Veľká noc

26.03.2013 11:02

Niekedy sa stáva, že oslavujeme určité sviatky a dodržiavame rôzne rituály bez toho, aby sme vedeli, prečo. Sme vtiahnutí hlboko do ich rutiny a nikto sa už ani nepozastaví nad tým, aký majú pôvod. Pozrime sa teda, ako to bolo s celosvetovo uznávaným sviatkom, akým je Veľký piatok či Veľká noc.

Ako vznikla Veľká noc?

Aby sme videli pravé korene tohoto sviatku, ako ho poznáme dnes, musíme sa vrátiť do minulosti hlbšie než tritisíc rokov. Musíme isť do starého Izraela, do čias Mojžiša, keď bol prvýkrát ustanovený a ustálený sviatok pasach (grécky pascha, hebrejsky pe'sach), čo znamená „preskočenie Jahveho“ (Boha všemohúceho). Tento sviatok sa viaže k významným dejinným udalostiam, ktoré sa v tých časoch odohrali. Slávny sviatok „bitnej obete“ a „nekvasených chlebov“, nazývaný pasach, bol znakom toho, že Izrael si ctí Boha za to, že jeho ľud vyviedol z egyptskej zeme a za to, že anjel smrti „preskočil“ každý dom natretý krvou obetovaného baránka.

Na pamiatku tohto veľkého vyslobodenia mal izraelský ľud každoročne sláviť tento deň po všetky veky. „Tento deň bude pre vás pamätným dňom a budete ho svätiť ako sviatok Hospodinov; z pokolenia na pokolenie budete ho svätiť ako večné ustanovenie.“ Izraelci mali v budúcnosti pri slávení tohto sviatku svojim deťom opakovať príbeh tohto veľkého vyslobodenia, ako im prikázal Mojžiš: „Odpovedzte: Je to paschálna obeť Hospodinovi, ktorý prešiel popri domoch Izraelcov v Egypte, keď bil Egypt, ale naše domy zachránil“ (2 Moj 12,14.27).

Okrem toho malo všetko prvorodené spomedzi ľudí i zvierat patriť Hospodinovi a vrátiť sa mohlo len za výkupnú protihodnotu na pripomienku toho, že prvorodený spomedzi Izraela boli milostivo zachránení vďaka zmierujúcej obeti, aj keď ich podľa spravodlivosti čakal ten istý údel ako prvorodených Egypťanov, ktorí zahynuli. Hospodin povedal: „Mne patrí všetko prvorodené; v deň, keď som pobil všetko prvorodené v egyptskej krajine, zasvätil som si všetko prvorodené z Izraela od človeka po zvieratá. Mne to patrí!“ (4 Moj 3,13).

Keď bola neskôr v svätostánku zavedená služba, Hospodin do nej povolal Léviho kmeň namiesto prvorodených z Izraela. Povedal: „Sú mi odovzdaní ako dary spomedzi Izraelcov, vzal som si ich namiesto všetkého prvorodeného spomedzi Izraelcov“ (4 Moj 8,16). Z vďačnosti za Božiu milosť mal všetok ľud zaplatiť za prvorodeného syna cenu výkupného. (Pozri 4 Moj 18,15.16.) Veľká noc mala byť sviatkom pamätným i predobrazným. Mala pripomínať nielen vyslobodenie z Egypta, ale aj obracať zreteľ na ešte dôležitejšie vyslobodenie prostredníctvom Krista, ktorý vykúpi svoj ľud z otroctva hriechu.

Obetný baránok predstavuje „Božieho Baránka“, ktorý je našou jedinou nádejou spásy. Apoštol hovorí: „Náš veľkonočný Baránok, Kristus, bol obetovaný“ (1 Kor 5,7). Veľkonočného baránka nestačilo však len zabiť; jeho krvou sa museli natrieť veraje dvier. Človek musí podobne pocítiť aj zásluhy Kristovej krvi. Musíme veriť, že Kristus zomrel nielen za svet, ale osobne za každého z nás. Musíme si osvojiť zásluhy jeho zmiernej obete. Yzop použitý na kropenie krvou, bol symbolom očisty. Očisťovali sa ním malomocní a tí, čo sa poškvrnili dotykom mŕtveho tela.

