Nesúďte, ale pracujte

01.04.2013 18:15

Nesúďte, aby ste neboli súdení. (Mat 7,1) Tí, čo chcú dosiahnuť spásu vlastnými skutkami, zvyčajne vynachádzajú určité príkazy ako hradbu proti hriechu. Keď poznajú, že nie sú schopní zachovávať zákon, vymyslia si svoje pravidlá a ustanovenia, ktorými sa chcú donútiť poslúchať. To všetko odvracia myseľ od Boha a upriamuje ju na vlastné ja. Zo srdca sa potom vytráca láska k Bohu a s ňou aj láska k blížnemu. Tí, čo si tvoria svoj systém mnohorakých predpisov, stávajú sa nakoniec prísnymi kritikmi každého, kto ich predpisy nezachováva. Takéto sebecké a úzkoprsé hodnotenie potláča všetky šľachetné a veľkorysé city. Ľudia sa nakoniec menia na samozvaných sudcov a špehov života iných. Farizeji patrili k takejto skupine.

Z bohoslužieb neodchádzali pokorení s vedomím vlastných nedostatkov ani s vďačnosťou za veľké prednosti, ktoré dostali od Boha. Vracali sa plní duchovnej pýchy a uvažovali len o sebe, o svojich pocitoch, vedomostiach a plánoch. Ich úspechy sa stali meradlom, podľa ktorého súdili iných. Vo svojej samoľúbosti si nárokovali súdiť, kritizovať a odsudzovať. Niet sa čo diviť, že podobne zmýšľala väčšina ľudí. Jedni druhým zasahovali do svedomia a vzájomnému odsudzovaniu neunikol ani vzťah človeka k Bohu. Práve tieto názory a zvyky mal na mysli Ježiš, keď povedal: „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ To znamená, podľa seba neposudzujte iných. Svoje názory či chápanie povinností alebo svoj výklad Písma nepokladajte za všeobecne platnú normu. Neodsudzujte v srdci tých, čo sa nesprávajú podľa vašich predstáv. Nekritizujte iných, nespochybňujte ich pohnútky a neodsudzujte ich. „Nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán, ktorý vynesie na svetlo, čo je skryté v tme, a odhalí zámery sŕdc“ (1 Kor 4,5).

Nevieme čítať v srdci ľudí. Keďže sme sami chybujúci, nemáme právo odsudzovať iných. Môžeme posúdiť iba zovňajšok. Právo rozhodovať o človekovi má jedine Boh, lebo len on pozná jeho pohnútky a vie s každým zaobchádzať láskavo a súcitne. „Preto ktokoľvek súdiš, človeče, nemáš ospravedlnenie. Lebo v čom súdiš iného, v tom odsudzuješ seba samého, veď ty, ktorý súdiš, robíš to isté“ (Rim 2,1). Tí, čo posudzujú alebo kritizujú iných, odhaľujú vlastné viny. Keď odsudzujú iných, odsudzujú sami seba a Boh toto odsúdenie pokladá za spravodlivé. Uznáva rozsudok, ktorý vyniesli sami nad sebou. Prečo vidíš triesočku v oku svojho brata...? (Mat 7,3)

Ani slová „ty, ktorý súdiš, robíš to isté“, nevystihujú závažnosť hriechu toho, kto sa opovažuje kritizovať a odsudzovať svojho brata. Ježiš povedal: „Prečo vidíš triesočku v oku svojho brata a nezbadáš brvno vo vlastnom oku?“ Kristus opisuje človeka, ktorý pohotovo odhaľuje chyby iných. Keď sa nazdáva, že v povahe alebo živote iného človeka našiel škvrnu, veľmi horlivo sa snaží na ňu upozorniť. Ježiš hovorí, že práve povahová črta, ktorá sa utvára takýmto nekresťanským správaním, je oproti kritizovanej chybe ako brvno oproti triesočke. Kto rád robí z komára ťavu, nie je znášanlivý ani láskavý. Tvárny vplyv Spasiteľovej lásky sa neprejavuje u tých, čo sa úplne neodovzdali Kristovi, a preto sa nenaučili pokore. Neodzrkadľujú vplyv evanjelia, ktoré vedie človeka k láskavosti a zdvorilosti. Zraňujú tých, za ktorých Kristus zomrel. Podľa Spasiteľovho prirovnania kritik hreší viac než kritizovaný, pretože sám sa dopúšťa rovnako závažných hriechov a okrem toho je domýšľavý a ponižuje iných.

Jediným pravým vzorom povahy je Kristus. Kto dáva za vzor seba, stavia sa na Kristovo miesto. Keďže Otec „celý súd odovzdal Synovi“ (Ján 5,22) každý, kto sa opovažuje súdiť pohnútky iných ľudí, privlastňuje si výsadné právo Božieho Syna. Samozvaní sudcovia a kritici sa stavajú na stranu antikrista, „ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva, tak, že sa posadí do Božieho chrámu a bude sa vydávať za Boha“ (2 Tes 2,4). Hriechom s najžalostnejšími dôsledkami, ktorým sa vyznačovalo farizejstvo, bol duch tvrdej, bezohľadnej a nezmierlivej kritiky. Náboženstvu bez lásky chýba Kristus, nieto v ňom tepla ani svetla jeho prítomnosti. Tento nedostatok nenahradí ani najhorlivejšia aktivita. Niektorí ľudia sú priam nadaní pohotovo odhaľovať nedostatky iných. Každému z nich Ježiš hovorí: „Pokrytec, vyber najprv brvno z vlastného oka a potom uvidíš, ako vybrať triesočku z oka svojho brata“ (Mat 7,5). Kto sa sám dopustil niečoho zlého, obyčajne prvý podozrieva iných. Chce tým zakryť alebo ospravedlniť svoje vlastné chyby.

Ľudia po páde do hriechu poznali zlo a len potom sa začali navzájom obviňovať. Podobne sa správa každý, kto nie je pod vplyvom Kristovej milosti. Kto rád obviňuje, tomu nestačí len poukázať na niečo, čo pokladá za nesprávne. Vnucuje ľuďom svoje názory, a keď to nejde po dobrom, uchyľuje sa aj k hrubším prejavom, aby prijali jeho meradlá dobra. Podobne to robili Židia za čias Ježiša Krista a tak sa správala neraz aj cirkev, keď stratila Kristovu lásku – používala moc štátu na presadenie svojho učenia a svojich nariadení. V tom spočíva tajomstvo všetkých náboženských zákonov, ktoré kedy vyšli, a v tom je aj tajomstvo každého prenasledovania od čias Ábela dodnes.

