Kým je pre mňa Ježiš?
Prorok alebo kráľ?
Vstup Pána Ježiša do Jeruzalema bol v mojich predstavách slnečným dňom plným radosti. Na farebných obrázkoch, záložkách do Biblie, bol Ježišov vjazd do Jeruzalema pekne znázornený.To musela byť nádhera. Zástupy volajú „Hosana“, mávajú palmovými ratolesťami, kladú rúcha na zem. Takáto veľká slávnosť prepukla preto, lebo do hlavného mesta, do Jeruzalema, prichádzal kráľ. Narodil sa ako kráľ, ale nie v paláci, lež v maštali. Keď ho po nasýtení zástupov chlebom chceli tieto zástupy vyhlásiť za kráľa, odmietol to. Teraz sa zdá, že konečne sa podarilo zmeniť Ježišovu cestu – na cestu triumfu. Zdá sa, že opustí cestu zo stajne na kríž, na ktorej stretal malomocných,chromých, chorých a hriešnych ľudí.
Miestni obyvatelia Jeruzalema sa pýtajú: „Kto je tento?“ Kráľ predsa nemôže prísť na chrbte osla. Na otázku domácich odpovedá zástup: „To je prorok.“ Toto vysvetlenie prijmú aj Jeruzalemčania. Dav považuje Ježiša za proroka z Nazareta. Neuznávajú ho za kráľa a už vôbec nie za Mesiáša. Aj keď ústami volajú na slávu: „Hosana Synovi Dávidovmu!“, vlastne v neho ako v Syna Dávidovho, ako v zasľúbeného Kráľa, ako v prorokmi predpovedaného Mesiáša, neveria.
Možno, že v danom momente nadšenia, davovej psychózy v ňom aj videli kráľa, osloboditeľa od Rimanov. Určite počuli o zázrakoch, ktoré vykonal a podvedome čakali, že ich ako budúci kráľ bude sýtiť chlebom a poskytne im aj zábavu, vzrušenie, divadlo, „hry“, keď bude uzdravovať nemocných a kriesiť mŕtvych. Nakoniec, keď dokáže kriesiť mŕtvych, tak ani povstanie alebo vojna proti Rímu nie je taká hrozná, veď tých, ktorých Rimania zabijú, On dokáže vzkriesiť, a to dokonca ešte aj na tretí deň, tak ako Lazara. To bude bezstarostný život – predstavovali si.
Prečo ho ukrižovali?
Ježiš im však neposkytol to, čo očakávali. Nedal im „chlieb a hry“, ako to robili rímski cisári a ostatní zemskí vladári, aby si zaistili moc. Trpko sklamal ich nádeje. Preto o pár dní, o necelý týždeň, ten istý dav, tie isté zástupy kričali „Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!“ Mnohí z tých, čo na kvetnú nedeľu volali „Hosana Synovi Dávidovmu“ a sekali palmové ratolesti, v piatok dvíhajú päste a zúrivo kričia: „Ukrižuj ho!“ „Nechceme Ježiša, chceme Barabáša“ (Mt 27, 20 – 26).
Však o čo ide, predsa v prvom rade o divadlo, aby bola zábava, o atrakciu, o hry. Videli slávnostný vjazd Ježiša do Jeruzalema, teraz uvidia veľkolepé divadlo ukrižovania. V hlavnej úlohe je pri tom ten istý človek. Ani najlepší režisér by to nevymyslel lepšie. Bude o čom rozprávať, na čo spomínať. Navyše možno o nejaký týždeň, či mesiac, vrah Barabáš, ktorého prepustenie si vyžiadali namiesto Ježiša, zabije ďalšieho rímskeho vojaka, alebo niekoho iného. Potom ho aj tak chytia a popravia a opäť bude o čom rozprávať a čo so vzrušením sledovať.
Hlas davu.
