Nepriateľ, ktorý nás navádza proti Božiemu zákonu

09.05.2013 11:16

Prvý pokus o odstránenie Božieho zákona podnikol satan pri nevinných obyvateľoch neba. Na určitý čas sa zdalo, že mal úspech. Zviedol značný počet anjelov; no jeho zdanlivé víťazstvo sa skončilo porážkou. Boli odlúčení od Boha a vykázaní z neba. Keď sa tento boj obnovil na zemi, satan v ňom opäť zdanlivo zvíťazil. Človek zhrešil a stal sa jeho korisťou a celé ľudstvo sa dostalo pod nadvládu tohto hlavného odbojníka. Zdalo sa, že satanovi už nič nestojí v ceste, aby mohol založiť vlastné nezávislé kráľovstvo a postaviť sa proti autorite Boha a jeho Syna.

Plán spasenia však umožnil človekovi obnovenie súladu s Bohom cestou poslušnosti Božiemu zákonu s výhľadom konečného vyslobodenia ľudí i celej zeme z moci pôvodcu všetkého zla. Satan bol opäť porazený. Znova sa však uchýlil k podvodu v nádeji, že svoju porážku zmení na víťazstvo. V snahe podnietiť padlé ľudstvo k vzbure, začal mu navrávať, že Boh je nespravodlivý, lebo dopustil, aby človek prestúpil jeho zákon.

Tento zákerný zvodca vyhlasoval: „Prečo Boh, ktorý predvída následky, skúša človeka tým, že mu dovolí zhrešiť a necháva ho za to trpieť?“ Adamovi potomkovia zabudli na Božie neskonalé milosrdenstvo a na jedinečnú obeť, ktorú podstúpil Kráľ neba pre ich vzburu, uverili našepkávaniu a reptali proti jedinej Bytosti, ktorá ich mohla zachrániť pred satanovou zhubnou mocou. Tisíce ľudí aj dnes trúfalo brojí proti Bohu. Nechápu, že zbaviť človeka slobodnej vôle by znamenalo olúpiť ho o dôstojnosť rozumovej bytosti a urobiť z neho obyčajný stroj. Boh nikomu nevnucuje svoju vôľu. Človek bol stvorený ako slobodná bytosť. Aj on však podlieha skúške poslušnosti ako ostatní nebešťania; nikdy však nie je v takej situácii, aby sa musel podriadiť zlu.

Boh nedopúšťa na človeka pokušenie či skúšku, v ktorej by nemohol obstáť. Boh sa o človeka všemožne stará, aby v boji so satanom nemusel podľahnúť. Len čo sa ľudia na zemi rozmnožili, takmer všetci sa pripojili k vzbure proti Bohu. Znova sa zdalo, že satan zvíťazil. Všemohúci však opäť zamedzil rozmach neprávosti a potopou zbavil zem mravnej nečistoty. Prorok hovorí: „Keď tvoje súdy dopadnú na zem, obyvatelia sveta sa učia spravodlivosti...bezbožný sa nenaučí spravodlivosti...nevidí velebnosť Hospodinovu“ (Iz 26,9.10). Tak to bolo po potope. Obyvatelia zeme boli uchránení pred Božími súdmi a nanovo sa začali búriť proti Bohu.

Svet dvakrát pošliapal zmluvu s Bohom a jeho zákony. Ako ľudia pred potopou, tak neskôr aj Nóachovo potomstvo zavrhli Božiu moc. Hospodin potom uzavrel zmluvu s Abrahámom a vyvolil si ľud, ktorý mal byť strážcom jeho zákona. Čoskoro však satan začal pripravovať úklady vyvolenému národu v snahe zviesť ho a zničiť. Zvádzal Izraelcov, aby uzatvárali manželstvá s pohanmi a uctievali ich modly. Jozef však zostal verný Bohu a jeho oddanosť svedčila o úprimnej viere. Závisť, ktorú satan podnietil v Jozefových bratoch, spôsobila, že ho predali do pohanskej zeme za otroka.

Božím riadením sa Jozef práve preto stal známym mužom Egypta. Ako v dome Pótifarovom, aj vo väzení získaval potrebné poznanie a výcvik. V Božej bázni sa pripravoval na svoje vznešené postavenie prvého ministra Egypta. Z faraónovho paláca sa šíril jeho požehnaný vplyv po celej krajine, a tým sa doširoka roznieslo aj poznanie Boha. V Egypte vzrástol aj počet Izraelcov a rozhojnilo sa ich bohatstvo. Tí, čo boli Bohu verní, mali na Egypťanov značný vplyv.

