Kristov život, smrť a vzkriesenie

21.03.2013 16:36

Apoštol Ján v duchu vidí otvorené dvere do neba, stredu vesmíru, a počuje hlas: „Poď a pozri, čo sa tu deje!“ Oslňujúca smaragdová dúha obklopuje hlavný trón, z ktorého vychádzajú blesky a ozývajú sa hromy a hlasy. Dôstojné bytosti – v bielom rúchu so zlatou korunou na hlave – sedia na menších trónoch. Chválospev napĺňa ovzdušie, starší sa klaňajú v úcte a svoje zlaté koruny kladú pred trón. Jeden z anjelov nesie zvitok zapečatený siedmimi pečaťami a volá: „Kto je hoden otvoriť knihu a rozlomiť jej pečate?“ (Zj 5,2) Ján v úľaku vidí, že nikto na nebi ani na zemi nie je hoden knihu otvoriť. Jeho tvár sa v hrôze a s plačom odvracia, kým ho jeden zo starcov nepoteší: „Neplač, lebo zvíťazil Lev z Júdovho kmeňa, Koreň Dávidov. On otvorí knihu a jej sedem pečatí.“ (Zj 5,5) Ján pri pohľade na majestátny trón vidí Baránka, ktorý bol zabitý, ale teraz žije a zmocňuje ho Duch. Keď tento pokorný Baránok berie knižný zvitok, živé tvory a starci spievajú novú hymnu: „Hoden si vziať knihu a otvoriť jej pečate, lebo si bol zabitý a svojou krvou si Bohu vykúpil ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa a urobil si ich kráľovstvom a kňazmi nášmu Bohu a budú kraľovať na zemi.“ (Zj 5,9.10)

Každá stvorená bytosť na nebi a na zemi sa pripája k ich spevu: „A všetko tvorstvo na nebi, na zemi, pod zemou i na mori a všetko, čo je v nich, počul som volať: Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov!.“ (Zj 5,13) Čo je také dôležité na tejto knihe? Je to záznam o vykúpených ľuďoch, ktorých zotročoval satan, a predstavuje víťazstvo Boha nad hriechom. Spasenie je také dokonalé, že tí, ktorí sú zotročenými zajatcami hriechu, môžu byť z väzenia smrti oslobodení na základe vlastného rozhodnutia. Baránok dávno pred svojím betlehemským narodením volal: „Hľa, prišiel som. Vo zvitku je písané o mne: Rád plním tvoju vôľu, môj Bože, rád ju konám,) tvoj zákon vo svojom vnútri nosím.“(Ž 40,8-9; pozri Žid 10,7) Bol to ten prichádzajúci Baránok, zabitý od založenia sveta, ktorý uskutočnil vykúpenie ľudstva. (Zj 13,8) Božia spásna milosť Písmo zjavuje Boha, ktorý sa krajne zaujíma o spásu ľudstva. Celá božská Trojica sa usiluje o opätovné spojenie ľudí s ich Stvoriteľom. Ježiš zdôraznil Božiu spasiteľnú lásku, keď povedal: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Ján 3,16) Písmo oznamuje, že „Boh je láska“. (1 Ján 4,8) On vystiera ruky k ľuďom, k ľudstvu „večnou láskou“. (Jer 31,3) Boh, ktorý rozširuje svoje pozvanie na spásu, je všemohúci, ale jeho láska ho vedie, aby dovolil každému človekovi, aby sa pri voľbe rozhodol slobodne. (Zj 3,20.21) Násilie ako metóda odporuje jeho povahe a nemôže mať nič spoločné s jeho stratégiou. Božia iniciatíva. Len čo Adam a Eva zhrešili, Boh prejavil iniciatívu a vyhľadal ich. Keď prví hriešnici počuli hlas svojho Tvorcu, nebežali k nemu radostne ako predtým, ale skryli sa.

