„Tento prijíma hriešnikov“

27.03.2013 23:00

Luk 15,1-10 Keď za Kristom chodili hriešnici, rabínom sa to zjavne nepáčilo. Vraveli: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi“ (Luk 15,1.2). Touto výčitkou naznačovali, že Kristus si nevšíma hriechy ľudí, s ktorými sa stretáva. V tomto Ježiš rabínov sklamal. Prečo sa muž s takými vznešenými nárokmi nepripojí k nim a neprijme ich spôsob učenia? Prečo vystupuje tak skromne a venuje sa ľuďom všetkých spoločenských vrstiev? Zhodli sa v tom, že keby bol skutočným prorokom, spojil by sa s nimi a nezaujímal by sa o hriešnikov, lebo si to nezaslúžia. Títo strážcovia spoločnosti boli pobúrení, keď videli, ako ten, s ktorým sa stále preli a ktorý im bol svojím čistým životom stálou výčitkou, venuje toľko súcitného záujmu tým najopovrhnutejším.

Rabíni nesúhlasili s jeho metódami, pretože sa pokladali za vzdelaných, slušných a veľmi zbožných ľudí. Kristov príklad však odsudzoval ich sebectvo. Poburovalo ich, že medzi Ježišovými pozornými poslucháčmi bývali aj tí, čo rabínmi pohŕdali a nechodievali do synagógy. Keďže v Ježišovej prítomnosti sa zákonníci a farizeji cítili byť odsúdení, ako je možné, že jeho prítomnosť priťahovala colníkov a hriešnikov. Nechápali, že odpoveď je práve vo výroku, ktorým Krista odsudzovali: „Tento prijíma hriešnikov.“ Tí, čo prichádzali k Ježišovi, cítili, že v jeho prítomnosti nachádzajú vyslobodenie z hriechov. Farizeji týchto ľudí povýšenecky prehliadali a odsudzovali, Kristus ich však prijímal ako deti nebeského Otca. Napriek tomu, že sa odcudzili Božej rodine, milujúci Otec na nich nezabudol. Tým viac s nimi súcitil, čím boli úbohejší a hriešnejší. Čím boli od neho ďalej, tým viac po nich túžil a tým väčšiu obeť priniesol pre ich záchranu. To všetko sa mohli učitelia Izraela dozvedieť z posvätných zvitkov, pretože sa honosne pokladali za ich jediných vykladačov a strážcov. Dávid, ktorý sa dopustil takého strašného hriechu, napísal: „Blúdim ako stratená ovca. Hľadaj svojho služobníka“ (Ž 119,176).

Micheáš vystihol veľkosť Božej lásky k hriešnikovi takto: „Kto je Boh ako ty, ktorý odpúšťa viny, ktorý prehliada priestupky zvyšku svojho dedičstva? Netrvá navždy pri svojom hneve, lebo rád udeľuje milosť“ (Mich 7,18). Stratená ovca Kristus pri tejto príležitosti neodkázal poslucháčov na slová Písma. Pripomenul im ich vlastnú skúsenosť. Rozľahlé náhorné pláne na východ od Jordána poskytovali dostatok pastvy pre stáda oviec. Pastieri však museli často hľadať zablúdené ovce v roklinách či lesnatých pahorkoch a privádzať ich späť k stádu. Medzi Ježišovými poslucháčmi boli pastieri, majitelia čried, a tí jeho podobenstvu dobre rozumeli: „Ak niekto z vás má sto oviec a jednu z nich stratí, či nenechá deväťdesiatdeväť na púšti a nevydá sa za stratenou, kým ju nenájde?“ (Luk 15,4). Kristus tým vlastne povedal: Ľudia, ktorými pohŕdate, sú Božím vlastníctvom. Patria Bohu ako stvoriteľovi a vykupiteľovi a on si ich nesmierne cení.