Modlárski kňazi sa veľmi vyľakali, keď poznali, že nové náboženstvo je obľúbené. Satan ich zviedol k nenávisti voči Bohu a umienil si, že toto svetlo zhasí. Keďže výchova dediča trónu bola zverená kňazom, povahu budúceho panovníka ovládal rozhodný odpor k Bohu, čo malo za následok, že Izraelci boli utláčaní a kruto sa s nimi zaobchádzalo. Štyridsať rokov po Mojžišovom úteku z Egypta sa zdalo, že v krajine zvíťazilo modlárstvo. Nádeje Izraelcov každým rokom slabli. Kráľ i ľud sa vysmievali izraelskému Bohu.

Ich opovážlivosť sa stupňovala a vyvrcholila v osobe faraóna, ku ktorému prišiel so svojou žiadosťou Mojžiš. Keď vodca Izraelcov predstúpil pred vládcu s posolstvom od „Hospodina, Boha Izraela“, ten mu odpovedal: „Kto je Hospodin, aby som poslúchal jeho slovo?... Hospodina nepoznám“ (2 Moj 5,2). Faraónova odpoveď však neznamenala, že by o pravom Bohu nič nevedel, bola skôr prejavom sebaistého vzdoru proti Božej moci. Jeho neochota poslúchnuť Boží príkaz pramenila od začiatku až do konca z nenávisti a vzdoru, nie z nevedomosti. Aj keď Egypťania dlho odmietali poznanie Boha, Hospodin im poskytol dosť príležitostí na pokánie.

Za Jozefa bol Egypt útočiskom pre Izraelcov, ktorí uctievali Boha za preukázanú láskavosť. Potom Hospodin – ten trpezlivý, dobrotivý a milosrdný Boh – zoslal na Egypt rany. Po každej z nich mali Egypťania dosť času na premýšľanie. Títo modlári, ktorých trestalo práve to, čo uctievali, sa presvedčili o Božej moci, a kto z nich chcel, mohol sa pokoriť pred Bohom a uniknúť jeho ranám. Kráľova modloslužba a jeho zatvrdilosť dopomohli vlastne k tomu, že poznanie Boha sa rozšírilo a mnohých Egypťanov priviedlo k uctievaniu pravého Boha. Práve preto, že Izraelci mali sklon miešať sa s pohanmi a napodobňovať ich modloslužbu, Boh ich zaviedol do Egypta, kde Jozef mal veľký vplyv a kde sa im naskytli priaznivé podmienky, aby zostali odlišným národom.

Ohavné egyptské modlárstvo a krutý útlak, ktorému boli v posledných rokoch Izraelci vystavení, mali v nich vyvolať odpor voči modloslužbe a priviesť ich k hľadaniu útočiska v Bohu svojich otcov. Túto Božiu prozreteľnosť využil satan pre svoj zámer, aby myseľ Izraelcov natoľko zatemnil, že si osvojili zvyklosti pohanských pánov. Keďže Egypťania poverčivo uctievali domáce zvieratá, Židia nesmeli po celý čas svojej poroby prinášať obete. Preto postupne strácali zo zreteľa tú veľkú Obeť, ktorá predstavovala Božieho Syna, čím aj ich viera slabla.

Keď potom prišiel čas vyslobodenia Izraela, proti Božím zámerom sa postavil satan. Umienil si, že tento vyše dvojmiliónový národ udrží v nevedomosti a v povere. Ľud, ktorému Boh sľúbil požehnanie, ktorý chcel početne rozhojniť, urobiť ho mocným národom a strážcom Božieho zákona, aby svet mohol poznať Božiu vôľu – tento národ chcel satan udržať v nevedomosti a v porobe, aby mu nakoniec z pamäti vymazal spomienku na Boha.

Keď Mojžiš pred faraónom robil divy, satan sa pokúšal mariť ich účinky v snahe zabrániť faraónovi, aby uznal Božiu prevahu a poslúchol Boží príkaz. Nepriateľ vynaložil všetko úsilie, aby napodobnil Božie dielo a zmaril zámer Božej vôle. Jeho snahy boli však márne; nasledovali ešte väčšie prejavy Božej moci a slávy a Izraelci i celý Egypt sa mohli dôkladne presvedčiť o existencii a moci pravého živého Boha.

