Ako ma vidí Boh?
„Vypočuj ma, prosím, budem hovoriť, budem sa ťa pýtať a ty pouč mňa. Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo. Tak korím sa už, budem robiť pokánie a (posypem sa) prachom, taktiež popolom.“ (Jób 42,4-6)
Poznať a priznať si, že vo mne nie je nič dobré, ale naopak, že v podstate som zlý, je jedna z najťažších lekcií, ktorú sa má človek naučiť. Dokonca aj keď sme uverili v Pána Ježiša, je ťažké vidieť svoje „ja“ takto. Možno sme niektoré svoje slabiny odhalili a došli sme spolu s Jóbom k záveru: „Ajhľa som primalý.“ Kým sa však dívame na seba vlastnými očami, nezdá sa nám, že je to až také zlé. Dokonca si môžeme myslieť, že ak budeme na sebe tvrdo pracovať, môžeme sa polepšiť.
Aby som videl, že som hriešnej podstaty a od prirodzenia nie je vo mne nič dobré, musím ísť ku golgotskému krížu. Tam sa zjavila v Ježišovi Kristovi dokonalá Božia dobrota. Tu žiari milosť, láska a dobrota v celej svojej veľkosti. A ako na ňu reagovala ľudská prirodzenosť? Ľudia kategoricky odmietli Toho, v ktorom sa zjavila dobrota. Zavrhli Ho, pľuvali Mu do tváre, zosmiešnili Ho tŕňovou korunou, pribili Ho na kríž a vyvrhli Ho spomedzi seba.
Všetci sme boli zastúpení pod krížom. Nábožní i bezbožní, vzdelaní i nevedomí, vznešení i obyčajní, bohatí i chudobní. Všetci tam boli, všetci zavrhli Krista. Áno, vidím tam aj seba, svoju skazenú prirodzenosť.
Pane, vo svetle kríža odhaľ moje vnútro, aby som dokázal uznať, že bez Pána Ježiša som beznádejne stratený. Amen