Bol stratený a našiel sa

19.03.2013 17:28

Luk 15,11-32 Podobenstvá o stratenej ovci, stratenom peniazi a márnotratnom synovi hovoria o láske, ktorú Boh prejavuje všetkým, čo sa mu odcudzili. Aj keď ho opustili, on ich nenecháva v ich trápení. Preukazuje svoj súcit a úprimnú lásku všetkým, čo sú vystavení pokušeniam zákerného zvodcu. Podobenstvo o márnotratnom synovi názorne ukazuje Božie zaobchádzanie s ľuďmi, ktorí už okúsili Otcovu lásku, no napriek tomu dovolili nepriateľovi, aby ich ovládol a vnútil im svoju vôľu. „Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: Otče, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí. A otec im majetok rozdelil. Po nemnohých dňoch si mladší syn všetko zobral a odišiel do ďalekej krajiny“ (Luk 15,11-13). Mladšiemu synovi sa sprotivili životné zásady v otcovom dome. Nazdával sa, že obmedzujú jeho slobodu. Nepochopil otcovu lásku a starostlivosť, a preto sa rozhodol, že bude žiť, ako sám bude chcieť.

Tento syn nielenže necítil voči otcovi nijakú povinnosť a nebol mu vďačný, ale aj bezočivo žiadal od neho časť majetku. Dedičstvo, ktoré mal dostať až po otcovej smrti, chcel mať hneď. Myslel iba na svetské pôžitky v prítomnosti, o budúcnosť sa nestaral. Keď dostal svoj podiel, odišiel z domova „do ďalekej krajiny“. Nazdával sa, že je slobodný a má dosť peňazí, aby mohol uskutočniť svoj sen o šťastí. Nikto mu už nebude rozkazovať: Nerob to, uškodíš si, alebo: Rob toto, to je správne. Pod vplyvom zlých spoločníkov upadal stále hlbšie do bahna nerestí, takže „svoj majetok hýrivým životom premárnil“. V Písme čítame o ľuďoch, ktorí „tvrdili, že sú múdri, a stali sa bláznami“ (Rim 1,22). Príkladom toho je aj príbeh mladého muža z podobenstva. Prostriedky, ktoré si bezohľadne vyžiadal od otca, utratil s neviestkami. Premárnil aj poklad svojej mladej mužnej sily. Najvzácnejšie roky svojho života, duševné schopnosti, ušľachtilé predsavzatia a duchovné ciele – to všetko spálil oheň nespútaných vášní a roztopašných záľub. Keď v krajine nastal hlad a mládenec sa ocitol v núdzi, rozhodol sa slúžiť istému boháčovi, ktorý ho poslal pásť svine.

Pre Žida to bolo najpodradnejšie a najpotupnejšie zamestnanie. Ešte nedávno sa mladík chvastal svojou slobodou, a zrazu poznal, že upadol do najhoršieho otroctva, lebo uviazol „v povrazoch svojich hriechov“ (Prísl 5,22). Lesk falošného zlata, ktoré ho omámilo, sa rozplynul a zostala mu len ťarcha vlastných pút. Posadil sa na zem medzi ošípané, svojich jediných spoločníkov. Rád by sa nasýtil aspoň šupinami, ktoré dostávali tieto zvieratá. Z veselých spoločníkov, ktorí mu lichotili, kým sa mohli zabávať na jeho útraty, nezostal ani jediný. Kam sa podela bujarosť predošlých dní? Skôr si otupoval svedomie a chlácholil myseľ predstavou, že je šťastný. Teraz bola z neho úbohá ľudská troska – vyhladnutý človek bez prostriedkov, pokorený, mravne zúbožený s podlomenou vôľou a bez ušľachtilých pohnútok. Taký je obraz hriešnika. Kto je zotročený sebeckou túžbou po hriešnych pôžitkoch, najviac zo všetkého si praje únik z Božej blízkosti napriek tomu, že Boh ho zahŕňa hojnými prejavmi svojej lásky. Jeho nevďačný syn si myslí, že mu právom patria všetky Božie dary. Pokladá ich za samozrejmosť a neodpláca sa za ne patričnou láskou.

