Zmenený život

15.04.2013 11:55

 "Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli rozpoznať, čo je vôľa Božia, totiž, čo je dobré, milé a dokonalé." (Rim 12:1,2)

Pán Ježiš nás poveril, aby sme boli Jeho svedkami a aby sme hlásali evanjelium, učili a vyučovali všetko to čo On nám prikázal. Našim naj­vážnejším svedectvom je náš každodenný život, ktorý má byť pre naše okolie otvorenou knihou a má byť plný vzájomnej lásky a úcty. Keď ľudia z nášho okolia hodnotia náš život, treba aby spozorovali, že sa postupne meníme, že duchovne aj spôsobom života rastieme. Treba, aby zbadali, že v našom živote došlo k náhlej zmene pri znovuzrodení a potom k postupným malým zmenám spôsobu života, takže náš ži­vot je stále krajší. Náhla zmena spôsobu života je niečo, čo nás naplňuje radosťou a je veľmi účinným pozvaním pre ľudí z okolitého sveta. Zobúdza to v nich zvedavosť na jednej strane a na druhej strane im to ukazuje, že zásadná zmena života je možná ak vezmeme život z ruky Pána Ježiša Krista. Toto je veľmi i účinné pozvanie pre ľudí tohto sveta. Pomalé zmeny charakteru sa dajú vidieť skôr ľuďom, ktorí sú s nami v trvalom kontakte a pozorujú náš všedný život, sú svedectvom najmä pre naše deti.

Potom sme si uvedomili, že vďačne a radi hovoríme svedectvo o tej náhlej zmene, ktorá sa udiala pri našom znovuzrodení, ale málo rozprávame o našich stretnutiach s Duchom svätým, ktoré značia, alebo sú míľnikmi na našej pokračujúcej ceste duchovného rastu. Mnohokrát ani nezbadáme Božiu ruku v našom živote, preto lebo sme si nezvykli hľadať ju tam a vidieť ju ako sa nás dotýka. My sme zvyknutí učiť sa. Je to zvyk zo školy. Vynaložíme úsilie, prinútime sa k tomu, aby sme sa učili a vedeli. Toto je však ovocie našej práce.Nevieme sa však otvoriť práci Ducha svätého, ktorý je v nás od dňa nášho znovuzrodenia a nechať Ho meniť našu povahu, náš charakter, náš spô­sob života tak, aby sme sa podobali stále viac charakteru Pána Ježiša Krista. To už nie je výsledok našej práce. Aby sme sa otvorili a Duch svätý nás premieňal. Toto je totiž jediný spôsob ako uviesť v činnosť to, čo nám Otec sľúbil cez Novú zmluvu. Toto znamená odstránenie du­chovne nefunkčného srdca a vloženie duchovne funkčného srdca, ktorého súčasťou je aj Duch svätý, ktorý má tú schopnosť meniť nás ak Mu to dovolíme.

Ak mu to dovolíme, naše vydanie sa Pánovi Ježišovi je dobrovoľné. Božie kráľovstvo je otvorené pre tých, ktorí tam chcú vojsť, je len pre dobrovoľníkov, pre tých, ktorí sa vzdajú svojej neviazanosti na Božích zákonoch a prijímajú, alebo by mali pri­jímať vedenie Duchom svätým. Zároveň sa zaväzujeme, vedome, alebo nevedome poslúchať Ducha svätého. Konať to, čo On nám priká­že, čo nám povie, alebo nám ukáže a robí to dôsledne a v tomto zápase veľmi potrebujeme vytrvalú bdelosť. Musíme si totiž uvedomiť, že žijeme pod tlakom prostredia v ktorom sa nachádzame, ktoré nás obklopuje. Sú to spôsob života, ciele, metódy, ktoré tento svet používa na dosahovanie svojich cieľov a toho po čom túži dosiahnuť a to všetko je z dielne Božieho nepriateľa.

