Učiteľ poslaný od Boha

23.03.2013 06:53

„Myslite na Toho...“ (Žid 12,3) „Jeho meno bude: Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja.“ (ROH Iz 9,6; ECAV Iz 9,5) V Učiteľovi poslanom od Boha dali nebesia ľudstvu to najlepšie a najvzácnejšie, čo mali. Ten, ktorý bol v rade Najvyššieho a prebýval v najvnútornejšej svätyni Večného, bol vyvolený na to, aby ľudstvu osobne zjavil poznanie Boha. Kristom bol sprostredkovaný každý lúč božského svetla, ktorý kedy dosiahol náš padlý svet. On hovoril prostredníctvom všetkých, ktorí v priebehu vekov človeku hlásali Božie slovo. Jeho odrazom bola všetka vznešenosť najväčších a najšľachetnejších ľudí zeme. Jozefova čistota a dobrotivosť, Mojžišova pokora a zhovievavosť, Eliášova statočnosť, Danielova rýdzosť a pevnosť, aj Pavlova horlivosť a obetavosť.

Duševná a duchovná moc prejavujúca sa v týchto mužoch i vo všetkých ostatných, ktorí kedy prebývali na zemi, boli iba odleskom žiary jeho slávy. On bol dokonalý ideál. Odhaliť tento ideál ako jediný pravý štandard, ukázať, čím sa každá ľudská bytosť môže stať, čím sa môžu, prebývaním božstva v človečenstve, stať všetci, ktorí ho prijmú – to boli dôvody, pre ktoré prišiel Kristus na zem. Prišiel ukázať, že ľudia majú byť vychovávaní tak, ako sa to od Božích synov očakáva, aby na zemi žili životom nebies a uskutočňovali ich princípy.

Na prekonanie najväčšej biedy človeka bol poskytnutý najväčší Boží dar. Keď bola temnota sveta najhlbšia, objavilo sa Svetlo. Mysle ľudí boli falošným učením už dlho odvrátené od Boha. Miesto Božieho zjavenia zaujala v predchádzajúcich systémoch vzdelania ľudská filozofia. Namiesto nebom daného štandardu pravdy prijali ľudia ten, ktorý si vypracovali sami. Odvrátili sa od Svetla života, aby kráčali za iskierkami ohňa, ktoré ľahko vyhasínali. Keď sa oddelili od Boha, stali sa závislými jedine od ľudskej moci, čiže ich sila sa rovnala slabosti. Už neboli schopní dosiahnuť ani tú úroveň, ktorú si sami určili. Požiadavka pravej dokonalosti bola nahradená zdaním a pretvárkou. Podobnosť zabrala miesto skutočnosti. Z času na čas povstali učitelia, ktorí poukazovali na Zdroj pravdy. Ich úsilie však nezanechávalo trvalé účinky.

Bolo to len krátke prerušenie zla, ale jeho prúd sa nezastavil. Títo reformátori boli ako svetlá, čo zažiarili v temnote, ale nemohli ju zahnať. Svet „viac miloval tmu ako svetlo“. (Ján 3,19) Keď prišiel Kristus na zem, zdalo sa, že ľudstvo klesá k svojmu najnižšiemu bodu. Podomleté boli samotné základy spoločnosti a život ľudí sa zmenil na pretvárku a neúprimnosť. Židia, pozbavení moci Božieho slova, dávali svetu tradície a špekulácie, ktoré otupovali myseľ a ubíjali ducha. Uctievanie Boha „v Duchu a pravde“ (Ján 4,23) bolo nahradené oslavovaním ľudí v nekončiacom kruhu vymyslených ceremónií. Náboženské systémy na celom svete strácali svoj vplyv.

