Uzdravenie duše

27.03.2013 10:53

Mnohí, ktorí hľadali pomoc u Krista, si svoju nemoc zapríčinili sami. Napriek tomu ich neodmietol a uzdravil ich. Keď bolo ich srdce zasiahnuté Kristovou mocou, uvedomili si svoj hriech. Mnohí boli uzdravení zo svojej telesnej, ale i duševnej choroby. Medzi nich patril i ochrnutý z Kafarnauma. Podobne ako malomocný, aj on stratil poslednú nádej na uzdravenie z choroby, ktorá bola dôsledkom jeho hriešneho spôsobu života. Jeho utrpenie bolo o to väčšie, že ho trápili výčitky svedomia. Márne hľadal pomoc u farizejov a lekárov. Vyhlásili ho za nevyliečiteľne chorého, označili za hriešnika a povedali mu, že ho čaká smrť, lebo Boh sa na neho hnevá. Ochrnutý muž bol zúfalý. Potom sa však dopočul o Ježišových zázrakoch. Iní, práve takí hriešni a bezmocní ako on, boli uzdravení, a to mu dalo nádej. Ak mu niekto pomôže dostať sa k Spasiteľovi, môže byť i on uzdravený. Keď si však spomenul na príčinu svojej choroby, strácal odvahu. Nemohol však prestať myslieť na to, že má príležitosť byť uzdravený. Veľmi túžil zbaviť sa ťarchy hriechu. Želal si vidieť Ježiša a byť uistený o tom, že jeho hriechy sú odpustené a on je zmierený s Bohom. Potom by bol spokojný, nech by už podľa Božej vôle ďalej žil alebo zomrel. Nemohol strácať čas. Jeho nevládne telo už nieslo známky odumierania.

Poprosil preto svojich priateľov, aby ho na lôžku odniesli k Ježišovi. Urobili to s radosťou. Zástup okolo domu, v ktorom bol Spasiteľ, bol však taký veľký, že ani ochrnutý ani jeho priatelia sa nemohli dostať do Ježišovej blízkosti. Nepočuli ani jeho hlas. Ježiš učil v Petrovom dome. Podľa svojho zvyku sedeli učeníci pri Ježišových nohách a „okolo neho farizeji a zákonníci, ktorí sa poschádzali zo všetkých galilejských a judských dedín i z Jeruzalema“. (Luk 5,17) Mnohí z nich prišli preto, aby sledovali, z čoho by mohli Ježiša obviniť. Za nimi sa tlačil dav ľudí túžiacich po Kristovi, zvedavcov, ctiteľov i neveriacich. Boli tu príslušníci rôznych národností a všetkých spoločenských vrstiev. „A moc Pánova bola s ním, aby ich uzdravoval.“ (Luk 5,17) Duch života sa vznášal nad zhromaždenými, no farizeji a zákonníci si neuvedomovali jeho prítomnosť. Necítili, že ho potrebujú a preto nezískali uzdravenie. Ježiš „hladných nasýtil dobrotami a boháčov poslal naprázdno“. (Luk 1,53) Priatelia ochrnutého sa znovu a znovu pokúšali pretlačiť zástupom, ale márne. Chorý sa pozeral vôkol seba v nevýslovnej úzkosti. Ako sa mohol vzdať nádeje práve teraz, keď dlhoočakávaná pomoc bola tak blízko? Na jeho prosbu ho priatelia vyniesli na strechu domu a otvorom, ktorý v nej urobili, ho spustili k Ježišovým nohám. Kázanie bolo prerušené. Spasiteľ pozrel na jeho smutnú tvár a uvidel prosebný pohľad očí, ktoré sa upierali k nemu. Dobre vedel, po čom túži tento nešťastný človek. Kristus prebudil jeho svedomie, keď bol ešte doma. Ľutoval svoje hriechy a veril, že Ježiš má moc uzdraviť ho.