Kristus nepripútava k sebe ľudí násilím, ale ich priťahuje. Používa jedine moc lásky. Keď cirkev začína hľadať oporu v svetskej moci, je to dôkaz, že jej chýba Kristova moc. Problém sa však začína u jednotlivých členov cirkvi, preto sa s nápravou musí začať práve tu. Ježiš vyzýva, aby si žalobca najprv vybral brvno z vlastného oka, prestal kritizovať, vyznal svoj hriech a zriekol sa ho, než sa pokúsi naprávať iných. „Taký strom, ktorý prináša plané ovocie, nie je dobrý, a nie je planý strom, čo prináša dobré ovocie“ (Luk 6,43). Obviňovanie je zlým ovocím a svedčí o tom, že aj strom je zlý. Pestovanie vlastnej spravodlivosti nikomu nijako neosoží. Potrebná je zmena srdca. Keď to dosiahnete, potom môžete usmerňovať iných, „lebo ústa hovoria to, čím je naplnené srdce“ (Mat 12,34).

Keď sa niekto ocitne v kritickej situácii a vy mu chcete poradiť alebo ho napomenúť, vaše slová budú mať blahodarný vplyv, len ak sa zhodujú s vaším príkladom a postojom. Skôr než budete môcť vykonať niečo dobré, musíte byť sami dobrí. Svojím vplyvom nemôžete meniť iných, kým Kristova milosť neočistí vaše srdce a nenaplní ho pokorou a súcitom. Po takej zmene bude váš život požehnaním aj pre iných tak prirodzene, ako ker prináša ruže a vinič hrozno.

Ak je Kristus v tebe „nádejou slávy“, nebudeš vyhľadávať nedostatky iných a šíriť ich medzi ľuďmi. Namiesto obviňovania a odsudzovania sa im vynasnažíš pomôcť, aby si im bol užitočný a viedol ich k spáse. Pri styku s blúdiacimi sa budeš správať tak, „aby si aj ty nepadol do pokušenia“ (Gal 6,1). Stále budeš pamätať na to, koľkokrát si sám poblúdil a ako ťažko si nachádzal správnu cestu. Nezavedieš svojho brata do ešte väčšej tmy, ale súcitne ho upozorníš na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí. Kto často hľadí na kríž a predstavuje si, že jeho hriechy priviedli Spasiteľa na Golgotu, nikdy nebude porovnávať závažnosť svojej viny s hriechmi iných ľudí. Nebude ich obviňovať a súdiť. Kto žije v tieni golgotského kríža, nemôže kritizovať ani sa vyvyšovať. Ak si ochotný na záchranu blúdiaceho brata obetovať svoju dôstojnosť alebo položiť zaňho život, vybral si si brvno z oka a si pripravený pomôcť mu.

Môžeš pristúpiť k nemu a osloviť jeho srdce. Karhaním a kritizovaním sa ešte nikto nenapravil, naopak srdce nejedného sa pri takomto prístupe zatvrdilo a oni opustili Krista. Blúdiacich môže zachrániť a „prikryť množstvo hriechov“ len láskavé a prívetivé správanie. Obraz Krista vyžarujúci z tvojej povahy môže ovplyvniť tých, s ktorými prichádzaš do styku. Dovoľ, aby sa prostredníctvom teba mohol každodenne prejavovať Spasiteľ a aby si sa stal dôkazom stvoriteľskej moci jeho Slova – toho ušľachtilého, presviedčajúceho a mocného vplyvu, ktorý v ľuďoch tvorí krásu povahy Pána, nášho Boha. Nedávajte svätú vec psom... (Mat 7,6) Ježiš tu hovorí o ľuďoch, ktorí nechcú uniknúť z otroctva hriechu. Záľubou v tom, čo je zvrátené a zlé, sa im povaha tak skazila a zlo ich natoľko opantalo, že sa ani nesnažia s ním rozlúčiť. Kristových služobníkov nesmú odradiť tí, čo opovrhujú evanjeliom a zosmiešňujú ho.

Spasiteľ však nikdy neobišiel človeka akokoľvek hriešneho, ak bol ochotný prijať Božiu pravdu. Pod vplyvom jeho slov začali mnohí publikáni a mnohé neviestky žiť novým životom. Mária Magdaléna, z ktorej Ježiš vyhnal sedem démonov, zostala posledná pri jeho hrobe a Spasiteľ ju v deň svojho zmŕtvychvstania pozdravil ako prvú. Zo Saula z Tarzu, (jedného z najzúrivejších nepriateľov evanjelia, sa stal Pavel, oddaný Kristov služobník. Spasiteľova milosť môže zachrániť aj človeka zdanlivo nevraživého, plného nenávisti, ba i zločinca, ktorý sa nakoniec zaskvie ako klenot v korune Vykupiteľa.

Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvorí sa vám. (Mat 7,7) Trojaká podoba Pánovho zasľúbenia mala vylúčiť akúkoľvek možnosť nedôvery, nepochopenia či nesprávneho výkladu obsahu uvedených slov. Pán chce, aby tí, čo hľadajú Boha, uverili v neho, že je všemohúcim Bohom. Preto dodáva: „Veď každý, kto prosí, dostáva, a kto hľadá, nachádza, a tomu, kto klope, sa otvorí“ (Mat 7,8). Ježiš neuvádza nijaké ďalšie podmienky, chce však, aby sme vyhľadávali jeho rady a túžili po jeho milosti. „Proste!“

Prosbou dávate najavo, že niečo potrebujete. Ak prosíte s vierou, budete vypočutí. Pánovo slovo nikdy nesklame. Ak prídete k nemu úprimne, pokorne a prosíte ho o to, čo sľúbil, nekonáte nič nedovolené. Ak prosíte o požehnanie, aby sa vaša povaha utvárala podľa Kristovho vzoru, smiete mať Ježišovo uistenie, že prosíte podľa sľubu, ktorý určite splní. Keď cítite a uvedomujete si svoju hriešnosť, je to dostatočný dôvod, aby ste prosili o Božiu milosť a zľutovanie. K Bohu môžete prísť, hoci nie ste svätí. Svätosť nie je podmienkou, je ňou len túžba, aby vás očistil od každého hriechu a neprávosti. Dôvodom, prečo môžeme znova a znova prosiť, je naša úbohosť a úplná bezmocnosť, preto sa nezaobídeme bez jeho vykupiteľskej moci. „Hľadajte!“