Boh ich však neopustil. Odvtedy človeka vytrvalo volá: „Kde si?“ Boh v hlbokom zármutku naznačil následky ich neposlušnosti – bolesť, ťažkosti, s ktorými sa budú potýkať. No napriek ich beznádejnej situácii im zjavil obdivuhodný plán s prísľubom konečného víťazstva nad hriechom a smrťou. (1 Moj 3,15) Milosť, alebo spravodlivosť? Neskôr, pri odpadnutí Izraela pri Sínaji, Hospodin zjavil Mojžišovi svoju láskyplnú, ale spravodlivú povahu, keď prešiel popred neho a volal: „Hospodin, Hospodin, Boh milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti, zachovávajúci priazeň tisícom, odpúšťajúci vinu, priestupok a hriech, ktorý však nenecháva bez trestu, ale tresce vinu otcov na synoch a na synoch synov až do tretieho a štvrtého pokolenia.“ (2 Moj 34,6.7) Boží charakter zjavuje jedinečné spojenie milosti a spravodlivosti, ochoty odpustiť a neochoty ľahkovážne prehliadnuť vinu. Len v osobe Krista môžeme chápať, ako tieto povahové vlastnosti jedna s druhou súvisia. Odpustiť, alebo potrestať? V časoch izraelského odpadnutia Boh často dlho a zhovievavo prosil, žiadal svoj ľud, aby uznal svoju neprávosť a vrátil sa k nemu. (Jer 3,12-14) Izraelci však tvrdošijne vzdorovali jeho milostivému pozvaniu. (Jer 5,3) Nekajúci postoj, ktorý sa vysmieva odpusteniu, robí trest nevyhnutným. (Ž 7,12) Boh pri všetkom svojom milosrdenstve nemôže odpustiť tým, čo majú záľubu v hriechu. (Jer 5,7) Odpustenie má určitý zámer.

Boh chce zmeniť hriešnikov na svätých: „Nech bezbožný opustí svoju cestu a muž neprávosti svoje myšlienky a nech sa obráti k Hospodinovi, aby sa zmiloval nad ním, k nášmu Bohu, lebo on hojne odpúšťa.“ (Iz 55,7) Jeho posolstvo spasenia jasne znie celým svetom: „Obráťte sa ku mne a dajte sa zachrániť všetky končiny zeme.“ (Iz 45,22) Boží hnev proti hriechu. Pôvodné prestúpenie vyvolalo v ľudskej mysli určitú náchylnosť k nepriateľstvu voči Bohu. (Kol 1,21) V dôsledku toho si zaslúžime Božiu neľúbosť, ktorá je „spaľujúcim ohňom“ proti hriechu. (Žid 12,29; pozri Hab 1,13) Tvrdou pravdou zostáva, že „všetci zhrešili“, (Rim 3,23) všetci sú „prirodzenosťou deťmi hnevu“ (Ef 2,3; pozri 5,6) a podliehajú smrti, „lebo odplatou za hriech je smrť“. (Rim 6,23) Písmo nazýva Božiu reakciu na hriech a nespravodlivosť Božím hnevom. (Rim 1,18) Svojvoľné odmietanie Božej zjavnej vôle – Božieho zákona – vyvoláva Boží spravodlivý hnev či nenávisť. (2 Kráľ 17,16-18; 2 Par 36,16) G. E. Ladd poznamenáva: „Ľudia sú morálne hriešni a keď im Boh spočíta prestúpenia, musí ich pokladať za hriešnikov a nepriateľov, patriacich pod Boží hnev, pretože je etickou a náboženskou nutnosťou, aby sa sama Božia svätosť prejavovala v hneve proti hriechu.“

Boh však aj napriek tomu túži spasiť odbojný svet. Aj keď nenávidí každý hriech, láskyplne sa zaujíma o každého hriešnika. Ľudská odpoveď. Božie zaobchádzanie s Izraelom vyvrcholilo v službe Ježiša Krista, ktorý najzrejmejšie zjavil „nesmierne bohatstvo svojej milosti“. (Ef 2,7) Ján povedal: „My sme uvideli jeho slávu a slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“ (Ján 1,14) Podľa Pavla sa nám Kristus Ježiš „stal múdrosťou od Boha, spravodlivosťou a posvätením i vykúpením, aby – ako je napísané – ten, kto sa chváli, chválil sa v Pánovi“. (1 Kor 1,30.31) Kto teda môže pohrdnúť „bohatstvom jeho dobrotivosti, dlhozhovievavosti a znášanlivosti“? Niet sa čo diviť Pavlovej pripomienke, že je to „Božia láskavosť“, ktorá vedie k pokániu. (Rim 2,4) Ani ľudská odpoveď na Božiu ponuku spásy nepochádza z ľudí, ale z Boha.