A potom bol posilnený jeho milosťou. Ježiš pozoroval, ako prvá iskra viery prerástla v istotu, že on je jedinou nádejou pre hriešnika. Videl, ako každým novým pokusom dostať sa do jeho prítomnosti táto viera silnie. Kristus sám pritiahol trpiaceho k sebe. Spasiteľove slová: „Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy,“ (Mat 9,2) zneli jeho ušiam ako príjemná hudba. Bremeno viny, ktoré ho ťaží, je odstránené. Už o tom nepochybuje. Kristove slová prezrádzajú, že vidí do srdca. Kto môže poprieť jeho moc odpúšťať hriechy? Zúfalstvo sa mení na nádej, smútok na radosť. Bolesť, ktorá trápila jeho telo, je preč. Celá jeho bytosť sa mení. Leží ticho a pokojne. Nič viac si neželá. Cíti sa nevysloviteľne šťastný. Zástup ľudí s napätím očakával, čo sa bude diať ďalej. Mnohí cítili, že Kristus volá aj ich. Nie sú aj oni chorí v dôsledku hriechu? Netúžia aj oni po tom, aby boli od tohto bremena oslobodení? Farizeji sa však začali obávať, že stratia svoj vplyv na ľud a v duchu si hovorili: „Rúha sa! Odpúšťať hriechy môže jedine Boh.“ (Mar 2,7) Ježiš sa na nich uprene pozrel. Stiahli sa a ustúpili. Potom povedal: „Prečo tak zle zmýšľate vo svojich srdciach? Čo je ľahšie? Povedať: Odpúšťajú sa ti hriechy, alebo povedať: Vstaň a choď!? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má moc odpúšťať hriechy na zemi, povedal ochrnutému: Vstaň, vezmi svoje lôžko a choď domov!“ (Mat 9,4-6) Nato muž, ktorého priniesli k Ježišovi na lôžku, vyskočil na vlastné nohy ako mladík. Hneď si „vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel. Všetci žasli, velebili Boha a hovorili: Čosi také sme ešte nikdy nevideli“. (Mar 2,12)

Len stvoriteľská moc mohla vrátiť zdravie telu, ktoré sa už rozpadávalo. Ten istý hlas, ktorý vdýchol život človeku sformovanému z prachu zeme, oživil tiež zomierajúce telo ochrnutého. Tá istá moc, ktorá oživila telo, obnovila i srdce. Ten, ktorý pri stvorení „povedal, a stalo sa“, ktorý „rozkázal, a postavilo sa“, (Ž 33,9) oživil tohto človeka mŕtveho pre viny a hriechy. Uzdravenie tela bolo dôkazom moci, ktorá premenila srdce. Kristus prikázal ochrnutému vstať a ísť, aby videli, že „Syn človeka má moc odpúšťať hriechy na zemi“. (Mat 2,10) Kristus vrátil ochrnutému duševné i telesné zdravie. Aby mohol oceniť telesné zdravie, potreboval najprv získať zdravie duševné. Kristus musel priniesť úľavu jeho mysli, očistiť ho od hriechu a potom vyliečiť telesnú nemoc. Na toto poučenie by sme nemali zabúdať. Aj dnes túžia tisíce telesne trpiacich počuť slová, ktoré počul ochrnutý muž: Odpúšťajú sa ti hriechy. Príčinou ich choroby je bremeno hriechu, nenaplnené túžby a nepokoj. Títo ľudia nachádzajú úľavu a liek jedine pri Lekárovi duše. Pokoj, ktorý môže dať len on, posilní myseľ a uzdraví telo. Uzdravenie ochrnutého pôsobilo na ľudí tak, akoby sa otvorilo nebo a zjavila sa sláva lepšieho sveta. Uzdravený muž prechádzal okolo zástupu a chválil Boha. Svoje lôžko niesol ako pierko. Ľudia pred ním v údive ustupovali a šepkali si: „Dnes sme videli naozaj zázračné veci.“ (Luk 5,26)