Jeho význam pripomína aj žalmistova modlitba: „Yzopom zbav ma hriechu, a budem čistý; umy ma, belší budem ako sneh!“ (Ž 51,9). Pri príprave baránka nesmela mu byť zlomená ani jediná kosť. Podobne ani Božiemu Baránkovi, ktorý za nás mal zomrieť, nemala byť zlomená ani jediná kosť. (Pozri Ján 19,36.) Aj tým bola znázornená úplnosť Kristovej obete. Mäso sa muselo zjesť. Ak máme dosiahnuť odpustenie hriechov, potom nestačí v Krista len veriť, ale vierou musíme ustavične prijímať duchovnú silu a silnieť jeho slovom. Kristus povedal: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život.

Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život“ (Ján 6,53.54). Na vysvetlenie dodal: „Slová, ktoré som vám povedal, sú duch a život“ (Ján 6,63). Ježiš prijal Otcov zákon, v živote uskutočňoval jeho zásady, prejavoval jeho ducha i jeho blahodarnú moc na človeka. Ján hovorí: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od otca jednorodený syn, plný milosti a pravdy“ (Ján 1,14). Kristovi nasledovníci musia mať podiel na jeho skúsenosti. Potrebujú prijímať Božie slovo a nechať sa ním celkom preniknúť, aby sa stalo hnacou silou ich ďalšieho života. Kristova moc ich len tak môže zmeniť na jeho obraz, aby z nich mohli vyžarovať božské vlastnosti.

Musia jesť telo Božieho Syna a piť jeho krv, inak v nich nebude život. Kristov duch a jeho dielo sa musí stať duchom a dielom jeho učeníkov. Izraelci museli jesť baránka s horkými bylinami; to im malo pripomínať trpkú porobu v Egypte. Keď prijímame Kristovo telo, máme to robiť skrúšeným srdcom a s vedomím svojich hriechov. Veľký význam malo aj jedenie nekvaseného chleba. Túto povinnosť zákon o Veľkej noci výslovne prikazoval a Židia ju v živote prísne dodržiavali, takže v dome sa v tomto sviatočnom čase nenašiel nijaký kvas.

Podobne musia odstrániť kvas hriechu všetci, čo prijmú Kristovo telo a jeho život. Píše o tom apoštol Pavol korintskému cirkevnému zboru: „Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom... Veď bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus. Preto slávme sviatky nie v starom kvase ani v kvase zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy“ (1 Kor 5,7.8). Skôr ako boli Izraelci oslobodení, mali osvedčiť svoju vieru v prichádzajúce veľké vyslobodenie. Museli urobiť krvavé znamenie na svojich domoch, museli sa aj s rodinami odlúčiť od Egypťanov a byť vo vlastných príbytkoch. Keby Izraelci neboli splnili čo len jediný z daných pokynov, keby svoje deti neboli oddelili od detí egyptských, keby boli baránka síce zabili, no zabudli by jeho krvou potrieť veraje svojich dvier, alebo keby z ich domu ktokoľvek vyšiel, neboli by bezpeční.

Ani úprimná viera, že vykonali všetko potrebné, by im na záchranu nestačila. Ktokoľvek by bol Hospodinove príkazy zanedbal, anjel záhuby by musel zabiť jeho provorodeného. Ľud mal prejaviť svoju vieru poslušnosťou. To isté platí aj o tých, čo sa spoliehajú na spasiteľnú moc zásluh Kristovej krvi. Mali by pochopiť, že v záujme istoty spasenia musia aj sami niečo urobiť. Pred trestom za prestúpenie nás môže zachrániť len Kristus; my sa však musíme odvrátiť a smerovať od hriechu k poslušnosti. Človek bude spasený vierou, nie záslužnými skutkami; svoju vieru však musí dokazovať skutkami.

Boh obetoval svojho syna ako zmiernu obeť za hriech, zjavil svetlo pravdy, cestu života, poskytol možnosti, pomocné ustanovenia a prednosti. Na človeku je aby teraz zužitkoval ponúknuté Božie spásne prostriedky, vážil si ich a používal ich – veril a poslúchal všetky Božie požiadavky. Keď Mojžiš Izraelcom opätovne pripomínal Božie opatrenia na ich vyslobodenie, „ľud sa sklonil a klaňal“ (2 Moj 12,27). Obšťastňovala ich nádej na skoré vyslobodenie a pri pomyslení na prejavenú starostlivosť o ich skorý odchod a blížiacu sa odvetu utláčateľom cítili vďačnosť k svojmu láskyplnému Osloboditeľovi. Mnohí Egypťania sa presvedčili, že izraelský Boh je jediný pravý Boh.