Boh vyslobodil Izraelcov za veľkolepých prejavov svojej moci, pričom odsúdil všetky egyptské božstvá. „Tak vyviedol ľud svoj v radosti, za plesania svojich vyvolených...aby ostríhali jeho ustanovenia a zachovávali jeho zákony“ (Ž 105,43.45). Vyviedol ich z poroby, aby ich mohol zaviesť do dobrej krajiny, ktorú im prozreteľne pripravil ako útočisko pred nepriateľmi, kde budú pod jeho ochranou ako v tôni krídel. Privedie ich k sebe, aby ich mohol objať svojimi večnými ramenami.

Za prejavy svojej dobrotivosti a milosrdenstva očakával, že okrem neho nebudú mať iných bohov a že jeho meno budú vzývať a velebiť po celom svete. Mnohí Izraelci v egyptskom otroctve do značnej miery zabudli na Boží zákon a Božie predpisy si zamieňali s pohanskými zvykmi a tradíciami. Boh ich zaviedol k Sínaju a tam im osobne oznámil svoj zákon. Satan a padlí anjeli striehli. Ešte aj vtedy, keď Boh oznamoval ľudu svoj zákon, satan ich pokúšal a zvádzal do hriechu. Chcel ich ako Bohom vyvolený národ pred celým nebom strhnúť na svoju stranu. Izraelcov zvádzal k modloslužbe, čím chcel zmariť účinok pravej bohoslužby. Veď ako sa môže človek povzniesť, keď uctieva to, čo je len na jeho človečej úrovni a čo je výtvor jeho vlastných rúk?

Keby sa satanovi podarilo človeka natoľko zaslepiť, že by nevidel majestát, moc ani slávu večného Boha, aby si ho potom musel spodobovať rytinou, alebo si ho predstavovať ako zviera, napríklad ako hada, a keby sa mu ho podarilo natoľko otupiť, že by si neuvedomoval svoj vzťah k Bohu, ktorý ho stvoril na svoj obraz, a začal by sa klaňať nezmyselným, bezduchým predmetom, potom by cesta k hriešnej neviazanosti bola otvorená a v človekovi by sa napokon rozpútali všetky zhubné vášne, vtedy by ho satan celkom ovládal. Pod Sínajom začal satan uskutočňovať svoje zámery na odstránenie Božieho zákona. Bolo to vlastne len pokračovanie toho, čo začal už v nebi.

Počas celých štyridsiatich dní Mojžišovho spoločenstva s Bohom satan usilovne zasieval pochybnosti a podnecoval ľud k vzbure a k sprenevere voči Bohu. Keď Hospodin vydal zákon, ktorý mal Mojžiš odovzdať Božiemu ľudu, s ktorým Hospodin uzavrel zmluvu, Izraelci sa spreneverili svojmu Bohu a žiadali si zlatých bohov. Keď sa Mojžiš vrátil z prostredia Božej slávy a doniesol príkazy zákona, ktoré sa Izraelci zaviazali poslúchať, našiel ich, ako sa klaňajú sošnej podobe zhotovenej zo zlata, ako ju uctievajú a nedbajú na Božie prikázania. Satan zviedol Izraelcov k tejto trúfalo rúhavej urážke Hospodina, pretože ich chcel strhnúť do záhuby, lebo sa celkom zvrhli a zabudli na svoje výnimočné postavenie a požehnanie, ktoré im Boh ponúkol, ako aj na svoje opätovné slávnostné sľuby vernosti.

Tak hodlal satan docieliť vyhubenie zasľúbeného Abrahámovho semena, ktoré malo strážiť poznanie živého Boha. Z neho mal totiž nakoniec vyjsť Kristus, Semeno, ktoré nad satanom zvíťazí. Veľký Boží odporca chcel zničiť Izrael, a tým zmariť Boží úmysel, ale znova bol porazený. Izraelský národ nebol zničený, aj keď sa dopustil hriechu. Tí, čo sa pridali k satanovi a tvrdošijne pri ňom zotrvávali, boli vyhubení; tým však, čo sa pokorne kajali, bolo odpustené. Dejiny tohto hriechu sú trvalým svedectvom o povahe modlárstva i o jeho potrestaní; no súčasne aj svedectvom o veľkej Božej zhovievavosti a o neskonalom Božom milosrdenstve.

