Bože, buď milostivý mne hriešnému!

25.05.2016 15:05

Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo:  „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik.  Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: »Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik.  Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.«  Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu.«  Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Lukáš 18, 10-14)

Jedna vtipná rozprávka o namyslenom vrabcovi  vystihuje mnohých ľudí. Vrabec mal o sebe predstavu, že je najlepší a bez neho by ani neexistoval svet. S nikým sa nebavil, lebo bol presvedčený, že ostatní sú nehodní sa s ním baviť. Raz ho ostatné vrabce našli ležať na chrbte, nôžky mal vystreté k nebu a veľmi vážne sa pri tom tváril. Pýtali sa ho, prečo to robí. A on, že drží nebo, aby sa nezrútilo. Ani to nestačil dopovedať, keď tesne vedľa neho spadol zo stromu list. Veľmi sa naľakal a vyletel. Nebo zostalo na svojom mieste a ostatné vrabce sa mu smiali: Vidíš, svet ide aj bez teba…

V Biblii je podobenstvo o  namyslenom farizejovi a pokornom mýtnikovi. Pyšný farizej veril, že mu spasenie prinesie jeho vlastná spravodlivosť. Myslel si, že je spravodlivý  vďaka svojmu vlastnému úsiliu. Neuvedomuje si svoju hriešnu povahu, nehodnosť a neustálu potrebu Božej pomoci, milosrdenstvá a milosti. Pre  svoje výnimočné skutky zbožnosti a vonkajšej dobroty má pocit, že Božiu milosť nepotrebuje. Jeho pýcha ho vedie k opovrhovaniu iných, ktorí sú v jeho očiach hriešni. Takto vyzerala i jeho modlitba. Nemodlil sa k Bohu. Modlil sa „u seba“. Samoľúbo sa uisťoval aký je dobrý vo svojich skutkoch, že nie je ako iní ľudia, že nie je ako tento mýtnik. Ospravedlňoval sám seba a myslel si o sebe viac ako treba. Preto ani jeho „modlitba“ neobsahovala žiadne prosby, pretože necítil žiadnu osobnú potrebu Boha.

Touto „farizejovou“ chorobou trpíme my všetci  -  Adamove deti. Od toho najväčšieho po toho najmenšieho máme v sebe sklon myslieť si o sebe viac ako by sme mali. Nahovárame si, že sme lepší ako iní ľudia. Porovnávame sa, vidíme sa lepšími od iných. Namýšľame si,  že máme niečo, začo si zaslúžime Božiu priazeň a čakáme za to od Boha odmenu.

Mýtnik (colník) v tomto podobenstve si hlboko uvedomoval svoju hriešnosť. Je si vedomý svojho biedneho stavu pred Bohom. Stojí ďaleko vzadu. So sklonenou hlavou sa bije do pŕs a v hlbokej pokore a v žiali prosí Boha o odpustenie a zľutovanie: „Ó Bože, buď milostivý ku mne hriešnemu!“ Tento muž bez váhania vyznal svoju hriešnosť a vrhol sa k nohám Božím pre milosrdenstvo. Domov odišiel ospravedlnený – zmierený s Bohom.

Zahľaďme sa do seba, či tam neuvidíme niečo  z farizejovej povahy? Aby sme sa nevideli lepšími  lebo: Chodíme do kostola, na biblické hodiny, modlíme sa, dávame desiatky, podporujeme chudobných... Ľudská pýcha nás vedie k falošnému životu a nesprávnej predstave o skutočnej viere. „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ Oplatí sa byť ponížený pred Bohom, oplatí sa nemyslieť si o sebe, že práve na mne stojí svet. Svet ide aj bez nás, a aj pôjde, keď tu my nebudeme.

Čo je človek oproti Bohu? Naozaj iba prach a popol. Uvedomme si to.  Naučme sa za každý okamih nášho života ďakovať Bohu aj za dary, ktorými nás zahŕňa. Sme hriešni a nehodní a preto sa  snažme ako mýtnik, vkladať do každodenných modlitieb prosbu: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Pravá modlitba  zahŕňa pokoru a vyznanie hriechov Pánovi. Vyznanie kresťanstva bez vedomia hlbokej potreby Božej milosti nie je biblické náboženstvo.

Pane Ježišu, zmiluj sa nado mnou hriešnym! Odpusť mi moje viny! Prijmi ma do svojej náruče a zmeň moje zmýšľanie. Premeň ma, aby som Ti mohol prinášať ovocie hodné pokánia.