Ak pastier stáda má rád svoje ovce a nedopraje si oddychu, keď mu niektorá chýba, Boh neskonale viac miluje každého zblúdilého človeka. Ľudia môžu síce odmietať Božiu lásku, odísť od Boha a zvoliť si iného pána, no napriek tomu stále patria Bohu a on sa snaží znova ich pritiahnuť k sebe. Vraví: „Tak ako sa pastier stará o svoje stádo v deň, keď je uprostred svojho rozptýleného stáda, tak sa aj ja postarám o svoje ovce a vytrhnem ich zo všetkých miest, do ktorých boli zahnané za oblačného a tmavého dňa“ (Ez 34,12). Ako pastier v podobenstve ide hľadať jedinú ovcu, ten najmenší počet, tak bol aj Kristus ochotný zomrieť hoc aj za jediného zblúdilého človeka. Ovca, ktorá sa vytratila zo stáda a zablúdila, je azda najúbohejším zo všetkých tvorov. Preto ju pastier musí nájsť, lebo sama by cestu späť nenašla. Človek odcudzený Bohu je ako zblúdilá ovca. Keby ho Božia láska nehľadala, cestu späť k Otcovi by nikdy nenašiel.

Keď pastier zistí, že mu jedna ovca chýba, nebude bezstarostne hľadieť na stádo, ktoré je v bezpečí, a nepovie: „Mám deväťdesiatdeväť oviec, hľadať tú jednu mi nestojí za námahu.“ Svedomitý pastier to neurobí. Len čo zistí, že sa mu ovca stratila, trápia ho obavy a tiesni úzkosť. Znova prepočítava ovce a keď sa presvedčí, že jedna ovca naozaj chýba, nezaspí. Deväťdesiatdeväť oviec necháva v košiari a ide hľadať stratenú. Čím temnejšia a búrlivejšia je noc, čím nebezpečnejšia je cesta, tým väčšie sú pastierove obavy a tým usilovnejšie hľadá zblúdilú ovcu. S vypätím všetkých síl ju chce nájsť. Akú úľavu pocíti, keď z diaľky počuje jej slabý hlas. Ide za ním k najstrmším výšinám, ba až na okraj priepasti, hoci ho to môže stáť život. Hľadá ďalej, kým mu slabnúci hlas nenaznačí, že jeho ovečke hrozí záhuba. Pastierovo úsilie však nebolo márne. Stratenú ovcu našiel. Nekarhá ju, že mu spôsobila toľkú starosť a námahu. Neženie ju späť bičom, ani ju neťahá za sebou.

Radostne berie rozochvenú ovečku na plecia. Ak sa poranila, vezme ju do náručia a pritíska si ju na hruď, aby teplom svojho srdca rozprúdil v nej život. Má radosť, že jeho hľadanie nebolo zbytočné. Prináša ju späť k stádu. Ďakujme Bohu, že nám tu Ježiš nepredstavil obraz zarmúteného pastiera, ktorý sa k stádu vrátil bez svojej ovce. Podobenstvo nehovorí o nezdare, ale o úspechu a radosti zo záchrany. Boh nás týmto príkladom ubezpečuje, že nenechá bez povšimnutia a pomoci ani jedinú ovcu, ktorá sa stratila z Božieho stáda. Kristus vyslobodí z nebezpečnej priepasti a z tŕnia hriechu každého, kto sa ním chce dať zachrániť. Unavený priateľ, vzmuž sa napriek závažnosti svojho poblúdenia. Nemysli si, že Boh ti tvoje previnenia asi neodpustí a nedovolí ti prísť k nemu. Kým si mu ty odporoval, on už vtedy urobil prvý krok a šiel ťa hľadať. Svojím milujúcim srdcom ako pastier, ktorý opustil deväťdesiatdeväť oviec, šiel v pustom kraji hľadať jednu stratenú.