Ľudia boli znechutení bájkami a klamstvom a v snahe zaujať niečím svoje mysle, obrátili sa k neverectvu a materializmu. Večnosť ich nezaujímala. Žili len pre prítomnosť. Keď prestali rozoznávať Božskosť, prestali zohľadňovať aj ľudskosť. Pravda, česť, statočnosť, spoľahlivosť i súcit opúšťali zem. Nemilosrdná chamtivosť a ctižiadosť dali zrod všeobecnej nedôvere. Zmysel pre povinnosť silných voči slabým, pre ľudskú dôstojnosť a ľudské práva bol vzdialený ako sen. Obyčajní ľudia boli považovaní len za lacnú pracovnú silu a prostriedok na dosiahnutie vlastných ambícií. Najvyšším cieľom sa stalo bohatstvo, moc, pohodlie a sebauspokojovanie.

Charakteristikou tohto obdobia bola telesná, duševná aj duchovná degenerácia. Len čo zlé vášne a úmysly vypudili z mysle ľudí akúkoľvek myšlienku na Boha, tým viac sa priklonili k zlému. Ľudia sústredení na svoju samoľúbosť začali Boha považovať za seberovného – za bytosť, ktorej cieľom je sebaoslava, ktorá určila požiadavky na svoje vlastné potešenie, za bytosť, ktorá ľudí povyšuje alebo ponižuje podľa toho, ako pomohli alebo protirečili jej sebeckým úmyslom. Nižšie vrstvy spoločnosti stotožňovali  Zvrchovaného so svojimi utláčateľmi, azda len s tou výnimkou, že ich prevyšuje svojou mocou.

Takéto predstavy formovali každé náboženstvo. Každé bolo vlastne založené na vydieraní. Uctievači sa snažili nakloniť si božstvo darmi a obradmi, aby si tým zaistili jeho priazeň pre svoje vlastné ciele. Takéto náboženstvo však nemalo žiaden vplyv na srdce ani svedomie. Spočívalo vo formálnom vykonávaní náboženských úkonov, ktoré ľudí unavovali. Nebyť pochybného zisku, ktorý sľubovali, ľudia by sa ich najradšej zbavili. Zlo neobmedzene rástlo a túžba po dobre sa zmenšovala. Ľudia stratili Boží obraz a prijali pečať démonickej moci, ktorá ich ovládala. Celý svet sa stával liahňou skazy.

Pre ľudský rod zostávala len jediná nádej – do tejto masy chaotických a zhubných živlov pridať nový prvok, ktorý by ľudstvu priniesol moc nového života a obnovil poznanie Boha. Kristus prišiel odstrániť toto falošné učenie, ktorým tí, čo sa chválili, že Boha poznajú, Boha zneuctievali. Prišiel, aby predstavil podstatu Božieho zákona a aby svojím vlastným charakterom prejavil krásu svätosti. Kristus prišiel medzi ľudstvo s láskou, ktorú Boh preukazoval svetu už od večnosti. Odstránil predsudky, ktorými ľudia obťažili Boží zákon a ukázal, že je to zákon lásky a výraz Božej dobrotivosti.

Naznačil, že v poslušnosti jeho zásad je zahrnuté šťastie ľudstva a s ním i stabilita ako základ ľudskej spoločnosti. Boží zákon nekladie svojvoľné požiadavky, je daný ľuďom ako ochrana a štít. Kto prijíma jeho princípy, je chránený pred zlom. Dôsledkom vernosti Bohu je vernosť človeku. Boží zákon vyzdvihuje práva a individualitu každej ľudskej bytosti. Nadriadeným bráni v útlaku a podriadeným v neposlušnosti. Prináša blaho človeku v tomto svete i v svete, ktorý príde. Poslušnému je zárukou večného života, pretože vyjadruje zásady, ktoré majú večnú platnosť. Kristus prišiel ukázať nenahraditeľnosť božských princípov pre obrodu ľudstva. Prišiel nás naučiť, ako ich rozvíjať a uplatňovať. Ľudia vtedajšej doby určovali hodnotu všetkých vecí podľa toho, ako sa im javili navonok.