Základom radostnej zvesti (evanjelia) sa stalo  vzkriesenie. Vidieť to i z toho, že spoločným menovateľom evanjelií je, že Boh vzkriesil Ježiša Krista:...evanjelium o Jeho Synovi, ktorý...podľa Ducha Svätosti (však) svojim zmŕtvychvstaním dokázal sa mocným Synom Božím, o Ježiši Kristu, našom Pánovi (R 1:3-4); ak ústami vyznáš Pána Ježiša a v srdci veríš, že Ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený (R 10:9); Toho Ježiša vzkriesil Boh a my všetci sme svedkami toho (Sk 2:32; podobne Sk 2:24; 5;30); Kristus... bol pochovaný a v tretí deň bol vzkriesený podľa Písem... ukázal sa Kéfasovi a potom dvanástim... (1. K 15:3-6; podobne 1. K 15:12-14; ECAV) atď.

Základom "apoštolskej praxe" bola teda Veľká noc, a potom Letnice (Turíce). No po stáročiach "náboženskej praxe" akoby sa priority zmenili: vtelenie (presnejšie vianočná udalosť“) namiesto vzkriesenia, hľadanie pomoci v "blahoslavených" ľuďoch, nie v Duchu Svätom. Aj v tejto veci sa treba vrátiť  - "k čistej vode" pri prameňoch rieky cirkvi, ešte pred jej znečistením, ku ktorému došlo pri jej dlhej púti prostredím zamoreným všeličím možným. Ak veríme vo vzkriesenie aj ubitého, podupaného života, má tento život perspektívu, cenu. Aj toto vedomie je plodom veľkonočnej zvesti.

Na začiatku evanjelia teda stojí vzkriesenie. A všetko ostatné, čo k evanjeliu prináleží, je k tomuto základu akoby pridávané (treba povedať, že celkom samozrejme a logicky): Všetky predchádzajúce udalosti a slová Ježiša nadobúdajú dodatočne nové dimenzie - veď je teraz jasné, že sa týkali Mesiáša. V úplne inom svetle sa teraz javí aj jeho smrť - už nie je viac zdrojom sklamania, depresie. Naopak, Ježišova obeť (jeho smrť na kríži) a jeho vzkriesenie sa stávajú najdôležitejšími udalosťami, ktoré sa kedy (od stvorenia) v dejinách ľudstva udiali. :Veď smrť Božieho Syna oslobodzuje padlé ľudstvo od hriechu, zmieruje človeka s Bohom, prináša spásu. Kristova obeť má zástupný charakter, to znamená, že vykupuje, zachraňuje od istého odsúdenia a zahynutia všetkých, ktorí sú ochotní prijať tento nesmierny dar – obeť Božieho Syna - tým, že ho prijmú za svojho Spasiteľa a Pána.

Vzkriesenie Božieho Syna dáva nádej, ba istotu vzkriesenia, istotu večného života všetkým, ktorí boli zachránení (vykúpení, spasení). -Toto sú tzv. eschatologické dôsledky Kristovej obete a jeho vzkriesenia.Tieto sviatky sú teda právom pokladané za najväčšie, najdôležitejšie kresťanské sviatky, sú skutočnými "sviatkami sviatkov" (festum festorum). Musíme však zdôrazniť, že obe udalosti - Kristova smrť i vzkriesenie - patria k sebe, a teda to "festum festorum" patrí pre ne obe. 

Odpoveď dá azda nasledujúci krátky pohľad do histórie slávenia veľkonočných sviatkov: V prvotnej apoštolskej cirkvi si pripomínali obeť (smrť) svojho Pána - pravdaže videnú "zo zorného uhla" jeho vzkriesenia (víťazstva nad smrťou) - pri tzv. "lámaní chleba" (takto vtedy nazývali Večeru Pánovu). Z Písma tiež vieme, že kresťania v Jeruzaleme sa schádzali deň čo deň v chráme (do r. 70, kedy bol zničený), v iných mestách sa zúčastňovali na sobotňajších bohoslužbách v synagógach, kde hlásali evanjelium - Sk 13:14; 14:1; 17:1 atď., a okrem toho "lámali chlieb po domoch a prijímali pokrm s plesajúcim a úprimným srdcom" (Sk 2:46).