Aj naša viera je len Boží dar, (Rim 12,3) ako aj naše pokánie. (Sk 5,31) Naša láska sa prebúdza ako odpoveď na Božiu lásku. (1 Ján 4,19) Sami sa nemôžeme vyslobodiť z moci satana, hriechu, utrpenia a zo smrti. Naša vlastná spravodlivosť je ako ohavné rúcho. (ROH Iz 64,6; ECAV Iz 64,5) „Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom... Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar; nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval.“ (Ef 2,4.5.8.9) Kristova služba zmierenia Radostná zvesť znie: „V Kristovi Boh zmieril svet so sebou.“ (2 Kor 5,19) Jeho zmierenie obnovuje vzťah medzi Bohom a ľudstvom. Text pripomína, že tento proces zmieruje hriešnikov s Bohom, nie Boha s hriešnikmi. Hriešnikov k Bohu vedie Ježiš Kristus. Boží plán zmierenia je zázrak Božej blahosklonnosti. Boh má plné právo nechať ľudstvo zahynúť. Už sme poznamenali, že pôvodcom obnovy narušeného vzťahu medzi ľudstvom a Bohom je Boh sám. Pavel hovorí, že „sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi“. (Rim 5,10)V dôsledku toho „ešte sa aj chválime Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sme teraz obsiahli zmierenie“. (Rim 5,11) Proces zmierenia sa spája s pojmom zjednomyseľnenia. Zmierenie je výsledok zbližovania vzájomne odcudzených strán. Zmierením sa odcudzenie skončilo.Niektorí kresťania zmierenie spájajú len s dôsledkami Kristovho vtelenia, utrpenia a smrti. Vo svätyňovej službe však zmierenie zahrnovalo nielen zabitie obetného baránka, ale aj kňazské prenesenie jeho preliatej krvi do samotnej svätyne. (Pozri 3 Moj 4,20.26.35; 16,15-18.32.33.)V tomto biblickom zmysle sa pojem „zmierenie“ môže vzťahovať na Kristovu smrť a jeho príhovornú službu v nebeskom svätostánku. Kristus tam ako veľkňaz uplatňuje požehnanie svojej postačujúcej a dokonalej zmiernej obete na dosiahnutie zmierenia ľudí s Bohom. Učenie o zmierení má dve stránky: (a) Kristus priniesol obeť, (b) jednotlivec i cirkev si vierou privlastňuje Kristov spásny čin. Toto dvoje spolu tvorí zmierenie. Preto uzatvára, že „zmierenie sa stalo pre nás a koná sa v nás “. Kristova zmierna služba Kristova zmierna obeť na Golgote znamenala obrat vo vzťahu medzi Bohom a ľudstvom. Aj keď záznam ľudských hriechov existuje, Boh v dôsledku zmierenia ľuďom hriechy nezapočítava. (2 Kor 5,19) To neznamená, že Boh sa rozhodol hriech nepotrestať, alebo že hriech už nepodnieti jeho hnev. Skôr to znamená, že Boh našiel spôsob, ako zabezpečiť odpustenie kajúcim hriešnikom a zachovať spravodlivosť svojho večného zákona. Kristova smrť bola nutná.