Čím viac moc náboženstva upadala, tým viac rástla jeho pompéznosť. Autoritu vychovávateľov zatienila ich vystatovačnosť, samoľúbosť a márnivosť. Ježišov život bol však v ostrom protiklade voči týmto snahám. Dokázal bezcennosť všetkých tých vecí, ktoré vtedajší ľudia považovali za najvyššie hodnoty. Zdieľal domov i obživu vidiečana a povolanie remeselníka, žil nenápadným životom, stotožňoval sa s neznámymi nádenníkmi a uprostred týchto podmienok nasledoval božský plán výchovy.

Nevyhľadával školy, ktoré v tom čase preceňovali drobnosti a podceňovali veľké veci. Svoju výchovu získal priamo z nebom určených zdrojov, z užitočnej práce, zo skúmania Písiem a prírody a zo životných skúseností. To sú Božie učebnice plné poučenia pre každého, kto k nim prichádza s ochotnou rukou, vnímavým okom a chápavým srdcom. „Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.“ (Luk 2,40) Takto pripravený sa vydal za svojím poslaním, aby v každom okamihu svojho styku s ľuďmi pôsobil na nich svojím požehnaným vplyvom a svojou premieňajúcou mocou, čoho svet nikdy predtým nebol svedkom.. Kto sa snaží ľudstvo zmeniť, musí mu najprv sám rozumieť. Ľudí možno získať a povzniesť len súcitom, vierou a láskou.

Kristus tu stojí zjavený ako majstrovský učiteľ. Zo všetkých, čo kedy na zemi žili, on jediný dokonale rozumel ľudskej duši. „Veď nemáme Veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, ale [máme Veľkňaza] podobne pokúšaného vo všetkom, [ale] bez hriechu.“ (Žid 4,15) „A pretože sám trpel, keď bol pokúšaný, môže pomáhať tým, čo sú pokúšaní.“ (Žid 2,18) Jedine Kristus prešiel skúsenosťami všetkých trápení a pokušení, ktoré stíhajú ľudské bytosti. Nikto iný narodený zo ženy nebol tak prudko napádaný pokušením, nikto iný neniesol také ťažké bremeno hriechu a bolestí sveta.

Nikdy nežil človek, ktorého súcit by bol taký hlboký a nežný. Súcití so všetkým, čo ľudstvo prežíva, ale jeho záujem nie je len všeobecný a neurčitý. Stotožňuje sa s každým preťaženým, pokúšaným a zápasiacim človekom. Čo učil, to i žil. „Dal som vám príklad,“ povedal svojim učeníkom, „aby ste aj vy robili tak, ako som vám urobil ja.“ „Ja som zachoval prikázania svojho Otca.“ (Ján 13,15; 15,10) Tieto Kristove slová boli dokonale naplnené a potvrdené v jeho živote. Ba viac než to. Čo učil, tým tiež bol. Jeho slová sú vyjadrením nielen jeho životných skúseností, ale i jeho vlastného charakteru. On nielenže pravdu učil, ale pravdou aj bol. Práve toto dávalo jeho učeniu moc.

Kristus bol spravodlivým karhateľom. Nikdy nežil nikto, kto by tak nenávidel zlo, nikto ho tak nebojácne nevyčítal. Už samotná jeho prítomnosť pranierovala všetko nepravé a nízke. Vo svetle jeho čistoty ľudia videli svoju vlastnú nečistotu a svoje podradné a klamlivé životné ciele. Napriek tomu ich však priťahoval. Ten, ktorý človeka stvoril, chápal cenu ľudstva. Za nepriateľa tých, ktorých sa usiloval požehnať a spasiť, označil zlo. V každej padlej ľudskej bytosti videl Božie dieťa, ktorému možno obnoviť privilégium jeho božského vzťahu. „Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil.“ (Ján 3,17) Keď sa Kristus díval na ľudí v ich utrpení a ponížení, vnímal nádej i tam, kde sa javilo len zúfalstvo a skaza. Pokúšané a zdeptané duše, ktoré sa už pokladali za stratené a zrelé na zatratenie, prijímal nie s výčitkami, ale so žehnaním. Blahoslavenstvá boli jeho pozdravom celej ľudskej rodine.