Otázka "výročného" pripomínania si umučenia a vzkriesenia Krista vyvstala až v 2. storočí. A tu vznikli nezhody: Veľká časť kresťanov si pripomínala tieto udalosti 14. nisana (preto ich časom začali nazývať "kvartodecimáni", t.j. "štrnásťnici"). Sem patrili najmä: jeruzalemská cirkev (tá hrala dlho vedúcu a usmerňujúcu rolu v kresťanstve – viď napr. Sk 15.2n) a zbory v Malej Ázii. [Treba vedieť, že ázijské zbory tvorili podstatnú časť vtedajšieho kresťanstva, čo do početnosti i významu: sem patril napr. jeden z najvýznamnejších a azda prvý kresťanský zbor vôbec - antiochijský, a okrem neho mnohé ďalšie (niektoré sú nám známe napr. z listov apoštola Pavla a z 2. a 3. kapitoly Zjavenia: zbor efezský, kolosenský, smyrnenský, pergamonský, tyatírsky, sardský, filadelfský, laodikejský a zbory galatské...)].

Druhá skupina, vedená Rímom, odmietala držať sa "židovského kalendára". Roku 155 sa stretli hlavní predstavitelia oboch strán (za ázijské zbory to bol známy Polykarpos, za Rím Anicét), aby sa pokúsili nezhody odstrániť, no nedohodli sa. Okolo roku 190 rímsky biskup Viktor, (ktorý už vtedy mal veľkú moc) z tohto dôvodu exkomunikoval ázijské zbory, no na radu iných významných predstaviteľov rímskej skupiny napokon svoje rozhodnutie zrušil. Ale v r. 325 cisárom Konštantínom iniciovaný a vedený nicejský koncil vydal výnos, ktorým nariadil všetkým zborom v Malej Ázii prispôsobiť sa rímskemu zvyku. Hlavným motívom a "argumentom" bolo dištancovať sa od Židov: "Bolo vyhlásené za zvlášť potupné, aby sa tento najsvätejší zo všetkých sviatkov riadil zvykom (kalendárom) Židov,.."

A konečne na koncile, zvolanom v r. 341 do Antiochie, väčšina prítomných odhlasovala, že "kvartodecimáni" sú heretici, a ako takí boli exkomunikovaní a prenasledovaní. No napriek tomu ich bolo hodne ešte i po r. 400, a menšie skupinky pretrvávali aj dlho potom.
Predmetom spomínaných "bojov" od 2. stor. bol "sviatok vzkriesenia Pána" (aj spomínaný prívlastok "festum festorum" dostáva práve on) - z dvojice významných udalostí (umučenia a vzkriesenia Krista) bola akosi "favorizovaná" slávnosť vzkriesenia a pamiatka umučenia Pána bola postupne zatláčaná do úzadia. [Obe udalosti, ako už bolo spomenuté, sa pôvodne pripomínali súčasne, i keď predsa len na prvom mieste tu bola smrť - obeť Kristova - a to nielen z hľadiska chronologického, ale najmä soterologického (tj. svojho významu pre spásu, vykúpenie človeka); veď i spomínané "lámanie chleba", čiže Večera Pánova, v podstate symbolizuje Kristovu obeť, smrť].

Staroveké dejiny cirkvi nám poukazujú na dosť zvláštnu skutočnosť - že pri určovaní času i spôsobu slávenia veľkonočných sviatkov zohrali podstatnú rolu dva faktory, ktoré s kresťanstvom (presnejšie s učením Krista) majú pramálo spoločného:
(1) Antisemitizmus cirkevnej hierarchie, ktorá akoby zabudla, že aj Ježiš bol Žid (a držal sa "židovského kalendára" napr. aj pri spomínanej jeho poslednej paschálnej večeri), a všemožne sa snažila o to, aby kresťanská Veľká noc nesplývala časovo so židovskou Paschou.
(2) V "pokonštantínskom období" (t.j. po roku 313) do cirkvi začalo prúdiť množstvo pohanov (často zo zištných dôvodov - kariéra je totiž istejšia, ak sa človek hlási k "štátnemu náboženstvu"). A tí prinášali so sebou nielen staré zmýšľanie, ale aj zvyky, ktoré často neboli ničím iným ako pohanskými poverami alebo dokonca prvkami kultových úkonov (rituálov), konaných na počesť pohanských božstiev.