Keď sa ochrnutý vrátil k svojej rodine a sám si niesol lôžko, na ktorom ho len pred chvíľou pomaly vynášali z domu, v jeho domove zavládla veľká radosť. Všetci sa k nemu zbehli. Plakali od radosti a nechceli veriť vlastným očiam. Stojí pred nimi v plnej sile. Ramená, predtým bezvládne, ho zrazu poslúchajú. Scvrknutá koža olovenej farby je teraz hladká a zdravo ružová. Prechádza sa tu pevným, uvoľneným krokom. Jeho tvár vyžaruje radosť a nádej. Výraz čistoty a pokoja nahradil stopy hriechu a utrpenia. Z tohto domu stúpala k nebu úprimná vďaka. Boh bol oslávený v Synovi, ktorý vrátil nádej beznádejnému a silu slabému. Tento muž s celou svojou rodinou bol ochotný položiť aj život za Ježiša. Ich viera nebola poznačená jedinou pochybnosťou. Nijaká nedôvera nepodlamovala vernosť tomu, ktorý priniesol radosť do ich smutného domova. „Dobroreč Hospodinovi, moja duša, celé moje vnútro jeho svätému menu! Dobroreč Hospodinovi, moja duša, nezabúdaj na žiadne z jeho dobrodení! On ti odpúšťa všetky previnenia, on ťa uzdravuje zo všetkých chorôb. Zachraňuje ti život zo záhuby, ...mladosť sa ti obnovuje ako orlovi. Hospodin koná spravodlivé skutky, dáva právo všetkým utláčaným... Nenakladá s nami podľa našich hriechov ani nám neodpláca podľa našich previnení... Ako sa otec zmilováva nad synmi, tak sa Hospodin zmilováva nad tými, čo sa ho boja. On vie, ako sme utvorení, pamätá, že sme prach.“ (Ž 103,1-14)  

„Chceš byť zdravý?“ „V Jeruzaleme pri Ovčej bráne je rybník, po hebrejsky nazývaný Bétzata, s piatimi prístrešiami. V nich ležalo množstvo nemocných, slepcov, chromých a vychradnutých“, ktorí čakali, až sa voda pohne. (Ján 5,2.3) Čas od času sa voda v tomto jazere zvírila. Všeobecne sa verilo, že je to pôsobenie nadprirodzenej sily a že ten, kto po zvírení vstúpi do vody prvý, bude uzdravený, nech je jeho choroba akákoľvek. Toto miesto navštevovali stovky trpiacich. Keď sa voda pohla, do rybníka sa začal hrnúť zástup ľudí bezhlavo sa vrhajúc vpred. Tí silnejší pritom bezohľadne šliapali po slabších mužoch, ženách i deťoch. Mnohí sa k rybníku nemohli dostať vôbec. Mnohí z tých, ktorým sa podarilo dostať až takmer k rybníku, zomreli na jeho brehu. Okolo rybníka boli postavené prístrešia, ktoré mali chorých chrániť pred páľavou cez deň a chladom v noci. Niektorí chorí nocovali pod prístreším a vždy ráno sa doplazili k okraju rybníka v márnej nádeji, že sa uzdravia. Ježiš bol v Jeruzaleme. Kráčal sám rozjímajúc a modliac sa. Prišiel až k rybníku. Videl, ako úbohí trpiaci očakávajú na to, čo považovali za svoju jedinú príležitosť uzdravenia. Chcel prejaviť svoju liečivú moc a každého chorého uzdraviť. Bola však sobota. Zástupy šli do chrámu na bohoslužbu. Ježiš vedel, že uzdravovaním by u Židov vyvolal také predsudky, že by jeho poslanie mohlo byť zmarené.

Spasiteľ však uvidel najviac postihnutého úbožiaka. Bol to muž, ktorý bol už tridsaťosem rokov bezmocným mrzákom. Svoju chorobu si do veľkej miery zapríčinil sám svojimi zlozvykmi, preto ju ľudia pokladali za Boží trest. Tento úbohý človek prežil dlhé roky utrpenia sám, bez priateľov a s pocitom, že si nezasluhuje Božiu milosť. Ľudia, ktorí s ním mali súcit, ho skôr, než sa mala voda zvíriť, doniesli pod prístrešie. V rozhodujúcom okamihu sa však nenašiel nikto, kto by mu pomohol dostať sa do rybníka. Videl, ako sa voda začína víriť, no nemohol sa dostať ďalej ako na okraj rybníka. Tí silnejší ho vždy predbehli. V bezohľadnom zástupe chorých sa tento bezmocný človek nemohol predrať dopredu. Jeho vytrvalé úsilie o dosiahnutie cieľa, jeho úzkosť o opätovné sklamanie takmer vyčerpali zvyšok jeho síl. Chorý ležal na svojom lôžku, občas zdvihol hlavu, aby sa pozrel na rybník. Zrazu sa k nemu sklonila nežná, súcitná tvár a upútala jeho pozornosť slovami: „Chceš byť zdravý?“ Jeho srdce prenikla nová nádej. Cítil, že tento človek mu chce pomôcť. Spomenul si však, koľkokrát sa pokúšal dostať sa do rybníka. Myslel si, že sa sotva živý dočká ďalšieho zvírenia vody. A preto sa svojej nádeje vzdal. So smútkom v očiach odvrátil tvár a povedal: „Pane, nemám človeka, čo by ma zaniesol do rybníka, keď sa zvíri voda. Kým ta dôjdem sám, zostúpi predo mnou iný.“ (Ján 5,7)

