Podobenstvo o nepoctivom správcovi

29.03.2013 23:15

Luk 16,1-9 V čase Kristovho príchodu na svet ľudia všeobecne žili a zmýšľali prospechársky. Dávali prednosť pozemským veciam pred večnými záujmami a hlavnú pozornosť venovali prítomným záležitostiam na úkor toho, čo príde. Mylné vidiny pokladali za skutočnosť a skutočnosť mali za prelud. Neviditeľný svet pre nich neexistoval. Satanské predstavy o tomto živote pokladali za také vábne a dôležité, že tomuto pokušeniu venovali všetku pozornosť. Tento stav prišiel Kristus zmeniť. Snažil sa ochromiť omamnú moc, ktorou satan oklamal a zviedol ľudstvo. Svojím učením chcel Ježiš upozorniť na správny vzťah medzi požiadavkami neba a zeme, a zmýšľanie ľudí usmerniť na budúcnosť. Jeho poslucháči mali prestať dychtiť po dočasných veciach a uvažovať o večnosti. Kristus povedal: „Bol bohatý človek, ktorý mal správcu majetku. Toho obžalovali, že mu rozhadzuje jeho majetok“ (Luk 16,1).

Boháč z tohto podobenstva zveril celý svoj majetok správcovi. Nebol to však poctivý človek a pán sa presvedčil, že správca ho stále okráda. Skôr však, než by ho prepustil, požiadal ho, aby mu predložil účty. Povedal: „Čo to o tebe počúvam? Vydaj počet zo svojho šafárenia, lebo ďalej už nemôžeš byť správcom“ (Luk 16,2). Keď sa správca dozvedel, že pán ho chce prepustiť, mohol si vybrať z troch možností: buď bude musieť niekde inde poctivo pracovať, alebo žobrať, prípadne hynúť hladom. Povedal si: „Čo budem robiť, keď ma pán zbavuje správcovstva? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím. Viem, čo urobím, aby ma prijali do svojich domov, keď stratím správcovstvo. Po jednom k sebe volal dlžníkov svojho pána. Prvého sa spýtal: Koľko dlhuješ môjmu pánovi? Ten odpovedal: Sto mier oleja. Povedal mu: Vezmi si svoj úpis, sadni si a rýchlo napíš päťdesiat. Potom sa opýtal iného. A ty koľko dlhuješ? Odpovedal: Sto kórov pšenice. Tomu povedal: Tu máš svoj dlžobný úpis a napíš osemdesiat“ (Luk 16,3-7). Nepoctivý správca zviedol na nepoctivosť ďalších. Pomohol dlžníkom na úkor svojho pána a oni prijali túto výhodu s tým, že ho prijmú pod svoju strechu ako priateľa. „Pán pochválil nepoctivého správcu, že si počínal opatrne“ (Luk 16,8).

Bohatý človek si cenil obozretnosť správcu, ktorý ho oklamal. To však neznamená, že by získal pochvalu aj od Boha. Nepoctivého správcu nepochválil ani Kristus. Táto všeobecne známa príhoda mala poslucháčov poučiť. Pán povedal: „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, keď sa raz pominie, prijali do večných príbytkov“ (Luk 16,9). Farizeji kritizovali Spasiteľa preto, že sa stretával s colníkmi a hriešnikmi. On sa však zaujímal o nich aj ďalej a nevzdával sa snahy získať ich. Dobre vedel, že colnícke povolanie je pre nich veľkým pokušením. Samotné prostredie, v ktorom títo ľudia žili, ich zvádzalo na zlé skutky. Po prvom chybnom kroku nasledoval zrýchlený pohyb po šikmej ploche nepoctivosti s cieľom páchať väčšie neprávosti. Kristus sa všemožne snažil získať týchto ľudí pre vznešenejšie poslanie a ušľachtilejšie ciele a s týmto zámerom im aj hovoril o nepoctivom správcovi. Medzi colníkmi sa prípad z podobenstva skutočne vyskytol. V Kristových slovách mohli teda publikáni poznať pravdu o sebe. Uvedený prípad pútal ich pozornosť a v opise svojho nepoctivého konania mnohí z nich postrehli duchovný význam. Ježiš povedal toto podobenstvo predovšetkým svojim učeníkom.