Cirkevná hierarchia (ktorej mnohí príslušníci boli bývalými pohanmi) nielenže tomu nebránila, ale to často podporovala. Mnohé pohanské sviatky (napr. pri príležitosti jarnej rovnodennosti) boli presunuté tak, aby splynuli s oslavami Veľkej noci, pričom pohanským zvykom sa dával "kresťanský náter“. Tak sa na kresťanské sviatky (veľkonočné, a neskôr, po zavedení slávenia Vianoc, aj na tieto) postupne naliepali rôzne pohanské prvky. Napr. nemecký názov Veľkej noci "Ostern" (a podobný anglický "Easter") má pôvod v mene bohyne pohanských Sasov - Ostara, Osterr či Eastre, ktorá bola zosobnením rána, jari a východu. Niektorí tvrdia (nie neoprávnene), že je tu dokonca súvis s babylonskou (chaldejskou) bohyňou Astartou, čo je jeden z titulov Belatis, "kráľovnej neba", známej aj pod menom "Ištar". Aj mnohé symboly a zvyky Veľkej noci majú pohanský pôvod: napríklad zajace a vajíčka boli povodne pohanskými symbolmi plodnosti, množenia; ale aj naša obľúbená oblievačka má pôvod v pohanských zvykoch (poverách).

Je to pre nás veľmi "citlivá otázka". Pre mnohých sú totiž sviatky (najmä vianočné a veľkonočné) nemysliteľné bez dodržiavania tradícií, zvykov - niekedy možno (aspoň zdanlivo) nepodstatných, inokedy očividne škodlivých vecí, ba i vyslovene rúhavých, hriešnych praktík. Pre niektorých je  Veľká noc (pokiaľ ide o pijatiku v spojení s oblievačkou) na tom azda zo všetkých kresťanských sviatkov najhoršie. Konečne, je všeobecne známe, že Veľkú noc (podobne ako Vianoce) slávi aj mnoho ateistov, pohanov - pre nich sú to tzv. "sviatky jari" (Vianoce sú zase "sviatkami rodiny", "mieru" alebo "lásky"), a niekedy podľa spôsobu ich "slávenia" (azda s výnimkou návštevy kostola) ťažko rozoznať kresťana od nekresťana.

Pozrime sa však , čo sa píše v Božom slove: "Šikovne rušíte Božie príkazy, aby ste si ponechali svoju tradíciu" (Mk 7:9); "Neťahajte cudzie jarmo s neveriacimi! Veď čo má spravodlivosť spoločné s neprávosťou a aké spoločenstvo má svetlo s tmou? A aký je súlad medzi Kristom a Beliámom, a aký má podiel veriaci s nevercom? Ako patrí k sebe chrám a modly?..." (2. Ko 6: 14-16); "Hlaďte, aby vás niekto nestrhol... mámením podľa ľudského podania (tradície), podľa živlov sveta, a nie podľa Krista" (Kol 2:8); "Nesmieš sa klaňať inému bohu, pretože Hospodin, ktorého meno je Žiarlivý, je naozaj žiarlivý Boh. " (2. M 34:14).

Výraz "žiarlivý" má dnes akýsi pejoratívny nádych. Dôvody sú zrejme tieto:
1. Medzi ľuďmi existuje aj neodôvodnená (dokonca chorobná) žiarlivosť, ktorá je nespravodlivá, často smiešna, niekedy i nebezpečná.
2. V dnešnej dobe, keď vernosť (a vlastne morálka vôbec) sa považuje za "prežitok", aj žiarlivosť sa javí ako niečo "zastarané", nepatriace do "dnešnej doby".
Oba uvedené dôvody sú však produktom ľudského uvažovania a konania, presnejšie ľudského zlyhania, a preto vo vzťahu Boh - človek absolútne neplatia:
1. Boh je vševediaci, a nikdy teda nemôže byt bezdôvodne žiarlivým.
2. Súčasťou viery je dôvera a vernosť.

Každá zmluva, a teda i Božia Zmluva, sa opiera o spoľahlivosť (vernosť) partnerov - bez tohto by bola prázdnymi slovami, teda vlastne ničím. Boh je stopercentne verný (dokázal to toľko ráz v minulosti i súčasnosti!) a podobný postoj vyžaduje aj od druhej ("zmluvnej") strany. "Žiarlivosť" v tomto zmysle vlastne nie je nič iného, ako trvanie na dodržiavaní pravidiel Zmluvy - záväzku, ktorý každý, kto sa k Bohu hlási, dobrovoľne prijal
Vážení priatelia, nezdá sa vám, že mnohé "tradície" (a to zďaleka nie iba tie veľkonočné), ktoré sa u nás zachovávajú, by sme mali zanechať? Ony totiž aj vtedy, keď sa na ich pôvodný význam pozabudlo, keď nám svojím charakterom nepripadajú rúhavo, sú nebezpečné.