„Ježiš mu riekol: Vstaň, zober lôžko a choď!“ (Ján 5,8) S novou nádejou pozrel chorý na Ježiša. Výraz jeho tváre a tón jeho hlasu nebol nikomu podobný. Zdalo sa, že jeho prítomnosť dýcha láskou a mocou. Viera tohto bezmocného muža vzala Ježiša za slovo. Bez jedinej otázky sa rozhodol poslúchnuť a potom sa celé telo podriadilo jeho vôli. Každý nerv a každý sval sa zachvel novým životom. Jeho ochromené údy sa začali hýbať. Muž vyskočil na nohy a začal chodiť pevným, rezkým krokom. Chválil Boha a tešil sa z novej sily. Ježiš neuisťoval ochrnutého, že mu Boh pomôže. Chorý mohol povedať: „Pane, ak ma chceš uzdraviť, poslúchnem ťa.“ Mohol pochybovať, zaváhať a tak stratiť jedinú šancu byť uzdravený. On však uveril Kristovým slovám. Bezprostredne po tom vynaložil úsilie a Boh mu dal silu. Chcel chodiť, a chodil. Konal podľa Kristových slov a bol uzdravený. Hriech nás odlúčil od zdroja života a ochromil nás. Tak, ako ochrnutý človek nebol schopný chodiť, ani my nedokážeme žiť svätým životom. Mnohí si uvedomujú svoju bezmocnosť. Túžia žiť v súlade s Božou vôľou. Snažia sa o to celou silou, ale márne. V zúfalstve volajú: „Ja úbohý človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“ (Rim 7,24) Kiežby títo zúfalí a zápasiaci ľudia pozdvihli svoj zrak. Videli by, ako sa Spasiteľ skláňa k človeku, ktorého vykúpil svojou krvou a láskavo mu hovorí: „Chceš byť zdravý?“

Ježiš ťa nabáda, aby si vstal, bol zdravý a mal pokoj. Nečakaj na pocit, že si zdravý. Ver Spasiteľovmu slovu. Odovzdaj Kristovi svoju vôľu. Rozhodni sa slúžiť mu. Poslušnosťou jeho slovu získaš silu. Nech je to akýkoľvek zlozvyk a akákoľvek vášeň, ktorá si človeka dlhodobým holdovaním podmanila, Kristus je schopný vyslobodiť ho. Túži urobiť to. Chce dať život tým, ktorí sú „mŕtvi vo svojich priestupkoch a hriechoch“. (Ef 2,1) Vyslobodí otroka spútaného slabosťou, nešťastím a okovami hriechu. Vedomie hriechu otrávilo prameň života. Kristus však hovorí: „Vezmem na seba tvoje hriechy. Dám ti pokoj. Vykúpil som ťa svojou krvou. Si môj. Moja milosť posilní tvoju slabú vôľu. Zbavím ťa výčitiek svedomia.“ Keď na vás dolieha pokušenie, keď klesáte pod ťarchou starostí, ste skľúčení, zmalomyseľnení a podliehate zúfalstvu, pozrite sa na Ježiša. Tma, ktorá vás obklopuje, sa rozptýli v žiari jeho prítomnosti. Ak chce hriech ovládnuť vaše srdce a ťažiť svedomie, pozrite sa na Ježiša. Jeho milosť je dostačujúca, aby premohla hriech. Obráťte sa k nemu s vďačným srdcom, i keď chvejúcim sa neistotou. Držte sa nádeje, ktorá sa vám núka. Kristus čaká, aby vás mohol prijať do svojej rodiny. Jeho sila pomôže vašej slabosti.