Cieľom tohto tlaku je strhnúť nás do spôsobu konania, myslenia prostredia a zväzovať nás s ním. Cieľom je chytiť nás na konanie vecí, ktoré nie sú Božím programom. Je zrej­mé, že sa nemôžeme od všetkého dištancovať, to sa nedá, ale môžeme však odmietnuť konanie, ktoré sa protiví vôli Božej, o ktorom jasne vieme, že sa protiví vôli Božej. Môžeme odmietnuť programy, ktoré vedú k strhnutiu pozornosti a úsilia nesprávnym smerom. Môžeme sa strániť činnosti, ktoré nemajú zmysluplný ciel'. To rozhodne môžeme. Uvedomujeme si aj to, že denne robíme desiatky a desiat­ky rozhodnutí malých aj väčších. Zvyčajne si dávame veľký pozor keď robíme rozhodnutia, o ktorých si myslíme, že sú to vážne a veľké roz­hodnutia. Obyčajne si na ne dávame pozor, aby tieto boli v intenciách správneho duchovného nesmerovania, ale náš život vo veľkej miere formujú drobné rozhodnutia, práve tie zdanlivo nedôležité rozhodnutia a navyknuté postupy a postoje. Tieto vo vysokej miere určujú kvalitu nášho domova. Drobnosti všedného života majú niekedy rozhodujúci vplyv na voľbu ciest našich detí, ale aj na nasmerovanie našich živo­tov. Z toho dôvodu musíme dávať stále pozor na kvalitu nášho vzťahu k Pánovi Ježišovi. Musíme sa kontrolovať, musíme kontrolovať našu lásku k Nemu, našu lásku k Biblii, našu vernosť k modlitbám a našu otvorenosť v rozhovoroch s Pánom Ježišom. Dobrovoľne sme prijali zodpovednosť a musíme preukazovať vernosť v týchto vlastnostiach.

V 1. verši je napísané: "Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu prijemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu." Vo všeobecnej forme slovo "obeť" znamená, že sa niečoho vzdávame, alebo zriekame k vôli tomu, aby to čoho sme sa zriekli prinieslo úžitok, slávu, alebo česť. Alebo uspokojenie pre niekoho iného. To zrieknutie sa vôbec nemusí byť dobrovoľné. Ako napríklad: obeť Bohu, obeť deťom, obeť pre spoločný úžitok. Môže to byt' aj nedobrovoľné zrieknutie sa pod tlakom života, násilia, poslúchnutia rozkazu . Tá obeť môže mať rôzne formy. Podobne aj úžitok, sláva, česť a uspokojenia nemusia byť iba pozitívne, môžu byť aj negatívne. Môžu byt' uspokojovaním z prenasledovania, ubližovania, alebo ponižovaním človeka. Kľúčovým prvkom je však skutočnosť, že sa niečoho dobrovoľne, alebo nedobrovoľne vzdávame a to je obeť. To vzdanie sa niečoho to je obeť.

V prečítanom texte nás apoštol Pavol ponúka, aby sme dali svoje životy ako obeť Bohu. Vyzýva nás, aby sme sa zriekli vlastného programu v živote a podriadili ho Božej vôli, aby sme prijali Boží program za svoj vlastný, aby sme toto zrealizovali v našich životoch. Zvážme, že my milujeme naše deti a vnúčatá a naopak detí milujú svojich rodičov a starých rodičov. Radi a vďačne urobíme pre deti,vnúčatá, rodičov a starých rodičov všeličo, čo by sme nikomu druhému neurobili. Na viac, ani nečakáme, že nám za to bu­dú akosi vďační, alebo že sa nám za to akosi odmenia, alebo že budeme mať u nich privilégia. Nečakáme na to, ale milujeme tak aj nášho nebeského Otca, ako naše deti, aj pána Ježiša Krista a aj Ducha svätého? Urobíme im vďačne to, čo by sme druhým neurobili? Robíme to bez očakávania nejakej odmeny, alebo čohokoľvek pozitívneho pre nás? Tak ako to robíme pre naše deti, tak aby oni malo z toho radosť? Keď konáme pre nášho Otca nebeského robíme to preto, aby On mal z toho radosť?

Toto je jeden z poznávacích znakov nášho duchovné­ho rastu, keď nás začne tešiť to, že môžeme spraviť pre nášho nebeského Otca niečo z čoho On bude mať radosť. Keď vieme, že On z to­ho má radosť. Mali by sme si uvedomiť, že sme prijali program nášho duchovného rastu spolu s naším znovuzrodením. Začína to stupňom ­darom svätosti prijatom pri obrátení. To je tá náhla zmena spôsobu života, ktorá nás tak veľmi teší a o ktorej tak radi vydávame osobné sve­dectvo. Sú to radostné dni, krásne dni, ale trvajú len krátko. Netrvajú veľmi dlho, po nich nasleduje to k čomu nás vyzýva a pozýva náš text. "Nepripodobňujte sa tomuto svetu". Pripodobňovanie sa tomuto svetu znamená prijímanie spôsobu života a cieľov života, ktoré sú typické pre naše prostredie v ktorom žijeme teraz bez toho, aby sme si uvedomili, že poriadok tohto sveta je poriadok satanov.