Oni totiž boli prví, ktorí dostali „kvas pravdy“ a mali ho ďalej šíriť. Spočiatku nechápali Kristove naučenia a neraz si mnohé ani nepamätali. Duch Svätý však neskôr tieto pravdy učeníkom objasnil, takže ich mohli živo a hodnoverne odovzdať tým, čo sa po obrátení pripojili k cirkvi. Spasiteľ oslovil aj farizejov. Dúfal totiž, že presvedčujúca moc jeho reči sa dotkne aj ich. Nejeden z nich to už aj pocítil. Keby svoju pozornosť venovali pravde, ktorú zvestoval, iste by mu uverili. Farizeji sa snažili Krista obviniť. Vyčítali mu, že sa stretáva s colníkmi a hriešnikmi, on však tieto ich slová obrátil proti nim. Udalosť z prostredia colníkov ich mala poučiť. Boli upozornení na svoje správanie a dostali aj radu, ako môžu napraviť svoje chyby. Nepoctivý správca mal zverený majetok používať na dobročinné účely. On však plody hospodárenia užíval len sám. Takto premárnili svoju príležitosť aj Izraelci. Abrahámových potomkov si vyvolil Boh a on ich svojou mocou aj vyslobodil z egyptského otroctva. Mali byť svetu požehnaním, a preto im zveril bohatstvo svojej pravdy. Dostali životodarné Slovo, aby s ním mohli oboznámiť iných. Tieto dary však Boží správcovia zneužili na vlastné obohatenie a slávu. Farizeji, hrdí na svoju dôležitosť a spravodlivosť, zneužívali zverené dary a neoslavovali nimi Boha.

Správca z podobenstva nerobil nijaké opatrenia pre budúcnosť. Zverený majetok určený na pomoc iným užíval sám. Keď mal byť odvolaný, zistil, že vlastne nič nemá. Pretože majetok svojho pána ešte stále spravoval, rozhodol sa pomocou neho zabezpečiť si bezprácny zvyšok života. Zosnoval teda nový plán. Namiesto sebe začal dávať iným. Len takto mohol získať priateľov, ktorí ho prijmú, keď bude prepustený. Podobne to bolo aj s farizejmi. Onedlho mali aj oni prísť o svoje postavenie. Ježiš im pripomenul, aby sa postarali o svoju budúcnosť. Štedrosťou by mohli sami získať a zabezpečiť sa tým, že sa o Božie dary rozdelia s inými. Na konci tohto podobenstva Kristus povedal: „Synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom opatrnejší, než synovia svetla“ (Luk 16,8). Inak povedané: Obozretní ľudia tohto sveta sú vo vlastnom záujme múdrejší a horlivejší, než Božie deti v Pánovej službe.

Ako bolo za čias Ježiša Krista, tak je aj dnes. Všimnime si, ako žijú mnohí povrchní kresťania. Boh ich obdaril schopnosťami, silou a vplyvom. Zveril im prostriedky na to, aby s ním spolupracovali pri záchrane hynúcich. Tieto Božie dary by mali použiť na pomoc chudobným a trpiacim. Všetci sme povinní sýtiť hladných, zaodiať nahých, starať sa o vdovy a siroty, pomáhať biednym a utláčaným. Podľa Božej vôle nemala byť na svete nikdy bieda. Boh nechcel, aby jeden človek žil v hojnosti a prepychu a druhý aby žobral o chlieb. Ľudia majú použiť na potreby iných všetky prostriedky, ktoré nepotrebujú na živobytie. Ježiš povedal: „Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu“ (Luk 12,33), máme teda byť „štedrí... a podeliť sa s inými“ (1 Tim 6,18). „Keď robíš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých“ (Luk 14,13). „Toto, hľa, je pôst, ktorý ja mám rád: Rozviazať putá neprávosti, spretŕhať povrazy jarma, prepustiť utláčaných na slobodu a polámať každé jarmo. Neznamená to lámať svoj chlieb hladnému, a biednych bezprístrešných voviesť do svojho domu?