Ako opustil Boha Kain a šiel si hľadať domov, ako márnotratný syn odišiel do „ďalekej krajiny“, podobne hľadajú hriešnici svoje šťastie v zabudnutí na Boha (Rim 1,28). Nech sa to javí akokoľvek, každý sebecky strávený život je premárnený. Kto chce žiť bez Boha, stráca podstatu, z ktorej žije, ochromuje svoje duchovné i duševné schopnosti a pripravuje si večnú záhubu. Človek, ktorý opúšťa Boha a vidí len seba, stáva sa otrokom mamony. Myseľ, ktorú dal ľuďom Boh na spoločenstvo s anjelmi, sa zvrháva a človek nakoniec otročí hmote a prízemným záujmom. K takému koncu vedie sebectvo. Voľbou takéhoto spôsobu života vydávaš svoje prostriedky za niečo, čo nie je chlieb a chceš to, čo ťa nenasýti. Raz si určite uvedomíš svoj omyl. Osamotený „v cudzine“ pocítiš úbohosť a zúfalo zvoláš: „Ja úbohý človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“ (Rim 7,24) Tieto apoštolove slová, ako aj výrok proroka vystihujú všeobecne platnú pravdu: „Prekliaty je muž, ktorý dúfa v človeka a telo robí svojou oporou, ale jeho srdce sa odvracia od Hospodina. Bude sťa borievka na púšti, a neuzrie dobro, ktoré príde; bývať bude na spáleniskách púšte, v krajine soľnatej a neobývanej“ (Jer 17,5.6).

Boh „dáva vychádzať slnku nad zlými aj dobrými a zosiela dážď na spravodlivých aj nespravodlivých“ (Mat 5,45). Ľudia však môžu jeho požehnania zavrhnúť. Podobne ho môžeme opustiť aj my a bývať „na spáleniskách púšte“, hoci Slnko spravodlivosti svieti a z neba prichádza dážď milosti. Boh neprestal milovať človeka ani vtedy, keď ho človek svojvoľne opustil. Všemožne sa snaží priviesť ho späť domov. Stratený syn na dne svojej biedy „vstúpil do seba“ a satan nad ním stratil svoju moc. Márnotratník pochopil, že si utrpenie spôsobil sám svojou rojčivou nerozvážnosťou. Povedal si: „Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi...“ (Luk 15,17.18). Iskra nádeje mu v jeho biednom položení roznietila presvedčenie, že ho otec stále miluje a táto láska ho priťahovala domov. Rovnako aj ubezpečenie o Božej láske nabáda hriešnika, aby sa vrátil k Bohu. „Božia dobrota ťa vedie k pokániu“ (Rim 2,4).

Božie súcitné milosrdenstvo obopína všetkých zblúdilých. Boh hovorí: „Miloval som ťa večnou láskou, preto som ti tak dlho zachoval milosť“ (Jer 31,3). Syn sa rozhodol, že sa vráti k otcovi a vyzná mu svoju vinu: „Otče, zhrešil som proti nebu aj proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“ Tým zjavne ukázal, ako málo chápe lásku svojho otca (Luk 15,18.19). Márnotratný syn opustil stádo ošípaných a zoslabnutý hladom sa vratko uberal smerom k domovu. Nemal možnosť vymeniť svoj roztrhaný odev za iný. Bieda však premohla jeho pýchu. Ponáhľal sa, aby čím skôr mohol poprosiť otca o miesto sluhu v dome, kde kedysi žil ako dedič. Keď pred časom bezstarostne opúšťal otcovský dom, neuvedomoval si, akú bolesť a túžbu zanechal v srdci svojho otca. Keď sa potom veselil a hýril so svojimi márnotratnými spoločníkmi, nepomyslel, aký žiaľ doľahol na rodičovský dom. Ani keď sa vracal domov, netušil, že niekto môže túžobne očakávať jeho návrat. „Ešte bol ďaleko“, keď ho otec spoznal napriek zmenám, ktoré spôsobili roky hriešneho života.

Láska totiž rozpoznáva rýchlo a spoľahlivo. Otec sa „zľutoval nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho“. Potom ho dlho držal v objatí. Otec nechcel, aby si zvedaví ľudia robili posmech z biedneho a roztrhaného oblečenia jeho zúboženého syna. Vzal svoj drahý, bohato riasený plášť a zahalil ním vychudnutého chlapca. Syn vzlykavo vyrážal zo seba slová kajúcneho vyznania: „Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom“ (Luk 15,21). Otec ho však zovrel ešte pevnejšie a uviedol ho do domu. Nedal mu ani príležitosť požiadať o miesto nádenníka. Svojho syna si uctí tým najlepším, čo v dome má a všetci služobníci mu budú opäť slúžiť a preukazovať úctu. Otec rozkázal sluhom: „Prineste rýchlo najlepšie šaty a oblečte ho. Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy. Vezmite vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a radujme sa, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil. Bol stratený, a našiel sa. A všetci sa začali radovať“ (Luk 15,22-24).