Veď ak ľudia aj pozabudli na ich pôvodný význam, neznamená to, že na ne zabudol Boh. On sa iste nepoteší, ak budeme oslavovať Jeho - jediného pravého Boha - a Jeho Syna, oživovaním kultov pohanských bohov alebo praktizovaním rôznych magických úkonov. Veď mnohé dodnes udržiavané "tradície" sú, ako už bolo povedané, vlastne prežitkom starých pohanských rituálov (konaných kedysi na počesť rôznych pohanských božstiev), iné sú zasa prejavom povier, čarovania (teda vlastne mágie). Ale pred jedným i druhým nás Boh dôrazne vystríha (pozrite napríklad: 5. M 5:7; 18:10-12; Ma 3:5; Mi 5:11-14 atď.). No ešte aj inak sú tieto tradície (zvyky) škodlivé - tým, že odvádzajú pozornosť a záujem na "niečo iné" od toho, čo má byť v centre našej pozornosti, záujmu, čo má byť hlavným (vlastne jediným) predmetom nášho pripomínania si, uctievania a oslavovania.

Už akoby som počul výhrady niektorých: "Ale vzdanie sa tradícií, zvykov by predsa znamenalo ochudobnenie sviatkov - stali by sa menej zaujímavými, a tým aj menej obľúbenými." Nie, tým, ktorým ide o očistenie kresťanských sviatkov (a života kresťanov vôbec) od tradícií a praktík pohanského pôvodu, v žiadnom prípade nejde o ochudobnenie sviatkov (ani života kresťanov). Naopak, ide im o ich obohatenie, o zvrúcnenie prežívania sviatkov, ale najmä o posilnenie, resp. rozšírenie významu, vplyvu ich posolstva na náš život v záujme jeho kvality, perspektívy i krásy.

Ako?
1. Tak, že budeme plne vnímať čistú krásu a hodnotu Božích skutkov - Jeho darov, ktoré nám tieto sviatky pripomínajú, a prestaneme sa správať ako ľudia, ktorí radi "prikrášľujú" to, čo je samo o sebe krásne až zničia túto krásu.
2. Tak, že rozšírime tieto sviatky, presnejšie ich posolstvo z jedného, dvoch dní na celý rok, na celý náš život:
Áno, na obeť Božieho Syna (veľkopiatočnú udalosť) by sme nemali zabúdať nikdy, mali by sme si ju pripomínať trvalo. Iba tak budeme môcť pociťovať stálu, veľkú vďačnosť voči Bohu za Jeho spasiteľské dielo. A táto vďačnosť (jedine ona) nás dokáže motivovať žiť tak, aby sme Ho milovali, nezarmucovali Ho neposlušnosťou - skrátka, aby sme mysleli, hovorili a konali v zhode s Božou voľou.
Ani na vzkriesenie Ježiša Krista (veľkonočnú udalosť) nesmieme zabúdať, máme si ju pripomínať neustále. Veď táto udalosť je, ako už bolo povedané, najdôležitejším zdrojom našej nádeje, dôkazom oprávnenosti istoty nášho vzkriesenia a večného života.

Písmo hovorí: "...ktorý (Ježiš Kristus) bol vydaný pre naše hriechy a vstal Z mŕtvych pre naše ospravedlnenie" (Rímskym 4:25). A perspektíva radostnej budúcnosti ovplyvňuje, pravdaže, aj prítomnosť, náš vzťah k nej, naše postoje; je prameňom zvláštnej, trvalej radosti - takej, ktorú môžeme pociťovať aj v tých situáciách, keď nik iný nemá dôvod k radosti. Lebo radosť kresťana (nie "radovánky" ani neviazaná veselosť!) je vlastne hlboký a trvalý pocit spokojnosti a pokoj mysle (srdca), ktoré prameni a práve (predovšetkým) z nádeje vzkriesenia, z istoty krásnej budúcnosti.

A preto túto radosť (o ktorej sa tak často v Písme hovorí) môže pociťovať nielen ten, kto žije "v pohode", kto je veselý, ale aj človek trpiaci, ubíjaný okolnosťami, smutný, plačúci. Takáto zvláštna radosť - i uprostred smútku, v plači - to je niečo, čo ľudia, nežijúci trvalo pod vplyvom odkazu Veľkej noci, nepoznajú - to je tá "Veľká noc rozšírená na celý život kresťana".