 

Máte hľadať Boha, nielen jeho požehnanie. „Spriateľ sa s ním a ži v pokoji, tým príde k tebe blaho“ (Jób 22,21). Hľadajte a nájdete. Boh vás hľadá a ak cítite túžbu priblížiť sa k nemu, je to vplyv Božieho Ducha. Neodmietnite ho. Kristus je zástancom pokúšaných, blúdiacich a neverných. On ich chce pritiahnuť k sebe. „Ak ho budeš hľadať, dá sa ti nájsť“ (1Par 28,9).  „Klopte!“

K Bohu prichádzame na jeho zvláštne pozvanie a on nás chce privítať. Ježišovi prví učeníci sa neuspokojili s krátkym rozhovorom počas cesty. Povedali mu: „Učiteľ, kde bývaš... Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň uňho“ (ROH Ján 1,39.40; ECAV Ján 1,38.39). Podobne aj my môžeme vstúpiť do najdôvernejšieho spoločenstva s Bohom. „Kto býva v skrýši Najvyššieho, odpočíva v tôni Všemohúceho“ (Ž 91,1). Kto túži po Božom požehnaní, má klopať a v dôvere čakať pri dverách milosti so slovami: „Pane, ty si povedal: Každý, kto prosí, dostáva, a kto hľadá, nachádza, a tomu, kto klope, sa otvorí.“

Ježiš sa podíval na zhromaždených s prianím, aby celý zástup ocenil Božiu milosť a láskavosť. Potreby ľudí a Božiu ochotu pomáhať vystihol obrazom hladujúcich detí, ktoré prosia svojich rodičov o chlieb. Povedal: „Kto z vás je taký človek, že by dal synovi kameň, keď si prosí chleba?“ Ježiš poukázal na úprimnú, prirodzenú lásku rodičov milujúcich svoje dieťa a potom povedal: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá dobré dary váš nebeský Otec tým, ktorí ho prosia!“ (Mat 7,9-11).

Milujúci otec sa neodvráti od svojho hladného syna, ktorý prosí o chlieb. Môžeme si vôbec predstaviť také kruté žartovanie s dieťaťom, že by v ňom otec vzbudil nádej a potom ho sklamal? Mohol by mu sľúbiť dobré a chutné jedlo a potom mu podať kameň? Má teda niekto právo hanobiť Boha, že ho predstaví ako toho, kto nemôže splniť prosby svojich detí? „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá Otec z neba Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ (Luk 11,13).

Duch Svätý, Boží zástupca, je najväčším zo všetkých darov. V ňom sú obsiahnuté všetky „dobré dary“. Stvoriteľ nám nemôže dať nič väčšie ani lepšie. Ak prosíme Boha, aby sa zľutoval nad nami biednymi a viedol nás svojím Duchom, našu prosbu nikdy neodmietne. Aj keby sa rodičia odvrátili od svojho hladného dieťaťa, Boh sa nikdy neodvráti od toho, kto k nemu volá v núdzi. Ako predivne predstavuje Boh svoju lásku! Tým, ktorým sa v tiesnivých chvíľach zdá, že Boh na nich zabudol, znie posolstvo nebeského Otca: „Sion povedal: Opustil ma Hospodin a Pán zabudol na mňa.

Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom, ktorého zrodila? Keby oni aj pozabudli, ja na teba nezabudnem. Pozri, aj do dlaní som si ťa vyryl“ (Iz 49,14-16). Ak sa bezvýhradne spoľahneme na Božie slovo, každý jeho prísľub sa môže stať predmetom našich modlitieb. V Ježišovom mene smieme prosiť o akékoľvek duchovné požehnanie. Spasiteľovi môžeme celkom jednoducho povedať, čo potrebujeme, prosiť ho o chlieb a odev, ako aj o chlieb života a rúcho Kristovej spravodlivosti.

Náš nebeský Otec vie, že všetky tieto veci potrebujeme, a preto nás vyzýva, aby sme o ne prosili. Každý dar milosti dostaneme len v mene Ježiša. Boh poctí to meno a dá nám všetko potrebné podľa svojej nesmiernej štedrosti. Nezabudnite však, že príchodom k Bohu ako k Otcovi uznávate, že ste jeho deťmi. Nielenže dôverujete jeho dobrote, ale vo všetkom sa aj podriaďujete jeho vôli v istote, že jeho láska sa nemení. Odovzdávate sa jeho dielu. Ježiš dal svoj prísľub: „Proste a dostanete“ (Ján 16,24) práve tým, ktorým povedal, aby najprv hľadali Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť. Ten, ktorý má všetku moc na nebi i na zemi, má pre Božie deti pripravené dary. Sú také drahocenné, že ich dostávame len zásluhou drahej obete toho, ktorý nás vykúpil svojou krvou.

Tieto dary uspokoja najhlbšie túžby srdca. Tieto večné dary dostanú a budú sa z nich tešiť všetci, ktorí prídu k Bohu ako deti. Privlastnite si Božie zasľúbenia, predložte ich Bohu ako jeho vlastné slová a vaša radosť bude úplná. Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. (Mat 7,12) K uisteniu, že Boh nás miluje, pripojil Ježiš príkaz vzájomnej lásky ako zrozumiteľnej zásady týkajúcej sa všetkých medziľudských vzťahov. Židov zaujímalo len to, čo majú dostať. Starali sa len o to, ako si zabezpečiť moc, úctu a službu. Kristus však učí, že našou starosťou nemá byť, koľko dostaneme, ale koľko my môžeme dať.