Keď vidíš nahého, priodej ho a neskrývaj sa pred svojím príbuzným... Ak poskytneš hladnému, po čom sám túžiš, a nasýtiš strápeného, potom zažiari tvoje svetlo v temnosti a tvoja tma bude ako poludňajší jas“ (Iz 58,6.7.10). „Choďte do celého sveta a zvestujte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mar 16,15). Toto sú Ježišove príkazy. Robia to všetci kresťania? Koľkí ľudia si sebecky privlastňujú Božie dary! Koľkí hromadia domy a pozemky! Koľkí utrácajú prostriedky na zábavy, uspokojovanie zvrátených chúťok, na stavbu prepychových domov, drahý nábytok a výstredné obleky. Svojich blížnych nechávajú hynúť v biede a v chorobe aj zomrieť bez toho, aby ich potešili jediným súcitným pohľadom či slovom alebo láskavým skutkom. Ľudia hazardujú s prostriedkami, ktoré im zveril Boh. Vynakladajú ich na sebecké záľuby, a tým okrádajú Pána o slávu, ktorú by mu vzdávali tí, čo by uverili a okúsili úľavu vo svojom utrpení.

Ľudia spreneverili prostriedky, ktoré im zveril Boh. On ústami proroka povedal:  „Priblížim sa k vám na súd a budem náhlym svedkom... proti tým, čo ukracujú na mzde nádenníka, vdovu i sirotu, odmietajú cudzinca a neboja sa ma, vraví Hospodin mocností. Či smie podvádzať človek Boha, keď vy ma podvádzate? Vy sa však spytujete: Ako ťa podvádzame? Desiatkami a pozdvihovanými obeťami. Zasiahnutí ste kliatbou, a predsa ma podvádzate, vy, celý národ!“ (Mal 3,5.8.9) „Vy, boháči... vaše bohatstvo zhnilo a vaše šatstvo zmoľavelo, vaše zlato a striebro zhrdzavelo a ich hrdza bude svedectvom proti vám... Na zemi ste hodovali a hýrili... Vykŕmili ste si srdcia ako v deň zabíjačky. Mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám zožali polia, kričí a krik žencov došiel k ušiam Pána mocností“ (Jak 5,1-3.5.4). Boh bude pri súde od každého žiadať, aby vrátil zverené dary. Poklady, ktoré človek nahromadil, nebudú mať v deň konečného účtovania nijakú cenu, takže mu nič nezostane.

Možno povedať, že nepoctivý správca sa k svojej budúcnosti zachoval rozvážnejšie, prezieravejšie a ostražitejšie, než sa k večnému životu správajú tí, čo chcú predovšetkým nahromadiť majetok. Deti tohto sveta sú múdrejšie než tí, ktorí sa pokladajú za deti svetla. V súvislosti s dňom Božieho súdu prorok o nich povedal: „V ten deň človek zahodí krtom a netopierom svojich strieborných bôžikov a svojich zlatých bôžikov, ktorých mu zhotovili, aby sa im klaňal; aby vliezol do skalných trhlín a do bralných roklín z hrôzy pred Hospodinom a pred jasom jeho veleby, keď povstane, aby otriasol zemou“ (Iz 2,20.21). Kristus povedal: „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, keď sa raz pominie, prijali do večných príbytkov“ (Luk 16,9). Otec, jeho Syn i anjeli slúžia zarmúteným, trpiacim a hriešnym ľuďom. Odovzdajte sa Bohu a zapojte sa do tohto diela. Použite Božie dary na tento účel a stanete sa spolupracovníkmi nebeských bytostí. Budú vás viesť rovnaké pohnútky a vaša povaha sa bude podobať ich povahe.

