Zisk, ktorý je stratou

23.03.2013 21:40

Luk 12,13-21 Kristus učil, a ako obvykle sa okolo neho a jeho učeníkov zhromaždilo mnoho ľudí. Hovoril práve o tom, čo čaká jeho nasledovníkov v blízkej budúcnosti, keď budú hlásať pravdy, ktoré im zveril. Dostanú sa pre ne do sporu s vládcami tohto sveta a pre Krista sa budú zodpovedať pred súdmi, úradmi i kráľmi. Spasiteľ im sľúbil, že dostanú od neho potrebnú múdrosť, a tej nebude môcť nikto odolať. Ježišove slová zapôsobili na zástup a medzi protivníkmi vyvolali zmätok. Prejavila sa moc Ducha, ktorého Spasiteľ prisľúbil svojim nasledovníkom. Mnohí spomedzi prítomných chceli získať Božiu milosť len pre svoje sebecké zámery. Uznávali, že Kristus má pri svojom jasnom výklade pravdy obdivuhodnú moc. Počuli jeho sľub, že svojich nasledovníkov obdarí múdrosťou, aby sa vedeli obhájiť pred vládcami a mocnými odporcami. Neudelil by aj im svoju moc, aby ju mohli využiť na získanie pozemských výhod?

Ktosi zo zástupu ho požiadal: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo“ (Luk 12,13). Boh oznámil prostredníctvom Mojžiša pokyny, ako sa má dedičstvo rozdeliť. Najstarší syn mal právo na dvojnásobný diel otcovho majetku (5 Moj 21,17), a každý z mladších bratov mal dostať po jednom diely. Opytujúci sa nazdával, že brat ho pri delení dedičstva oklamal. Márna bola jeho snaha právne uplatniť svoj nárok. Myslel si, že určite dostane svoj diel, keď do sporu zasiahne Ježiš. Počul Kristove výzvy a výstrahy určené zákonníkom a farizejom. Keby teda Spasiteľ rozkázal jeho bratovi, ten by sa neodvážil odoprieť postihnutému jeho diel. Žiadateľ prejavil svoje sebecké zmýšľanie práve vtedy, keď Kristus vyslovil vážne napomenutia. Myslel len na to, čo by Pán mohol urobiť pre jeho pozemské záujmy a duchovné pravdy neovplyvnili jeho myseľ ani srdce. Okrem dedičského podielu ho nič iné nezaujímalo.

Pán Ježiš, Kráľ slávy, bol bohatý, kvôli nám však schudobnel a teraz tomuto poslucháčovi odkrýval poklady Božej lásky. Duch Svätý ho viedol k tomu, aby sa stal vlastníkom dedičstva „nepominuteľného, nepoškvrneného a nevädnúceho“ (1 Pet 1,4). Videl dôkazy Kristovej moci. Naskytla sa mu jedinečná príležitosť osloviť veľkého Učiteľa a predniesť mu svoje najvrúcnejšie želanie. Pretože sa zaujímal len o časné veci, nechápal, že môže získať korunu večného života. Aj on oceňoval Boží dar iba ako prostriedok na dosiahnutie pozemského zisku tak ako čarodejník Šimon. Spasiteľovo poslanie na zemi sa rýchlo chýlilo ku koncu. Na zavŕšenie diela, ktoré prišiel na zem vykonať – založiť svoje kráľovstvo milosti – zostávalo už len niekoľko mesiacov. Ľudská ziskuchtivosť ho chcela odvrátiť od jeho poslania a zatiahnuť ho do sporu o kus poľa. Pán Ježiš sa však nedal odviesť od svojho zámeru. Odpovedal: „Človeče, kto ma ustanovil na to, aby som vynášal rozsudky alebo delil?“ (Luk 12,14) Ježiš mohol povedať žiadateľovi priamo, kto z oboch bratov toho druhého poškodil. Vedel, kto má v danom prípade pravdu. Chamtivosť zviedla oboch do sporu. Kristus vlastne povedal: Nie je mojím poslaním urovnávať spory tohto druhu.

