Kajajte sa!
Kajajte sa teda, obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy. (Sk 3, 19)
Sv. Peter Apoštol vyčíta Židom ich nevďačnosť voči Ježišovi Kristovi a Jeho zavraždenie. Tí, ktorí pri tom boli, začínajú vtedy plakať a hovoria: „Čo máme robiť, aby sme získali odpustenie?“ Apoštol ich potešuje a ukazuje, že jediná ich nádej je spása v Ježišovi Kristovi, ktorý zomrel za hriechy všetkých ľudí a vstal z mŕtvych: Kajajte sa teda, obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy! Avšak aj mnohí kresťania zapreli Ježiša Krista – tým, že Ho ťažko urazili svojimi hriechmi. Aký im teda zostáva prostriedok na záchranu? Pokánie a úprimné obrátenie. Kto žil pre svet a pre zlého ducha, nech začne život pre Boha a pre večné šťastie. Ako treba robiť pokánie za spáchané hriechy?
Nie je nič také sladké v živote a pri smrti, ako slzy a bolesť srdca nad spáchanými hriechmi. Iba pokánie môže zadosťučiniť Božej spravodlivosti. Pán Ježiš hovorí, že bez pokánia všetci zahynieme (por. Lk 13, 3-5). Po hriechu sa zmysly búria proti rozumu. Ak teda chceme, aby telo podliehalo duši, musíme ho držať na uzde. Ak sa chceme zjednotiť s Bohom, musíme sa umŕtvovať aj duchovne. Písmo sväté jasne ukazuje, že po páde treba robiť pokánie a ľutovať.
Príkladom takéhoto postoja je Dávid, ktorý sa tak prísne postil, že od slabosti ledva stál na nohách (pozri Ž 58, 24). Hoci mu bolo oznámené, že Boh mu hriech odpustil, tak napriek všetkému, do konca života neprestal oplakávať svoje previnenie – slzami máčal svoje lôžko. Tak isto robil pokánie sv. Peter.
A prečo my cítime odpor k pokániu? Prečo neľutujeme hriechy, ktoré sme spáchali? Lebo sa nepozastavujeme nad tým, akú ťažkú krivdu sme spôsobili Bohu, ani nad tým, aké veľké nešťastie budeme zakusovať po celú večnosť. Niekedy sa priznávame, že treba robiť pokánie, ale vo svojej zaslepenosti odkladáme pokánie na neskôr, akoby sme boli pánmi času a Božej milosti. Zatiaľ čo každý sa musí báť o seba, lebo nevie, kedy zomrie.
Keď sa človek zúfalo topí vo svojich hriechoch a naplní mieru neprávosti, Boh ho opustí, ako to sám hovorí ústami proroka Jeremiáša (Jer 18, 17). Bezbožný Antiochus, na ktorého dopadla ťažká choroba, obracia sa na Boha, plače a kajá sa, sľubuje napraviť všetky urážky, ktoré spôsobil svätému mestu. Nenachádza však odpustenie, lebo jeho pokánie nebolo úprimné, lebo pre tohto zločinca sa už vyčerpalo Božie milosrdenstvo.
Kráľ Baltazár nepomyslel, že pitie zo svätých nádob, ukradnutých v Jeruzaleme bude jeho posledným zločinom (Dan 5, 28). Dvaja nemravní starci, ktorí nahovárali na zlé nevinnú Zuzanu, tiež sa nenazdávali, že budú ukameňovaní (Dan 13, 61).
Prečo tieto príklady nevzbudzujú vo vás svätú bázeň? Prečo odkladáte pokánie „na neskôr“? Predsa tie isté pravdy spôsobili, že mnoho ľudí opustilo svoje mestá, lebo predsa tieto pravdy zaľudnili pustovníkmi samotky, oni zrodili neslýchané množstvo mučeníkov.
Po hriechu treba nutne robiť pokánie. Bez pokánia si ťažko možno zachovať vieru. Bez pokánia a bdenia, bez konania dobrých skutkov, ťažko je vytrvať v Božej milosti. Ako je dýchanie nutne potrebné k fyzickému životu, tak je pokánie nevyhnutné k skutočnému kresťanskému životu. Ak chceme, aby naše telo bolo podrobené duši, a duša Bohu, tak sa musíme zdržiavať – fyzicky i duchovne.
Z Božieho príkazu sudca Gedeón išiel do boja s Madiánčanmi. Pred bitkou mu Pán prikázal, aby prepustil domov žoldnierov, ktorí sa báli. Pri Gedeónovi zostalo vtedy desaťtisíc ľudí. Z tohto počtu si ponechal iba tristo bojovníkov – takých, ktorí si odriekli všetky výhody, ktorí keď chceli utíšiť smäd, naberali vodu rukou, a to za pochodu a stojačky (Sdc 7, 6).Túto čnosť si zamiloval sv. Pavol Apoštol, ktorý prísne zaobchádzal so svojím telom, aby, kým ohlasoval Evanjelium iným, sám nebol zavrhnutý.