Do náručia svojej lásky berie ubitého človeka zraneného hriechom a radostne ho prináša do bezpečia. Podľa učenia Židov sa hriešnik musí najprv kajať, aby mu Boh mohol prejaviť svoju lásku. Pokánie sa pokladalo za prostriedok na získanie priazne neba. Práve pre tento názor farizeji nahnevane i udivene zvolali: „Tento prijíma hriešnikov.“ Podľa ich mienky Kristus nemal k sebe pripustiť nikoho, kto sa nekajal. Kristovo podobenstvo o stratenej ovci však učí, že spasení sme nie preto, že hľadáme Boha, ale preto, že Boh hľadá nás. „Niet rozumného, niet nikoho, kto by hľadal Boha. Všetci sa odklonili“ (Rim 3,11.12). Pokánie nerobíme preto, aby nás Boh miloval. Boh nám ukazuje svoju lásku, aby sme sa rozhodli kajať. Pastier po návrate so stratenou ovcou vyjadril svoju radosť spevom. Pozýval susedov, priateľov a povedal: „Radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju stratenú ovcu“ (Luk 15.6). Podobnú radosť má nebeský Pastier, keď nájde jediného zblúdilého hriešnika. Nebo sa vtedy spája so zemou a znie v ňom radostný chválospev.  „V nebi bude väčšia radosť nad jedným kajúcnym hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú“ (Luk 15.7).

Kristus povedal farizejom vlastne toto: Nazdávate sa, že ste v nebi mimoriadne obľúbení. Spoliehate sa na svoju spravodlivosť. Pochopte, ak nepotrebujete pokánie, potom som neprišiel kvôli vám. Prišiel som zachrániť tých, čo si uvedomujú svoju nedostatočnosť a úbohosť. O tých, ktorými vy pohŕdate, sa zaujímajú nebeskí anjeli. Keď niekto z nich prichádza ku mne, posmievate sa a repcete, ale uvedomte si, že nebešťania sa z toho radujú. Podľa učenia rabínov vládne v nebi radosť vtedy, keď hriešnik zahynie. Kristus však učil, že Boh neničí svoje dielo. Názorne ukázal, že v celom nebi je radosť vtedy, keď Boh obnovuje svoj obraz v človekovi, ktorého stvoril. Hriešnik sa pri návrate k Bohu stretáva s kritikou a nedôverou ľudí. Niektorí pochybujú o pravosti jeho pokánia alebo vravia: „Je to človek nestály, určite nevydrží.“ Títo ľudia nekonajú dielo Pána, ale satana, žalobcu bratov. Satan sa pomocou kritiky snaží takého človeka zmalomyseľnieť, zbaviť nádeje a odviesť ho od Boha. Kajúcny hriešnik by však mal myslieť na radosť v nebi, keď sa jeden stratený človek vracia k Bohu.

Mal by sa uspokojiť vedomím Božej lásky a v nijakom prípade by ho nedôvera a farizejské podozrievanie nemali znepokojiť. Rabíni vedeli, že Kristovo podobenstvo sa vzťahuje na hriešnikov a colníkov, ale ono má oveľa širší význam. Stratenou ovcou predstavil Kristus nielen zblúdilého človeka, ale aj celú našu planétu, ktorá sa odvrátila od Boha a je zasiahnutá hriechom. Naša zem je len čiastočkou Božieho vesmíru. Boh sa však o náš malý hriešny svet – jednu stratenú ovcu – zaujíma viac než o deväťdesiatdeväť iných svetov, ktoré nezblúdili. Kristus, milovaný Vodca nebeských zástupov, odložil slávu, ktorú mal u Otca, zriekol sa svojho vznešeného postavenia, len aby zachránil stratený svet. Preto opustil bezhriešne svety, tých deväťdesiatdeväť, čo ho milovali a prišiel na našu zem, aby „bol ranený pre naše prestúpenia a zmučený pre naše neprávosti“ (Iz 53,5).

