Kristus - Svetlo sveta

19.03.2013 15:20

A Ježiš im zasa povedal: Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Ján 8,12). Pri týchto slovách bol Ježiš na chrámovom nádvorí, ktoré malo zvláštny význam v súvislosti s bohoslužbou Sviatku stánkov. V prostriedku tohto nádvoria stáli dva mohutné stojany a na nich veľké svietniky. Po večernej obeti boli zapálené všetky lampy a ich jas osvietil celý Jeruzalem.

Týmto obradom si ľud pripomínal ohnivý stĺp, ktorý viedol Izrael na púšti a symbolicky naznačoval aj príchod Mesiáša. Nádvorie pri večernom rozsvietení lámp bolo miestom veľkej radosti. Prešedivení muži, kňazi a poprední predstavitelia ľudu tancovali za zvukov hudby a spevu levitov. Osvetlením Jeruzalema ľud vyjadroval nádej, že Mesiáš príde a svojím svetlom osvieti Izrael. Pre Ježiša však mala táto scéna hlbší význam.

Ako žiarivé chrámové svetlá osvecovali celé okolie, podobne aj Kristus, zdroj duchovného svetla, osvecuje temnotu sveta. No ani tento symbol nebol celkom presný. Výstižnejším zobrazením jeho slávneho poslania bolo skôr ono veľké svetlo, ktorému sám určil miesto v nebeskom priestore. Bolo ráno, ponad Olivový vrch práve vyšlo slnko a jeho lúče svojím oslepujúcim jasom dopadali na mramorové paláce (463) a osvecovali pozlátené chrámové múry, keď Ježiš poukázal na to a povedal: „Ja som svetlo sveta.“

Neskôr jeden z tých, čo tieto slová počuli, zaznamenal ich ozvenu v tomto vznešenom výroku: „V ňom bol život, a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti a tmy ho neprijali.“ „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet“ (Ján 1,4.5.9). Po Ježišovom nanebovstúpení apoštol Peter, tiež osvietený Božím Duchom, pripomenul výstižný symbol Krista: „Tým je aj prorocké slovo pre nás pevnejšie. A vy dobre robíte, že hľadíte naň ako na lampu, ktorá svieti v temnom mieste, kým nesvitne deň a nevzíde vo vašich srdciach zornica“ (2 Pet 1,19). Kedykoľvek sa Boh svojmu ľudu zjavil, svetlo bolo vždy určitým symbolom jeho prítomnosti.

Stvoriteľovým slovom sa na začiatku z temnoty vynorilo svetlo. Svetlo bolo vodcom veľkých zástupov Izraela v podobe oblaku cez deň a ohnivého stĺpa v noci. Vznešený majestát svetla obklopoval Hospodina na vrchu Sinaj. Svetlo (323) spočívalo na zľutovnici vo svätyni svätých. Šalamúnov chrám bol pri vysviacke plný svetla. Lúče svetla osvecovali betlehemské pahorky, keď anjeli priniesli ponocujúcim pastierom zvesť o spasení. Boh je svetlo a Kristus výrokom: „Ja som svetlo sveta“ oznámil svoju jednotu s Bohom i svoj vzťah k celému ľudstvu. Bol to vlastne on, kto na začiatku spôsobil, že „z temnôt zažiarilo svetlo“ (2 Kor 4,6). On je svetlom slnka, mesiaca i hviezd.

On bol tým duchovným svetlom, ktoré v symboloch, predobrazoch a proroctvách osvecovalo Izrael. Toto svetlo však nedostal len židovský národ. Ako slnečné lúče prenikajú do najodľahlejších kútov zeme, tak Slnko spravodlivosti osvecuje každého človeka. „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet“ (Ján 1,9). Svet mal svojich slávnych učiteľov, mužov výnimočne múdrych a obdivuhodne hĺbavých, ľudí, ktorých výroky podnecovali ďalšie myslenie a otvárali rozsiahle pole poznania. Ľudia si ich vážili ako svojich vodcov a dobrodincov. Prevyšoval ich však Jediný.

„Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi, tým, čo uverili v jeho meno... Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený syn Boží, ktorý je v lone Otca, ten nám priniesol zvesť “ (Ján 1,12-18). Stopu slávnych učiteľov sveta môžeme sledovať kam len siahajú ľudské záznamy, ale Svetlo bolo už pred nimi. Pokiaľ je učenie slávnych mysliteľov sveta pravdivé, potiaľ je odrazom lúčov Slnka spravodlivosti podobne, ako svetlo mesiaca a hviezd v slnečnej sústave je odrazom lúčov slnka. Každá vzácna myšlienka a každý záblesk rozumu pochádza zo Svetla sveta. Dnes sa veľa hovorí o „vyššom vzdelaní“. Skutočné „vyššie vzdelanie“ môže poskytnúť len ten, „v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania“ (Kol 2,3).

„V ňom bol život a život bol svetlom ľudí“ (Ján 1,4). Ježiš povedal: „Kto ma nasleduje, nebude chodiť v tmách, ale bude mať svetlo života“ (Ján 8,12). Slovami „Ja som svetlo sveta“ sa Ježiš vyhlásil za Mesiáša. V chráme, kde Kristus teraz učil, kedysi sa o ňom zostarnutý Simeon vyslovil ako o „svetle na zjavenie pohanom a sláve izraelského ľudu“ (Luk 2,32). Použil tu o ňom prorocký výrok známy všetkým Izraelitom. Duch Svätý ústami proroka Izaiáša vyhlásil: „Málo mi je, že si mi služobníkom na pozdvihnutie kmeňov Jákobových a na navrátenie zachránených z Izraela. Urobím ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až po koniec zeme“ (Iz 49,6). Táto prorocká reč sa podľa všeobecného názoru týkala Mesiáša, a keď Ježiš povedal: „Ja som svetlo sveta“, ľuďom nemohlo uniknúť, že sa pokladá za toho Zasľúbeného. Farizejom a popredným mužom sa toto tvrdenie javilo ako bezočivá trúfalosť.

Nemohli zniesť, aby niekto podobný im mohol niečo také tvrdiť. Preto sa ho, akoby bez ohľadu na to, čo povedal, spýtali: „Kto si ty?“ Chceli ho donútiť, aby sa sám vyhlásil za Mesiáša. Keďže svojím zjavom a dielom nezodpovedal predstavám ľudu o Pomazanom, jeho úhlavní nepriatelia sa nazdávali, že priamym označením sa za Mesiáša vyvolá v ľuďoch odpor ako podvodník. Na ich otázku: „Kto si ty?“ Ježiš odpovedal: „Od počiatku to, čo vám hovorím“ (Ján 8,25). Jeho slová boli výrazom jeho povahy. Bol vtelením právd, ktoré zvestoval. Dodal: „Nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec.

„A ten, ktorý ma poslal, je so mnou. Nenechal ma samého, lebo ja vždy robím, čo sa páči jemu“ (Ján 8,28-29). Ježiš sa nesnažil dokázať svoje mesiášstvo, ale prejavil svoje spojenie s Bohom. Keby ich myseľ bola prístupná Božej láske, boli by Ježiša prijali. Viera priťahovala k nemu mnohých spomedzi jeho poslucháčov. Povedal im: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Ján 8,31-32). Farizejov tieto slová urážali. Prehliadli to, že národ už dlho trpí pod cudzím jarmom, a hnevlivo sa ohradili: „Sme Abrahámovým potomstvom a nikdy sme nikomu neotročili. Akože hovoríš: Budete slobodnými?“ (Ján 8,33).

Pri pohľade na týchto mužov, otrokov zmyselnosti a osnovateľov pomsty, Ježiš smutne dodal: „Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrok hriechu“ (Ján 8,34). Boli totiž v tom najhoršom otroctve, lebo ich ovládal diabolský duch. Každého, kto sa nechce odovzdať Bohu, ovláda cudzia moc. Nie je sám svoj. Môže síce hovoriť o slobode, no žije v najväčšom otroctve. Nevie rozpoznať krásu pravdy, lebo satan mu ovláda myseľ. Môže si navrávať, že sa spolieha len na vlastný úsudok, no v skutočnosti podlieha vôli kniežaťa tmy. Kristus prišiel oslobodiť človeka z otrockých pút.

„Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní“ (Ján 8,36). „Zákon ducha, ktorý dáva život v Kristu Ježišovi“, oslobodil nás „od zákona hriechu a smrti“ (Rim 8,2). V diele vykúpenia sa nič nedeje z donútenia. Nepôsobí tu nijaká vonkajšia sila. Človek sa má pod vplyvom Božieho Ducha slobodne rozhodnúť, komu chce slúžiť. Hlavným zmyslom slobody je zmena, ktorá sa deje vtedy, keď sa človek odovzdá Kristovi. Taký človek sám vypovie službu hriechu. Sami síce nemáme moc vyslobodiť sa zo satanovho područia, no ak chceme byť vyslobodení z hriechu a vo svojej veľkej biede voláme o pomoc, ktorá je mimo nás a nad nami, potom Božia moc Ducha Svätého ovládne duševné schopnosti človeka natoľko, že sa ochotne podriadi pokynom Božej vôle. Jediné, čo umožňuje slobodu človeka, je zjednotenie s Kristom.

„Pravda vás vyslobodí“, tou pravdou je Kristus. Hriech môže víťaziť len pri duševnom oslabení a zotročení človeka. Podriadenie sa Bohu znamená obnovu človeka – jeho skutočnú slávu a dôstojnosť. Boží zákon, ktorému sa podriaďujeme, je „zákon slobody“ (Jak 2,12). Farizeji sa pokladali za Abrahámových potomkov. Ježiš im povedal, že nimi naozaj môžu byť len vtedy, ak budú konať skutky Abrahámove. Skutoční potomci Abraháma by mali žiť tak, ako žil on – životom Bohu poslušným. Nemali by zamýšľať zabiť toho, kto hovorí pravdu, ktorú dostal od Boha.

Sprisahaním proti Kristovi predsa nekonali skutky Abrahámove. Holá rodová postupnosť od Abraháma nemá nijakú cenu. Bez duchovného príbuzenstva s ním, ktoré by sa malo prejaviť rovnakým duchom a podobnými skutkami, nemôžu byť jeho potomkami. Táto zásada je podobne závažná aj v otázke, ktorá dlho znepokojovala kresťanský svet – otázka apoštolskej postupnosti. Príbuzenstvo s Abrahámom sa prejaví podobnosťou povahy, nie menom či rodom. Podobne ani apoštolská následnosť nespočíva na odovzdávaní cirkevnej moci, ale na duchovnom príbuzenstve. Pravým dôkazom apoštolskej následnosti je život v duchu apoštolov, ich viera a pravda, ktorú zvestovali. Takto sa teda ľudia stávajú nasledovníkmi učiteľov evanjelia.

Ježiš odmietol uznať Židov za Abrahámových potomkov. Povedal: „Vy robíte skutky svojho otca“ (Ján 8,41). Posmešne odpovedali: „My sme sa nenarodili zo smilstva; máme len jedného otca, Boha“ (Ján 8,41). Narážali tým na okolnosti Ježišovho narodenia a chceli ho ponížiť pred tými, čo mu začali veriť. Ježiš nevenoval pozornosť tejto podlej narážke, ale povedal: „Keby bol vaším otcom Boh, milovali by ste ma, lebo ja som z Boha vyšiel a od neho prichádzam“ (Ján 8,42). Ich skutky svedčili o ich spriaznenosti s tým, ktorý je luhár a vrah. Ježiš povedal: „Vaším otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca. On bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet..., ale ja hovorím pravdu, preto mi neveríte“ (Ján 8,44.45). Ježiš hovoril pravdu s neochvejnou istotou, a to bol dôvod, že ho židovskí vodcovia neprijali. Pravda pohoršovala týchto sebaistých ľudí.

