Boh na nás dopustí skúšky, ale dá nám aj silu zvíťaziť
„Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ (Matúš 14, 30)
Kardinál Jozef Svenens v jednej svojej kázni spomína príbeh ako neskoro v noci začal horieť dom, v ktorom boli rodičia s deťmi. Domáci vybehli von a s hrôzou pozerali, ako sa plamene šíria a zachvacujú ich dom. Zrazu si uvedomia, že ich päťročný syn zostal dnu. Zľakol sa ohňa a vybehol do hornej izby. Rodičia sú zúfalí. Vtom sa otvorí oblok a vidieť v ňom vystrašenú chlapcovu tvár. Otec z celej sily kričí: Skoč! Chlapec však nič iné nevidí, iba plamene. Otca však počuje a kričí: Ocko, ja ťa nevidím! Ale ja ťa vidím – kričí zasa otec – to stačí! Len skoč! Chlapec nabral odvahu a vyskočil z okna rovno do náručia svojho otca.
Tu je odpoveď na naše otázky a pochybnosti, ktoré máme keď kráčame po vode rôznych problémov a životných trápení do ktorých prichádza búrky a nás sa zmocní beznádej a strach z toho, čo bude. Ako často vtedy kričíme: „Bože, ja ťa nevidím, ani nepočujem!“ Aj vtedy keď sa nám zdá, že Boh sa od nás vzdialil a my Ho už nevidíme, aj vtedy môžeme počuť Jeho volanie: „Neboj sa, dúfaj, skoč do môjho náručia!“ Tak ako Ježiš vystrel ruku k Petrovi a zachytil ho, tak vystiera ruku aj k nám aby nás zachránil. Nevieme koľko krokov musíme urobiť po vode mimo loďky v búrke, než zacítime Boží dotyk. Môžeme však s určitosťou dôverovať Ježišovi, že nás nenechá potopiť sa.
Bretónski rybári majú vraj vo zvyku pred vyplávaním na more pokľaknúť do piesku a volať Boha na pomoc takto: „Pane Bože, buď s nami, lebo more je také nezmerné a naša loďka taká malá.” Podľa ich príkladu volajme aj my:
Pane Bože, buď s nami, lebo more nášho života je také búrlivé a naše sily sú také slabé. Pane, zachráň nás! Nech sa Tvoja moc v našich slabostiach dokonáva. Amen