Mieru našich povinností voči iným nájdeme v tom, čo pokladáme za ich povinnosti voči nám. Vo svojom styku s inými si predstavte seba na ich mieste. Vžite sa do ich pocitov, ťažkostí, sklamaní, radostí a zármutkov. Stotožňujte sa s nimi a zaobchádzajte s nimi tak, ako by ste chceli, aby oni zaobchádzali s vami. Toto je skutočné pravidlo čestnosti a len inak vyjadrené prikázanie: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“ (Mat 22,39). A to je podstata učenia prorokov. Je to nebeská zásada a rozvinie sa v živote každého, kto sa ňou nechá viesť. Toto zlaté pravidlo je zásadou skutočnej zdvorilosti a jeho najvernejším zobrazením je Ježišov život a jeho povaha.

Aká miernosť a krása vyžarovali v každodennom živote nášho Spasiteľa! Aká láskavosť z neho prúdila! Podobný duch sa prejaví aj v jeho nasledovníkoch. Nebeské ovzdušie bude sprevádzať všetkých, v ktorých prebýva Kristus. Ich biele rúcha čistoty budú šíriť vôňu z Pánovej záhrady. Z ich tvárí bude žiariť jeho svetlo a bude osvecovať cestu unaveným nohám. Kto nemá správnu predstavu o dokonalej povahe, nemôže prejavovať Kristov súcit a jeho prívetivosť. Vplyv milosti má obmäkčiť srdce, zjemniť a očistiť city, požičať nebeský jemnocit a zmysel pre slušnosť.

Zlaté pravidlo má však ešte hlbší význam. Každý, kto sa stal správcom mnohorakej Božej milosti, je povolaný slúžiť tým, čo sú v nevedomosti a v temnote, tak ako by si želal sám, aby jemu slúžili, keby bol na ich mieste. Apoštol Pavel povedal: „Som dlžníkom Grékom aj Negrékom, múdrym aj nerozumným“ (Rim 1,14). So všetkým, čo sme smeli poznať o Božej láske, ako aj s darmi Božej milosti, ktoré nás obohatili, sme povinní rozdeliť sa s najúbohejšími a najzaostalejšími ľuďmi.

Podobne je to aj s darmi a požehnaniami tohto života. Miera nášho nadbytku je však aj mierou našej podlžnosti voči tým, čo dostali menej. Dostatok životných potrieb a primerané pohodlie nás priam vyzývajú, aby sme sa nezabudli postarať o trpiacich a chorých, o vdovy a siroty práve tak, ako by sme si priali, aby sa ľudia starali o nás, keby sme sa ocitli v ich situácii. V podstate s rovnakou pravdou, akú hlása zlaté pravidlo, sa stretávame v inom Ježišovom výroku: „Akou mierou meriate, takou bude namerané vám“ (Luk 6,38). Čokoľvek dobré alebo zlé urobíme iným, vráti sa nám to v podobe požehnania alebo kliatby. Čo rozdáme, to aj dostaneme.

Požehnania, o ktoré sa podelíme s blížnymi, sa nám zvyčajne vracajú podobným spôsobom. Boh nás odmení za každú nezištnú obeť aj v tomto živote hojnými prejavmi svojej lásky, ktorá je základom všetkých duchovných pokladov a nebeskej slávy. Rovnako sa však vracia aj spáchané zlo. Kto odsudzoval alebo znechucoval iných, sám pocíti účinky toho, čo im spôsobil. Pocíti, čo museli vytrpieť, keď nemal s nimi dosť súcitu a lásky. Boh to tak ustanovil preto, lebo nás miluje. Chce, aby sa nám sprotivila tvrdosť nášho srdca a aby sme doň prijali Spasiteľa.

Namiesto zla bude z neho vychádzať dobro a čo sa zdalo byť zlorečenstvom, stane sa požehnaním. Zásady zlatého pravidla sú pravými zásadami kresťanstva a všetko, čo nezodpovedá tejto úrovni, je klam. Falošné je každé náboženstvo, ktoré si neváži ľudí, ktorých si Kristus natoľko cenil, že za nich obetoval svoj život. Také náboženstvo zanedbáva ich časné potreby, utrpenie a práva. Zanedbávaním potrieb chudobných, trpiacich a hriešnych zrádzame vlastne Krista. Príčina malého vplyvu kresťanstva vo svete spočíva v tom, že ľudia sa ku Kristovmu menu hlásia len slovami, ale životom ho zapierajú. Tým sa zneuctieva Pánovo meno.

O apoštolskej cirkvi z čias, keď ju osvecovala sláva vzkrieseného Krista, čítame, že „nikto nepokladal za svoje nič z toho, čo mu patrilo... nikto totiž medzi nimi netrel biedu... Apoštolovia vydávali mocné svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na nich všetkých spočívala veľká milosť.“ „Deň čo deň jednomyseľne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a požívali pokrm s plesaním a s úprimným srdcom, chváliac Boha a tešiac sa priazni všetkého ľudu. A Pán pridával deň čo deň zachránených k tomuto spoločenstvu“ (Sk 4,32.34.33; 2,46.47).

Aj keby sme preskúmali nebesá i zem, nenašli by sme mocnejšiu pravdu, než je tá, ktorá sa prejavuje skutkami milosrdenstva voči tým, čo potrebujú naše porozumenie a pomoc. To je Ježišova pravda. Evanjelium môže aj dnes sprevádzať moc apoštolského obdobia, ak sa Kristovi nasledovníci budú správať podľa zásad zlatého pravidla. Do života vedie tesná brána a úzka cesta... (Mat 7,14)

Obyvatelia Palestíny žili za čias Ježiša Krista v opevnených mestách. Väčšina z nich sa rozkladala na kopcoch a vo vyšších polohách. Pri západe slnka sa mestské brány zatvárali. Viedli k nim strmé kamenisté cesty. Kto sa chcel dostať do mesta ešte pred zotmením, musel sa poponáhľať a nakoniec prejsť najstrmší úsek cesty, aby prišiel k bráne, kým bola otvorená. Kto sa oneskoril, musel zostať vonku. Ježiš prirovnal život svojho nasledovníka k úzkej strmej ceste, ktorá viedla k domovu a odpočinku. Svojim učeníkom objasnil, že cesta, ktorú im vyznačil svojím životom, je úzka a bránou sa nedá ľahko prejsť. Zlaté pravidlo totiž vylučuje pýchu a sebectvo.