Spasiteľ prišiel hlásať evanjelium a ľudí viesť k poznaniu večných hodnôt. Kristova odpoveď je v tomto prípade poučná pre všetkých, ktorí pracujú v jeho mene. Keď posielal do sveta dvanástich učeníkov, povedal: „Choďte a zvestujte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo. Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, démonov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mat 10,7.8). Učeníci nemali urovnávať časné záležitosti, ale viesť ľudí k zmiereniu s Bohom. Len takto mohli ľudstvu priniesť požehnanie. Jediným liekom proti hriechu a utrpeniu na svete je totiž Kristus a nič okrem evanjelia o Božej milosti nemôže odstrániť zo sveta zlo, ktoré je kliatbou ľudskej spoločnosti. Nespravodlivosť bohatých voči chudobným, ako aj nenávisť chudobných voči bohatým majú svoj pôvod v sebectve, ktoré môže odstrániť Kristova vláda. Len Kristus môže zmeniť sebecké, hriešne srdce na srdce plné lásky. Kristovi služobníci majú hlásať evanjelium v moci Ducha Svätého a pracovať pre blaho ľudí, ako to robil Spasiteľ. Povedie to k takému požehnaniu a povzneseniu ľudstva, aké nedosiahne nijaká ľudská moc.

Náš Pán sa dotkol uvedeného problému, a tým aj všetkých podobných sporov, keď povedal: „Dajte pozor a vyvarujte sa akejkoľvek chamtivosti po nadbytku. Lebo život človeka nezávisí od jeho majetku a hojnosti“ (Luk 12,15). „Potom im povedal toto podobenstvo: Istému boháčovi prinieslo pole hojnú úrodu. Rozmýšľal a hovoril si: Čo urobím? Veď nemám kam pozvážať úrodu. Potom si povedal: Urobím toto: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie. Tam potom uložím všetko obilie i svoj majetok a poviem si: Duša, máš veľa majetku na mnoho rokov. Odpočívaj, jedz, pi a veseľ sa! Ale Boh mu povedal: Blázon! Ešte tejto noci požiadajú o tvoj život a komu ostane to, čo si nahonobil? Tak bude s každým, kto zhŕňa poklady pre seba a nie je bohatý v Bohu“ (Luk 12,16-21). Kristus týmto podobenstvom ukázal nerozvážnosť tých, ktorým sa pozemský svet stal všetkým. Boháč mal celý svoj majetok od Boha. Veď Boh sa postaral, aby na jeho polia svietilo slnko, pretože lúče dopadajú na spravodlivých i nespravodlivých.

Dážď prichádza z neba na zlých i dobrých. Z Božej moci sa rozzelenali polia a priniesli hojnú úrodu. Boháč nevedel, čo si má počať s toľkým výnosom. Stodoly mal preplnené a zvyšok nebolo kam uložiť. Na Boha, od ktorého to dostal, ani nepomyslel. Neuvedomoval si, že správcom majetku ho urobil Boh, aby pomáhal chudobným. Mal jedinečnú príležitosť rozvážne hospodáriť s Božími darmi, on však myslel iba na vlastný prospech. Boháč vedel, ako žijú chudobní, siroty, vdovy a ľudia vysilení trápením. Svojím majetkom mohol zmierniť biedu na mnohých miestach. Ľahko sa mohol zbaviť časti svojho nadbytku a pritom uľahčiť bremeno utrpenia mnohých rodín. Mohol nasýtiť hladných, zaodiať nahých a potešiť nejedno srdce. Mohlo sa tým splniť mnoho prosieb o chlieb a šatstvo, čím mohol byť Boh oslávený a zvelebený. Pán počul prosby trpiacich a vo svojej dobrote sa postaral o chudobných. (Pozri Ž 68,11.) Pre uspokojenie potrieb mnohých ľudí urobil dostatočné opatrenie v požehnaní, ktorým obdaril tohto boháča.