Keď syn dospieval, otec sa mu javil ako tvrdý a prísny vládca. Teraz ho videl celkom inak. Satanom oklamaní ľudia tiež pokladajú Boha za tvrdého a panovačného despotu. Nazdávajú sa, že ich sleduje, len aby ich mohol obviniť a odsúdiť. Myslia si, že hriešnika nechce prijať, kým má dôvod to niečím ospravedlniť. Boží zákon pokladajú za obmedzovanie ľudského šťastia, za ťažké jarmo, ktorého sa treba zbaviť. Komu však Kristova láska otvorila oči, poznáva súcitného Boha. Už sa mu nejaví ako neúprosný, despotický vládca, ale ako otec, ktorý chce objať svojho kajúcneho syna. Hriešnik potom so žalmistom vyzná: „Ako sa otec zmilováva nad synmi, tak sa Hospodin zmilováva nad tými, čo sa ho boja“ (Ž 103,13). V podobenstve nikto nevyčíta a nepripomína márnotratnému synovi jeho predošlý hriešny život. Syn si uvedomuje, že jeho minulosť je odpustená, zabudnutá a navždy vymazaná. Boh teda hovorí hriešnikovi: „Zotriem tvoje priestupky sťa oblak a tvoje hriechy ako mračno“ (Iz 44,22). „Odpustím im ich viny a na ich hriech si už nespomeniem“ (Jer 31,34).

„Nech bezbožný opustí svoju cestu a muž neprávosti svoje myšlienky a nech sa obráti k Hospodinovi, aby sa zmiloval nad ním, k nášmu Bohu, lebo on hojne odpúšťa“ (Iz 55,7). „Za oných dní a v tých časoch, znie výrok Hospodinov, vyhľadávať budú vinu Izraela, ale jej nebude, i hriechy Júdu, ale ich nenájdu“ (Jer 50,20). Tieto Božie slová nás ubezpečujú o ochote nebeského Otca prijať kajúcneho hriešnika. Rozhodol si sa ísť vlastnou cestou? Vzdialil si sa od Boha? Očakával si príjemnú chuť plodov svojho prestúpenia, a ona ti v ústach zhorkla? Premárnil si svoje príležitosti, stroskotali tvoje životné plány, prišiel si o nádej a teraz si sklamaný a osamelý? Hlas, ktorý ti predtým márne oslovoval srdce, teraz počuješ a jasne mu rozumieš: „Vstaňte a choďte! Tu niet miesta pre odpočinok. Pre vašu nečistotu vás stíha hrozná záhuba“ (Mich 2,10). Vráť sa do domu svojho nebeského Otca. On ťa volá: „Navráť sa ku mne, lebo som ťa vykúpil!“ (Iz 44,22) Neposlúchaj nepriateľa, ktorý ti našepkáva, aby si nešiel ku Kristovi, kým sa nepolepšíš a kým nebudeš dosť dobrý, aby si mohol ísť k Bohu. Ak budeš na to čakať, (205) nikdy neprídeš k Spasiteľovi.

Keď ti satan pripomenie tvoje „špinavé rúcho“, odvolaj sa na Ježišov sľub: „Toho, kto príde ku mne, nevyhodím“ (Ján 6,37). Povedz nepriateľovi, že krv Ježiša Krista zmýva každý hriech. Modli sa ako Dávid: „Zbav ma hriechu yzopom a budem čistý, umy ma a budem belší ako sneh!“ (Ž 51,9). Vstaň a choď k svojmu Otcovi, vyjde ti v ústrety a uvíta ťa, keď budeš ešte ďaleko od domova. Keď sa v pokání priblížiš k nemu o jediný krok, on príde k tebe a zahrnie ťa svojou nekonečnou láskou. Počuje volanie skrúšeného človeka, vie o prvom okamihu, keď po ňom hriešnik zatúži. Jeho pozornosti neunikne ani tá najskromnejšia modlitba a vie o každej v ústraní preliatej slze. Boží Duch odpovie aj na najskrytejšiu túžbu človeka po Bohu a vyjde mu v ústrety. Kristova milosť vychádza naproti skôr, než srdce prejaví túžbu a vysloví prosbu.