Nálada davu je do dnešných dní veľmi premenlivá. Zástupy dokážu šikovní ľudia veľmi rýchlo zmanipulovať. Aj dnes sú zástupy ochotné svojich športových idolov alebo politikov jeden deň oslavovať a o niekoľko dní, keď prehrajú zápas, alebo ich v niečom sklamú, sú ochotní ich zatratiť, nadávajú na nich, vyhrážajú sa im a možno, keby mohli, by ich aj ukrižovali.
Ľudia v dave hovorili o Ježišovi: „To je prorok Ježiš z galilejského Nazareta.“ Možno sa v podvedomí pohoršovali, že prichádza skromne, sediac na oslovi a nie triumfálne na koni, na bojovom voze, alebo na nosítkach nesených otrokmi. Takto predsa neprichádza kráľ! Možno sa aj báli rímskych udavačov a provokatérov, a preto ho prehlasovali radšej za proroka a nie za kráľa.
Kde stojíš ty?
Položme si dnes my všetci, ty aj ja, ktorí stojíme v dave oslavujúcom kvetnú nedeľu na mnohých miestach, otázku: Za koho mám Ježiša? Vyznávam ho ako proroka alebo ako kráľa?
Pohoršujem sa podvedome nad tým, že prichádza skromný, na osliatku? On nechce triumfálne vojsť ako dobyvateľ ani do jedného ľudského srdca, ani do tvojho života. On sám hovorí: „A ja stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“(Zj 3, 20)
Pohoršíme sa nad tým, že nás nedobýja násilím? Aké miesto mu dávame vo svojom srdci? Len miesto proroka, ktorý nám má pomôcť rozlúštiť budúcnosť, ktorý je na úrovni ostatných prorokov a učiteľov či náboženských vodcov? Alebo mu dávame kráľovské miesto, miesto kráľa, ktorý môže a má právo suverénnerozhodovať o všetkom, čo sa deje a má udiať v mojom živote?
Ježiš vedel, že zástupy ho pokladajú za proroka a potvrdili mu to aj učeníci, keď sa ich pýtal pri Cezarey Filipovej: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka? Odpovedali: Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša, zase iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ (Mt 16, 13 – 14). Hneď v zápätí kladie ďalšiu otázku: „A vy za koho ma pokladáte?“(Mt 16, 15).
„Ty ma za koho pokladáš?“
Dnes znie táto otázka tebe aj mne. Ježiš ju kladie priamo tebe: „Ty ma za koho pokladáš?“ Odpovieme ako Peter a s ním spolu ostatní učeníci? „Ty si Kristus, Syn Boha živého!“(Mt 16, 16).
Aj na príklade učeníkov sa ukázalo, že je ľahké v dave, spolu so zástupmi vyznávať a volať: „Hosana Synovi Dávidovmu!“ Oveľa ťažšie je potom v ústraní, keď je človek sám, možno uprostred utrpenia vyznávať: „Ty si Kristus, Syn Boha živého!“ Učeníci sa to nakoniec naučili.
Čo žiadaš, čo očakávaš ty od Ježiša? Dočasné vzrušenie, zážitky, naplnenie telesných potrieb?
On to všetko môže dať a pridať. Ale to najcennejšie, ten kráľovský dar, ktorý ako Kráľ prináša je Jeho Slovo a spasenie, večný život. Prijal si už tento dar?
My, ktorí sme ho prijali, ktorí ho vyznávame ako Mesiáša, ideme vlastne v zástupe jeho nasledovníkov. Čo odpovedáme na otázku obyvateľov mesta, okolostojacich – „Kto je tento, koho nasleduješ?“ Vieme jasne a zrozumiteľne vyznať: „To je Kristus, Mesiáš, môj Záchranca, ktorý môže byť aj tvojim Záchrancom. Môj Kráľ, ktorému som zveril vládu nad svojim životom“.
Keď prijímame dnes a každý deň Pána Ježiša ako Krista, keď mu každý deň zverujeme vládu nad svojím životom, ak ho oslavujeme úprimne ako kráľa aj vtedy, keď nás nevidí nikto okrem neho, potom naša radosť bude trvalá a úplná.
Potom budeme každý deň vedieť vyznávať ako Peter: „Ty si Kristus, Syn Boha živého!“
Ján Szőllős