Ak milujúci Boh mal zostať Bohom spravodlivosti a práva, potom sa zmierujúca smrť Ježiša Krista stala „morálnou a právnou nutnosťou“. Božia „spravodlivosť vyžaduje, aby sa hriech dostal pred súd. Boh musí teda nad hriechom, a tým aj nad hriešnikom vykonať súd. Pri tomto súde naše miesto, miesto hriešnikov, zaujal podľa Božej vôle Boží Syn. Zmierenie bolo nutné, pretože človek bol pod Božím spravodlivým hnevom. V tom spočíva podstata odpustenia hriechu a tajomstvo Kristovho kríža: Kristova dokonalá spravodlivosť dostatočne uspokojila Božiu spravodlivosť a Boh je ochotný prijať Kristovo sebaobetovanie namiesto smrti človeka.“ Tí, čo Kristovu zmiernu krv prijať nechcú, odpustenie hriechov nedostanú a stále zostávajú pod Božím hnevom. Ján povedal: „Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi neverí, neuzrie život a spočinie na ňom Boží hnev.“ (Ján 3,36) Preto je kríž prejavom Božieho milosrdenstva a Božej spravodlivosti. „Jeho [Ježiša Krista] Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery, aby ukázal svoju spravodlivosť, lebo v minulosti prehliadal predošlé hriechy vo svojej božskej zhovievavosti, aby v tomto čase ukázal svoju spravodlivosť, že sám je spravodlivý a ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša.“ (Rim 3,25.26) Čo robí zmierna obeť? Bol to sám Otec, kto svojho Syna predstavil ako „obeť zmierenia“. (Rim 3,25; gr. hilasterion.) Novozmluvné použitie slova hilasterion nemá nič spoločné s pohanským pojmom „uzmierenia hnevu božstva“ alebo „upokojenia pomstivého, svojvoľného a vrtošivého boha“. Z textu vyplýva, že „Boh vo svojej milostivej vôli predstavil Krista ako zmiernu obeť na jeho svätý hnev nad ľudskou vinou, pretože prijal Krista ako náhradu za človeka a božského Zástupcu dal, aby znášal jeho súd nad hriechom“. Z tohto hľadiska možno chápať Pavlov opis Kristovej smrti ako „dar a obetu ľúbeznej vône“. (Ef 5,2; pozri 1 Moj 8,21; 2 Moj 29,18; 3 Moj 1,9) „Kristovo obetovanie seba samého je Bohu ľúbe, pretože tento obetný dar odstránil prekážku medzi Bohom a hriešnym človekom tým, že Kristus znášal Boží hnev za ľudský hriech. Prostredníctvom Krista sa Boží hnev nemení na lásku, ale nedopadá na človeka, znáša ho sám.“ Aj z Pavlových slov (Rim 3,25) vysvitá, že hriech je Kristovou obeťou očistený a uzmierený. Zmierenie má na zreteli to, čo zmierna krv pre kajúcneho hriešnika robí. Hriešnik okúša odpustenie, odstránenie osobnej viny a očistenie od hriechu.

Kristus zástupne znášal hriech. Písmo predstavuje Krista ako „nositeľa hriechu“ celého ľudstva. Prorok Izaiáš výstižne hovorí o Kristovi, že „bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti... Hospodin spôsobil, aby ho zasiahla neprávosť všetkých nás. Ale Hospodinovi sa zaľúbilo raniť ho nemocou... položil život za vinu... On zniesol hriechy mnohých a zastúpil priestupníkov.“ (Iz 53,5.6.10.12; pozri Gal 1,4) Pavel myslel na toto proroctvo, keď napísal: „Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písma.“ (1 Kor 15,3)Tieto texty poukazujú na dôležitú predstavu v pláne spasenia: hriechy a viny, ktoré nás poškvrnili, môžu byť prenesené na nášho nositeľa hriechu a my môžeme byť očistení. (Ž 51,12) Túto Kristovu úlohu znázorňoval obetný ceremoniál v starozmluvnom svätostánku. Tam prenesenie hriechu z kajúcneho hriešnika na nevinného baránka bolo symbolom prenesenia hriechu na Krista, nositeľa hriechu. Význam krvi. Krv mala podstatný význam v zmiernych obetiach vo svätyňovej službe. Boh sa postaral o vykúpenie, keď povedal: „Život tela je v krvi, dal som vám ju... na vykonanie obradu zmierenia za vaše životy.“ (3 Moj 17,11) Keď bolo zviera zabité, kňaz mal krv obradne preniesť na určené miesto, skôr než sa mohlo uskutočniť odpustenie. Z Novej zmluvy je zrejmé, že starozmluvné obrady v záujme odpustenia, očistenia a zmierenia prostredníctvom zástupnej krvi sa naplnili v zmierujúcej krvi Kristovej golgotskej obete. Na rozdiel od starozmluvných spôsobov Nová zmluva hovorí: „O čo viac krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny, očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu.“ (Žid 9,14) Preliatie jeho krvi znamenalo zmytie hriechu. (Rim 3,25) Ján povedal, že Boh pre svoju lásku „poslal svojho Syna ako obeť zmierenia [ hilasmos ] za naše hriechy“. (1 Ján 4,10) Súhrnne povedané: „Boží objektívny skutok zmierenia uskutočnila zmierujúca obeť a očisťujúca krv (sebaobete) Ježiša Krista (Božieho Syna). Boh je teda \'darca i príjemca zmierenia`.“

