Nebeská hostina

08.04.2013 13:36

Ježiš Kristus vyjadril tajomstvo neba troma obrazmi. Prvý je obraz domu, druhý obraz stola a hostiny a tretí obraz je stretnutie človeka s Bohom. Všetky tri obrazy vytvárajú určitý celok a nemožno vybrať iba jeden. Preto úryvky, ktoré si za chvíľu pripomenieme, budú hovoriť o každom z týchto troch prvkov.

Podľa Krista je pozemský život cestou do Otcovho domu; je to neustála príprava na to, aby sme zasadli pri stole v Božom kráľovstve; je to neustále dorastanie k stretnutiu s Bohom. Oproti tomu stoja tri pokušenia, ktoré vedú na scestie. Prvé pokušenie spočíva v tom, že chceme budovať dom výlučne na zemi; druhé – ostaneme iba pri pozemskom stole; tretie – už tu na zemi, uprostred ľudí, chceme hľadať stretnutie, ktoré neskončí. To sú tri nebezpečenstvá, ktoré mnohým zahatajú vstup do domu nebeského Otca.

Aká bude dráma tých, ktorí sa na túto hostinu omeškajú, ako aj tých, ktorí vôbec nevojdú do Otcovho domu, ktorí nezasadnú pri jeho stole, ktorí neprežijú radosť zo stretnutia? Dráma sa odohráva pri samotných dverách do Otcovho domu. Hľa, text z 13. kapitoly Lukášovho evanjelia: Ktosi sa raz spýtal Ježiša: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?“ On im povedal: „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: ´Pane, otvor nám!´ A on vám povie: ´Ja neviem, odkiaľ ste!´ Vtedy začnete hovoriť: ´Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil.´ Ale on vám povie: ´Ja neviem, odkiaľ ste; odíďte odo mňa všetci, čo pášete neprávosť!´ Tam bude plač a škrípanie zubami, až uvidíte, že Abrahám, Izák, Jakub a všetci proroci sú v Božom kráľovstve, a vy ste vyhodení von. A prídu od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve. A tak sú poslední, ktorí budú prvými, a sú prví, ktorí budú poslednými (Lk 13, 23-30).

Dvere do Otcovho domu sú úzke, a preto treba vchádzať s veľkou námahou a beda tomu, kto sa bude pokúšať vojsť s veľkou batožinou. Tu sa vlastne potvrdzujú slová: „Blahoslavení chudobní“. Čím väčšia chudoba, tým ľahší vstup do Otcovho domu.

Druh prvok: dvere sú otvorené iba na chvíľu a treba sa ponáhľať, lebo Pán domu dvere zatvorí. Ak sa niekto omešká, ak niekto nevojde, čaká ho nezvyčajne bolestný zážitok, pretože bude počuť Kristove slová: „Nepoznám vás“, „Neviem, odkiaľ ste“. Nepomôžu žiadne pozemské známosti, spoločné prebývanie s Kristom tu na zemi pri jednom stole: „Jedli sme s tebou a pili“. Nepomôže odvolávať sa na hodiny, ktoré niekto strávil pri počúvaní Ježišových slov. Ide tu o „vstup“, o to, aby človek v tom pravom čase prekročil prah Otcovho domu. Dráma tých, ktorí ostanú pred dverami bude o to väčšia, že budú vidieť šťastie spasených: „Uvidíte, že Abrahám, Izák, Jakub a všetci proroci sú v Božom kráľovstve“, prebývajú v Otcovom dome, sedia pri stole.  Otcov dom – to je spoločné stretnutie pri stole. Šťastie spasených – to je šťastie tých, ktorí sú na hostine.

Ten istý moment drámy zatvorených dverí a zároveň prežitia samotného stretnutia, nájdeme v podobenstve o desiatich pannách. V Matúšovom evanjeliu v 25. kapitole čítame: „Vtedy sa nebeské kráľovstvo bude podobať desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo nerozumných a päť múdrych. Nerozumné si vzali lampy, ale olej si so sebou nevzali. Múdre si vzali s lampami aj olej do nádob. Keď ženích neprichádzal, všetkým sa začalo driemať a zaspali. O polnoci sa strhol krik: „Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!“ Všetky panny sa prebudili a pripravovali si lampy. Tu nerozumné povedali múdrym: „Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú.“ Ale múdre odvetili: „Aby azda nebolo ani nám, ani vám málo, choďte radšej k predavačom a kúpte si!“ No kým išli kupovať olej, prišiel ženích a tie, čo boli pripravené, vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili. Napokon prišli aj ostatné panny a vraveli: „Pane, Pane, otvor nám!“ Ale on im povedal: „Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.“ Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny (Mt 25, 1-13).