Ďalej nás Pavol žiada aby sme sa "obnovili premenou svojej mysle" to je ten dlhodobí proces duchovného rastu, ktorý spočíva v zmene našich postojov vedomých aj nevedomých, tak aby v našom konaní a postojoch boli stále zreteľnejšie vidieť: láska, radosť, pokoj, dobrota, láskavosť, vernosť, zhovievavosť, miernosť, sebaovládanie, spravodlivosť, pravdivosť, čo Pavol nazýva ovocím Ducha svätého. Tento verš podľa Rimanom 12:2 je veľmi zrozumiteľne preložený do španielčiny. Nežite podľa poriadkov tohto sveta, naopak premieňajte spôsob svojho myslenia a aby bol zmenený celý váš život. Premieňajte spôsob vášho myslenia tak, aby bol zmenený celý váš život. Oba tieto preklady nás upozorňujú, že proces premeny nášho myslenia má byť trvalý. To nie je ako jednorazová udalosť. To je opakovanie tej istej udalosti znova a znova a znova.

Otvorenosť pre zmenu nášho myslenia je našou celoživotnou úlohou. Neviem, či si to každý dosť do­bre uvedomuje, ale toto je našou celoživotnou úlohou. Otvorenosť pre prijímanie nových prístupov, nových vecí, nových krokov viery, zjavo­vania a dobrovoľné poslúchania Pána Ježiša Krista. Tak, aby bol náš život menený na obraz Pána Ježiša. No to isto nie je nič bezbolestné­ho, ale stojí to zato. Ak sa však tohto procesu premeny nezúčastňujeme, vedome nezúčastňujeme tak, to potom je zotrvávanie v neposluš­nosti a to môže mať za následok stratu schopnosti rozumieť Božiemu slovu. Aj ho počujeme, aj nevieme čo nám to vraví, pre náš praktický každodenný život. Prakticky sa tak nemeníme. Program duchovného rastu zahrňuje aj otvorenosť pre prijímanie, alebo prijatie darov Ducha svätého. My v našich spoločenstvách nekladieme na to veľký dôraz. Nevyučujeme bratov a sestry ako správne spravovať dary Ducha svätého ak ich dostaneme. Nevedieme naše spoločenstvá k túžbe po potrebných darov Ducha svätého pre život a budovanie cirkvi. To sa v na­šich spoločenstvách deje tak, iba veľmi zriedka. Mali by sme mať túžbu dostať nejaký dar Ducha svätého na osobné rozvíjanie svojho duchovného života a mali by sme to niekedy vyznať v modlitbe pred Pánom.

Aké sú znaky toho, že duchovne rastieme? No predovšetkým narastá intimita nášho vzťahu s Pánom Ježišom. Osobný kontakt nášho vzťahu rastie s Pánom Ježišom, máme nášmu Pánovi čo povedať, máme sa Ho čo opýtať, chceme od Neho niektoré veci vedieť. Chceme vedieť či bol spokojný s našim konaním, alebo nebol spokojný s našim konaní. Aj mlčanie patrí do komunikácie do rozhovoru s Pá­nom Ježišom. Mlčanie a počúvanie, ďalej je to rastúce porozumenie Písma svätého. Naraz zbadáme, že Biblia rozpráva otvorenou rečou do dnešných dní. To čo sa nám zdalo, že je tritisíc, alebo dvetisíc rokov staré, že to rozpráva tak jasne do dnešných dní, že sa to nás veľmi do­týka a že je to veľmi aktuálne. Hovorí nám do súkromia, hovorí do zborového života, hovorí aj do verejných záležitostí. Upozorňuje nás na niektoré postoje a na niektoré udalosti, ktoré sa dejú napríklad na úrovni národa, alebo na úrovni národov. Aj toto je porozumenie Písma, alebo narastá miera zapojenia do života v zbore a do života medzi zbormi. Tam kde sme nevedeli čoho by sme sa chytili, tam kde sme ne­vedeli ako by sme mohli prispieť naraz sa nám otvoria dve, tri, štyri príležitosti a začneme nielen samy sa zúčastňovať na aktuálnom živote viery, ale začneme hľadať druhých ľudí, ktorým by sme mohli ukázať možnosti zapojenia sa. Ďalej mení sa aj vzťah bratov a sestier k nám to zbadáte, naraz vidia, že sme Boží, aj keď nám to tak nepovedali, alebo nám to tak nepovedia. To je svedectvo života. To je spôsob, ktorým sa my prejavujeme a oni ho hodnotia ako život Božieho človeka, ktorý aj im má čo povedať.