Pravda odhaľovala podvodnosť bludu, odsudzovala ich učenie i konanie, preto bola nevítaná. Pred pravdou radšej zatvárali oči, než aby pokorne doznali svoje poblúdenie. Nemilovali pravdu, nijako po nej netúžili, hoci šlo o skutočnú pravdu. „Kto z vás ma usvedčí z hriechu? Prečo mi neveríte, keď vám hovorím pravdu?!“ (Ján 8,46). Nepriatelia sledovali Krista tri roky deň čo deň a hľadali nejakú škvrnu v jeho povahe. Satan s celou svojou ríšou zla chcel nad ním zvíťaziť, no nič na ňom nenašiel, z čoho by ho obvinil. Aj diabli museli vyznať, že je „Boží Svätý“ (Mar 1,24). Ježiš žil podľa Božieho zákona pred nebom,) nepadlými svetmi i hriešnymi ľuďmi.

Pred anjelmi, ľuďmi i démonmi neohrozene hovoril to, čo by z iných úst znelo rúhavo: „Ja vždy robím to, čo sa páči jemu“ (Ján 8,29). Skutočnosť, že Židia nechceli prijať bezhriešneho Krista, bola dôkazom, že nemali nijaké spojenie s Bohom. Neuznali jeho hlas v posolstve jeho Syna. Nazdávali sa, že súdia Krista, no zatiaľ svojím odporom voči nemu vynášali rozsudok nad sebou. Ježiš povedal: „Kto je z Boha, počúva Božie slová.

Vy nepočúvate, lebo nie ste z Boha“ (Ján 8,47). Toto naučenie je trvale platná pravda. Nejeden človek prekrúca a kritizuje Písmo, vyhľadáva v ňom niečo, o čom by mohol pochybovať. Nazdáva sa, že tým prejaví nezávislosť myslenia a bystrý postreh. Myslí si, že súdi Písmo, zatiaľ však odsudzuje sám seba. Prezrádza, že nevie oceniť nebeské a večné pravdy. Pred majestátom Božej spravodlivosti neprejavuje nijakú posvätnú bázeň. Zameriava sa len na malichernosti, čím dáva najavo svoju obmedzenú a prízemnú povahu, srdce, ktoré stráca schopnosť správne hodnotiť Božie veci.

Ten, koho srdce dalo odpoveď na Božie zaklopanie, bude sa usilovať o hlbšie poznanie Boha a o láskavú a ušľachtilú povahu. Ako sa kvet obracia k slnku, aby mu jasné lúče dali malebný vzhľad, tak sa bude človek obracať k Slnku spravodlivosti, aby nebeské svetlo ozdobilo jeho povahu vlastnosťami Kristovho charakteru. Ježiš ďalej poukázal na príkry rozdiel medzi postojom Židov a Abraháma: „Váš otec Abrahám zaplesal, že uvidí môj deň; i videl a radoval sa“ (Ján 8,56). Abrahám mal veľkú túžbu uvidieť zasľúbeného Spasiteľa. Čo najvrúcnejšie sa modlil, aby ešte pred smrťou smel uvidieť Mesiáša. A uvidel Krista. Nadprirodzene osvietený smel poznať Kristovo božstvo. Uzrel jeho deň a zaradoval sa. Dostal videnie o Božej obeti za hriech. Predobraz tejto obete poznal z vlastnej skúsenosti.

Dostal rozkaz: „Vezmi svojho syna, tvojho jediného syna Izáka, a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť“ (1 Moj 22,2). Na obetný oltár položil svojho zasľúbeného syna, dieťa, do ktorého vkladal všetky svoje nádeje. Keď potom pri oltári čakal so zdvihnutým nožom na Boží rozkaz, počul z neba hlas: „Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu, lebo teraz) som spoznal, že sa bojíš Boha a neodoprel si mi ani svojho syna, svojho jediného syna“ (1 Moj 22,12). Abrahám musel prejsť touto strašnou skúškou, aby mohol uzrieť Kristov deň a uvedomiť si prenesmiernu Božiu lásku k svetu, lásku tak veľkú, že na jeho záchranu z poníženia Boh dal svojho jednorodeného Syna na potupnú smrť. Abrahám získal to najhlbšie poznanie o Bohu, aké ľudia kedy dostali. Jeho prosba, aby mohol vidieť Krista ešte pred smrťou, bola vypočutá.