Krok za krokom vás bude viesť. Vložte svoju ruku do jeho ruky a dovoľte mu, aby vás viedol. Nikdy si nemyslite, že Kristus je niekde ďaleko. Je stále blízko pri vás. Obklopuje vás svojou láskavou prítomnosťou. Hľadajte ho ako toho, kto túži, aby ste ho našli. Želá si, aby ste sa nielen dotkli jeho rúcha, ale aby ste s ním boli stále spojení.  „Choď a nehreš viac“ Slávnosť stánkov sa práve skončila. Chystané úklady kňazov a rabínov v Jeruzaleme Ježiš zmaril. Keď nastal večer, „každý odišiel do svojho domu. Ježiš odišiel na Olivový vrch“. (Ján 7,53; 8,1) Z ruchu a zmätku mesta, z prítomnosti dychtivého zástupu a zákerných rabínov odišiel Ježiš do ticha Olivového vrchu. Tu mohol byť sám s Bohom. Zavčasu ráno sa však vrátil do chrámu. Keď sa okolo neho zhromaždili ľudia, sadol si a učil ich. Čoskoro však musel vyučovanie prerušiť. Prišla k nemu skupina farizejov a zákonníkov. Doviedli so sebou vyľakanú ženu, ktorú ostro obviňovali z porušenia siedmeho prikázania. Postavili ju pred Ježiša a s pokryteckou úctou sa ho spýtali: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone prikázal takého ukameňovať. Čo teda povieš ty?“ (Ján 8,4.5) Predstieranou úctou zakrývali svoje zákerné úmysly. Ak ženu oslobodí, obvinia ho z pohŕdania Mojžišovým zákonom.

Ak povie, že si zaslúži smrť, môžu ho obviniť pred Rimanmi, že si robí nárok na moc, ktorá patrí len im. Ježiš chvíľu pozoroval scénu – obeť, ktorá sa triasla od strachu, a prísne tváre hodnostárov bez ľudského súcitu. Jeho čistota bola zdesená týmto výjavom. Na položenú otázku neodpovedal. Sklonil sa, pozeral na zem a začal niečo písať do prachu. Ježiš si ich zjavne nevšímal a otáľal. Žalobníci začali byť netrpezliví. Prišli k Ježišovi bližšie a naliehali, aby tomuto prípadu venoval pozornosť. Keď sa však pozreli na chodník pri Ježišových nohách, zmĺkli. Priamo pred nimi boli v prachu vypísané tajné hriechy, ktorých sa sami dopustili. Ježiš vstal, uprel svoj pohľad na intrigánov a povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom!“ (Ján 8,7) Potom sa sklonil a písal ďalej. Ježiš dal svojím postojom najavo, že Mojžišovým zákonom nepohŕda, ani nezasahuje do právomoci Ríma. Žalobcovia boli umlčaní a ich rúcho predstieranej svätosti bolo odhalené. V prítomnosti nekonečnej čistoty stáli obvinení a odsúdení. Mali strach, že ich skryté neprávosti budú prezradené. So sklonenými hlavami a sklopeným zrakom nepozorovane odišli. Svoju obeť nechali so súcitným Spasiteľom. Ježiš sa vzpriamil, pozrel na ženu a spýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil? Odvetila: Nikto, Pane! Ježiš jej povedal: Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš!“ (Ján 8,10.11)

Žena stála pred Ježišom a mala strach. Jeho slová: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom“ znamenali pre ňu rozsudok smrti. Nemala odvahu pozrieť sa Spasiteľovi do očí. Ticho čakala na svoj údel. Plná údivu hľadela, ako jej bezradní žalobníci bez slova odchádzajú. Potom počula slová nádeje: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš!“ Jej srdce bolo v tom okamihu naplnené radosťou a šťastím. Plná vďačnosti a lásky sa vrhla k Ježišovým nohám a v slzách mu vyznala svoje hriechy. Pre túto ženu to bol začiatok nového života, života čistoty, pokoja a odovzdanej služby Bohu. Pozdvihnutím tejto hriešnej ženy vykonal Ježiš väčší div než uzdravením tej najhoršej telesnej choroby. Vyliečil duchovnú nemoc, ktorá spôsobuje večnú smrť. Táto kajúca žena sa stala jedným z jeho najvernejších nasledovníkov. Obetavou láskou a oddanosťou dávala najavo svoju vďačnosť za Kristovu odpúšťajúcu milosť. Svet mal pre túto zblúdilú ženu len posmech a pohŕdanie. Ten Bezhriešny mal však súcit s jej slabosťou a podal jej pomocnú ruku. Pokryteckí farizeji ňou opovrhovali. Ježiš ju však vyzval: „Choď a odteraz už nehreš!“ Ježiš pozná situáciu každého človeka. Čím väčšia je hriešnikova vina, tým viac potrebuje Spasiteľa. Jeho srdce, plné božskej lásky a súcitu, je doširoka otvorené pre toho, kto je beznádejne zapletený v osídlach nepriateľa. Svojou vlastnou krvou oslobodzuje človeka z pút hriechu. Ježiš nechce, aby sa tí, ktorých vykúpil za takú vysokú cenu, stali bezmocnou bábkou v rukách nepriateľa. Nechce, aby sme boli porazení a zahynuli.