Ďalej sa mení náš spôsob konania a myslenia, naraz zbadáme, že sme zhovievaví, že sme dobrotiví, že nezávidíme, že sa nevychvaľujeme, že sa nechováme neslušne, že nehľadáme svoj vlastný úžitok, že sa nerozhorčujeme, nemyslíme na zlé, neradujeme sa v neprávosti, ale sa radujem pravde a to všetko znášame, všetko veríme, všetkého sa nadejeme a všetko nesieme trpezlivo. Tak je to napísaní v 1. liste Korintským v 13. kapitole vo veršoch 4-7. To je zmena, zmena nášho myslenia a konania. Prekvapuje to i nás samotných, nevieme kde sa to v nás berie, ale ďakujeme Pánovi za to, že sa to v nás objavuje a že sa to objavuje v stále väčšej miere. Ešte aj naša povaha sa nám mení. Stávame sa pokojnejšími a vytrvalejšími v do­brých veciach. Stávame sa nositeľmi dobrej nádeje, nádeje ktorá má mnohokrát ďaleko, veľmi ďaleko k splneniu. Toto sú niektoré ukazova­tele duchovného rastu tak, ktoré môžeme pozorovať na sebe aj na iných sestrách a bratoch v Kristovi . Toto bolo sprievodným javom duchovného rastu a sa to takto sa to prejavuje. Keď  ideme a potkneme sa a padneme, tak  sa zodvihnime, odprosme a pokračujme ďalej Božou cestou. Keď sa potkneš a padneš vstaň urob pokánie a vykroč ďalej, kto vstane a urobí tieto dva kroky, urobí pokánie a vykročí ďalej vstane, neprehral, kto nevstane a neurobil pokánie ten prehral.

..A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ... "To je veľmi vzdialené otvorenosti a sply­nutiu s týmto svetom. To je reálne Božie ponúkanie k tomu, aby sme vytvorili kresťanskú - odborne sa to nazýva: "subkuffúru': súčasť celko­vej kultúry, ktorá je ale definovaná cez kresťanstvo. Pán nám hovorí: "nebudete ako tento svet" a nebudete, a nebudete, ani sa mu nebu­dete podobať! Pokiaľ l' Pán Ježiš bol tu na zemi musel jesť, musel piť, musel spať, musel sa odievať. Stretával sa s Ľuďmi, hovorieval s nimi a dodržiaval veľkú väčšinu zvykov Izraela, aj keď sa nim necítil byť nejako zvlášť viazaný, dodržiaval to, všetko robil ako oni, akoby bol jedným z nich a predsa nebol. Predsa nebol ako oni. Táto odlišnosť pána Ježiša Krista uprostred zástupov tohto sveta tú by sme mali mať aj my. Treba jesť, treba piť, treba sa obliekať, treba sa starať o deti, treba byť blízko tým, ktorí sú okolo nás, to všetko je v poriadku. Napriek tomu v tom všetkom je niekde zakotvené niečo čo nás oddeľuje od tohto sveta, čo nás robí inými ako je tento svet. Sú to veci, ktoré sú pre nás úžitkom v napredovaní na ceste Pánovej.

Bdejme neustále  v tom ako poslúchneme Ducha svätého! Pretože tlak prostredia v ktorom žijeme je veľmi silný a zväzuje nás a jeho cieľom je chytiť nás na ko­nanie vecí, ktoré nie sú Božím programom. Musíme preto byt' vytrvalo bdelí. Denne robíme množstvo rozhodnutí a tie drobné rozho­dnutia vo vysokej miere rozhodujú o kvalite nášho domova. Možno si to neuvedomujeme, ale je to tak! Oni potom často krát určujú, ktorou cestou vykročia naše deti. Či cestou Božou, alebo sa odvrátia od Pána. Ďalej, milujeme nášho nebeského Otca tak, že dobrovoľne prijme­me Jeho program za náš a vďačne poslúchame Jeho vôľu, len aby sme Ho potešili. Toto je veľmi vážny princíp, že prijmeme Jeho program za svoj a poslúchame Jeho vôľu kvôli tomu, aby sme Ho potešili, nieže sa Ho bojíme. Nie preto, že sa Ho bojíme, ale kvôli tomu, aby sme Ho potešili a aj my máme radosť z toho, že sme Ho potešili. Treba, aby náš život bol menení na obraz života Pána Ježiša Krista. Sú určité znaky duchovného rastu v našom živote: ako rast intenzity nášho modlitebného života. Ako rast porozumenia Písma, zapo­jenie sa do práce v cirkvi, ďalej zmena spôsobu myslenia a konania. To sú také všeobecné znaky, ktoré sprevádzajú náš duchovný rast. Tým posledným bolo upozornenie, aby sme sa nepripodňovali tomuto svetu, nesmieme byt' ako tento svet. Inakosťou Pána Je­žiša Krista musíme byt' iní, ako zástup okolo nás. Nie jedením, nie obliekaním, nie pitím, to všetko sú nie až také zaujímavé veci, náš vnú­torný stav je to čo nás oddeľuje od tohto sveta. Zároveň je to prejav v našom spôsobe života. Nech nám pomáha Pán Ježiš Kristus kráčať touto cestou. Amen.