Láska je nesebecká
„Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé,“ (1.Korinťanom 13,4-5)
Jedno príslovie hovorí: „Človek mieni, Pán Boh mení.“ O tom je aj svedectvo jednej mladej ženy. Príbeh o nesebeckej láske, ktorý nech je aj pre nás povzbudením:
Ahojte, moje meno je Brianna a toto je môj príbeh….
Láska nie je z maličkostí. Nie je to telefonovanie, rande, nie sú to ani spomienky. Láska je obetovanie vecí o ktorých ste ani netušili, že by ste ich mohli obetovať. Láska je nesebecká.
Cítili ste niekedy ako vami život zatriasol? Boli ste niekedy zasiahnutí takými emocionálnymi turbulenciami, že všetko okolo vás sa stalo rozmazané a roztrasené? Cítili ste niekedy, akoby vaše pľúca boli pritesné a vy na chvíľu nemôžete nič urobiť? Nemáte schopnosť sa pohnúť, myslieť a dokonca na to ani nedokážete reagovať? Ja som to zažila. Prežila som niečo, o čom som si myslela, že to nikdy nemôžem zažiť… a to všetko počas môjho tehotenstva s prvým dieťaťom.
Tehotenstvo je považované za jedno z najúžasnejších dobrodružstiev do ktorých sa pustíte. Vytvárate nový život. Prežívate bezpodmienečnú lásku k niekomu koho ste ešte ani nestretli. Austin a ja sme boli tak nadšení, že stretneme nášho chlapčeka. Prinesieme ho domov. A budeme rodinou.
Nikdy som si nepomyslela, ako som išla v tú noc spať, že sa celý môj svet za pár hodín rozpadne na kúsky. Stále si pamätám ako ma v to ráno budila moja svokra. Austin mal nehodu, povedala. Všetko, čo som vedela, bolo len to, že môj manžel je v nemocnici. A to najhoršie? Nevedela som prečo.
Po dvoch hodinách jazdy do nemocnice, som sa dozvedela, že otec môjho dieťaťa, osoba, ktorú tak milujem, mala krvácanie do mozgu. Prečo? Lekári usúdili (potom ako dokončili jeho toxikologické vyšetrenia a vylúčili drogy), že táto hrozná udalosť sa stala vďaka jeho súčasnej nadmernej konzumácii energetických nápojov (zvyk, ktorý si vytvoril, keď začal pracovať dlhšie).
Operáciu už vykonávali… a po mučivom 5 hodinovom čakaní sme ho mohli navštíviť. Zatiaľ, čo sa každý sústreďoval na takmer nerozoznateľnú tvár zapojenú do všetkých možných prístrojov a trubičiek, jediné čo som videla ja, boli jeho rodičia. Videla som ako zhaslo svetlo v očiach jeho matky, keď videla svojho syna bezmocne ležať na nemocničnom lôžku. Videla som ako sa zrútil jeho otec a plakal, zatiaľ čo držal svoju manželku za ruku.
V tej chvíli nevedeli, či ten život, ktorý spolu vytvorili, sa ešte niekedy preberie. Sledovala som túto rodinu – moju novú rodinu, ktorá sa rozrastala v láske a ja som bola jej súčasťou, – teraz úplne na kúsky zlomenú…a to je ten najhorší pocit, aký som kedy zažila.
Na ďalší deň operácia pokračovala. Následkom toho boli mŕtvice, záchvaty, opuchy a ďalšie veci, na ktoré sme neboli pripravení. V jednej chvíli, ako som sedela vedľa Austinovho lôžka, som sa začala modliť, aby to prežil. Vedela som, že nikdy to s ním nevzdám. Nezáležalo na tom, ako chaotický bude náš ďalší život. Napriek všetkému budem stáť po jeho boku.
Po dvoch týždňoch žitia v nemocnici, nevediac či to prežije alebo od nás odíde, som musela ísť domov. Prišiel čas, kedy sa naše dieťa začalo pýtať na svet. Nebudem nikomu klamať, bolo to veľmi ťažké. Plánovali sme si, že Austin bude v tejto chvíli pri mne, aby mi bol nablízku a aby ma držal za ruku. Mal prestrihnúť pupočnú šnúru a privítať nášho syna pri vstupe do tohto sveta. Keď som porodila som nášho syna, stal sa krásny zázrak - Austin sa prebudil.
Asi týždeň som ho nemohla prísť pozrieť, ale myslela som na neho každý deň. Plakala som, keď som sa pozrela na svoje dieťa, ktoré sa tak veľmi podobalo na svojho otca. Len týždeň staré bábätko som nechala so svokrou a svokrom. Musela som vidieť Austina. Potrebovala som mu povedať, že naše dieťa je už na svete. Povedať mu ako veľmi ho potrebujeme.
Týždne ubiehali. Preháňali sme ho celej zemi kvôli operáciám a procedúram. Chodila som sa na neho pozrieť zakaždým, keď to bolo možné. Po dvoch mesiacoch, sa konečne náš syn stretol so svojím otcom. Deň o ktorom som nevedela, či sa vôbec niekedy stane. Bol deň, keď sa moje srdce opäť naplnilo kúskom šťastia.
Po nejakom čase, mohol prísť opäť Austin konečne domov. Náš život už nie je taký, aký bol predtým. Chodíme na návštevy k lekárom a do nemocníc tak často, že som to už prestala počítať. Ale sme tu a stále bojujeme. Vstávam skoro ráno každý deň, aby som sa postarala o nášho nádherného chlapčeka, aj o môjho manžela. Pripravujem stravu, robím fyzioterapiu, rečovú terapiu.... Pomáham mu s osobnou hygienou aj mu pomáham chodiť. Som pri ňom v každom momente jeho života.
Je to veľmi ťažké a neraz som veľmi unavená, ale dávam do toho všetko. Už to nie je ten istý muž, do ktorého som sa zamilovala, ale naďalej ho milujem. Bojujeme spolu za jeho zotavenie, aby sa jeho život zlepšil. Verím, že jedného dňa to dosiahneme.
Dovtedy to s ním nikdy nevzdám. Pretože láska je nesebecká a ja ho milujem viac ako samotný život.