Nebo je tu predstavené ako stretnutie. Pozvanie prichádza náhle. Chvíľu stretnutia určí sám Boh. Nám ľuďom prináleží pripravenosť na stretnutie. Človek má byť vždy pripravený na to, aby vstúpil na svadobnú hostinu, aj vtedy, keď spí. Vždy. Zapálená lampa je symbolom srdca naplneného láskou. Človek, ktorý miluje, žije vo svetle, nebojí sa svetla. Zapálená lampa nesená v ruke osvetľuje toho, kto ju nesie. Takýto človek sa nebojí svetla. Chce sa dať spoznať, chce sa odhaliť, a preto nesie svetlo. Vec je jasná. Človek, ktorý miluje, vždy očakáva milovanú osobu. Podstatou očakávania, podstatou pripravenosti je láska.

Druhá časť – zatvorenie dverí. Tá istá veľká dráma. Klopanie tých, ktorí sa omeškali na hostinu a strašná veta, ktorú vyslovuje Kristus: „Nepoznám vás!“ Môžeme sa tu pozastaviť nad tým, či ten, ktorý miluje, môže povedať druhému: „Nepoznám ťa“? Ako sa to zhoduje s láskou Boha, ktorý nás miluje? Ukazuje sa, že je čas odhaľovať Božiu lásku a čas na túto lásku odpovedať. To nie je Božia vina, ale vina človeka, ktorý mal k dispozícii roky pozemského života a bol zaujatý iba sebou a nestaral sa o vzrast v láske. A preto človek, ktorý neodhalil, že najväčšou  a najdôležitejšou  je láska, môže počuť tú strašnú vetu: „Nepoznám ťa!“ Výrok samého Boha: „Nepoznám ťa, neodhalil si mi seba“, to je jeden z najdramatickejších momentov, ktorý sa odohráva ešte pred dverami domu, pred príchodom ku stolu. Tie, ktoré boli pripravené, ktoré milovali, vošli. Ukazuje sa, že Kristus čaká, prijíma a vovádza do svojho domu, ku stolu tých, ktorí sú pripravení.

Musí ísť o  nezvyčajne dôležitú vec, keď Kristus viackrát hovorí na tému očakávania. Teraz sa pozrime na očakávanie  stretnutia z inej strany. Bedrá majte opásané a lampy zažaté. Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa vráti zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení. Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej, nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte (Lk 12, 35-40).

Tajomstvo domu a dverí, ktoré do neho vedú. Tajomstvo stretnutia a očakávania na stretnutie. Tajomstvo hostiny. Hostiny, ktorú pripravuje sám hospodár pre svojich sluhov. Sám pán pripravil stôl a sám pán pri stole obsluhuje. Nebo to je hostina, na ktorej bude obsluhovať sám Kristus a my budeme jeho hosťami. Dotýkame sa jedného z najväčších tajomstiev. Človek to nepochopí, a predsa Kristus v tomto prirovnaní podčiarkuje, že „Pán sa vráti, opáše sa, sluhom prikáže sadnúť si k stolu a on ich bude obsluhovať.“ Šťastní sluhovia, ktorí sedia pri stole v nebeskom kráľovstve a sám Kristus ich obsluhuje.

V tomto kontexte Peter, ktorý mal vždy čo povedať, dal Ježišovi otázku: „Pane, toto podobenstvo hovoríš iba nám, alebo všetkým?“ Pán povedal: „Kto je teda verný a múdry správca, ktorého pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určený pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru hovorím vám: Ustanoví ho nad všetkým, čo má. Ale keby si ten sluha v srdci povedal: „Môj pán voľajako nejde“, a začal by biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej nevie, oddelí ho a dá mu podiel medzi nevernými (Lk 12, 41-46).

Zodpovednosť za očakávanie Krista spočíva v cirkvi zvlášť na predstavených. V Kristovej koncepcii je predstavený človekom zodpovedným tu na zemi za domáci stôl. „Ustanovil ho nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určený pokrm.“ Ak predstavený zabudne, že tiež je iba sluhom a začne užívať svoju moc na to, aby si podriadil sebe zverených sluhov, vtedy prestane očakávať Pána a vracia sa tým do sveta. On sám sa stavia na miesto pána domu, dokonca zaujíma miesto Boha, buduje svoj vlastný dom a pripravuje si svoj vlastný stôl: „začne biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa“. Zabudol na stôl, ktorý je pripravený v nebi a vrátil sa k stolu tohto sveta. Vo chvíli stretnutia s Pánom najväčšie prekvapenie čaká predstavených, ktorí sú zodpovední za atmosféru očakávania a pripravenosti na stretnutie s Pánom. Oni majú totiž, ako sám Kristus, slúžiť domácim. Oni reprezentujú Krista slúžiaceho pri stole. 

