Neustále sa modlite a neochabujte!

24.02.2013 19:36

 

„Rozpovedal im podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: ,V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: ”Obráň ma pred mojím protivníkom." Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: „Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.’” A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! ? A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?” (Lk 18, 1-8)

Ježiš učí, že v modlitbe môžeme, ba dokonca, máme, prosiť. Aby sme však mohli dostať to, po čom túžime, naša modlitba musí byť skutočnou a vytrvalou prosbou...
Pán Ježiš už skôr vyzýval, aby sme v modlitbe vytrvale prosili. „Proste a bude vám dané; hľadajte a nájdete; klopte a otvorí sa vám. Lebo každý, kto prosí, dostane; kto hľadá, nájde a kto klope, tomu sa otvorí”. Použil prirovnania z rodinného života. „Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada?” (por. Lk 11, 9-13). Tieto myšlienky vyslovil Ježiš ako komentár k modlitbe „Otče náš”, ktorú v Lukášovom Evanjeliu učil apoštolov na ich žiadosť (Lk 11, 1 - 4) a v ktorej nám káže modliť sa aj o chlieb a o odpustenie.
Prvú časť tohto komentára ponúka vo forme podobenstva. „Ak má niekto z vás priateľa, pôjde k nemu o polnoci a povie mu: ”Priateľu, požičaj mi tri chleby..." Reč o chlebe sa tu neopakuje náhodou. Môžeme taktiež prosiť o chlieb, ak  nie sme schopní získať ho vlastnou prácou. Máme prosiť o Božiu pomoc a požehnanie v poctivej práci uskutočňovanej pre získanie chleba a toho, čo ako chlieb potrebujeme k životu.
Máme však taktiež prosiť o dar Ducha Svätého, ktorý je pre náš život nevyhnutný. Práve Duch Svätý nám dovolí odpúšťať, práve Duch Svätý nás uchráni pred pokušením. On nás nakoniec naučí prosiť o príchod Božieho Kráľovstva.
Slová Evanjelia, nad ktorými dnes uvažujeme, sú prehĺbením tejto výzvy: „Vždy sa modlite a neustávajte”. Ježiš tu však používa veľmi zarážajúce prirovnanie. Keď ho počúvame, nemôžeme  sa vyhnúť myšlienke, že Boh o nás rozhoduje ako ten strašný sudca, ktorý sa nikoho nebojí. Nepohne ním obyčajná prosba vdovy, ktorá potrebuje jeho pomoc, ale až jej vytrvalosť ho núti, aby sa začal zaoberať jej záležitosťou.
Spomínate si na tú scénu z evanjelia, keď sa podobne ako tento sudca zachoval sám Ježiš? Najprv sa tváril, že nepočuje pohanskú ženu, ktorá ho prosila o uzdravenie dieťaťa (por. Mt 15, 21-28). Potom jej odpovedal tak, akoby ju chcel uraziť a zbaviť sa jej. „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho psom”. To sú kruté slová. V skutočnosti celú túto udalosť zvýrazňuje myšlienka, že za pozemského života sa Ježiš obracia výlučne na Židov a čas milosti pre pohanov nastane až po Jeho smrti. Ale napriek všetkému jeho slová znejú tak strašne, že Lukáš sa neodvážil zaznamenať ich vo svojom Evanjeliu určenom pre obrátených pohanov.
Táto scéna je však pre nás poučením, aká veľmi vytrvalá a pokorná musí byť naša modlitba. Táto matka sa nevzdala. Láska k dieťaťu, ktoré bolo v beznádejnom stave, jej nedovolila cítiť sa urazenou. „Áno, Pane, ale aj šteňatá jedia odrobinky, ktoré padajú zo stola ich pánov”. Ježiš jej odpovedal: „Žena, veľká je tvoja viera; nech sa ti stane, ako chceš”.
Namiesto tejto poburujúcej scény z Ježišovej náuky Lukáš vyberá porovnanie Boha s necitlivým sudcom. Istotne nik z nás veriacich by  nenabral odvahu na takéto porovnanie! - Čo nám chcel Ježiš ním povedať? - Chcel nás poučiť, že modlitby nemôžme používať iba ako poistky pre každý prípad. Akoby nám mala pomôcť samotná naša modlitba, ako chytenie sa za gombík pri stretnutí kominára, a nie Boh, ktorý nad nami bdie. Keď o čosi prosíme, musíme si uvedomiť, že si sami nevystačíme, že od nikoho okrem Boha nedostaneme pomoc, ktorú nevyhnutne potrebujeme. Musíme prosiť „a neochabovať”, neklesať na duchu, neznechucovať sa ničím, ani akousi „priepasťou”, v ktorej sa naša prosba topí.
Vari sa Boh nezastane svojich vyvolených, ktorí dňom i nocou k Nemu volajú a vari bude meškať s ich obranou? Hovorím vám, že rýchlo sa ich zastane." - Žeby? ! - Na jazyk sa nám tlačí otázka, veď už toľkokrát sme zakúsili, že sa nestalo tak, ako sme chceli. Boh nám nedal to, o čo sme ho prosili tak usilovne, že sme už naozaj neboli schopní väčšieho výkonu. Počúvajme však pozorne. Veď Ježiš nám hovorí, že „Boh sa zastane svojich vyvolených”, a nie, že im dá každú vec, o ktorú prosia. Áno. Isto ich vypočuje, ale dá im to, čo bude pre nich najlepšie, najlepšie pre ich blízkych, čo bude pre nich „obranou” v živote, predovšetkým v živote večnom.
Ako ľahko sa hneváme na Boha, že neodpovedá na naše prosby! Dokonca strácame vieru v Jeho dobrotu, v Jeho jestvovanie, v Jeho možnosti. Ježiš veľmi dobre pozná tieto pocity. Preto svoju náuku končí na prvý pohľad veľmi čudnými slovami: „Nájde Syn Človeka na zemi vieru, keď príde?”
Dúfajme, že nájde vieru u mnohých. Ale On nás varuje, že mnohí z nás nebudú chcieť čakať ani na Jeho príchod, ani na akúkoľvek Božiu odpoveď. Budú chcieť nielen si samostatne zabezpečiť svoje osudy a osud sveta, ale taktiež vyskúšaj ú vytvoriť pre seba a iných „vlastný raj”, do ktorého zakážu vstup samotnému Bohu. Ale On príde naozaj a nič Ho nezastaví pred uskutočnením súdu.