Kristus ako výkupná obeť Keď ľudia prišli pod vládu hriechu, prepadli odsúdeniu a zlorečenstvu Božieho zákona. (Gal 3,10-13) Otroci hriechu, (Rim 6,17) podriadení smrti, nemohli uniknúť. „Nikto nemôže vykúpiť ani brata, ani za seba dať Bohu cenu zmierenia.“ (Ž 49,8) Výkupnú moc má len Boh. „Mám ich vykúpiť z moci podsvetia? Vyslobodiť zo smrti?“ (Hoz 13,14) Ako ich Boh vykúpil? Prostredníctvom Ježiša Krista, ktorý svedčí, že „neprišiel sa dať obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“, (Mat 20,28; pozri 1 Tim 2,6) Boh vykúpil cirkev „vlastnou krvou“. (Sk 20,28) V Kristovi „máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov“. (Ef 1,7; pozri Rim 3,24) Jeho smrť bola vykúpením „z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud“. (Pozri Tít 2,14.) Čo splnilo výkupné? Kristova smrť potvrdila, že ľudia sú Božím vlastníctvom. Pavel povedal: „Neviete, že nepatríte sebe? Draho ste kúpení.“ (1 Kor 6,19.20; pozri tiež 1 Kor 7,23) Kristus svojou smrťou porazil vládu hriechu, ukončil duchovné otroctvo, odstránil odsúdenie i zlorečenstvo zákona a všetkým kajúcim hriešnikom sprístupnil večný život. Peter pripomína, že veriaci sú vykúpení z „márneho spôsobu života zdedeného po otcoch“. (1 Pet 1,18)

Pavel napísal, že tí, čo boli vyslobodení z otroctva hriechu a z jeho smrteľných následkov, teraz slúžia Bohu, majú z toho „úžitok na posvätenie a nakoniec večný život“. (Rim 6,22) Prehliadať alebo popierať princíp výkupného by znamenalo „stratiť priam srdce evanjelia milosti a poprieť najhlbší dôvod našej vďačnosti Božiemu Baránkovi“. 11 Tento princíp je podstatou chválospevu v nebeskej trónnej sieni: „Hoden si vziať knihu a otvoriť jej pečate, lebo si bol zabitý a svojou krvou si Bohu vykúpil ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa a urobil si ich kráľovstvom a kňazmi nášmu Bohu; a budú kraľovať na zemi.“ (Zj 5,9.10) Kristus – zástupca ľudstva Adam a Kristus – „posledný Adam“ alebo „druhý človek“ (1 Kor 15,45.47) – predstavujú celé ľudstvo. Ako prirodzené narodenie zaťažuje každého človeka dôsledkami Adamovho prestúpenia, tak každý, kto sa znovuzrodil, získava požehnanie Kristovho dokonalého života a obete. „Veď ako všetci zomierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“ (1 Kor 15,22) Adamov odboj mal za následok hriech, odsúdenie a smrť všetkých. Kristus zmenil tento smrtonosný smer. Vo svojej veľkej láske sa podriadil Božiemu súdu nad hriechom a stal sa zástupcom ľudstva. Jeho zástupná smrť umožnila oslobodenie spod trestu za hriech a kajúcnym hriešnikom sprístupnila dar večného života. (2 Kor 5,21; Rim 6,23; 1 Pet 3,18) Písmo jasne učí o vesmírnej povahe Kristovej zástupnej smrti. „Milosťou Božou“ okúsil smrť za každého. (Žid 2,9) Podobne ako Adam zhrešili všetci, (Rim 5,12) preto každého stíha smrť – prvá smrť. Smrť, ktorú za každého okúsil Kristus, bola smrť druhá – úplné zlorečenstvo smrti. (Zj 20,6) Kristov život a spasenie „Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom.“ (Rim 5,10) Kristus svojím životom i smrťou premostil priepasť, ktorú spôsobil hriech. Nutné je oboje a prispieva k našej spáse. Význam Kristovho dokonalého života pre nás. Ježiš žil čistým, svätým a láskyplným životom bezvýhradného spoľahnutia sa na Boha. Tento vzácny život sa ponúka kajúcim hriešnikom ako dar.