Uzrel Krista, videl všetko, čo smrteľný človek vidieť smie, aby pritom nezomrel. V bezvýhradnej odovzdanosti Bohu smel pochopiť videnie o Kristovi. Bolo mu ukázané, že obeťou svojho jednorodeného Syna na záchranu hriešnikov od večného zahynutia Boh prináša neskonale väčšiu a obdivuhodnejšiu obeť, než akú kedy človek priniesol. Abrahámova skúsenosť bola odpoveďou na otázku: „S čím mám predstúpiť pred Hospodina a skloniť sa pred Bohom výsosti? Mám predstúpiť pred neho so zápalmi a s jednoročnými teľcami? Má Hospodin záľubu v tisícoch baranov a desaťtisícoch potokov oleja? Mám dať svojho prvorodeného za svoj priestupok, plod svojho tela za svoj hriech?“ (Mich 6,6-7).

Abrahámove slová: „Boh si vyhliadne baránka na spaľovanú obeť, syn môj“ (1 Moj 22,8) a obetné zviera, ktoré Boh pripravil namiesto Izáka, sú dôkazom, že nikto nesmie priniesť za seba zmierujúcu obeť. Bohu bol pohanský obetný systém vonkoncom neprijateľný. Nikto nesmel obetovať svojho syna alebo dcéru ako obeť za hriech. Vinu sveta môže uniesť len Boží Syn. Vlastné utrpenie pomohlo Abrahámovi pochopiť Spasiteľovo obetné poslanie. Izraeliti však nechceli rozumieť tomu, čo sa priečilo ich pyšnému srdcu. Kristovi poslucháči nepochopili hlbší význam jeho slov o Abrahámovi.

Farizeji v nich videli len ďalší dôvod k uštipačným poznámkam. Posmešne ich prekrútili, akoby chceli dokázať, že Ježiš hovorí nezmysly. „Ešte nemáš ani päťdesiat rokov a videl si Abraháma?“ (Ján 8,57). Ježiš im slávnostne a dôstojne odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Prv ako bol Abrahám, Ja Som“ (Ján 8,58). V celom zhromaždení zavládlo ticho. Tento galilejský Učiteľ sa označil Božím menom, ktoré bolo oznámené Mojžišovi a vyjadrovalo predstavu večnej prítomnosti. Predstavil sa ako ten, ktorý bol zasľúbený Izraelovi a ktorého „pôvod je v praveku, v časoch večnosti“ (ROH Mich 5,2; ECAV Mich 5,1).

Kňazi a rabíni znova kričali na Ježiša ako na rúhača. Jeho predošlé oznámenie, že je jedno s Otcom, ich tak rozčúlilo, že ho chceli zabiť a o niekoľko mesiacov neskôr otvorene vyhlásili: „Nekameňujeme ťa za dobrý skutok, ale za rúhanie, preto, že hoci si človek, robíš sa Bohom“ (Ján 10,33). Chceli ho zabiť preto, že bol Božím Synom a že to netajil. Mnohí z tých, čo boli na strane kňazov a rabínov, dvíhali kamene a chceli ho ukameňovať. „Ale Ježiš sa skryl a vyšiel z chrámu“ (Ján 8,59). Svetlo svietilo v tmách, ale „tmy ho neprijali“ (Ján 1,5). „Ako šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho spýtali: Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia – že sa narodil slepý?

Ježiš odpovedal: Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky... Keď to povedal, napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: Choď, umy sa v rybníku Siloe, čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa, a vrátil sa vidiac“ (Ján 9,1-3,6,7). Židia všeobecne verili, že hriech býva potrestaný už v tomto živote. V každom utrpení videli trest za určitú neprávosť, či už človeka postihnutého alebo jeho rodiča. Je pravda, že všetko utrpenie je následok prestúpenia Božieho zákona, ale táto pravda bola prekrútená. Ľudia, ktorých zviedol satan, pôvodca hriechu, so všetkými jeho nasledovníkmi, hľadali v Bohu pôvod smrti a choroby, čo pokladali za zjavný trest za hriech.