Ten, ktorý držal levy v jame a prechádzal sa so svojimi vernými svedkami v plameňoch ohňa, je práve tak pripravený pôsobiť v nás a odstrániť z našej povahy každý nedostatok. Dnes stojí pri oltári milosti a predkladá Bohu prosby tých, ktorí túžia po jeho pomoci. Neodmietne žiadneho skrúšeného človeka, ktorý ľutuje svoje hriechy. Ochotne odpustí každému, kto k nemu prichádza a prosí o odpustenie a uzdravenie. Nikomu nepovie všetko, čo by mohol zjaviť, no každého ustráchaného povzbudí a dá mu odvahu. Každý, kto chce, sa môže chopiť Božej sily, zmieriť sa s Bohom a on mu dá pokoj. Tých, ktorí hľadajú u Ježiša záchranu, nemôže nikto obviniť ani pohaniť. Žiadny človek ani padlý anjel na nich nemôže žalovať. Kristus ich svojou božskoľudskou prirodzenosťou spája so sebou. Stoja pri tom, ktorý na seba vzal hriechy sveta. Sú obklopení svetlom vychádzajúcim z Božieho trónu. Krv Ježiša Krista očisťuje „od každého hriechu“. (1 Ján 1,7) „Kto bude žalovať na Božích vyvolených? Je to Boh, ktorý ospravedlňuje. Kto ich odsúdi? Je to Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba čo viac, bol vzkriesený z mŕtvych, je po pravici Božej a prihovára sa za nás.“ (Rim 8,33.34) Uzdravenie posadnutého Kristus ukázal, že má zvrchovanú moc ako nad vetrom a vlnami, tak aj nad ľuďmi posadnutými démonmi.

Ten, ktorý utíšil búrku a upokojil rozbúrené jazero, vnášal pokoj do mysle posadnutých, ktorí boli pod nadvládou satana. Ježiš bol práve v synagóge v Kafarnaume a hovoril o svojom poslaní vyslobodzovať otrokov hriechu. Náhle bol prerušený hrozným krikom. Spomedzi ľudí vybehol akýsi posadnutý a kričal: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zahubiť? Viem, kto si: Svätý Boží.“ (Mar 1,24) „Ježiš pohrozil démonovi: Mlč a vyjdi z neho! Démon hodil človeka medzi nich, potom z neho vyšiel, ale neublížil mu.“ (Luk 4,35) Tento človek si svoje utrpenie zapríčinil sám. Okúzlila ho hriešna rozkoš a rozhodol sa, že si zo života urobí veľkolepú nespútanú zábavu. Nestriedmosť a ľahkovážnosť však negatívne pôsobili na ušľachtilé črty jeho povahy, až sa ho satan úplne zmocnil. Hlas svedomia sa ozval príliš neskoro. Keď bol ochotný obetovať bohatstvo i rozkoš, len aby znovu získal stratenú mužnosť, bol už v satanovom zajatí. V Ježišovej prítomnosti zatúžil opäť po slobode. Démon sa však vzoprel Kristovej moci. Keď sa muž pokúsil poprosiť Ježiša o pomoc, zlý duch mu vložil do úst svoje slová a on vykríkol v úzkosti a strachu. Posadnutý si uvedomoval, že je v prítomnosti toho, ktorý ho môže vyslobodiť. Chcel prísť k Ježišovi a dotknúť sa jeho mocnej ruky. Zadržala ho však iná vôľa a povedal to, čo nechcel.  