Celý vesmír sledoval udalosti pri Sínaji a videl rozdiel medzi Božou vládou a satanovým panstvom. Bezhriešni nebešťania boli svedkami následkov satanovho odpadnutia a uvedomovali si, akú vládu chcel zaviesť v nebi, keby mu to bolo dovolené. Satan zvádza ľudí k prestupovaniu druhého Božie prikázania, čím chce znížiť ich predstavu o Bohu. Zvádza ich k prestupovaniu štvrtého prikázania, aby na Boha celkom zabudli. Boh sa dožaduje úcty a cti pred všetkými pohanskými božstvami, lebo je stvoriteľom a jemu vďačia všetky bytosti za svoju existeniu. Takto to opisuje Biblia. Prorok Jeremiáš hovorí: „Ale Hospodin je pravý Boh, on je živý Boh a večný Kráľ...

On stvoril svojou silou zem, múdrosťou svojou postavil svet a svojou dômyselnosťou rozopäl nebesá. Bohovia, ktorí nevytvorili nebo ani zem, stratia sa zo zeme a spod neba“ (Jer 10,12.11). „Teraz je každý človek hlúpy a nechápavý, každý zlievač vyšiel na hanbu pre modlu, lebo odliatky jeho sú len klamom a dychu v nich nieto. Ničotou sú a dielom na posmech, zhynú, keď príde čas ich trestu. Podiel Jákobov nie im je podobný; lebo on je tvorcom všetkého“ (Jer 10,14-16). Sobota ako pamiatka Božej stvoriteľskej moci pripomína Stvoriteľa ako tvorcu neba i zeme. Je stálym svedectvom o jeho existencii a pripomienkou jeho majestátu, múdrosti a lásky.

Keby sa bola sobota vždy patrične svätila, nebolo by nevercov ani modlárov. Zachovávanie soboty, ktoré má svoj pôvod v raji, je tak staré ako sám svet. Sobotu zachovávali všetci patriarchovia od stvorenia sveta. Egyptskí dozorcovia nedovolili zotročeným Izraelcom zachovávať sobotu, preto do značnej miery stratili vedomie o jej posvätnosti. Prvé slová štvrtého prikázania sínajského zákona zneli: „Pamätaj na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil“ (2 Moj 20,18). Tieto slová naznačujú, že zachovávanie soboty sa týmto prikázaním nezavádza, ale potvrdzuje jeho existencia od stvorenia sveta.

Satan sa v snahe vymaniť Boha z mysle ľudí usiloval o zrušenie tohto významného pamätníka. Keby sa mu podarilo zaslepiť ľudí natoľko, že by na svojho Stvoriteľa zabudli, potom by neodolali moci zla a ľahko by sa stali jeho korisťou. Satan ako nepriateľ Božieho zákona bojuje proti každému prikázaniu Desatora. S veľkou zásadou lásky a vernosti Bohu, Otcovi všetkých, úzko súvisí zásada detinskej lásky a poslušnosti. Pohŕdanie rodičovskou autoritou súvisí s pohŕdaním Božou autoritou. Preto satan zvádza ľudí k znevažovaniu záväznosti piateho prikázania.

Pohanské národy zanedbávali toto prikázanie. V mnohých národoch deti opúšťali svojich rodičov, alebo ich aj zabíjali, keď sa pre vysoký vek sami už nemohli postarať o seba. S matkou sa v niektorých rodinách zaobchádzalo krajne neúctivo; po manželovej smrti sa musela podriadiť príkazu staršieho syna. Mojžiš prikázal deťom zachovávať poslušnosť voči rodičom; keď sa však Izraelci od Boha odvrátili, s ostatnými prikázaniami prestali zachovávať aj piate prikázanie. Satan bol „vrah od počiatku“ (Ján 8,44). Len čo získal moc nad ľudmi, podnecoval ich k vzájomnej nenávisti, vraždeniu a predovšetkým k odboju voči Božej moci.