V úbožiakovi, ktorého stihlo nejaké utrpenie či nehoda, videli nielen človeka nešťastného, ale aj veľkého hriešnika. Tak bola pripravená cesta na zavrhnutie Ježiša. Židia hľadeli na toho, ktorý „niesol naše choroby a vzal na seba naše bolesti“, ako na „zasiahnutého, Bohom bitého a strápeného“, preto si pred ním skrývali tvár (Iz 53,4). Boh chcel tomu zabrániť určitým naučením. Jóbov príbeh ukázal, že utrpenie spôsobuje satan a Boh vo svojom milosrdenstve zasahuje do jeho činnosti.

Toto naučenie však Izraeliti nepochopili. Zavrhnutím Krista sa Židia dopustili rovnakého omylu, pre ktorý Boh pokarhal Jóbových priateľov. Kristovi učeníci hľadeli na vzťah hriechu a utrpenia podobne ako Židia. Aj keď im Ježiš vysvetlil ich mylný názor, neobjasňoval príčinu utrpenia tohto človeka, ale povedal im, aký bude následok. Kvôli nemu sa majú ozrejmiť Božie skutky. Povedal: „Kým som na svete, som svetlo sveta“ (Ján 9,5).

Potom pomazal oči slepého, poslal ho umyť sa v rybníku Siloe a slepému sa vrátil zrak. Ježiš tu prakticky zodpovedal otázku učeníkov, ako to obvykle robieval, keď mal odpovedať na všetečné otázky. Učeníci neboli povolaní na to, aby diskutovali o tom, kto vinný bol alebo nebol, ale aby pochopili Božiu moc a milosť, ktorá slepým vracia zrak. Bolo zrejmé, že liečivá moc nie je v hline ani v rybníku, kam sa mal ísť slepec umyť, ale že moc je v Kristovi.

Farizeji mohli nad uzdravením len žasnúť. Boli však viac než inokedy rozhnevaní, pretože div sa stal v sobotu. Susedia tohto mladého muža a tí, čo ho predtým vídali, keď bol ešte slepý, povedali: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ (Ján 9,8). Nedôverčivo si ho obhliadali, lebo navrátením zraku sa zmenila a vyjasnila aj jeho tvár a podobal sa ostatným ľuďom. Vypytoval sa jeden druhého; niektorí tvrdili: „Je to on,“ iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ Ten, ktorý toto veľké požehnanie práve prežíval, rozriešil otázku vyznaním: „Ja som to!“ Pritom im svedčil o Ježišovi a vyložil, ako bol uzdravený. Pýtali sa ho: „Kde je ten človek?“ Odpovedal: „Neviem“ (Ján 9,9-12). Potom ho doviedli pred radu farizejov. Znova sa ho vypytovali, ako sa mu otvorili oči.

Odpovedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím.“ Niektorí farizeji vraveli: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Farizeji dúfali, že z Ježiša urobia hriešnika, čím sa vylúči možnosť, že je Mesiáš. Nevedeli, že ten, ktorý uzdravil slepého, je pôvodca soboty a dobre vie, čo k pravému zachovávaniu dňa odpočinku náleží. Krajne horlili za svätosť soboty, no pritom v ten deň chystali vraždu. Mnohí, čo sa o tomto dive dozvedeli, boli však veľmi pohnutí a presvedčení, že ten, ktorý slepému uzdravil oči, je viac než obyčajný človek. Na obvinenie, že Ježiš je hriešnik, pretože nezachováva sobotu, odpovedali: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ (Ján 9,16).

Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!? On odpovedal: „ Je prorok“ (Ján 9,17). Farizeji potom tvrdili, že sa nenarodil ako slepý a zrak mu teda nemohol byť vrátený. Zavolali jeho rodičov a spýtali sa ich: „Je to váš syn? A hovoríte, že sa narodil slepý?“ (Ján 9,18). Bol tu uzdravený slepec, ktorý sám tvrdil, že bol slepý a že mu bol zrak vrátený, no farizeji by boli radšej zapreli svedectvo vlastných zmyslov, než aby uznali, že sa mýlia. Tak mocné sú predsudky, tak zvrátená je farizejská spravodlivosť. Farizejom zostávala ešte možnosť umlčať rodičov tohto človeka.

Naoko úprimne sa pýtali: „Ako to, že teraz vidí?“ (Ján 9,21). Rodičia sa obávali následkov, lebo bolo známe, že ktokoľvek uzná Ježiša za Krista, bude na tridsať dní „vylúčený zo synagógy“. Za ten čas nemohlo byť v dome vylúčeného obrezané dieťa ani mŕtvy človek oplakaný. Také rozhodnutie sa pokladalo za veľké nešťastie, a ak sa dotyčný nekajal, stihol ho trest ešte väčší. Veľký div uzdravenia syna) rodičov síce presvedčil, oni však predsa odpovedali: „Vieme, že je to náš syn a že sa narodil slepý. Ale ako to, že teraz vidí, to nevieme, ani nevieme, kto mu otvoril oči. Jeho sa spýtajte. Má svoje roky, nech hovorí sám za seba“ (Ján 9,20-21).

Tým všetku zodpovednosť zvalili na syna, lebo sa báli vyznať Krista. Zástupy jednoduchého ľudu si všimli neľahké postavenie farizejov, ich pochybnosti a predsudky ako aj neochotu veriť skutočnostiam tohto prípadu. Ježiš často konal divy verejne na ulici a vždy pomáhal trpiacim. Mnohí sa v duchu pýtali: Konal by Boh také divy cez podvodníka, ako farizeji Ježiša často nazývali? Spor sa obojstranne priostroval. Farizeji vedeli, že Kristov div čím ďalej, tým viac sami zverejňujú. Div sám poprieť nemohli.

Bývalý slepec prežíval veľkú radosť a oplýval vďačnosťou. Obdivoval prírodu a tešil sa z nádhery zeme a oblohy. Nadšene rozprával o tom, čo sa mu stalo, a farizeji ho chceli znova umlčať: „Vzdaj Bohu slávu! My vieme, že ten človek je hriešnik“ (Ján 9,24). Nehovor teda, že ti zrak vrátil tento človek; urobil to Boh. Uzdravený odpovedal: „Či je hriešnik, neviem, ale jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím“ (Ján 9,25). Znova sa ho spýtali: „Čo urobil s tebou? Ako ti otvoril oči?“ (Ján 9,26). Veľavravne ho chceli zmiasť, aby ho presvedčili, že bol oklamaný. Satan a padlí anjeli boli na strane farizejov a svojím ľstivým úsilím cez ľudské chytráctvo chceli ochromiť Kristov vplyv.

Podvracali presvedčenie, ktoré sa zmocňovalo mnohých ľudí. Boli tu však aj Boží anjeli a posilňovali muža, ktorému bol vrátený zrak. Farizeji stále nechápali, že pred sebou nemajú len nevzdelaného človeka, ktorý sa narodil slepý. Nepoznali toho, ktorému odporovali. Slepcovu myseľ osvecovalo Božie svetlo. Keď mu títo pokrytci chceli otriasť vieru, Boh mu pomohol, aby ráznou a jasnou odpoveďou dosvedčil, že nebol oklamaný. Odpovedal: „Už som vám povedal, a nepočuli ste. Prečo to chcete počuť znova? Chcete sa aj vy stať jeho učeníkmi? Vynadali mu a povedali: Ty si jeho učeník, my sme Mojžišovi učeníci. My vieme, že Mojžišovi hovoril Boh, a o tomto nevieme ani to, odkiaľ je“ (Ján 9,27-29). Pán Ježiš poznal skúšku, ktorou tento muž prechádzal.