Keď hľadel na obrovský zástup, ktorý počúval jeho kázanie na vrchu, chvíľu sa zdalo, akoby zabudol, že nie je v nebesiach a použil dôverný pozdrav sveta svetla. Z jeho perí radostne plynuli požehnania ako tryskot dlho zapečateného žriedla. Odvrátil sa od ctižiadostivých, namyslených obľúbencov tohto sveta a vyhlásil, že blahoslavení sú tí, ktorí prijmú jeho svetlo a jeho lásku, nech by boli v hocakej núdzi. Svoje ruky vystrel k chudobným v duchu, k zarmúteným a prenasledovaným, hovoriac: „Poďte ku mne... a ja vám dám odpočinutie!“ (Mat 11,28) V každom človeku objavoval nekonečné možnosti. Videl, akými by sa ľudia mohli stať, keby boli premenení jeho milosťou „na dobrotivosť Pána, nášho Boha“. (Ž 90,17) Díval sa na nich s nádejou a tým inšpiroval nádej. Prijímal ich s dôverou a tým inšpiroval dôveru.

Zjavoval v sebe pravý ideál človeka a tým prebúdzal vieru v jeho dosiahnutie. V jeho prítomnosti si opovrhnutí a padlí ľudia uvedomovali, že sú ešte stále ľuďmi a túžili dokázať, že sú hodní jeho pozornosti. V nejednom srdci sa prebúdzali nové podnety, mnohým zúfalým sa otvárala možnosť nového života. Kristus pripútal ľudí k svojmu srdcu putom lásky a odovzdanosti a tým istým putom ich spojil s ich blížnymi. Láska bola pre neho životom a život službou. „Zdarma ste prijali,“ povedal, „zdarma dávajte!“ (Mat 10,8) Kristus sa neobetoval pre ľudstvo iba na kríži. Keď „chodil a dobre robil“, (Sk 10,38) každý deň sa vzdával svojho života.

Takýto život mohol byť udržiavaný len tým, že Ježiš žil v závislosti od Boha a v spoločenstve s ním. Ľudia z času na čas prebývajú v skrýši Najvyššieho a v tôni Všemohúceho. Toto obdobie sa potom prejaví v ich šľachetných skutkoch, napokon však ich viera zoslabne, spoločenstvo sa preruší a ich životné dielo sa skazí. Ježišov život bol však životom trvalej dôvery, udržovanej ustavičným spoločenstvom a jeho služba nebu a zemi nepoznala zlyhanie ani zakolísanie. Ako človek sa so svojimi prosbami pokorne obracal k Božiemu trónu, kým jeho človečenstvo nebolo obdarené nebeskou silou, ktorá spája to ľudské s božským. Prijímal život od Boha a odovzdával ho ľuďom.

„Nikdy nehovoril človek tak, ako tento!“ (Ján 7,46) Na Krista by sa tieto slová vzťahovali, aj keby prinášal poznanie len v materiálnej či intelektuálnej oblasti, alebo keby sa venoval výlučne teoretickým a hypotetickým otázkam. Mohol odhaliť tajomstvá, preniknutie ktorých si vyžiadalo stáročia namáhavého štúdia. Vo vedeckej oblasti mohol podať také návrhy, ktoré by až do konca času poskytovali látku na premýšľanie a podnety na vynaliezanie.

Neurobil to však. Nepovedal nič, čo by uspokojovalo zvedavosť alebo podnecovalo sebecké ambície. Nezaoberal sa teóriami, ale tým, čo je podstatné pre rozvoj charakteru, čo zvyšuje ľudskú schopnosť poznávania Boha a jeho silu na konanie dobra. Hovoril o tých pravdách, ktoré sa vzťahujú na vedenie života a spájajú človeka s večnosťou. Učil ľudí vidieť Boha tak, ako sa prejavuje vo svojich dielach, vo svojom slove a v skutkoch svojej prozreteľnosti. Privádzal ich mysle do kontaktu s mysľou Nekonečného.