Porušovanie šiesteho prikázania urobil súčasťou svojho náboženstva. Zvráteným chápaním Božej povahy zvádzal pohanské národy k názoru, že priazeň bohov si možno získať prinášaním ľudských obetí. S modloslužbou súvisia tie najzvrhlejšie krutosti. Pri jednom z takých krutých obradov museli deti pred modlami prechádzať cez oheň. Ak niektoré dieťa prešlo bez úhony, verili, že ich obeť bola prijatá. Nazdávali sa, že také dieťa má zvláštnu priazeň bohov, obdarúvali ho a po celý život si ho ctili. Taký človek nemohol byť potrestaný ani za najťažší zločin. Ak však oheň dieťa popálil, jeho osud bol spečatený. Ľudia verili, že hnev bohov zmiernia smrťou dieťaťa a potom ho ponúknu ako obeť. Podobné ohavnosti sa v čase veľkého odpadnutia čiastočne rozšírili aj medzi Izraelcami.

V mene náboženstva sa prestupovalo aj siedme prikázanie. K pohanskej modloslužbe patrili najbezuzdnejšie a najohavnejšie obrady. V predstavách ľudí boli sami bohovia nečistí a ich ctitelia sa oddávali nízkym vášňam. Šírili sa neresti a náboženské slávnosti sa vyznačovali všeobecnými verejnými ohavnosťami. Mnohoženstvo má svoj počiatok už v ranom období ľudstva.

Bol to jeden z hriechov, ktoré na predpotopný svet privolávali Boží trest. Po potope sa mnohoženstvo nanovo rozšírilo. Satanovo úsilie bolo zákerne premyslené: zvrátiť manželské zriadenie, oslabiť jeho záväzky a uvoľniť jeho posvätnosť. Satan už horšie nemohol znetvoriť Boží obraz v človekovi a dokorán otvoriť dvere hriechu a neresti. Satan sa od začiatku veľkého sporu usiloval nahovoriť ľuďom, že Božia povaha je celkom iná, a vyvolať v nich vzburu proti Božiemu zákonu. Zdalo sa, že jeho dielo je korunované úspechom. Mnohí uverili satanovmu podvodu a postavili sa proti Bohu.

Božie zámery sa však uskutočňujú aj napriek pôsobeniu zla. Boh zjavuje všetkým rozumovým bytostiam svoju spravodlivosť a zhovievavosť. Pod vplyvom satana a jeho zvodov hreší celé ľudstvo proti Božiemu zákonu, ale obeťou Božieho Syna sa otvorila cesta, ktorou sa ľudstvo môže vrátiť späť k Bohu. Kristova milosť umožňuje, aby ľudia poslúchali Otcove zákony. Boh si v každom čase, i v období odpadnutia a vzbury, vyberá svojich verných, čo v srdci nosia jeho zákon. (Pozri Iz 51,7.) Satan podvodne zviedol mnohých anjelov.

Dosiaľ pokračuje vo svojom diele medzi ľudmi na zemi a tak to bude až do konca. Keby otvorene priznal, že bojuje proti Bohu, ľudia by boli obozretní. Satan sa však maskuje, pravdu mieša s bludom. Najnebezpečnejšie bludy sú tie, v ktorých je zrnko pravdy. Mnohí ľudia takým bludom uveria a pod ich vplyvom hynú. Takto satan strháva svet na svoju stranu. Príde však deň, keď jeho víťazstvám bude navždy koniec. Boh porazí vzburu, keď naplno odhalí satanovu činnosť, ktorú tak dlho vykonával skryto. Všetkým rozumovým tvorom budú zjavné výsledky satanovej vlády, plody jeho pôsobenia, ktoré sú dôsledkom znevažovania Božích ustanovení. Boží zákon bude obhájený.

Ukáže sa, že každé Hospodinovo počínanie malo na zreteli večné blaho jeho ľudu a dobro všetkých stvorených svetov. Nakoniec aj sám satan pred celým vesmírom potvrdí spravodlivosť Božieho zákona a Božej vlády. Nie je ďaleko čas, keď Boh zakročí, aby obhájil svoju urážanú zvrchovanosť. „Hospodin vychádza zo svojho miesta, aby potrestal neprávosť obyvateľov zeme“ (Iz 26,21). „Kto znesie deň jeho príchodu? Kto obstojí, keď sa objaví?“ (Mal 3,2). Izraelci sa pre svoju hriešnosť nesmeli priblížiť k vrchu, keď naň hodlal zostúpiť Boh, aby oznámil svoj zákon, lebo by ich bola spálila jeho majestátna prítomnosť.