Jeho dokonalý charakter znázorňuje svadobné rúcho, (Mat 22,11) t.j. rúcho spravodlivosti, (Iz 61,10) ktorým zakrýva roztrhané, poškvrnené rúcho ľudských pokusov dosiahnuť spravodlivosť. (ROH Iz 64,6; ECAV Iz 64,5) Ak sa napriek svojej ľudskej porušenosti podrobujeme Kristovi, naše srdce sa spája s jeho srdcom, naša vôľa sa vnára do jeho vôle, naša myseľ sa zjednocuje s jeho mysľou, myšlienky nám ovláda on. Žijeme jeho životom. Jeho spravodlivosť nás prikrýva ako rúcho. Boh pri pohľade na veriaceho kajúcneho hriešnika nehľadí na nahotu či znetvorenie hriechom, ale na rúcho spravodlivosti, utkané Kristovou dokonalou poslušnosťou zákonu.Nikto nemôže byť dokonale spravodlivý, ak ho neprikrýva toto rúcho. Hosť, ktorý v podobenstve o svadobnom rúchu prišiel vo vlastnom oblečení, nebol vyhodený pre neveru. Veď prijal pozvanie na hostinu. (Mat 22,10) Samotná prítomnosť však nestačila. Mal prísť v svadobnom oblečení. Podobne ani viera v ukrižovanie nestačí. Ak máme prísť pred Kráľa, aj my potrebujeme Kristov dokonalý život – jeho spravodlivú povahu. Ako hriešnici potrebujeme nielen vymazanie dlhu, ale aj obnovu nášho bankového konta. Prepustenie z väzby nám nestačí. Potrebujeme, aby sme boli prijatí do kráľovskej rodiny. Prostrednícka služba vzkrieseného Krista má podvojný zámer: odpustenie a zaodenie – uplatnenie jeho smrti a života v živote našom a naše postavenie pred Bohom. Golgotské „Dokonané je!“ znamenalo zavŕšenie dokonalého života a dokonalej obete. Hriešnici potrebujú oboje. Inšpirácia Kristovým životom. Kristov pozemský život je pre ľudí aj vzorom, ako majú žiť. Napríklad Peter odporúča, aby sa nám Kristus stal príkladom v tom, ako reagoval, keď sám trpel. (1 Pet 2,21-23) Ten, ktorý sa stal človekom ako sme my, a vo všetkom bol pokúšaný podobne ako my, podal dôkaz, že tí, čo závisia od Božej moci, nemusia hrešiť. Kristov život dáva istotu, že môžeme žiť víťazne. Pavel svedčí: „Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje.“ (Fil 4,13) Kristovo vzkriesenie a spasenie „Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ a „ešte stále ste vo svojich hriechoch“. (1 Kor 15,14.17) Ježiš Kristus bol vzkriesený telesne, (Luk 24,36-43) vystúpil ako Boho-človek a začal svoje hlavné príhovorné dielo ako Prostredník po pravici Boha Otca. (Žid 8,1.2;) Kristovo vzkriesenie dalo krížu význam, ktorý skormútení učeníci nemohli v deň ukrižovania chápať. Jeho zmŕtvychvstanie bolo pre týchto ľudí zdrojom mohutnej sily, ktorá zmenila dejiny.

Vzkriesenie – nerozlučne späté s ukrižovaním – stalo sa ústrednou témou misijného poslania. Zvestovali živého, ukrižovaného Krista, ktorý zvíťazil nad mocnosťami zla. V tom spočíva moc apoštolského posolstva. „Kristovo vzkriesenie je výsostne skúšobná otázka, od ktorej závisí, či kresťanstvo je pravda, alebo lož. Buď je to najväčší zázrak, alebo najväčší klam, aký dejiny zaznamenávajú.“ „Kristovo vzkriesenie je pevnosťou kresťanskej viery. Je to učenie, ktoré v prvom storočí prevrátilo svet a kresťanské náboženstvo jedinečne povznieslo nad judaizmus a pohanské náboženstvá stredomorského sveta. Ak je to tak, potom platí aj všetko ostatné, čo je životne dôležité a jedinečné v evanjeliu Pána Ježiša Krista: \'Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna.` “ (1 Kor 15,17) Kristova terajšia služba v nebi má svoj základ v jeho smrti a vo vzkriesení. Aj keď jeho zmierna obeť na Golgote bola dostačujúca a dokonalá, bez vzkriesenia by sme nemali istotu, že Kristus úspešne zavŕšil svoje božské poslanie na zemi. Kristovo zmŕtvychvstanie potvrdzuje realitu večného života a pravdivosť Božieho zasľúbenia o tomto dare v ňom.