Boh sám sa obetoval v osobe svojho Syna, aby bola v nebi radosť z návratu stratenej ovce. „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec, aby sme sa volali Božími dietkami; a nimi sme“ (1 Ján 3,1). Kristus povedal: „Ako si ty mňa poslal do sveta, tak som aj ja ich poslal do sveta“ (Ján 17,18) na doplnenie toho, „čo chýba v Kristových utrpeniach pre jeho telo, ktorým je cirkev“ (Kol 1,24). Každý človek, ktorého Kristus zachránil, je povolaný v jeho mene pomáhať pri záchrane ďalších hynúcich. Izraelci zanedbali toto dielo. Nezanedbávajú ho dnes aj Kristovi nasledovníci? Koľkých stratených si už našiel a priviedol späť ku Kristovi? Ak sa odvraciaš od tých, čo sa ti javia ako nezaujímaví a málo nádejní, uvedom si, že zanedbávaš tých, ktorých Kristus hľadá. Možnože tvoj súcit potrebujú práve vtedy, keď sa im vyhýbaš. V každom bohoslužobnom zhromaždení sú ľudia, ktorí túžia po vnútornom odpočinku a pokoji. Zdá sa, že sú ľahostajní, a predsa sú voči vplyvu Ducha Svätého vnímaví a mnohých z nich možno získať pre Krista. Ak niet toho, kto by stratenú ovcu priviedol späť k stádu, zviera blúdi, kým nezahynie.

Podobne hynú mnohí, pretože im nikto nepodal pomocnú ruku. Keby títo zblúdilí, na pohľad nevraživí a ľahostajní ľudia boli mali také príležitosti ako iní, mohli získať ušľachtilejšie povahové vlastnosti a viac ochoty konať dobro. Kým Boží anjeli majú s nimi súcit a žialia nad nimi, ľudské oko sa ani nezarosí a srdce nezachveje. Ľudia pokúšaní a chybujúci nachádzajú v spoločnosti len málo úprimného a hrejivého pochopenia. Preukazujme im teda viac Kristovho Ducha a oveľa menej sebectva! Farizeji pochopili, že Kristus ich týmto podobenstvom karhá. Ježiš nereagoval na ich kritiku, ale vyčítal im ich ľahostajnosť voči hriešnikom a opovrhnutým jedincom. Neurobil to zjavne, aby voči sebe nevyvolal ich nevraživosť, ale týmto podobenstvom ich upozornil na dielo, ktoré Boh od nich požadoval a oni ho zanedbali. Keby boli títo izraelskí vodcovia skutočnými pastiermi, boli by si svedomito konali svoju pastiersku povinnosť. Mali by Kristovu súcitnú lásku a konali by jeho dielo. Svojou neochotou plniť túto úlohu potvrdili, že ich zbožnosť je pokrytecká. Mnohí odmietli Spasiteľovu výčitku, no niektorých jeho slová presvedčili.

Tí po Kristovom nanebovstúpení dostali dar Ducha Svätého, takže boli ochotní s učeníkmi konať to, k čomu Spasiteľ vyzýval podobenstvom o stratenej ovci. Stratený peniaz Po podobenstve o stratenej ovci Kristus uviedol ďalší príklad: „Keď má nejaká žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, či nezažne lampu, nevymetie a neprehľadá dôkladne dom, kým ju nenájde?“ (Luk 15,8) V orientálnych domoch bývala obvykle iba jedna miestnosť, často bez okien, teda tmavá. Keďže ju obyvatelia domu len zriedkakedy zametali, spadnutá minca sa mohla v prachu a smetiach ľahko stratiť. Ak ju žena chcela nájsť, musela aj cez deň rozsvietiť lampu, miestnosť dôkladne zamiesť a prehľadať. Ženy zvyčajne dostávali do vena strieborné mince, ktoré opatrovali ako najcennejší poklad, aby ho raz odovzdali svojim dcéram. Stratu jedinej z týchto mincí považovala každá žena za veľké nešťastie. Keď ju však našla, mala z nej takú radosť, že to musela vyrozprávať aj susedkám. „Keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie: Radujte sa so mnou! Našla som stratenú drachmu. Hovorím vám: Taká radosť je aj medzi Božími anjelmi nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie“ (Luk 15,9.10).

