Tí, ktorých vedie Boží Duch

06.04.2013 21:35

A tak, bratia, sme dlžníkmi, ale nie telu, aby sme museli žiť podľa tela. Lebo ak budete žiť podľa tela, zomriete. Ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť. Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8,12-14).

Pavlové slová v tomto kratúčkom úryvku sú jasné: Sú na svete „synovia sveta“, ktorých vedie vlastné telo. A sú na svete „synovia Boží“, ktorých vedie Boží Duch. Nechať sa viesť vlastným telom vedie k smrti. Nechať sa viesť Božím Duchom vedie k životu v Bohu.

Aby sme dokonale pochopili tieto slová, musíme si uvedomiť presný význam slova „telo“ v tomto Pavlovom výroku.

Grécke slovo „sarx“ označuje telo v zmysle materiálnej „schránky“ človeka. Preto niektoré prúdy (napríklad gnostici z 2. storočia po Kristovi) chápali obrat „skutky tela“, „život podľa tela“ výlučne v zmysle telesných potrieb a žiadostí a hlásali prísnu telesnú askézu (napríklad gnostickí zasvätenci nesmeli jesť mäso, ženiť sa a vydávať a pod.).

Pavol ale chápe dualizmus „telo – Duch“ rovnako ako celá Biblia: ako rozpor a rozdiel medzi tým, čo je ľudské a čo vychádza z človeka (a to znamená súčasne ľudská pudy, city i rozum) a medzi tým, čo vychádza z Boha. Preto napríklad hovorí: „A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly,  závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo.“ (Gal 5,19-21). Všimnime si, že medzi skutky tela sa dostali aj také „položky“, ako sú závisť, žiarlivosť, modloslužba, čary… teda skutky, ktoré určite nevychádzajú z telesných potrieb človeka, ale sú plodom jeho citov, či rozumu a vôle!

Pavlovi vlastne ide o veľmi jednoduchú vec, ktorú dokážeme všetci veľmi ľahko pochopiť:

  1. Bohu ide o to, aby sme sa stali podobnými Jemu, aby sme boli ako On a aby sme žili Boží život. Tak ako život milionára môže žiť len ten, kto je milionárom, tak aj život Boha môže žiť len ten, kto je Bohom. Grignion z Montfortu o tomto zámere Boha s človekom píše: „Ó, aké obdivuhodné dielo: prach premenený na svetlo, hnoj v čistotu, hriech na svätosť, stvorenie na Stvoriteľa, človek v Boha!“
  2. Boh je iný ako každé iné stvorenie. Božie slovo v Starozákonnej dobe vraví: „ Lebo kto nad oblakmi je roveň Pánovi? Kto sa z Božích synov podobá Pánovi?  Boh, ktorý v zhromaždení svätých budí strach, je veľký a hrozný voči všetkým, čo ho obklopujú.  Pane, Bože zástupov, kto je ako ty? Mocný si, Pane, a pravda je u teba.“ (Ž 89,7-9). Aj keby človek nezhrešil, aj tak by bol nepodobný Bohu. O čo viac je potom Bohu nepodobný človek, ktorý je hriešny a náchylný ku zlu a sebectvu?
  3. Ak sa máme stať takými ako Boh, musíme sa stať takí, ako Boh. Musíme sa stať podobní Bohu. Kto ale okrem Ducha Svätého vie, aký je Boh? Písmo vraví: „…Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny.“ (1 Kor 2,10). Jedine Boží Duch nás môže viesť cestou pripodobňovania sa Bohu. Nehovoriac o tom, že jedine Boží Duch nám môže dať silu a milosť toto nadľudské a nevídané dielo zbožštenia človeka aj dokončiť!

A práve toto je zmyslom Pavlovych slov:

Ak zmýšľame ako ľudia – bez ohľadu nato, či je naše zmýšľania obrátené k dobrému, či ku zlému – zmýšľame ľudsky a sme podobní ostatným ľuďom. Naše skutky a rozhodnutia sú podriadené našim malým ľudským silám a možnostiam a sú (v porovnaní s Božím dielom) veľmi malicherné. Jedine vtedy, ak zanecháme zmýšľanie a skutky „tela“ v zmysle toho, čo je ľudské a necháme sa viesť Božím Duchom k zmýšľaniu a skutkom, ktoré sú Božie, tak sa začneme pripodobňovať Bohu na podobný spôsob, akým bol Jeho dokonalým obrazom Kristus – Boh „v rozmeroch“ človeka!