Výsledky Kristovej spasiteľnej služby Kristova služba zmierenia ovplyvňuje nielen ľudstvo, ale celý vesmír. Zmierenie v celom vesmíre. Pavel upozorňuje na veľkoleposť Kristovho spasenia v cirkvi a prostredníctvom cirkvi, „aby sa teraz... mocnostiam v nebi stala známou Božia mnohotvárna múdrosť“. (Ef 3,10) Pavel upozorňuje na úchvatné výsledky tohto zmierenia: „Aby pri mene Ježiš pokľaklo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí, a aby každý jazyk vyznával na slávu Boha Otca: Ježiš Kristus je Pán!“ (Fil 2,10.11) Obhajoba Božieho zákona. Kristova dokonalá zmierna obeť zachovala spravodlivosť a dobrotu, t.j. spravodlivosť Božieho zákona i jeho milostivý charakter. Kristova smrť a výkupné uspokojili požiadavky zákona (že hriech musel byť potrestaný), a pritom ospravedlňujú kajúcnych hriešnikov na základe jeho milosti a milosrdenstva. Pavel povedal: „Čo bolo nemožné zákonu pre slabosť ľudskej prirodzenosti, to uskutočnil Boh, keď pre hriech poslal svojho Syna v tele podobnom hriešnemu a v tele odsúdil hriech, aby sa požiadavka zákona splnila v nás, čo nežijeme podľa tela, ale podľa ducha.“ (Rim 8,3.4) Ospravedlnenie. Zmierenie je účinné len vtedy, keď človek prijme odpustenie. Márnotratný syn bol zmierený so svojím otcom, keď od neho prijal prejavy lásky a odpustenie.

„Tí, čo veria, že Boh v Kristovi zmieril svet so sebou, a podriadil sa jeho vôli, dostanú od Boha nedoceniteľný dar ospravedlnenia s jeho bezprostredným ovocím pokoja s Bohom. (Rim 5,1) Ospravedlnení veriaci už viac nie sú deťmi hnevu, ale deťmi Božej priazne. Prostredníctvom Krista majú voľný prístup k Božiemu trónu, dostávajú moc Ducha Svätého na zdolávanie všetkých prekážok a nepriateľských priehrad, ktoré rozdeľujú ľudí a ktoré boli symbolom nepriateľstva medzi Židmi a pohanmi.“ (Pozri Ef 2,14-16.) Márnosť spasenia zo skutkov. Božia služba zmierenia znamená márnosť ľudského úsilia o získanie spásy pomocou zákonníckych skutkov. Pochopenie Božej milosti vedie k prijatiu ospravedlňujúcej spravodlivosti, umožnenej vierou v Krista. Poslušnosť je radostným výrazom vďačnosti ospravedlnených. Skutky už nie sú základom spasenia, ale jeho ovocím. Nový vzťah s Bohom. Milosť, ktorá ponúka Kristov dokonale poslušný život, jeho spravodlivosť i jeho zmiernu smrť ako Boží dar, vedie k hlbšiemu vzťahu s Bohom. Keď sa poslušnosť stáva radosťou, štúdium Božieho slova potešením a keď je myseľ pripravená byť príbytkom Ducha Svätého, rodí sa vďačnosť, chválorečenie a šťastie.

Začína sa nový vzťah medzi Bohom a kajúcnym hriešnikom. Je to spoločenstvo založené na láske a obdivnej úcte, nie na strachu a povinnosti. (Pozri Ján 15,1-10.) Čím lepšie vo svetle kríža chápeme Božiu milosť, tým menej samospravodlivosti budeme pociťovať a jasnejšie si uvedomíme, ako nás Pán požehnáva. Moc toho istého Ducha Svätého, ktorý pôsobil v Kristovi, keď vstal z mŕtvych, zmení aj náš život. Namiesto upadania do hriechu budeme každodenne žiť víťazným životom. Pohnútky k misii. Úžasná láska prejavená v Božej službe zmierenia prostredníctvom Ježiša Krista nás vedie k ochote zvestovať evanjelium aj iným. Keď sme ho poznali sami, nemôžeme zatajovať skutočnosť, že Boh odpustí viny každému, kto prijme Kristovu obeť za hriechy. Odovzdávame iným úžasné evanjelijné pozvanie: „Zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“.