Nebeský Otec vezme z teba hriechom znečistený odev. V krásnom podobenstve proroka Zachariáša je veľkňaz Józua predstavený ako hriešnik, ktorý v prítomnosti Božieho anjela stojí v špinavom rúchu. Boh prikázal: „Vyzlečte ho z tých špinavých šiat.“ a Józuovi povedal: „Pozri, sňal som z teba tvoju vinu a oblečiem ťa do slávnostného rúcha... Položte mu na hlavu čistý turban. Vtedy mu položili na hlavu čistý turban a obliekli mu šaty“ (Zach 3,4.5). Boh aj teba oblečie do „rúcha spásy“ a prikryje ťa „plášťom spravodlivosti“ (Iz 61,10). „Zostanete ležať medzi košiarmi? Postriebrené sú krídla holubice, jej perute sú zo žltkastého zlata“ (Ž 68,14). Potom ťa privedie do svojho domu na slávnosť a láska bude jeho znamením nad tebou. (Pozri Pies 2,4.) Hovorí: „Ak budeš chodiť po mojich cestách... umožním ti prístup medzi týchto, čo tu stoja“ – ba medzi anjelov, ktorí obklopujú Boží trón (Zach 3,7). „Ako sa ženích teší z nevesty, tešiť sa bude z teba tvoj Boh“ (Iz 62,5). „Boh... radostne zaplesá nad tebou, obnoví ťa vo svojej láske, bude s plesaním jasať nad tebou“ (Sof 3,17).

Celé nebesá i zem zaspievajú Otcovu pieseň radosti: „Tento môj syn bol mŕtvy, a ožil. Bol stratený, a našiel sa“ (Luk 15,24). Až dovtedy nezaznel v podobenstve Spasiteľa nijaký rušivý tón, ktorý by maril radostnú náladu. Kristus však nečakane uviedol novú myšlienku. Keď sa márnotratný syn vrátil, bol jeho starší brat na poli. Blízko domova počul hudbu a tanec. Od jedného zo sluhov sa dozvedel, čo sa deje: „Vrátil sa tvoj brat. Tvoj otec dal zabiť vykŕmené teľa, lebo sa vrátil zdravý. Starší syn sa však nahneval a nechcel vojsť“ (Luk 15,25-27). On sa netrápil nad odchodom svojho brata ako otec, ani ho nečakal. Preto sa na rozdiel od otca ani nevedel radovať z jeho návratu. Veselý spev nevyvolával v jeho srdci nijakú ozvenu radosti a šťastia. Keď mu služobník objasnil príčinu jasotu, začal žiarliť. Nechcel ísť privítať svojho brata.

Prejaviť priazeň márnotratníkovi pokladal za niečo ponižujúce. Zloba a pýcha staršieho syna sa naplno prejavili vtedy, keď otec vyšiel a chcel sa s ním pozhovárať. Pretože pokladal svoj doterajší život v otcovskom dome za nepretržitý rad neocenených zásluh, mal teraz pocit krivdy pri srdečnom vítaní zblúdilého brata. Poukázal na to, že sám pracoval skôr ako sluha než ako syn. Namiesto toho, aby sa tešil, že bol stále s otcom, myslel iba na majetok, ktorý svojím sporiadaným životom zveľaďoval. Z jeho slov bolo zrejmé, že sa hriešneho života zriekal len zo zištných dôvodov. Začal sa obávať o svoj podiel, keď otec bude teraz živiť jeho mladšieho brata. Toľkú priazeň mu naozaj neprial. Jasne dal najavo, že na otcovom mieste by márnotratníka neprijal. V rozhovore ho už ani neuznával za brata, ale ho chladno pred otcom nazval „tvoj syn“. Otec sa však aj napriek tomu správal k staršiemu synovi prívetivo. Povedal mu: „Dieťa moje, ty si stále so mnou a všetko, čo mám, je tvoje“ (Luk 15,31). Nemal si po celé tie roky neprítomnosti svojho brata tú prednosť, že si žil so mnou? Otec dal svojim synom ochotne všetko, aby mohli byť šťastní. Starší nemusel doma žiadať o dar či odmenu.

