhodám a hádkam o veciach nepodstatných. Nemá nám ísť o to, čo ľudí rozdeľuje.

Máme hovoriť o mnohých vzácnych pravdách, na ktorých sa zhodujeme. Hovorme o jednote a prosme o splnenie Kristovej modlitby. Za týchto predpokladov smieme získať jasnú predstavu o jednote a súlade, ktoré nám Boh chce dopriať. Cirkev nedosiahne jednotu, ak nebude jednotne zvestovať evanjelium Ježiša Krista. Toto poslanie poskytuje skvelý výcvik na získanie súladu. V misijnej práci sa veriaci naučia, že všetci patria do veľkej Božej rodiny a že šťastie celku závisí od blaha každého veriaceho.

 

Kristus vo svojej službe zvestoval súčasne duševnú i telesnú obnovu. Keď svojich učeníkov posielal do misijnej práce, dôrazne im radil kázať evanjelium a uzdravovať. (Luk 9,2; 10,9) Kristova cirkev musí teda konať kazateľské dielo – službu Slova – i zdravotnú misijnú prácu. Ani jedno z týchto fáz Božieho diela sa nemá diať samostatne a nemá človeka celkom pohltiť. Ako v dobe Kristovej, aj dnes sa má naše záchranné dielo vyznačovať vyváženosťou a súladnou spoluprácou. Tí, čo sú zapojení do rôznych cirkevných aktivít, musia úzko spolupracovať, ak chcú vo svete účinne šíriť evanjelijné pozvanie. Niektorí veriaci si neuvedomujú, že v záujme účinnosti treba upevniť jednotu. Z prirovnania cirkvi k telu vyplýva, že každý orgán, veľký či malý, je dôležitý.

Božím zámerom vo svetošírom misijnom diele je spolupráca, nie rivalita. Jednota Kristovho tela je teda prejavom Kristovej nesebeckej lásky, ktorá sa tak veľkolepo zjavila na kríži. Cirkev neprejavuje pravú jednotu, ak Božie dielo aktívne nebuduje vo všetkých častiach sveta. Cirkev by mala urobiť všetko, čo môže, aby sa vyhla národnostnému, kultúrnemu či náboženskému izolacionalizmu. Veriaci rôznych národností sa musia pohybovať v spoločnosti a navzájom si slúžiť, ak majú dosiahnuť zjednotenie úsudku, zámeru a aktivít. Cirkev musí dbať o to, aby nepodceňovala separatistické nacionálne záujmy, ktoré by škodili jednotnému svetovému poslaniu.

Cirkevné vedenie by malo pôsobiť tak, aby zachovalo rovnosť a jednotu. Má dbať o to, aby sa niekde neuskutočňovali finančne náročné programy a zariadenia na úkor rozmachu diela v iných oblastiach sveta. Musí sa vyhnúť všetkému, čo rozdeľuje. Sebectvo, pýcha, nezávislosť, sebestačnosť, nadriadenosť, predsudky, kritika, ohováranie a vyhľadávanie chýb medzi veriacimi podporuje v cirkvi nejednotu. V pozadí uvedených postojov sa často skrýva strata prvotnej lásky a radosti z kresťanskej skúsenosti. Nový pohľad na Boží dar v Kristovi na Golgote môže obnoviť našu lásku k ľuďom. (1 Ján 4,9-11)

Božia milosť, ktorú sprostredkúva Duch Svätý, môže v prirodzenom srdci premôcť spomenuté príčiny nejednoty. Keď v istom novozmluvnom cirkevnom zbore vznikol problém nejednoty, Pavel radil „žiť duchovne“. (Gal 5,16) Stálou modlitbou máme vyhľadávať rady Ducha, ktorý nás dovedie k jednote. Život podľa Ducha prináša ovocie Ducha – lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť a zdržanlivosť – čo je účinný liek proti nejednote. (Gal 5,22.23) Jakub upozorňuje na iný koreň nejednoty: je ním spôsob správania sa k ľuďom bohatým a vplyvným. Apoštol príkro karhá protekcionárstvo: „Ak nadŕžate osobám, páchate hriech a zákon vás usvedčuje z priestupku.“ (Jak 2,9)

Keďže Boh sa správa nestranne, (Sk 10,34) nemali by sme niektorých členov cirkvi uprednostňovať viac než iných len pre ich postavenie, bohatstvu či schopnostiam. Možno ich rešpektovať, no nemáme žiť v predstave, že náš nebeský Otec ich má radšej než to najmenšie zo svojich detí. Kristove slová opravujú náš výhľad: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mat 25,40) Boh je predstavený práve tak v osobe najchudobnejších, ako aj najpožehnanejších členov.

Všetci sú jeho deťmi, a preto sú pre neho rovnako dôležití. Syn človeka sa práve ako náš Pán stal bratom každému Adamovmu dieťaťu. Preto sme my, jeho nasledovníci, povolaní nato, aby sme svojim bratom a sestrám z „každého národa, pokolenia, jazyka a ľudu“ (Zj 14,6) jednomyseľne prinášali posolstvo záchrany.