Ak Boh takými prejavmi svojej moci vyznačil miesto, ktoré si zvolil na vyhlásenie svojho zákona, aké strašné bude potom jeho vystúpenie, keď príde súdiť svet podľa svojich svätých prikázaní. Ako znesú jeho majestát v deň konečnej odplaty tí, čo pošliapavajú jeho autoritu. Desivé výjavy zo Sínaja naznačujú ľuďom scénu posledného súdu. Hlas trúby vyzýval Izraelcov na stretnutie s Bohom. Hlas archanjela a zvuk Božej trúby zaznie po celom svete ako výzva všetkým živým i mŕtvym, aby prišli pred svojho Sudcu. Otec a Syn boli na Sínaji v sprievode veľkého zástupu anjelov. V deň veľkého súdu príde Kristus „v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi“ (Mat 16,27).

Posadí sa na slávny Boží trón a zhromaždia sa pred ním všetky národy. Keď sa nad Sínajom prejavila Božia prítomnosť, celý Izrael videl Hospodinovu slávu ako spaľujúci oheň. Keď príde Kristus vo svojej sláve so svätými anjelmi, celá zem vzplanie strašným jasom jeho prítomnosti. „Prichádza Boh náš, nemlčí; oheň pustoší pred ním a vôkol neho to veľmi buráca. On zhora volá na nebo a na zem, aby súdil svoj ľud“ (Ž 50,3.4). Predchádzať ho bude ohnivý prúd, ktorý svojou žiarou roztaví prvky zeme a spáli všetko, čo je na nej. Pán Ježiš sa zjaví „s anjelmi svojej moci, aby v ohnivom plameni potrestal tých, čo nepoznajú Boha, aj tých, čo odporujú evanjeliu“ (2 Tes 1,7.8).

Od stvorenia človeka nebolo vidieť tak zjavnú Božiu moc, akej svedkom bol Sínaj pri vyhlásení zákona. „Triasla sa zem a nebo vydávalo rosu pred Bohom, pred Bohom Izraela chvel sa Sínaj“ (Ž 68,9). Za najstrašnejšieho chvenia prírody z oblaku zaznel Boží hlas ako zvuk trúby. Vrch sa otriasal od základu až k vrcholu a hrôzou bledí a vydesení Izraelci padali tvárou k zemi. Ten, ktorého hlas zatriasol zemou, oznámil: „Ešte raz zatrasiem nielen zemou, ale aj nebom“ (Žid 12,26). V Písme čítame: „Hospodin zahromží z výsosti, zahrmí zo svojho svätého príbytku.“ „Zachvejú sa nebesá i zem“ (Jer 25,30; ROH Joel 3,16; ECAV Joel 4,16).

V ten veľký deň nebo sa stiahne „ako keď sa zvinie kniha“ (Zj 6,14). Každý vrch i každý strom sa pohne zo svojho miesta. „Zem sa zakláti, zapotáca ako opilec a zakolíše sa ako koliba. Ťažko doľahne na ňu jej previnenie, takže padne a nepovstane viac“ (Iz 24,20). „Preto ochabnú všetky ruky... a zbledne každá tvár; a každé ľudské srdce zmalátnie. Zdesia sa, kŕče a bolesti ich zachvátia.“ „Potrescem svet pre jeho nešľachetnosť a bezbožných pre ich vinu. Urobím koniec pýche spupných a znížim povýšenosť tyranov“ (Iz 13,7.8.11; Jer 30,6).

Keď sa Mojžiš vrátil z Božej prítomnosti, kde prijal dosky svedectva, hriešny Izrael nemohol zniesť svetlo, ktoré mu vyžarovalo z tváre. O to menej budú môcť hriešnici pohliadnuť do tváre Božieho Syna, keď sa zjaví v sláve svojho Otca v sprievode všetkých nebešťanov, aby súdil priestupníkov svojho zákona a tých, čo odmietajú jeho ponuku zmierenia. Tí, čo nedbajú na Boží zákon a znevažujú Kristovu krv, „králi zeme i veľmoži a vojvodcovia, boháči a mocní“ sa skryjú „v jaskyniach a horských bralách“ a vyzvú vrchy a skaly: „Padnite na nás, skryte nás pred tvárou Sediaceho na tróne a pred Baránkovým hnevom, lebo prišiel veľký deň ich hnevu; a kto bude môcť obstáť?“ (Zj 6,15-17)