On však uzavrel svoje srdce a zapchal si uši pred krikom chudobných. Svojim sluhom povedal: „Urobím toto: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie. Tam potom uložím všetko obilie i svoj majetok a poviem si: Duša, máš veľa majetku na mnoho rokov. Odpočívaj, jedz, pi a veseľ sa.“ Ciele tohto muža neboli o nič vyššie, než aké majú zvieratá. Žil, akoby Boha, neba a večného života vôbec nebolo, akoby všetko, čo mal, patrilo len jemu, akoby Bohu ani ľuďom nič nedlhoval. Takého človeka mal na mysli žalmista, keď napísal: „Blázon si v srdci hovorí: Boha niet!“ (Ž 14,1) Boháč žil a plánoval sebecky. Svoju budúcnosť videl dobre zabezpečenú, a preto myslel iba na to, ako si ochrániť a užívať svoj majetok. Pokladal sa za úspešnejšieho gazdu, než boli ostatní a pripisoval to svojmu rozvážnemu hospodáreniu. Spoluobčania si ho vážili ako múdreho človeka s bystrým úsudkom. „Chvália ťa, že si si dobre počínal“ (Ž 49,19). „Múdrosť tohto sveta je pred Bohom bláznovstvom“ (1 Kor 3,19).

Boháč sa tešil z výhľadu blahobytnej budúcnosti. „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú o tvoj život.“ Tu nepomôžu peniaze. Za bohatstvo si nemohol predĺžiť život. V jedinom okamihu stratilo preňho cenu všetko, čo dlhý čas hromadil. „Komu ostane to, čo si nahonobil?“ Prišiel o rozľahlé polia i preplnené sýpky. Človek sa „vzrušuje pre zbytočnosti, hromadí, hoci nevie, kto to poberie“ (Ž 39,7). Jediné, čo boháč teraz potreboval, si nestihol zabezpečiť. Svojím sebecky zameraným životom odmietol Božiu lásku. Tá sa mohla prejaviť milosrdenstvom voči iným ľuďom. Pohrdol životom, pretože Boh je láska a láska je život. Tento muž pred duchovnými hodnotami uprednostňoval pozemské veci a s nimi musel aj zahynúť. „Človek v blahobyte to nechápe, je ako zviera, ktoré hynie“ (Ž 49,21). „Tak bude s každým, kto zhŕňa poklady pre seba a nie je bohatý v Bohu“ (Luk 12,21). Táto pravda má trvalú platnosť.

Môžeš si robiť plány, ako uspokojíš svoje sebecké túžby, môžeš zhromažďovať bohatstvo, stavať domy veľké a vysoké ako stavitelia dávneho Babylona, no nemôžeš postaviť taký vysoký múr ani takú pevnú bránu, aby mohli zadržať posla súdu. Kráľ Bélšaccar usporiadal vo svojom paláci slávnostnú hostinu a so svojimi kniežatami pil víno a oslavoval „zlatých, strieborných, bronzových, železných, drevených a kamenných bohov“. Ruka Neviditeľného však písala na stenu slová rozsudku a v bránach paláca už bolo počuť pochod nepriateľských vojsk. „Tej istej noci bol chaldejský kráľ Bélšaccar zabitý“ a na trón zasadol cudzí panovník (Dan 5,23.30). Žiť len pre seba, znamená zahynúť. Chamtivosť a túžba po vlastnom prospechu oddeľujú človeka od zdroja života. Satan v ňom podnecuje chuť niečo získať a vlastniť. Naproti tomu Ježiš v nás prebúdza túžbu rozdávať a obetovať sa v záujme iných. „To je svedectvo, že nám Boh dal večný život a tento život je v jeho Synovi. Kto má Syna, má život; kto nemá Božieho Syna, nemá život“ (1 Ján 5,11.12). Preto Ježiš povedal: „Dajte pozor a vyvarujte sa akejkoľvek chamtivosti po nadbytku, lebo život človeka nezávisí od jeho majetku a hojnosti“ (Luk 12,15).