Posilnil ho svojou milosťou, aby mohol byť jeho výrečným svedkom. Bývalý slepec odpovedal farizejom slovami, ktoré im boli pokarhaním. Pokladali sa za znalcov Písma a náboženských vodcov národa. Teraz tu bol Divotvorca a oni museli doznať, že o zdroji jeho moci, povahe a právach nič nevedia. Uzdravený povedal: „Práve to je čudné, že vy neviete odkiaľ je, a mne otvoril oči. Vieme, že hriešnikov Boh nevypočuje;) ale vypočuje toho, kto si Boha ctí a plní jeho vôľu. Od vekov nebolo počuť, že by bol niekto otvoril oči slepému od narodenia. Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť“ (Ján 9,30-33). Muž odpovedal svojim vyšetrovateľom ich vlastnými dôvodmi.

Jeho rozhodné slová farizejov udivili a zarazili. Chvíľu bolo ticho. Potom sa nahnevaní kňazi a rabíni ešte viac zahalili do svojich rúch, akoby sa báli nákazy z dotyku jeho tela, striasli prach z nôh a začali ho obviňovať: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ (Ján 9,34). A vyhnali ho. Ježiš počul, čo sa stalo, čoskoro nato sa s uzdraveným stretol a spýtal sa ho: „Ty veríš v Syna človeka?“ (Ján 9,35). Uzdravený sa prvýkrát zadíval do tváre svojho Lekára. Pred radou videl svojich rozochvených a bezradných rodičov; pozoroval rozhnevané tváre rabínov a jeho oči spočinuli na pokojnej tvári Ježišovej.

Na vlastné nebezpečenstvo ho už vyznal ako predstaviteľa Božej moci, teraz však dostal ešte významnejšie zjavenie. Na Spasiteľovu otázku: „Ty veríš v Syna človeka?“ uzdravený odpovedal otázkou: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“ Ježiš povedal: „Už si ho videl – a je to ten, čo sa rozpráva s tebou“ (Ján 9,36-37). Tento človek sa úctivo vrhol k nohám Spasiteľa. Získal nielen telesný zrak, ale otvorili sa mu aj oči duchovné. Zjavil sa mu Kristus a on ho prijal ako Božieho Posla. Neďaleko nich sa zhromaždila skupina farizejov a pri pohľade na nich si Ježiš spomenul, ako protikladne vždy pôsobili jeho slová a činy. Povedal: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli“ (Ján 9,39). Kristus prišiel otvoriť oči slepých a rozsvietiť svetlo tým, čo sú v tme. Označil sa za svetlo sveta a práve tento div bol potvrdením jeho poslania.

Ľuďom, ktorí boli svedkami jeho prvého príchodu, naskytlo sa plnšie zjavenie Božej prítomnosti než komukoľvek predtým. Zjavilo sa dokonalejšie poznanie Boha. Toto zjavenie však bolo aj súdom. Bola to skúška ich povahy a chvíľa rozhodovania o večnom určení. Prejav Božej moci, ktorý slepému otvoril zrak, telesný i duchovný, temnotu farizejov len prehĺbil. Niektorí z poslucháčov, ktorí si uvedomovali dosah Kristových slov, sa pýtali: „Sme azda aj my slepí?! Ježiš im odpovedal: Keby ste boli slepí, nemali by ste hriechu.“ Keby vám Boh nebol umožnil vidieť, vaša nevedomosť by bola bez viny.

„Vy však hovoríte: Vidíme.“ Vy sa nazdávate, že vidíte, a zavrhujete práve tie prostriedky, ktoré vám umožnia, aby ste videli. Všetkým, ktorí si uvedomujú svoju bezmocnosť, Kristus prišiel ponúknuť neobmedzenú pomoc. Farizeji však nechceli priznať, že by niečo potrebovali. Odmietli prísť ku Kristovi, a preto boli ponechaní v slepote – v slepote svojvoľnej. Ježiš povedal: „A tak váš hriech ostáva“ (Ján 9,40-41).