Kto miluje dočasné príjemnosti, kto hľadá výhody, vyhýba sa utrpeniu, kto je znepokojený a narieka, keď sa mu čosi nepodarí – ten je kresťanom iba podľa mena. Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma (Lk 9, 23). Zmyselný človek nevlastní čnosti, ktoré robia dušu milou v očiach Boha a vedú ju do neba. Pekná ruža musí byť obklopená pichliačmi. A najkrajšia z čností – čistota – kvitne uprostred zdržanlivosti. Prorokovi Danielovi archanjel Gabriel hovorí, že Boh preto vypočul jeho prosby, lebo ich vysielal k nemu v pôste a popole.
Zdržanlivosť môže byť vnútorná a vonkajšia; jedna je podporou pre druhú. Vonkajšia spočíva v zdržanlivostí tela a jeho zmyslov.
Musíme krotiť zrak: odvracať ho od vecí, ktorí môžu privádzať zlé myšlienky. Netreba čítať knihy, ktorí nás žiadnym spôsobom nebudujú, alebo skôr vzbudzujú nečisté myšlienky a podkopávajú vieru. Musíme sa vyhýbať nepotrebným rozhovorom, nemravným piesňam, počúvaniu kliatby a osočovania. Nebuďme až takí zvedaví, že chceme všetko vedieť, čo hovoria a robia iní. Niekedy treba čosi odmietnuť svojmu podnebiu. Netreba jesť z lakomosti, alebo príliš veľa.Musíme zdržiavať jazyk a používať ho na plnenie povinností, na Božiu chválu a na budovanie blížneho. Sv. Jakub Apoštol nazýva dokonalým človeka, ktorý nehreší jazykom: Kto sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž (Jak 3, 2). Zvláštnym spôsobom sa treba vyhýbať nečistým rozhovorom, neslušným piesňam, ohováraniam, osočovaniam, kliatbe a hlúpym výrazom. Niekedy si tiež musíme dávať pozor v odpočinku – aby sme si nenavykli na lenivosť.
Veľmi je človeku potrebná aj vnútorná zdržanlivosť.
Utlmujme svoju predstavivosť, aby neblúdila po akýchsi neužitočných či nebezpečných témach, ktoré by nám mohli podstrčiť zlé myšlienky a túžby. Tu zlý duch nastavuje na ľudí najviac osídel. A pritom rôzne nepotrebné sny nudia človeka, odvádzajú ho od vážnych myšlienok. Namiesto toho, aby sme sa oddávali prázdnym snom, myslime často na konečné veci, na umučenie a smrť Ježiša Krista. Chráňme svoj rozum pred kritizovaním právd viery.
Žijeme medzi ľuďmi, ktorí sa často riadia rozmarmi, chvíľkovými náladami – uprostred ľudí, ktorí majú mnoho chýb. A skutočne – ten, kto sa nezdržiava, napríklad v jedení a pití, nebude sa môcť páčiť Bohu. A čo sa raz stane s nami, keď Ježiš Kristus porovná svoj život s našim a nenájde medzi nimi najmenšiu podobnosť? Iba slzy a pokánie môžu naplniť naše srdce útechou v hodinu smrti príjemnosti.
Prví kresťania sa nebáli robiť pokánie. Ak ťažko urazili Boha, usilovali sa Ho odprosiť dlhoročným, tvrdým pokáním. V deň, keď si posýpali hlavy popolom, prichádzali v skromnom oblečení k bránam chrámu. Keď už vošli do svätyne, posypali im hlavy popolom a dávali im vrecovinu, ktorú mali nosiť po celú dobu pokánia. Potom padali na zem a vtedy sa modlili nad nimi sedem kajúcich žalmov, aby im vyprosili Božie milosrdenstvo. Kňaz k nim prehovoril, povzbudzoval ich k horlivému pokániu a povzbudzoval ich v nádeji. Po tomto príhovore ich vyviedli z chrámu a, tak ako kedysi Boh, po hriešnom páde, vyhnal z raja Adama.
Tí, ktorí mali robiť verejné pokánie, veľmi ťažko pracovali, žili osamote, v niektoré dni týždňa žili iba o chlebe a vode, museli sa neraz dlho modliť, s tvárou sklonenou k zemi, spávať na tvrdých doskách, a niekedy tiež, namiesto toho, aby išli spať, museli v noci oplakávať svoje hriechy. V tomto pokání prechádzali niekoľkými stupňami. Videli ich, ako v sobotu stáli pri bráne chrámu vo vrecovine, s popolom na hlave a na kolenách prosili tých, ktorí išli do svätyne, aby sa za nich modlili. Až po istom čase im bolo dovolené vojsť do chrámu. Pokánie trvalo niekedy desať, dvadsať rokov, ba dokonca i dlhšie.
Aj my musíme plakať a robiť pokánie za svoje hriechy. Vyberme si, čo je pre nás užitočnejšie. Čo bude s nami, keď príde smrť? Aký smútok a trpkosť preniknú našu dušu pri myšlienke, že sme nechceli robiť pokánie a odprosiť milosrdného Boha, že sme stále žili v hriechoch a že sme odkladali nápravu na poslednú chvíľu! Drahí bratia, vyberme si inú cestu, cestu pokánia a ona nás vo chvíli smrti naplní šťastím a radosťou.
Plačme nad svojimi hriechmi a znášajme trpezlivo všetky smútky a nešťastia, ktoré sa zapáčia Bohu, aby na nás zoslal! Nech náš život plynie v ľútosti nad hriechmi a v láske k Bohu – aby sme sa mohli s Ním spojiť naveky.