Ako predošlé, tak aj toto podobenstvo hovorí o tom, čo sa stratilo a čo človek usilovným hľadaním na svoju veľkú radosť nájde. Každé podobenstvo však znázorňuje inú skupinu ľudí. Zblúdilá ovca cíti, že sa stratila. Odišla od stáda i pastiera, ale sama sa nevie zachrániť. Táto ovca predstavuje tých, čo si uvedomujú, že sa Bohu odcudzili, ocitli sa v neistote, ponížení a v pokušení. Stratený peniaz predstavuje tých, čo sú stratení v hriechu, ale svoj skutočný stav si vôbec neuvedomujú. Odcudzili sa Bohu a nevedia o tom. Nevnímajú nebezpečenstvo, ktoré im hrozí. Ježiš v tomto podobenstve pripomína Božiu neskonalú lásku k tým, čo sú ľahostajní voči Božím požiadavkám. Tých musíme hľadať a privádzať k Bohu. Kým zatúlaná ovca sa stratila v pustom alebo vrchovatom kraji, strieborný peniaz sa stratil v dome. Bol síce blízko, ale nájsť ho si vyžadovalo nemalé úsilie. Podobenstvo o stratenom peniazi je predovšetkým poučením pre rodiny. V rodinnom prostredí sa často nikto nezaujíma o spásu jednotlivých členov. Aj keď sa niekto z nich Boha zriekne, ostatným to nepripadá príliš vážne, kým neopustí rodinu.

Hoci peniaz padol do prachu medzi smeti, stále zostáva striebrom. Majiteľ ho hľadá pre jeho veľkú hodnotu. Boh si vysoko cení každého človeka aj po páde do hriechu. Na peniazoch býval obraz panovníka i nápis. Podobne bol človek na začiatku stvorený na Boží obraz. Aj keď hriech tento obraz do značnej miery poškodil, predsa je v ňom ešte stále rozpoznateľný. Boh chce zachrániť každého človeka a úplne v ňom obnoviť svoj obraz spravodlivosti a svätosti. Žena v podobenstve úzkostlivo hľadala stratený peniaz. Zažala lampu a zamietla dom. Povynášala z neho všetko, čo jej bránilo pri hľadaní. Stratila síce len jeden peniaz, ale neprestala hľadať, kým ho nenašla. Podobne to má byť aj v rodine. Ak sa v nej jeden člen odcudzí Bohu, mali by sme vynaložiť všetko úsilie, aby sme ho priviedli späť. Ostatní členovia rodiny by sa mali vážne zamyslieť nad sebou a nad svojím spôsobom života. Mali by si položiť otázku, či si počínali správne, či sa nedopustili nejakej chyby, ktorá by zblúdilého ešte viac zatvrdila. Ak niektoré z detí zotrváva v hriechu, no neuvedomuje si svoj stav, rodičia by to nemali prehliadať. Mali by „zažať lampu“ a usilovne hľadať.

Mali by skúmať Božie slovo a v jeho svetle aj celý rodinný život v snahe zistiť príčinu, prečo sa dieťa odcudzilo. Každý by si mal skúmať srdce, zvyky a celý spôsob života. Podľa Písma sú deti dedičstvom od Hospodina a rodičia zodpovedajú za to, ako sa starajú o toto Božie vlastníctvo. Nejeden otec a matka by ochotne pracovali vo vzdialených misijných poliach a zapojili by sa do kresťanskej práce mimo domova, a pritom ich deti nepoznajú Spasiteľa a jeho lásku. Mnohí rodičia sa spoliehajú, že deti im ku Kristovi privedie kazateľ alebo učiteľ sobotnej školy. Tým však zanedbávajú povinnosť, ktorú im zveril Boh. Najväčšiu službu Bohu vykonajú rodičia tým, že svoje deti vychovávajú a vedú ku kresťanstvu. Táto úloha si vyžaduje trpezlivosť, vytrvalosť a snahu po celý život. Zanedbávaním tejto povinnosti dokazujeme, že sme neverní služobníci. Boh neprijme nijaké výhovorky. Rodičia, ktorí sa v tomto ohľade previnili, si však nemusia zúfať. Žena v podobenstve hľadala stratený peniaz dovtedy, kým ho nenašla. Podobne by mali rodičia prejaviť lásku, vieru a modlitebnú snahu v záujme záchrany členov svojej rodiny, aby mohli radostne predstúpiť pred Pána so slovami: „Ajhľa, ja i dietky, ktoré mi dal Hospodin“ (Iz 8,18).