Existuje však aj široká cesta, ale tá vedie do záhuby. Kto si zvolí cestu duchovného života, musí stále napredovať, pretože cesta je strmá. Touto sa rozhodne ísť len málo ľudí, pretože väčšina si zvolí širokú a pohodlnú cestu. Cestou smrti môžu ísť všetci, čo milujú svet so všetkým jeho sebectvom, pýchou, nepoctivosťou a mravným úpadkom. Na tejto ceste má priestor každý názor a každé učenie, všetci môžu na nej žiť podľa vlastných predstáv a robiť, čo sa im páči. Kto chce ísť pohodlnou cestou, nemusí ju hľadať, pretože je priestranná a široká na nej je aj brána, ktorou sa vchádza do záhuby.

Človek si prirodzene volí túto cestu. Cesta k životu je však úzka a brána tesná. Ak podliehame nejakému hriechu, táto cesta sa nám zdá byť naozaj príliš úzkou, než aby sme mohli po nej ísť. Ísť Božou cestou znamená vzdať sa svojich krivých chodníkov, nežiť svojvoľne a podľa vlastných zvyklostí. Kto chce slúžiť Kristovi, nemôže brať ohľad na mienku sveta alebo žiť podľa jeho zásad. Cesta do Božieho kráľovstva je príliš úzka, než aby sa po nej dalo ísť s túžbou po bohatstve či vysokom postavení, veľmi úzka pre sebeckú ctibažnosť, neobyčajne strmá a kamenistá pre tých, čo milujú pohodlie.

Kristus šiel cestou namáhavej práce, trpezlivosti, sebazapierania, pokory, chudoby a protivenstva zo strany hriešnikov. To bude aj naším údelom, kým nevojdeme do Božieho kráľovstva. Bolo by však nesprávne uzatvárať, že Božia cesta je len namáhavá, kým tá do záhuby je iba ľahká. Na ceste smrti sa ľudia stretávajú s bolesťou, utrpením, starosťami a sklamaniami. Tieto zážitky sú pre nich Božou výstrahou, aby touto cestou ďalej nešli. Takto Božia láska varuje ľahostajných a svojvoľných ľudí, aby nepokračovali v ceste sebazáhuby. Satan sa im ju síce snaží všemožne spríjemniť, ale to je len klam.

Na ceste zla trápia ľudí výčitky svedomia a mučivé obavy. Môže sa nám zdať, že život v prepychu a v uspokojovaní ctibažných zámerov je príjemný, ale na konci býva bolesť a žiaľ. Sebecké záujmy môžu byť lichotivo sľubné, nádejné, ba rozkošné, no čoskoro zistíme, že šťastie bolo otrávené a falošné nádeje nám strpčili život. Brána širokej cesty je možno vyzdobená kvetmi, ale cesta sama je plná tŕnia. Svetlo nádeje na jej začiatku postupne hasne a stráca sa v temnote zúfalstva. Človek na tejto ceste skončí v tieňoch večnej smrti.  „Cesta neverných je ich záhubou.“

Cesty múdrosti sú však „utešené a všetky jej chodníky sú samý blahobyt“ (Prísl 13,15; 3,17). Každý skutok poslušnosti Kristovi, či prejav sebazaprenia alebo pokušenie, v ktorom sme obstáli, je krokom ku konečnému víťazstvu. Len spoľahlivý sprievodca Kristus nás môže bezpečne viesť. Ani najväčší hriešnik nemusí zablúdiť. Každý, kto úprimne hľadá cestu života, môže po nej ísť v jasnom a svätom svetle. Aj keď je taká úzka a svätá, že hriech na nej nemá miesto, predsa na ňu môže každý vykročiť. Koho trápia pochybnosti, nemôže povedať: „Boh sa o mňa nestará.“

Možnože úzka cesta je namáhavá a výstup strmým kopcom príliš náročný. Možnože sú po oboch stranách priepasti a bude na nej treba veľa vytrpieť. Ale ak túžime po odpočinku, musíme vytrvať i napriek únave. Hoci klesáme, musíme ďalej bojovať. Ani pri ochabnutí odvahy nesmieme zúfať, pretože v sprievode Krista nakoniec dosiahneme vytýčený cieľ. On sám totiž upravil neschodnú cestu, ktorou máme ísť. Popri ceste vedúcej k večnému životu sú svieže pramene radosti na občerstvenie unavených. Tí, čo kráčajú cestou múdrosti, zostanú radostní aj v súžení, pretože ich neviditeľne sprevádza láskyplný Spasiteľ.

Pri každom ďalšom kroku zreteľnejšie spoznávajú dotyk jeho ruky a cestu im osvecujú čoraz jasnejšie lúče slávy Neviditeľného. Ich stále zvučnejšie chválospevy sa vznášajú k nebu a nakoniec pred Božím trónom splývajú s chválami anjelov. „Chodník všetkých spravodlivých je ako úsvit, ktorého jas rastie až do bieleho dňa“ (Prísl 4,18). Usilujte sa vojsť tesnou bránou... (Luk 13,24) Oneskorený pútnik, ktorý sa chcel dostať k mestskej bráne ešte pred západom slnka, sa musel veľmi ponáhľať. Cestou sa nesmel ničím rozptyľovať. Musel myslieť iba na to, aby bol čím skôr v bezpečí mesta.

Podľa Kristových slov aj kresťan potrebuje v živote rovnakú cieľavedomosť. Spasiteľ nám ukázal krásu povahy, ktorá je tou pravou slávou Božieho kráľovstva. Taká povaha nemá nijaký mocensky sľubný výhľad, no napriek tomu stojí za to, aby sme po nej túžili a všemožne sa ju snažili získať. Ak nás aj nevyzýva bojovať o svetskú moc, nijako to neznamená, že o víťazstvo nebudeme musieť tvrdo zápasiť. Túžba vojsť do Božieho kráľovstva nám to priam prikazuje. V tomto zmysle je život kresťana boj a vytrvalá chôdza vpred.

Na víťazstvo, ktoré treba dosiahnuť, nestačí ľudská sila. Bojiskom je oblasť srdca. Odovzdať sa Božej vôli a podriadiť sa vláde lásky si vyžaduje boj so sebou samým. Je to vlastne ten najťažší zápas, do akého sa človek môže pustiť. Naša prirodzená povaha nemôže zdediť Božie kráľovstvo. Musíme sa vzdať zlých povahových sklonov a návykov. Kto sa rozhoduje vstúpiť do duchovného kráľovstva, poznáva, že sa proti nemu búria všetky sily a sklony jeho neobrátenej povahy podporované mocnosťami zla.