„V ten deň človek zahodí krtom a netopierom svojich strieborných bôžikov i svojich zlatých bôžikov, ktoré zhotovil, aby sa im klaňal; aby vliezol do skalných trhlín a do bralných roklín z hrôzy pred Hospodinom a pred jasom jeho veleby, keď povstane, aby otriasol zemou“ (Iz 2,20.21). Potom bude zrejmé, že satanovu vzburu proti Bohu ukončí jeho vlastná záhuba. Zahynú s ním všetci jeho nasledovníci. Satan ľuďom navrával, že prestúpenie prinesie mnoho dobrého; nakoniec sa však ukáže, že „mzdou hriechu je smrť“ (Rim 6,23). „Prichádza deň horiaci ako pec.

Vtedy sa stanú všetci spupní a všetci, ktorí páchajú bezbožnosť, slamou a prichádzajúci deň ich spáli – vraví Hospodin mocností. Nezanechá koreňa ani vetvy“ (ROH Mal 4,1; ECAV Mal 3,19). Satan, koreň každého hriechu, i všetci, čo pášu zlo a sú jeho ratolesťami, zahynú. Skončí sa hriech so všetkým utrpením a záhubou, ktorú spôsobil. Žalmista hovorí: „Karhal si pohanov a bezbožného si zahubil, na večné veky si vytrel ich meno. Nepriateľom je koniec; troskami sú na večnosť“ (Ž 9,6.7).

Božie deti sa však pri Božom súde nemusia báť: „Hospodin je svojmu ľudu útočiskom a pevnosťou pre Izraelcov“ (ROH Joel 3,16; ECAV Joel 4,16). Deň, ktorý bude priestupníkom Božieho zákona dňom hrôzy a záhuby, poslušným bude „nevýslovnou radosťou, plnou slávy“ (1 Pet 1,8). Hospodin hovorí: „Zhromaždite ku mne mojich zbožných, čo uzavreli so mnou zmluvu pri obeti! Nebesá budú hlásať jeho spravodlivosť, lebo sám Boh je sudcom“ (Ž 50,5.6). „Potom zase uvidíte rozdiel medzi spravodlivým a bezbožným, medzi tým, kto Bohu slúži, a tým, kto mu neslúži“ (Mal 3,18). „Čujte ma, vy, ktorí poznáte spásu, ľud, ktorý v srdci nosí moju náuku!“ „Beriem ti z rúk čašu omámenia a kalich môjho hnevu; nebudeš ho už viac piť.“ „Ja, ja som vaším Tešiteľom!“ (Iz 51,7.22.12). „Lebo keby sa aj vrchy pohli a pahorky sa klátili, moja milosť sa nepohne od teba, ani moja zmluva pokoja sa neskláti, hovorí Hospodin, ktorý sa zmilúva nad tebou“ (Iz 54,10).

Výsledkom slávneho plánu vykúpenia bude návrat sveta do náručia Božej milosti. Všetko, čo hriech zmaril, bude obnovené. Vykúpený bude nielen človek, ale aj zem, aby sa stala večným príbytkom poslušných. Šesťtisíc rokov bojuje satan, aby sa zem stala jeho trvalým vlastníctvom. Splní sa pôvodný Boží stvoriteľský zámer. „Svätí Najvyššieho dostanú kráľovstvo a udržia kráľovstvo na večnosť, na večné veky“ (Dan 7,18). „Od slnka východu až po západ bude pochválené meno Hospodinovo“ (Ž 113,3). „V ten deň bude Hospodin jediný a jeho meno jediné.“ „Hospodin bude kráľom nad celou zemou“ (Zach 14,9).

V Písme čítame: „Hospodine, naveky pevne stojí v nebesiach tvoje slovo.“ „Jeho všetky rozkazy sú hodnoverné, na večné veky upevnené pravdivo a správne“ (Ž 119,89; 111,7.8). „Sväté ustanovenia, ktoré satan nenávidí a chce ich odstrániť, bude ctiť celý očistený vesmír.“ „Lebo ako zem vyháňa svoje výhonky a ako záhrada dáva vzklíčiť svojmu osivu, tak Hospodin dá vyrásť spáse i chvále pred všetkými národmi“ (Iz 61,11).