To je skutočné misijné dielo v domove, ktoré pomáha nielen zachraňovaným, ale aj záchrancom. Trvalým záujmom o vlastnú rodinu sa pripravujeme na spoluprácu v kruhu Božej rodiny, v cirkvi. Ak zostaneme verní Kristovi, budeme môcť s touto rodinou žiť po celú večnosť. O našich bratov a sestry v Kristovi by sme sa mali tak úprimne zaujímať, ako sa zaujímame o členov vlastnej rodiny. Podľa Božieho zámeru sa máme doma pripravovať na spoluprácu pri záchrane ďalších rodín. Čím úprimnejší bude náš súcit a láska, tým širšia bude oblasť našej pôsobnosti. Do veľkej Božej rodiny na svete patrí každý človek, a preto by sme nemali nikoho zanedbávať. Kdekoľvek sa nachádzame, všade je nejaký stratený peniaz, ktorý treba nájsť. Hľadáme ho? Deň čo deň sa stretávame a zhovárame s mnohými ľuďmi, ktorí o náboženstvo nejavia nijaký záujem. Máme však úprimný záujem o ich duchovný stav? Predstavujeme im Krista, Spasiteľa, ktorý odpúšťa hriechy? Rozohrieva nám Kristova láska srdce? Zhovárame sa s ľuďmi o tejto láske? Ak nie, ako sa budeme môcť raz za týchto zatratených zodpovedať pred Božím trónom? Kto vystihne skutočnú hodnotu človeka?

Ak to chcete vedieť, choďte do Getsemanskej záhrady a prežívajte s Ježišom hodiny úzkosti, keď „vystúpil na neho pot ako kvapky krvi, ktoré stekali na zem“ (Luk 22,44). Podívajte sa na Spasiteľa na kríži a počujte jeho zúfalý výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mar 15,34). Hľaďme na skrvavenú hlavu, prebodnutý bok a prebodnuté nohy. Uvedomme si, že Kristovi šlo o všetko. Pre našu záchranu bolo ohrozené celé nebo. Keď si pod krížom pripomenieme, že Kristus by bol obetoval svoj život aj pre záchranu jediného hriešnika, len vtedy môžeme poznať hodnotu človeka. Len v spojení s Kristom si budeme vážiť každého človeka, ako si ho váži on. Pocítime k ľuďom podobnú lásku, akú Kristus preukazuje nám. Až potom budeme môcť zachraňovať, a nie odháňať, priťahovať, a nie odpudzovať ľudí, za ktorých on zomrel. Bez Kristovej pomoci nemožno nikoho priviesť k Bohu. Zachraňovať ľudí pre Božie kráľovstvo možno len osobnou snahou. Pri pohľade na tých, čo idú cestou záhuby, nemôžeme zostávať ľahostajne nečinní. Čím väčší je ich hriech a hlbšia bieda, tým viac by sme sa mali snažiť o ich záchranu.

Začnime si všímať potreby trpiacich, ktorí zhrešili proti Bohu a idú životom stiesnení pod ťarchou svojich vín. Pocítime k nim súcit a ponúkneme im pomocnú ruku. Naša viera a láska im majú pomôcť prísť ku Kristovi. Budeme ich sprevádzať a povzbudzovať. Náš súcit a dôvera podoprú ich vytrvalosť. V tomto diele chcú spolupracovať aj nebeskí anjeli. Všetky nebeské zdroje pomoci sú pripravené tým, čo zachraňujú hynúcich. Nebeskí poslovia nám pomáhajú osloviť aj najľahostajnejších a najneoblomnejších hriešnikov. Keď sa niekto z nich vráti k Bohu, raduje sa celé nebo. Cherubi a serafi oslavujú Boha a Baránka za ich milosť a lásku, ktorú preukazujú ľuďom na zemi.