Pri tejto príležitosti je dobré upozorniť na to, že v Evanjeliu pripútanie sa k tomuto svetu je vyjadrené ako pripútanie sa k stolu. Symbolom pominuteľného šťastia je stôl a stôl je tiež symbolom večného šťastia. Hľa, slová boháča, ktorému dobre zarodilo pole: „Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj“ (Lk 12, 18-19). To je podstata pominuteľného šťastia: jedz, pi a užívaj. Ale Boh mu povedal: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“ (Lk 12, 20). Dočasný, pominuteľný stôl zatemňuje, zacláňa pohľad na ten druhý stôl. Boháč vidí šťastie v užívaní pri stole tohto sveta a nedokáže ho postrehnúť pri stole vo večnosti. To isté sa ukrýva v Kristovej výpovedi, keď svoj príchod prirovnáva k potope: Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka (Mt 24, 38-39).

Zamilovanie si pominuteľného stola a stratu stola v nebeskom kráľovstve ukazuje Kristus najdôraznejšie v podobenstve o boháčovi a Lazárovi : Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: „Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli  Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni. No Abrahám povedal: „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš (Lk 16, 19-25).

Podobenstvo, ktoré hovorí o hojnosti pominuteľného stola – stola boháča, ktorý je, pije a užíva, zabáva sa – a biedny stôl hladom zomierajúceho Lazára. Lazár vidí boháčov stôl a chcel by mať na ňom účasť, aby mohol zjesť aspoň to, čo padá z tohto stola, čo ide do smetného koša, čo vychádza navnivoč. Prichádza smrť a anjeli vovádzajú Lazára do siene hodovníkov v nebeskom kráľovstve a posadia ho pri stole na čestné miesto, vedľa Abraháma. Boháč však „pristane“ v pekle. Dráma pekla spočíva v prázdnom stole. Peklo to je hlad a smäd. Boháč čaká na jednu jedinú kvapku vody podanú na konci prsta. Smrť od smädu je jednou z najstrašnejších.

Všimnite si, prosím, ten kontrast. Nešťastní v pekle budú vidieť blažených, ktorí si sadajú k bohatému stolu v nebeskom kráľovstve a oni samy nebudú mať nič, čo by mohli vložiť do svojich úst. Hojnosť stola v nebeskom kráľovstve, prázdnota stola v pekle a tajomný zväzok týchto stolov so stolom na zemi. Z podobenstva vysvitá, že bohatstvo nášho stola na zemi má spojenie s miestom pri stole vo večnosti. Boháč vidí hojnosť stola v Otcovom dome, a to je prameňom jeho nešťastia. Je si vedomý toho, že jeho miesto spolu s Lazárom pri Abrahámovmu stole je závislé od pripustenia Lazára k svojmu stolu na zemi. Sám si zavinil tento stav. Toto vedomie viny je pôvodom tajomstva nešťastia odsúdených.

Zatiaľ máme pred sebou víziu stola v nebeskom kráľovstve a drámu človeka, ktorý je od tohto stola odvrhnutý, človeka odsúdeného. Pokúsme sa teraz odpovedať na otázku: Čím nám Kristus pomáha v príprave na stretnutie pri stole v Otcovom dome? Odpoveď Evanjelií je jednoduchá: účasťou na Pánovej večeri. Vo Večeradle Kristus, ak to môžeme tak povedať, rozťahuje dlhý stôl Božieho kráľovstva tak, aby sa jeho časť dotkla zeme. A tak už tu na zemi môžeme zasadnúť k stolu Božieho kráľovstva. Pán Ježiš pri stole vo Večeradle nadväzuje na toto tajomstvo. Pripomínam slová zaznamená v Evanjeliu sv. Marka:  Keď jedli, vzal chlieb, dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac: „Vezmite, toto je moje telo!“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky, dal im ho a všetci z neho pili. A povedal im: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých. Veru, hovorím vám: Už nebudem piť z plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť nový v Božom kráľovstve“ (Mk 14, 22-25).

Ježiš hovorí, že siahne po kalichu vína, ale až potom, keď prejde cez utrpenie, smrť, až po svojom zmŕtvychvstaní. Siahne po kalichu vína stojacom na stole. Ešte výraznejšie je to zaznamenané u sv. Lukáša: Vy ste vytrvali so mnou v mojich skúškach a ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve, sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela (Lk 22, 28-30). To je to pozvanie z Večeradla. „Odovzdávam vám kráľovstvo“ To je môj stôl – „Aby ste jedli a pili pri mojom stole“. Pozvanie k účasti na hostine Ježiša Krista. Pán Ježiš veľmi jasne hovorí, že cesta k tomu vedie cez vytrvalosť v protivenstvách.

