Láska a Pýcha
Je možno chybou, že za opak lásky považujeme nenávisť. Za opak pýchy pokoru. V skutočnosti by sme mohli povedať že LÁSKA a PÝCHA stoja proti sebe. PÝCHA umiestňuje do stredu sveta naše JA a podľa neho meria všetko. LÁSKA kladie do stredu sveta MILOVANÉHO a on sa stáva mierou všetkého, i nášho vlastného bytia a života.
PÝCHA sa môže mnohokrát prejavovať ľahostajnosťou. Prečo by nám malo na druhom človeku záležať? K čomu je nám potrebný? Môže nám byť ukradnutý – iba ak by sme z neho mali dajaký úžitok. Potom sa o neho začneme zaujímať. Vieme sa mu dokonca podlizovať. Tváriť sa obetavo! To hej.
A naopak – ak nám prekáža, dokážeme ho nenávidieť, hlboko a chladno nenávidieť.
LÁSKA, naopak, úplne samozrejme zabúda na seba, pretože žije a zomiera pre milovaného. Podstatou lásky je, že prekračuje hranice seba a vytvára vzťah s niekým mimo seba, s niekým kto je nám drahší, než my sami sebe.
Preto je láska pokorná. Nie preto , že by pokoru trénovala. Pravá pokora o sebe ani nevie, netuší, že je pokorná. Pravá pokora jednoducho nemyslí na seba a ani ju nenapadne vyvyšovať seba, ani na rozum jej to nepríde – pretože miluje a túži vyvýšiť a osláviť milovaného!
Problémom je , že navonok dokáže v mnohom lásku napodobniť pýcha!
Existuje napríklad aj pyšná poslušnosť: „Pod zdaním poslušnosti sa môžu skrývať aj rôzne náruživosti, či dokonca žiadostivá vášeň. Všeobecne povedané: všetko, čomu chýba správna miera, čo nie je osolené duchom pravej pokory a služby Bohu (čiže s nahou jedine Bohu sa páčiť), je neodvratne poškvrnené nejakou nečistotou a vychádza démonom na posmech.
Ba existuje aj pyšná obetavosť, áno, i obeta života za priateľa môže prameniť z pýchy a nie z lásky, či priateľstva: „Specnaz uznává lidi, kteří riskují, mají sílu a projevují odvahu. Kdo běží dál, byť ostatní padají únavou, kdo vydrží nejdéle beze stravy a pití, kdo nejlépe střílí, o tom se smýšlí v dobrém. (Takový voják) začíná být schopen hrdinských činů, třebas i životní oběti za kamaráda. Jeho čin však nemá nic společného s běžným přátelstvím mezi vojáky. Motivem k takovému činu je nutkáni dokázat i za cenu života nadřazenost veškerému okolí - včetně zachráněného kamaráda.“ (Viktor Suvorov)
Nakoniec, vedel to už svätý Pavol, keď povedal: „A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo (1Kor 13,3 SSV)“ Aj on tušil a vedel, že je možné položiť dokonca aj život nie z lásky, ale z pýchy.
ROZDIEL JE IBA V MOTÍVE! On v prvom rade odlišuje, čo je LÁSKA a čo je PÝCHA! Iste, „Láska nerobí zle blížnemu“ (Rim 13,10 SSV), preto ak niekto koná zjavné zlo, nemôže to byť láska. Ale ani konanie vecí, ktoré sú objektívne dobré, nie je znakom lásky. Sám Ježiš hovorí: „Mnohí mi v onen deň povedia: “Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?” Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ (Mt 7,22-23 SSV)“
Títo ľudia totiž nerobili tieto veci z lásky, ale z pýchy: aby mohli sami na seba pozerať ako na dobrých a skvelých a vynikajúcich a veľkých – presne ako onen farizej z podobenstva: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám. (Lk 18,11-12 SSV)“ A tento seba obraz, pyšný seba obraz akéhosi „titana“, nadradeného všetkým ostatným ľuďom, je im tak vzácny a tak drahý, že radšej zomrú, ako to opisuje Suvorov, než by priznali slabosť, zlyhali a stratili tak to, čo narcisticky nadovšetko milujú: pyšný, titanský obraz seba ako nadčloveka…!
Nakoniec, aj dnes mnoho kresťanov žije presne tento typ pýchy: „Ja žijem, ako sa má, všetko správne konám, všetko si plním, nikomu neubližujem, pomáham, komu sa dá, chodím do kostola a toto budem robiť až do smrti a nikto a nič mnou nepohne!“ – a v minulosti sme možno na mnohých z nich pozerali ako na obdivuhodných hrdinov, ktorí za čias boľševickej tyranie radšej riskovali prenasledovanie, utrpenie, často väzenie, než by zanechali svoju vieru… – ale len Boh sám vie, koľkí z nich boli naozaj svätí mučeníci – a koľkí iba pyšní a namyslení samo spravodliví narcisti, zaľúbení až na smrť do ilúzie vlastnej „dokonalosti“…
A ešte jedna vec: POKORA sa nedá nacvičiť – rovnako ako si človek nemôže „urobiť“ veľké svaly. Môže len cvičiť – a svaly sa objavia ako vedľajší efekt. Podobne POKORE jestvuje len ako vedľajší efekt LÁSKY!