Znovu tu narážame na všeobecne rozšírený omyl, ktorý by sme mohli zhrnúť pod pojem „cukríkové kresťanstvo:

  • Mnoho ľudí si predstavuje Nebo ak „miesto“, kde sa dostanú dobrí za odmenu – asi tak, ako dieťa dostane za jednotku v škole cukrík. Z toho vyplýva presvedčenie, že ak nekonám žiadne vážne hriechy („nikoho som nezabil, nikoho som neokradol“), „sekám“ dobrotu („s nikým nič nemám, s nikým sa nehnevám“) a som s Bohom zadobre („do kostola chodím, modliť sa modlím“), tak ma tam už Boh nejako vpustí a bude.
  • Nebo ale nie je miesto, ale stav, v ktorom sme takí, ako Boh. Písmo k tomu vraví: „ Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. Preto nás svet nepozná, že nepoznal jeho. Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“ (1 Jn 3,1n). Navyše: Nebo nie je za odmenu, naopak, je to dar zadarmo: „Ja som Alfa a Omega, Počiatok i Koniec. Smädnému dám zadarmo z prameňa živej vody.“ (Zjv 21,6b), vraví Ježiš. Preto vraví, že prišiel volať hriešnikov, ktorí si Nebo nijako nezasluhujú!!! Jediné, čo rozhoduje o tom, či budeme v Nebi, alebo nie, je naša ochota stať sa takí, ako Boh!

Preto celé kresťanstvo zdôrazňuje jedinú podstatnú a potrebnú vec: zomrieť sebe – tomu, čo je v nás ľudské – a znovu sa narodiť z Boha. Písmo vraví jasne: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.  Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch.  Nečuduj sa, že som ti povedal: Musíte sa znova narodiť.“ (Jn 3,5b-7). Pavol používa na vyjadrenie toho istého iný, ale podobný obraz (ktorý Ježiš, pochopiteľne, v rozhovore s Nikodémom ešte použiť nemohol): „…neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom.  Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní.  Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hriechu.  Lebo kto zomrel, je ospravedlnený od hriechu.     Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť.“ (Rim 6,3–8).

Nie je možné „znova sa narodiť“ bez toho, aby sme najprv zomreli sebe. Čiže zomreli tomu, čím sme. Táto smrť sebe sa odohráva práve vo vôli človeka. Naznačuje to aj Ježiš, keď hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16,24b).

Zomrieť sebe = zaprieť seba = zanechať svoju vôľu a stať sa „poslušným“ Božej vôli – čiže stotožniť sa s ňou.

To je podstata zmeny zmýšľania, čiže pokánia: Osvojiť si zmýšľania a vôľu Boha ako svoju vlastnú! Tak hlboko, ako Pavol, keď vraví: „Veď ja som skrze zákon zomrel zákonu, aby som žil Bohu. S Kristom som pribitý na kríž.  Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,19n). Podobne ako hovoril Kristus vo vzťahu k Otcovi: „Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn.“ (Jn 5,19c).

Byť kresťanom neznamená teda ani nekonať zlé skutky, ani konať dobré skutky, ani zmýšľať dobre, ani zle, pretože všetko toto je iba ľudské. Byť kresťanom znamená zmýšľať a konať Božsky!

Preto sú Božími synmi – a teda aj dedičmi spásy (porov. Rim 8,17) – iby tí, „ktorých vedie Boží Duch“, ako v úvodnom výroku vyhlásil Pavol!!!

Preto je pre nás životne dôležité jedno: Rozhodnúť sa pre to, aby náš život bol vo všetko vedený Duchom Svätým a naučiť sa prijímať toto vedenie. Ak vo všetkom, tak vo všetkom. Nielen vo veľkých a dôležitých veciach. Mnohí si často myslíme, že skúmanie Božej vôle – to je niečo, čo sa robí iby pri veľkých rozhodnutiach, v maličkostiach nie je potrebné „obťažovať“ Boha, tam predsa vieme rozhodnúť aj sami. Dnes sme ale spoznali, že Bohu ani tak nejde o to, aby sme niečo robili, ale aby sme mu stali podobní! A podobnosť v zmýšľaní – ak má byť dokonalá – sa musí týkať všetkého: maličkostí, i veľkých vecí!

Vedenie Duchom svätým sa tak javí ako stav, v ktorom je naše srdce neustále obrátené k Bohu, sleduje (slovami Krista), „čo koná Boh, čo nám ukazuje“, aby sme ho vo všetkom dokonale napodobňovali !!!