Obyvatelia „večných príbytkov“ sa vám už nebudú javiť ako cudzinci. Keď sa pominie všetko pozemské, privítajú vás strážcovia nebeských brán. Prostriedky vynaložené na pomoc iným prinesú zisk. Správnym použitím bohatstva možno vykonať veľa dobrého, predovšetkým získať ľudí pre Krista. Kto žije podľa Kristovej rady, stretne sa v nebesiach s tými, ktorým pomáhal a pre ktorých sa na zemi obetoval. Vykúpení budú vďačne spomínať na tých, čo im pomohli pri záchrane. Nebo si bude najviac vážiť ľudí, ktorí pracovali v Kristovom spásnom diele. Poučenie z tohto podobenstva je určené všetkým. Každý sa bude zodpovedať, ako naložil s darom Kristovej milosti. Život je príliš vznešený, než aby sme ho prežili len v samých starostiach o pozemské veci. Pán si praje, aby sme oznámili ľuďom, čo sme od neho ako od večného a neviditeľného Boha prijali. Každoročne zomierajú milióny ľudí bez toho, aby počuli varovanie a vierou prijali zvesť o spasení. Takmer každú hodinu nášho života sa ponúkajú príležitosti na záchranu hynúcich.

Také príležitosti sa naskytnú a opäť miznú. Pán si praje, aby sme ich čo najlepšie zužitkovali. Plynú dni, týždne, mesiace a nám sa kráti čas na splnenie zverenej úlohy. Možno nás už o niekoľko rokov neprepočuteľne a bez možnosti úniku osloví hlas:  „Vydaj počet zo svojho šafárenia.“ Kristus nás žiada, aby sme si skúmali svedomie. Všetko máme starostlivo a svedomito zvážiť. Na prvej miske váh bude Kristus ako večný poklad, život, pravda, nebesá a radosť zo spasenia, na druhej budú všetky lákadlá sveta. Na prvú misku položme dar večného života od Pána, na druhej bude strata nášho života a záhuba tých, ktorých sme mohli priviesť k spáse. Zvážme teda večnosť i časnosť. Pamätajme pritom na Kristove slová: „Čo osoží človekovi, ak získa aj celý svet, ale svojej duši uškodí?“ (Mar 8,36)

Podľa Božej vôle máme dať prednosť večným hodnotám pred pozemskými. Boh nám dáva možnosť, aby sme si „ukladali poklady v nebi“. Nabáda nás, aby sme sa snažili dosiahnuť ten najvyšší cieľ a zabezpečili si tie najvznešenejšie hodnoty. Boh povedal: „Človeka urobím zriedkavejším ako rýdze zlato a ľudí ako zlato ofírske“ (Iz 13,12). Keď sa pominie majetok, ktorý požerú mole a znehodnotí hrdza, Kristovi nasledovníci sa budú radovať z nehynúceho bohatstva svojho nebeského pokladu. Priateľské spoločenstvo vykúpených v Božom kráľovstve prevýši každú priazeň sveta. Príbytkom, ktoré nám šiel pripraviť Kristus, sa nevyrovnajú ani tie najhonosnejšie paláce na zemi. Všetko pozemské uznanie sa nevyrovná slovám Spasiteľa, ktorými privíta verných služobníkov: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je vám pripravené od stvorenia sveta“ (Mat 25,34). Tým, ktorí premrhali Božie dary, ponúka Kristus aj dnes možnosť zabezpečiť si večné a nepominuteľné bohatstvo. Vraví: „Dávajte, a bude dané aj vám“ (Luk 6,38).

„Urobte si mešce, ktoré sa nezoderú, nepominuteľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí“ (Luk 12,33). „Bohatým v terajšom veku prikazuj,... aby konali dobro, aby boli bohatí na dobré skutky, aby boli štedrí a vedeli sa podeliť s inými. Tak si budú zhromažďovať dobrý základ do budúcnosti, aby dosiahli skutočný život“(1 Tim 6,17-19). Nech vás teda váš majetok predchádza do neba. Zhromažďujte si poklad pri Božom tróne. Dbajte o to, aby ste získali prístup k nesmiernemu bohatstvu Ježiša Krista. „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, keď sa raz pominie, prijali do večných príbytkov“ (Luk 16,9).