Sebectvo a pýcha sa vzpierajú proti všetkému, čo by ich mohlo odhaliť ako hriechy. Zlé túžby a nebezpečné návyky, ktoré nás zotročujú, nepremôžeme vlastnými silami. Mocný nepriateľ nás drží vo svojich pazúroch a nedá sa ľahko poraziť. Víťazstvo nám môže zaručiť len Boh. Chce, aby sme vedeli ovládať svoju vôľu a svoje návyky. Bez nášho súhlasu a pričinenia to však nerobí. Boží Duch môže použiť naše vrodené schopnosti a možnosti, ak mu ich ochotne podriadime. Víťazstvo nemožno dosiahnuť bez úprimnej modlitby a pokory.

Našu vôľu nemožno prinútiť na spoluprácu s Bohom, tá sa mu má podriadiť dobrovoľne. Keby nám Boh vnútil hoc aj stonásobne väčšiu mieru Ducha Svätého, to z nás neurobí kresťanov schopných žiť v nebeskom kráľovstve. Satanov odpor v nás vzdoruje a nechce povoliť moci Ducha Svätého. Naša vôľa musí prejsť na stranu Božej vôle. Sami osebe nevieme podriadiť svoje zámery, priania a náklonnosti Božej vôli. Ak ale vrúcne túžime po potrebnej zmene v nás, Boh ju uskutoční a my „boríme ľudské výmysly a každú povýšenosť, čo sa dvíha proti poznávaniu Boha, a nimi každú myšlienku viažeme k poslušnosti voči Kristovi“ (2 Kor 10,5).

Potom budeme pracovať „s bázňou a chvením... na svojej spáse. Veď Boh pôsobí vo vás, aby ste aj chceli, aj konali podľa jeho dobrej vôle“ (Fil 2,12.13). Mnohých priťahuje Kristov majestát a sláva neba, ale desia sa podmienok, za ktorých sa na nej môžu podieľať. Mnohí idú po širokej ceste, aj keď na nej nie sú celkom spokojní. Vlastnými silami sa chcú vyslobodiť z otroctva hriechu a vymaniť sa z hriešnych návykov. Vidia úzku cestu a tesnú bránu, a sebecké pôžitky, láska k svetu, pýcha a neuspokojená ctibažnosť sú prekážkami medzi nimi a Spasiteľom.

Ľakajú sa, cúvajú pred obeťou, ktorú by museli priniesť. Nechcú sa zrieknuť vlastného ja, ani toho, čo si obľúbili. „Mnohí sa budú snažiť vojsť, ale nebudú vládať“ (Luk 13,24). Túžia po Božom požehnaní, vynakladajú určité úsilie, aby ho dosiahli, no nikdy sa preň jednoznačne nerozhodnú a nestoja oň za každú cenu. Ak chceme zvíťaziť, máme jedinú nádej – spojiť svoju vôľu s Božou vôľou a spolupracovať s Bohom deň čo deň a každú hodinu. Nemôžeme zostať takí, akí sme, a napriek tomu chcieť vojsť do Božieho kráľovstva.

Svätosť dosiahneme len tak, že sa vzdáme vlastného ja a prijmeme Kristovo zmýšľanie. Musíme ukrižovať pýchu a domýšľavosť. Sme ochotní zaplatiť požadovanú cenu? Sme pripravení bezvýhradne podriadiť svoju vôľu Božej vôli? Premieňajúca moc Božej milosti sa v nás neprejaví dovtedy, kým jej to neumožníme. Zápas, ktorému sa ako veriaci nevyhneme, sa volá  „dobrý boj viery“. Apoštol Pavel napísal: „O to sa snažím, keď bojujem v súlade s jeho mocou, ktorá vo mne mocne pôsobí“ (Kol 1,29). Patriarcha Jákob riešil najväčšiu krízu svojho života modlitbou. Jeho vrúcnym prianím bolo dosiahnuť zmenu povahy. Keď sa ho počas modlitby ktosi dotkol, Jákob si myslel, že to bol dotyk nepriateľa.

Celú noc s ním zápasil a jeho najväčšia túžba sa nezmenila, ani keď sa nazdával, že v boji o život môže podľahnúť. Už ochaboval v obrane, lebo ten, kto s ním zápasil, mal jasnú prevahu. Z dotyku protivníka Jákob poznal, s kým vlastne bojoval. Ranený a bezmocný patriarcha padol do náručia svojho záchrancu a prosil ho o požehnanie. Nevzdal sa a neprestal prosiť. Prosbu tohto bezmocného a kajúcneho človeka splnil odveký Boží Syn podľa sľubu: „Nech sa chopí mojej ochrany, nech uzavrie so mnou mier“ (Iz 27,5). Jákob neodbytne prosil ďalej: „Nepustím ťa, iba ak ma požehnáš“ (ROH 1 Moj 32,26; ECAV 1 Moj 32,27).

Spasiteľ, ktorý s Jákobom zápasil, ho obdaril vytrvalosťou. Umožnil mu zvíťaziť, zmenil jeho meno Jákob na Izrael a povedal: „Bojoval si s Bohom aj s ľuďmi a zvíťazil si“ (ROH 1 Moj 32,28; ECAV 1 Moj 32,29). O čo Jákob márne zápasil vlastnými silami, to dosiahol odovzdanosťou a neochvejnou vierou. „Tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera“ (1 Ján 5,4). Dajte si pozor pred falošnými prorokmi... (Mat 7,15)

Vystúpia falošní učitelia, ktorí vás budú zvádzať z úzkej cesty a odrádzať od tesnej brány. Majte sa pred nimi na pozore. Hoci nosia barančie rúcho, sú to draví vlci. Ježiš učí zásade, podľa ktorej môžeme rozpoznať falošných učiteľov od pravých. „Po ich ovocí ich poznáte. Či vari oberajú z tŕnia hrozno alebo z bodľačia figy?“ Ježiš nehovorí, že ich poznáme podľa ich pekných rečí a vznešeného správania. Treba ich posudzovať podľa Božieho slova. „K zákonu a svedectvu! Či oni nehovoria také slovo, že mu z neho nevzíde ranná zora?“ „Prestaň, syn môj, počúvať napomenutia a zatúlaš sa od rozumných slov“ (Iz 8,20; Prísl 19,27).

