Nebezpečná zaslepenosť
„Keď to videli zástupy, zmocnila sa ich bázeň a oslavovali Boha, že dal takúto moc ľuďom.“ (Mat 9,8) Matúš poznamenáva, že ľudia žasnú nad tým, čo videli na vlastné oči. Beznádejne chorý človek bol uzdravený. Prejavila sa Božia moc a veľká milosť. Muž, ktorého museli priatelia spustiť dierou v strope, odišiel od Ježiša „po vlastných“. Zdalo by sa, že po tomto zázraku sa všetci v Ježišovom okolí konečne presvedčia o pôvode jeho moci. Konečne pochopia, že prišiel Mesiáš, Boží Syn. Žiaľ, nestalo sa tak. Podľa Matúša ľudia žasli nad tým, akú veľkú moc môže človek dostať od Boha. Ježiš pre nich naďalej zostal synom tesára. Pre zasvätených len nemanželským synom tesára. Ako je to možné? Kde sa stala chyba?
V Skutkoch apoštolských sa píše o kúzelníkovi Šimonovi. Skôr ako do jeho mesta prišiel Filip a potom Peter a Ján, bol on hlavným hrdinom. Ovládal mágiu. Ľudia verili, že prostredníctvom neho sa prejavuje Božia moc. Keď však ľudia uvideli väčšie zázraky, prijali učenie, ktoré do mesta priniesol Filip. Aj Šimon uveril a vzdal sa svojej mágie a kúziel. Po stretnutí s učeníkmi tento človek uveril v Ježiša. Nasledoval Filipa, dokonca sa dal aj pokrstiť. Žasol nad dôkazmi Božej moci, ktoré videl na vlastné oči. Šimon bol pri tom, keď Peter a Ján vkladali pri modlitbe na kresťanov ruky a prosili o zoslanie Svätého Ducha. Videl, ako Svätý Duch zostúpil na všetkých, za ktorých sa Peter a Ján modlili. V tom okamžiku zatúžil po rovnakej moci: „Keď Šimon videl, že kladením rúk apoštolov sa udeľuje Duch, priniesol im peniaze a povedal: Dajte túto moc aj mne, aby prijal Ducha Svätého každý, na koho položím ruky. Peter mu však povedal: Nech zhynie tvoje striebro s tebou, pretože si sa nazdával, že Boží dar sa dá získať za peniaze. Nemáš nijaký podiel ani účasť na tom všetkom, lebo tvoje srdce nie je pred Bohom úprimné.“ (Sk 8,19-22)
Šimon urobil rovnakú chybu ako ľudia v zástupe okolo Ježiša. Premýšľal o tom, ako je možné, že Peter a Ján majú moc obdarovať ľudí schopnosťami, ktoré sa u nich prejavili po zoslaní Ducha Svätého. Domnieval sa, že je v tom nejaká mágia. Chcel si túto schopnosť kúpiť. Keď Šimon videl, že vkladaním rúk apoštolov sa udeľuje Duch, ponúkol im peniaze a povedal: „Dajte aj mne takú moc, aby každý, na koho vložím ruky, dostal Ducha Svätého.“ (Sk 8,18-19) Petra jeho prosba vydesila a vyzval ho, aby robil pokánie. Ale Peter mu povedal: „Tvoje striebro nech je zatratené aj s tebou, pretože si si myslel, že možno Boží dar získať za peniaze! Nemáš účasť ani podiel na tomto slove, lebo tvoje srdce nie je priame pred Bohom. Rob teda pokánie z tejto svojej neprávosti a pros Pána, azda ti odpustí toto zmýšľanie tvojho srdca. Lebo vidím, že si v horkej žlči a v putách neprávosti.“ (Sk 4,20-23)
Keď sa stretávame s mocným činom, nemá zmysel premýšľať o tom, ako sa to mohlo stať. Skôr by sme sa mali pýtať: „Prečo to Boh urobil? Čo ho k tomu viedlo? Aký je Boh, ktorý robí takéto zázraky?“ Keby takto premýšľali zákonníci, ktorí videli Ježišove zázraky, nemali by problém prijať ho ako svojho Boha. Svoju vieru nemáme zakladať na zázrakoch, ale na poznaní Božej lásky. Keď nepoznám Boha ako bytosť, ktorej môžem dôverovať, nepomôžu mi ani mocné činy, ktoré uvidím na vlastné oči. Ak sa niekto správa tak, ako Šimon, potrebuje robiť pokánie a ostatní by sa mu mali vyhýbať. Imitácia duchovnosti môže síce navonok vyzerať dobre, no jej ovocie je toxické. Ľudská pýcha nás vedie k falošnému životu a nesprávnej predstave o skutočnej viere. Jedna múdra myšlienka hovorí: „Veľký“ kresťan je ten, kto dovolí Bohu, aby bol v jeho živote najväčší.“
Na záver si položme otázku: „Koľkých Šimonov nájdeme aj v našich cirkvách a zboroch?“