Boj medzi mocou satana a túžbou muža po slobode bol strašný. Zdalo sa, že týraný muž príde o život v zápase s nepriateľom, ktorý ho úplne zničil. Spasiteľ však prehovoril ako ten, kto má moc a zajatca oslobodil. Posadnutý zrazu stál pred užasnutými ľuďmi slobodný. Plný radosti a šťastia chválil Boha za vyslobodenie. Oči, ktoré boli pred chvíľou plné šialenstva, žiarili teraz inteligenciou a zaliali sa slzami vďačnosti. Ľudia od úžasu nenachádzali slov. Len čo sa spamätali, jeden cez druhého volali: „Čo to znamená? Nové učenie, s mocou. Rozkazuje aj nečistým duchom, a poslúchajú ho.“ (Mar 1,27) Aj dnes sú mnohí ľudia ovládaní zlými duchmi práve tak, ako bol pod ich nadvládou posadnutý v Kafarnaume. Všetci, ktorí úmyselne nedbajú na Božie prikázania, dostávajú sa pod nadvládu satana. Človek sa často zahráva so zlom a myslí si, že keď bude chcieť, dokáže ho zanechať. Láka ho to však ďalej a ďalej, až nakoniec zistí, že je ovládaný vôľou, ktorá je silnejšia než jeho vlastná. Z jej tajomnej moci sa už nedokáže vymaniť. Tajný hriech alebo vášeň, ktorej podliehal, urobili z neho takú bezmocnú obeť, ako bol posadnutý v Kafarnaume. A predsa jeho prípad nie je beznádejný. Boh neovláda našu myseľ bez nášho súhlasu. Každý človek sa môže slobodne rozhodnúť, komu zverí vládu nad svojím životom. Nikto nepadol tak nízko a nikto nie je taký hriešny, aby ho Kristus nemohol vyslobodiť. Posadnutý mohol namiesto modlitby vysloviť iba satanove slová.

Napriek tomu bola nevyslovená prosba jeho srdca vypočutá. Žiadne volanie človeka v núdzi nezostane bez povšimnutia, aj keď nie je dostatočne vyjadrené slovami. Tí, ktorí dobrovoľne uzavrú zmluvu s Bohom, nie sú ponechaní napospas satanovej moci alebo nestálosti svojej vlastnej prirodzenosti. „Či možno odňať hrdinovi to, čo uchvátil, alebo môžu uniknúť zajatci mocnára? Vskutku, takto vraví Hospodin: Aj hrdinovi môžu byť odňatí zajatci a mocnárovi môže uniknúť to, čo uchvátil. Ja sa budem prieť s tými, ktorí sa s tebou prú, a tvojich synov ja vyslobodím.“ (Iz 49,24.25) Ten, kto vierou otvorí dvere  svojho srdca Spasiteľovi, zakúsi úžasnú premenu. „Dal som vám moc“ Podobne ako dvanásť apoštolov, dostalo i sedemdesiat učeníkov, ktorých Kristus vyslal neskôr, nadprirodzené dary ako pečať svojho poslania. Keď svoju prácu ukončili, vrátili sa a s radosťou hovorili: „Pane, v tvojom mene sa nám poddávajú aj zlí duchovia! On im povedal: Videl som satana padať z neba ako blesk.“ (Luk 10,17.18) Odvtedy majú Kristovi nasledovníci považovať satana za porazeného nepriateľa. Toto víťazstvo vydobyl pre nich Ježiš na kríži a túži po tom, aby si ho privlastnili. Povedal: „Dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch, i po všetkých nepriateľoch. Nič vám neuškodí.“ (Luk 10,19)

Všemocná sila Ducha Svätého chráni každého skrúšeného človeka. Kristus nedovolí, aby sa ten, kto ho vo viere a ľútosti prosí o ochranu, dostal pod nadvládu nepriateľa. Je pravda, že satan je silná bytosť. Ale vďaka Bohu za to, že máme mocného Spasiteľa, ktorý zvrhol satana z neba. Satan má radosť, keď zveličujeme jeho silu. Prečo teda nehovoriť radšej o Ježišovi? Prečo nevyvyšovať jeho moc a jeho lásku? Dúha zasľúbenia, ktorá obklopuje nebeský trón, je trvalým svedectvom, že „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik nezahynul, ale aby večný život mal každý, kto verí v neho“. (Ján 3,16) Celému vesmíru tak zvestuje, že v boji so zlom Boh nikdy neopustí svoje deti.