Ľudia „žasli nad jeho učením, lebo jeho slovo malo moc“. (Luk 4,32) Nikdy predtým nikto nehovoril s mocou, ktorá by tak roznecovala úsilie a burcovala každú schopnosť tela, mysle a duše. Kristovo učenie a jeho súcit objali celý svet. Nieto takých životných okolností a v ľudskej skúsenosti takých kríz, ktoré by sa v jeho učení nepredpokladali a na ktoré by jeho princípy neposkytovali ponaučenie. On je Kniežaťom učiteľov a jeho slová povedú jeho spolupracovníkov až do konca času. Prítomnosť a budúcnosť predstavovali u neho jednotu, pretože mal na zreteli potreby celého ľudstva. Pred jeho duševným zrakom prebiehal každý prejav ľudského úsilia, pokušenia, bezradnosti a ohrozenia.

O každom srdci, o každom domove, o všetkých potešeniach a túžbach, o tom všetkom vedel. Nehovoril len za celé ľudstvo, ale aj k celému ľudstvu. K malému dieťaťu v radostnom ráne života, k dychtivým a nepokojným srdciam mladých ľudí, k ľuďom v zrelom veku, ktorí nesú bremená zodpovedností a starostí, k ľuďom pokročilého veku v ich zaslúženom odpočinku po únavných rokoch práce. Jeho posolstvo sa prihovára každému ľudskému dieťaťu v každej krajine a v každom veku. Jeho učenie zahŕňa veci časné i večné, veci viditeľné vo vzťahu k veciam neviditeľným, pominuteľné udalosti bežného života i závažné otázky budúceho života. Veci tohto života podával v pravom vzťahu ako podriadené večným záujmom, neprehliadal však ich dôležitosť.

Učil, že nebo a zem sú navzájom spojené a že poznanie Božej pravdy pripravuje človeka na to, aby lepšie vykonával povinnosti každodenného života. Pre neho malo všetko svoj význam: detské hry, chlapské hrdlačenie, radosti, starosti i bolesti života, to všetko boli prostriedky vedúce k jedinému cieľu – zjaveniu Boha pre povznesenie ľudstva. Božie slovo vychádzajúce z jeho pier zasahovalo ľudské srdcia s novou mocou a novým významom. Jeho učenie postavilo stvorené veci do nového svetla. Na tvári prírody spočinulo trblietanie tej žiary, ktorú hriech zapudil. Boh opäť prebýval na zemi, ľudské srdcia si uvedomili jeho prítomnosť, a svet bol obklopený jeho láskou.

Nebesia zostúpili k ľuďom a oni v Kristovi spoznali toho, ktorý im otvoril vedu večnosti. „Emanuel,... Boh s nami!“ (Mat 1,23) V Učiteľovi poslanom od Boha sa sústreďuje celé pravé výchovné dielo. O tomto dnešnom, práve tak ako o diele, ktoré započal pred devätnástimi storočiami, sa Spasiteľ vyjadruje týmito slovami: „Ja som Prvý a Posledný a Živý.“ „Ja som Alfa i Omega, Počiatok i Koniec.“ (Zj 1,17.18; 21,6)

V prítomnosti takého Učiteľa by bolo pochabé hľadať vzdelanie mimo neho – chcieť byť múdry mimo Múdrosti, chcieť byť pravdivý, a pritom Pravdu zavrhovať, hľadať osvietenie mimo Svetla a existenciu bez Života, odvrátiť sa od Zdroja živých vôd a vykopať si „deravé cisterny, ktoré neudržia vodu“. (Jer 2,13) Pozri sa, on stále pozýva: „Kto žízni, nech príde ku mne a napije sa! Ako Písmo hovorí: Rieky živej vody potečú z vnútra toho, kto verí vo mňa.“ „Ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody, prúdiacej k večnému životu.“ (Ján 7,37.38; 4,14)