„Všetko čo mám, je tvoje.“ Mal si viac dôverovať mojej láske a prijímať dary mojej štedrosti. Jeden zo synov na určitý čas svojvoľne opustil otcovský dom, pretože nepochopil otcovu lásku. Keď sa však vrátil, príliv radosti mal zatlačiť všetky chmúrne myšlienky. „Tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa“ (Luk 15,32). Uvedomil si starší syn svoju sebeckú a nevďačnú povahu? Pochopil, že jeho brat mu zostal bratom, aj keď sa zachoval bezbožne? Ľutoval starší syn svoju žiarlivosť a tvrdosť? o tom Kristus nehovoril a príbeh z podobenstva neukončil. Záver z neho si mali urobiť poslucháči sami. Starší syn predstavoval tvrdošijných Židov v dobe Ježiša Krista, ako aj farizejov všetkých čias, ktorí hľadeli na hriešnikov s opovrhnutím. Keďže sami nepadli až na dno nerestí, pokladali sa za spravodlivých. Boli na výslní zvláštnych Božích výsad ako v podobenstve starší syn. Tvrdili, že sú Božími deťmi, no správali sa ako nájomníci. Nepracovali z lásky, ale kvôli odmene a Boha pokladali za prísneho pána. Boli svedkami toho, ako Kristus pozýval hriešnikov, aby ich zadarmo omilostil. To sa ich dotklo. Mysleli si, že človek môže získať Božiu milosť len tvrdou prácou a pokáním.

Návrat márnotratného syna rozveselil otcovo srdce, ale v ich srdciach vyvolal iba žiarlivosť. Otcovo napomenutie staršiemu synovi v podobenstve bolo vlastne Božou ohľaduplnou výzvou farizejom. „Všetko, čo mám, je tvoje.“ Nie je to mzda, je to dar. Tak ako márnotratný syn, môžeme aj my všetko prijať len ako nezaslúžený dar Otcovej lásky. Samospravodlivosť nielenže ľuďom skresľuje Boha, ale vedie ich aj k tvrdosti a ku kritike voči bratom. Sebecký starší syn denne kriticky pozoroval svojho brata, tupil ho aj za malichernú chybu a zveličil každý jeho nedostatok. Tým sa snažil ospravedlniť svoju neochotu odpúšťať. Koľko dnešných kresťanov sa tiež takto správa! Napriek tomu, že hriešnik už robí prvé kroky v boji proti záplave pokušenia, stále ho podozrievajú, kritizujú a obviňujú. Napriek tomu, že sa pokladajú za Božie deti, v skutočnosti prejavujú satanovho ducha. Títo žalobcovia sa svojím nepriateľským postojom voči bratom stavajú na miesto, kde ich už nemôže osvietiť svetlo Božej prítomnosti. Mnohí sa stále spytujú slovami proroka: „S čím mám predstúpiť pred Hospodina a skloniť sa pred Bohom výsosti?

Mám predstúpiť pred neho so zápalmi a s jednoročnými teľcami? Má Hospodin záľubu v tisícoch baranov a v desaťtisícoch potokov oleja?... Hospodin ti oznámil, človeče, čo je dobré a čo žiada od teba: Len zachovávať právo, milovať láskavosť a v pokore chodiť so svojím Bohom“ (Mich 6,6-8). Služba Bohu podľa jeho vôle znamená: „Rozviazať putá neprávosti, spretŕhať povrazy jarma, prepustiť utláčaných na slobodu a polámať každé jarmo... a neskrývaj sa pred svojím príbuzným“ (Iz 58,6.7). Keď si poznal, že si hriešnik, ktorého môže zachrániť len láska nebeského Otca, pocítiš súcit k tým, ktorých zotročuje hriech. Na ich úbohosť a pokánie nebudeš reagovať žiarlivosťou a podozrievaním. Len čo sa ti v srdci začne roztápať ľad sebectva, budeš spolu s Bohom prežívať radosť zo záchrany zblúdilých. Svoje presvedčenie, že si Božím dieťaťom, dokážeš len tým, že prijmeš zblúdilého človeka ako brata, ktorý „bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa“.Pútajú ho k tebe tie najužšie zväzky, pretože ho Boh prijal za svojho syna. Zapieraním svojho príbuzenského vzťahu s ním by si bol iba nájomník, nie člen Božej rodiny. Radosť z návratu strateného brata bude pokračovať aj bez teba. Nájdený syn zaujme miesto po boku svojho Otca i v jeho diele. Komu bolo mnoho odpustené, mnoho miluje. Ty však zostaneš vonku v tme, lebo „ten, kto nemiluje, nepozná Boha, pretože Boh je láska“ (1 Ján4,8).