Aké posolstvo prinášajú títo učitelia? Nabáda nás ich učenie ctiť a milovať Boha? Prebúdza v nás lásku k nemu a vernosť jeho prikázaniam? Ak ľudia necítia závažnosť mravného zákona a zľahčujú Božie prikázania, ak prestupujú čo i len najmenšie spomedzi nich a tak učia aj iných, nebo si ich nemôže vážiť. Z toho možno poznať, že ich učenie nemá základ. Konajú vlastne dielo, ktoré začal už vládca temnoty, Boží nepriateľ. Nie všetci patria Kristovi, čo vyznávajú jeho meno a nosia jeho zástavu. Mnohí z tých, ktorí učia v jeho mene, nakoniec nedôjdu do cieľa. Ježiš povedal: „Mnohí mi povedia v ten deň: Pane, Pane, či sme v tvojom mene neprorokovali? Nevyháňali sme v tvojom mene démonov? Nerobili sme v tvojom mene mnoho mocných činov? Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal. Odíďte odo mňa, páchatelia neprávostí!“ (Mat 7,22.23).

Niektorí ľudia sa nazdávajú, že majú pravdu, ale veľmi sa mýlia. Aj keď tvrdia, že ich pánom je Kristus a v jeho mene konajú veľké veci, predsa šíria zlo. „Svojimi ústami prejavujú mnoho lásky, ale ich srdce túži len po zisku“ (Ez 33,31). Zvestovateľ Božieho slova je pre nich „ako ten, čo spieva o láske pekným hlasom a vie dobre hrať na strunovom nástroji. Počúvajú tvoje reči, ale neplnia ich“ (Ez 33,32). Samotné vyznanie, že sme Kristovými učeníkmi, nemá cenu.

Spasiteľná viera v Ježiša Krista je niečo celkom iné, než mnohí tvrdia. Zvyčajne hovoria: „Stačí len veriť, netreba zachovávať zákon.“ No viera bez poslušnosti je nehorázna opovážlivosť. Apoštol Ján napísal: „Kto hovorí: Poznám ho, ale jeho prikázania nezachováva, je klamár a niet v ňom pravdy“ (1 Ján 2,4). Nikto by si nemal myslieť, že dostatočným dôkazom a spoľahlivou obhajobou pravosti jeho skutkov sú nejaké zvláštne udalosti či zázračné javy.

Ak niekto hovorí ľahkovážne o Božom slove a svoje dojmy, pocity a skúsenosti povyšuje nad Božie ustanovenia, tým len dokazuje, že nemá pravdu. Skúšobným kameňom učeníctva je poslušnosť. Svoju úprimnú lásku k Bohu dokazujeme zachovávaním jeho prikázaní. Keď prijaté učenie vyháňa z nášho srdca hriech, keď očisťuje vnútro od neprávostí a posväcuje nás, môžeme ho pokladať za Božiu pravdu. Ak sa náš život vyznačuje dobročinnosťou, láskavosťou, pochopením iných a súcitom s nimi, vtedy je naša viera pravá. Istotu o správnosti svojej viery môžeme mať vtedy, keď nám konanie dobra robí radosť a keď namiesto seba vyvyšujeme Krista.

 „Podľa toho vieme, že sme ho poznali, keď zachovávame jeho prikázania“ (1 Ján 2,3). Nezrútil sa, lebo mal základy na skale. (Mat 7,25) Nebeská krása Kristových slov a zásad jeho učenia upútali poslucháčov a zanechali v nich hlboký dojem. Varovné výzvy im zneli ako hlas Boha, ktorý skúma srdce každého z nich. Ježišova reč zasiahla korene ich doterajšieho zmýšľania a tradičných názorov.

Keby chceli uviesť jeho učenie do života, musel by sa celkom zmeniť nielen navyknutý spôsob ich myslenia, ale aj ich konanie. Tým by sa dostali do sporu so svojimi náboženskými učiteľmi. Zrútila by sa totiž stavba, ktorú budovali generácie rabínov. Tak sa stalo, že ľud síce v srdci súhlasil s Kristovými slovami, no len málokto bol ochotný začať podľa nich žiť. Ježiš zakončil svoju Reč na vrchu prirovnaním, ktorým názorne ukázal, aké je dôležité, aby ľudia prakticky prežívali to, čo im povedal.

Mnohí z Kristových poslucháčov prežili svoj život pri Galilejskom jazere. Z úpätia vrchu, kde počúvali Ježišove slová, mohli vidieť údolie a úžľabiny, ktorými si bystriny razili cesty k jazeru. V lete sa voda často celkom vytratila z riečisk a zostali po nej len vyschnuté korytá. Keď sa však nad kopcami strhli zimné búrky, voda z nich naplnila riečiská nezadržateľnými prúdmi, ktoré zaplavili údolie a strhávali so sebou všetko, čo im stálo v ceste. Neraz aj obydlia, ktoré si roľníci postavili na úrodných rovinách zdanlivo mimo nebezpečenstva. Na návršiach boli však domy postavené na skalách. V niektorých oblastiach si ľudia stavali domy len z kameňa.

Mnohé z nich odolávali búrkam po tisícročia. Pri stavbe takých domov sa vynaložilo veľa námahy a prekonalo sa mnoho prekážok. Nebol k nim pohodlný prístup, ba ani ich okolie nebolo také lákavé ako úrodné roviny. Domy však stáli na skalách, preto na ne márne dorážali víchrice, búrky a záplavy. Ježiš povedal, že človek, ktorý prijme jeho slová a podľa nich si zariadi život, sa podobá staviteľovi, čo si dom postavil na skale. Prorok Izaiáš pred storočiami napísal: „Slovo nášho Boha zostáva naveky“ (Iz 40,8).