Aký je  rozdiel medzi zasadnutím k stolu Ježiša Krista, teda  tu na zemi, a vo večnosti? Zdá sa, že o tom hovorí Kristus v podobenstve, ktoré zachytáva sv. Matúš. Ide o podobenstvo, ktoré sv. Lukáš podáva v 14. kapitole počas hostiny u popredného farizeja.Kristus vtedy jasne použil toto podobenstvo, aby poukázal na eschatologickú, večnú hostinu, hostinu po zmŕtvychvstaní. V redakcii sv. Matúša Kristus dodáva k podobenstvu tretiu časť a ukazuje na tajomstvo Božej hostiny.

Ide o človeka, ktorý sa dostal na Božiu hostinu a nemal slávnostný odev, čo je nemožné vzťahovať na tých, ktorí dosiahli spásu. Pretože o prvej časti tohto podobenstva sme už hovorili, ide o tajomstvo pozvania, výzvy a o zneváženie tohto pozvania – jeden šiel za svojimi obchodmi, druhý si šiel obhliadnuť pole, tretí sa venoval svojej žene – v tejto chvíli sa zastavíme iba pri druhej a tretej časti podobenstva.

Svadobná hostina pre syna je pripravená, stoly sa prehýbajú, ale pozvaní jej neboli hodní: Potom povedal svojim sluhom: „Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.“ Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých i dobrých; a svadobná sieň sa naplnili hosťami. Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: „Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?“ On onemel. Tu kráľ povedal sluhom: „Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“ Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“ (Mt 22, 8-14).

Sluhovia zhromažďujú všetkých. K stolu môžu pristúpiť zlí aj dobrí. Do nebeského kráľovstva, medzi spasených však zlí ľudia vojsť nemôžu. Sluhovia  zhromažďujú všetkých, ktorých stretnú. Sála je plná. Ale vstupuje Hospodár, aby pohliadol do sŕdc účastníkov hostiny a ohodnotil, v akom oblečení, to znamená, s akou dispozíciou a s akou úctou každý z prítomných pristupuje k tomuto stolu. Tu už niet miesta pre ľudí, ktorí sú bez svadobného odevu, bez posväcujúcej milosti.

Pán dáva veľmi konkrétnu otázku: „Ako si sem mohol vojsť?“ Vie, že ho priviedli. Nemá však námietky voči sluhom, ale má námietku voči tomuto človekovi: ako si mohol zasadnúť k tomuto stolu, majúc takéto srdce? Vyhoďte ho. Natíska sa porovnanie s Judášom, ktorý zasadol k stolu pri poslednej večeri a Kristus ho z Večeradla poslal preč: „Čo chceš urobiť, urob čo najskôr.“ Je zaujímavé, že v podobenstve je použité označenie „vyhoďte ho von do tmy“, a sv. Ján, keď píše o tom, ako Judáš odišiel z Večeradla, uvádza: „a bola noc“, vošiel do tmy.

K stolu v nebeskom kráľovstve môžu prísť len dobrí. Cez bránu smrti, do nebeského kráľovstva neprejde zlý človek. Na zemi, až do chvíle smrti neustále existuje nebezpečenstvo straty miesta pri Kristovom stole. Naopak, miesto pri stole v nebeskom kráľovstve už stratiť nemožno. Najväčšou drámou kresťana vo večnosti bude vedomie, že už sedel pri Kristovom stole, že mal tam svoje miesto a že vlastnou vinou toto miesto stratil.

Ak do centra nášho života postavíme jedenie, pitie, užívanie, sme v „tomto svete“ a to bude naša porážka. Podmienkou pre dosiahnutie šťastia pri stole v nebeskom kráľovstve je snaha o čoraz plnšiu, hodnejšiu a dokonalejšiu účasť na Pánovej hostine. Ide o to, aby sa Hospodár vo chvíli, keď vojde a pohliadne do môjho srdca mohol usmiať a s radosťou povedať: „Vítam ťa pri mojom stole!“

Pane, prichádzame dnes k tebe, k tvojmu stolu s prosbou, aby si nám dal milosť porozumieť tajomstvu svätosti. Ty sám si prišiel na túto Zem, aby si ju posvätil. Chcel si posvätiť všetko. Ďakujeme ti, že si pre nás pripravil hostinu pri stole v nebeskom kráľovstve i za to, že si časť tohto stola predĺžil tak, že sa dotýka našej zeme. Ďakujeme ti, že môžeme stáť tak blízko teba, že ťa môžeme denne prijímať do svojho srdca. Prosíme ťa, Pane, posväť naše srdce,  našu vôľu, naše ruky. Naplň lampy nášho života olejom svojej lásky. Amen.