Apoštol Peter niekoľko rokov po tom, čo počul Reč na vrchu, citoval tieto slová proroka Izaiáša a dodal: „Toto je to Slovo, ktoré vám bolo zvestované ako evanjelium pre vás“ (1 Pet 1,25). Božie slovo je tou jedinou pravou istotou sveta. Je to pevný základ. Ježiš povedal: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú“ (Mat 24,35). V slovách, ktoré v Reči na vrchu zazneli z Kristových úst, sú ukryté veľké zásady Božieho zákona a Božej povahy. Kto stavia na nich, buduje na Skale, ktorou je Kristus. Prijatím týchto slov prijímame aj Krista. Na ňom stavajú svoj duchovný dom len tí, čo prijímajú jeho slová, „lebo nik nemôže položiť iný základ, než ten, ktorý je položený, a tým je Ježiš Kristus“ (1 Kor 3,11).

„Neexistuje pod nebom žiadne iné meno dané ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4,12). Kristus – Slovo, zjavenie Boha, prejav jeho povahy, jeho zákona, jeho lásky a jeho života – je jediným základom, na ktorom môžeme budovať povahu, schopnú obstáť v búrkach života. Staviame na Kristovi, keď žijeme podľa jeho slova. Spravodlivý ešte nie je ten, kto má rád spravodlivosť, ale ten kto spravodlivo koná. Svätosť nie je nejaký blažený pocit, ale dôsledok odovzdania sa Bohu, plnenie vôle nebeského Otca.

Keď sa Izraelci utáborili na hraniciach zasľúbenej krajiny, nestačilo, aby o Kanaáne len vedeli alebo o ňom spievali. Tým by nikdy nezískali vinice a olivové háje vytúženej krajiny. Patriť im mohla len potom, keď do nej vošli. Predpokladom úspechu bolo splnenie podmienok – museli osvedčiť živú vieru v Boha, privlastniť si jeho zasľúbenie a poslúchať jeho rozkazy. Pravé náboženstvo spočíva v tom, že Kristove slová plníme nie preto, aby sme si zaslúžili Božiu milosť, ale preto, že sme už nezaslúžene dostali dar Božej lásky. Kristus nepodmieňuje spasenie človeka iba vyznaním, ale aj vierou, ktorá sa prejavuje v skutkoch spravodlivosti. Od Kristových nasledovníkov sa očakávajú nielen slová. Povahu utvárajú činy. „Lebo všetci, ktorých vedie Duch Boží, sú Boží Synovia“ (Rim 8,14).

Nie tí, čo len občas dovolia Duchu Svätému, aby sa dotkol ich sŕdc, alebo sa chvíľkovo podriadia jeho moci, ale tí, čo sa nechajú ním viesť, to sú Boží Synovia. Chceš sa stať Kristovým nasledovníkom, no nevieš ako začať? Obklopuje ťa temnota a nevieš ako nájsť svetlo? Ži podľa svetla, ktoré si už dostal. Vážne sa rozhodni, že budeš žiť podľa toho, čo už poznáš z Božieho slova. V Božom slove je Božia životodarná moc. Ak toto Slovo prijmeš vierou, dostaneš silu, aby si mohol podľa neho žiť.

Ak budeš žiť podľa svetla, ktoré už máš, dostaneš ďalšie svetlo. Tak budeš stavať na Božom slove a získaš povahu podľa vzoru Ježiša Krista. Kristus, pravý základ, je živým kameňom. Jeho život prechádza na všetkých, ktorí na ňom stavajú. „Aj vy ako živé kamene, duchovný dom, budujte sa.“ „V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie vo svätý chrám v Pánovi“ (1 Pet 2,5; Ef 2,21). Kamene sa spoja so základom. Všetci majú ten istý život. Túto budovu nemôže zničiť nijaká búrka, pretože všetko, čo je s Bohom spojené, s Bohom pretrváva. Každá stavba vybudovaná na inom základe než na Božom slove sa nakoniec zrúti.

Každý, kto ako Židia za čias Krista stavia na ľudských predstavách a názoroch, na vonkajších prejavoch a obradoch, ktoré sú iba ľudskými výmyslami, alebo na skutkoch, ktoré chce konať nezávisle od Kristovej milosti, stavia svoju povahu na sypkom piesku. Búrka pokušenia odplaví piesočný základ a zrútený dom mu zanechá ako trosku na brehoch času. „Takto vraví Hospodin, Pán: ...právo urobím meradlom a spravodlivosť olovnicou. Kamenec zmetie potom lživé útočisko a skrýšu zaplavia vody“ (Iz 28,16.17). Dnes ešte pre hriešnika platí milosť. „Ako žijem – znie výrok Hospodina, Pána – nemám záľubu v smrti bezbožného, ale v tom, že sa bezbožný odvráti od svojho spôsobu života a bude žiť.

Odvráťte sa, odvráťte od svojich zlých spôsobov života! Prečo máte vymrieť?“ (Ez 31,11). Nekajúcnych ľudí oslovuje aj dnes ten istý hlas, ktorý v úzkosti srdca nad svojím milovaným mestom zvolal: „Jeruzalem, Jeruzalem, ty vraždíš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní! Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste. Váš dom sa vám ponecháva pustý“ (Luk 13,34.35).

Jeruzalem sa Spasiteľovi stal symbolom sveta, ktorý odmietol a pošliapal jeho milosť. Plakal nad každým, kto ho odmietol. Vtedy, keď žialil nad Jeruzalemom, mesto malo možnosť kajať sa a uniknúť svojmu strašnému koncu. Pán ešte krátky čas čakal, aby ho prijali. Kristus sa i dnes láskavo prihovára: „Stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí mi, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“ „Teraz je čas príhodný, teraz je deň spasenia!“ (Zj 3,20; 2 Kor 6,2).

Milý priateľ, ak svoje nádeje staviaš na sebe, buduješ dom na piesku. Dnes ešte nie je neskoro, môžeš uniknúť hroziacemu nebezpečenstvu. Prejdi do bezpečia, skôr než sa strhne búrka. „Takto vraví Hospodin, Pán: Ja kladiem na Sione kameň, kameň osvedčený, vzácny uholný kameň, pevne založený. Kto verí, nebude zahanbený.“ „Obráťte sa ku mne a dajte sa zachrániť všetky končiny zeme, lebo ja som Boh, iného nieto.“ „Neboj sa, lebo ja som s tebou, nepozeraj ustrašene vôkol seba, lebo ja som Boh tvoj. Posilním ťa a pomôžem ti i povediem ťa svojou spásonosnou pravdou.“ „Nevyjde na hanbu ani na posmech na večné veky“ (Iz 28,16; 45,22; 41,10; 45,17).