Prečo musíš mať osobný vzťah s Ježišom ?
V istom zmysle môže každý z nás povedať, že pozná Ježiša. Mnohí z nás, sme už od ranného detstva počuli o Ježišovi od svojich rodičov, príbuzných a priateľov. Učili sme sa o Ňom na hodinách náboženstva, alebo v besiedkach. Vieme naspamäť „Krédo“. Opakujeme, že Ježiš je skutočne Bohom i človekom, že pre našu spásu zostúpil z nebies a bol zabitý, že tretieho dňa vstal z mŕtvych. Nespočetne mnohokrát sme čítali alebo počuli slová evanjelia o Jeho živote, o zázrakoch, o Jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Slovom: Ježiš je v našom duchovnom živote najznámejšou a najbližšou osobou.
Napriek tomu sa môže stať, že nemáme s Ježišom utvorený dôverný vzťah, alebo že tento dôverný vzťah je iba zdanlivý a náš kontakt s Ježišom nikdy nebol osobný. Môže byť pravdou, že sme sa s Ním jednoducho nikdy osobne nestretli, nikdy nás nefascinoval a nepriťahoval tak, aby sme ho chceli ešte viac spoznávať, milovať Ho a kráčať s Ním. Môžeme čítať Evanjelium, študovať náuku o Ježišovi, ktorý je Pánom, Božím Synom, Spasiteľom, Vykupiteľom... a hovoriť o ňom tak, ako by sme ho poznali, ale to všetko môžeme robiť zo zvyku. Je to iba naša zdanlivá dôvernosť s Ním. Môžem povedať, že v mojom živote je vzťah a spoločenstvo s Ježišom tým najdôležitejším? Som pripravený podriadiť mu každú svoju životnú voľbu?“
Spoločenstvo s Bohom je podstatou života. Ak siahneme do kníh Starého zákona, vidíme že výzva k viere v Boha, o ktorej ľud neustále počuje, je v samej podstate pozvaním k intímnemu a silnému vzťahu medzi Bohom a človekom. Hovoriac o skúsenosti viery, hovoríme vlastne o vzťahu s Bohom, o dôvernom osobnom vzťahu, o priľnutí k Bohu o opore, ktorú máme v Bohu. Ako dieťa odtrhnuté od matky ostane pozbavené vzťahu lásky a života, tak aj náš život odtrhnutý od viery v Boha ostane pozbavený niečoho podstatného pre život. Náš život je bezpodmienečne spätý s vierou, ale s vierou chápanou ako priľnutie k Bohu ako spojenie s Bohom. Bez nej je život nemožný - umiera. Koľkokrát čítame vo Svätom písme, že „spravodlivý žije z viery“ (Hab 2, 4; Rim 1, 17; Gal 3, 11; Heb 10, 38); ba čo viac: spravodlivý bude žiť, ak priľne k Bohu, ak bude k Nemu pripútaný, ak sa s Ním spojí, a ak v Ňom bude mať oporu. Prorok Izaiáš nás zároveň vystríha: „Ak neuveríte, veru neobstojíte“ (Iz 7, 9b), čo znamená: „Ak sa nepripútate ku mne, neobstojíte.“ Tak máme rozumieť aj Ježišovým slovám: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt, 18, 3b), čiže, ak sa s dôverou nepripútate k Bohu, ako dieťa k matke, nebudete mať v sebe život.
Keď sa Ježiš krátko pred svojím utrpením vo Večeradle lúčil so svojimi učeníkmi, obrátil sa na nich slovami, ktoré sú veľmi dôležité, hovoria nám naozaj veľmi veľa. Preto je dôležité, aby sme si ich pozorne prečítali a zapamätali si ich. Ježiš sa v atmosfére láskyplnej rozlúčky, ktorá je taká charakteristická pre evanjelium sv. Jána, obracia na učeníkov slovami: „Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne“ (Jn 15, 4-6). Všimnime si, ako často sa Ježiš vracia k slovu „ostaňte“. Slovo „ostať“, ktoré Ježiš používa v Evanjeliu sv. Jána označuje: blízkosť, vernosť, spoločenstvo, vzájomnú lásku. Inými slovami: označuje zotrvávanie v Ježišovej blízkosti, označuje priľnutie k Nemu a spoločné puto. Ježiš pred tým, ako sa rozlúčil s apoštolmi hovorí o tom, čo je najdôležitejšie, čo nesmie chýbať v ich vzájomnom vzťahu. Ide o hlboký, dôverný, milostný vzťah - na život a na smrť. Ježiš hovorí, že najdôležitejšie je zotrvávanie „ja vo vás“ a „vy vo mne“. To je obraz viery: obraz milostného, láskyplného vzťahu medzi dvoma osobami; obraz zotrvávania v náručí druhého, zotrvávania v jeho objatí.
Ak nebude spojenia, spoločenstva - nebude života. Boh je pre mňa ako chlieb, bez ktorého nepretrvám, bez ktorého nemôžem žiť. On je ako vinný kmeň, bez ktorého moja ratolesť jednoducho vysychá. Ježiš hovorí: „Bezo mňa (odtrhnutí odo mňa) nemôžete nič urobiť“ a aby vylúčil akúkoľvek pochybnosť dodáva: „Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne“ (Jn 15, 5.6). Ježiš hovorí jednoznačne, že v živote jeho učeníka sú možné dve cesty: zotrvanie v Ňom, teda života a chýbajúce spojenie s Ním, teda smrť.
Spojenie s Ježišom sa týka samého jadra našej existencie. Obklopuje nás a preniká celý náš život. Aby sme lepšie pochopili význam tohto spojenia, musíme najprv rozjímať o božskom pôvode nášho bytia. Spojenie s Ježišom, zotrvávanie v Ňom, intímne zjednotenie s Ním sa dotýka samého jadra nášho životného povolania. Spojenie s Ježišom nie je iba akousi úlohou, povinnosťou, ktorú musíme splniť. Je niečím oveľa viac: je súčasťou našej prirodzenosti; je srdcom nášho duchovného organizmu; je najhlbšou potrebou nášho života; a dodajme: je životnou potrebou, ktorá sa zrodila z božskej túžby. Túžime po spojení s Ježišom, pretože On prvý po nás zatúžil - zatúžil byť s nami.
Boh stvoril každého z nás osobne. Odvolávajúc sa na opis stvorenia človeka (Gen 2, 7), povieme, že tak ako hrnčiar formuje nádobu, tak nás formuje Boh svojou túžbou a vlieva do nás život - čiastočku seba, chuť žiť s Ním. Každý z nás môže a má povedať: „Žijem, pretože Boh po mne túžil. Ba čo viac, žijem, pretože Boh po mne túžil od večnosti a nikdy po mne neprestane túžiť. Akt stvorenia - nášho počiatku, je aktom Božej túžby, ktorá sa ľudsky nedá opísať. On chce byť s nami. Inými slovami: všetci sme povolaní k životu, aby sme boli s Ním. Boh vdýchol do nás život, to znamená to isté, ako to, že nám vdýchol túžbu byť s Ním. Je to vnútorná potreba Božej lásky a to znamená, že je to láska čistá a dokonalá; je to božské a neustále milovanie nášho života. Žijeme túžbou a vďaka túžbe Boha. Túžba Boha je v nás tak ako dýchanie a ako pokrm, bez ktorého nemôžeme žiť.
Túžba po Bohu žije vo mne od chvíle stvorenia a nie je len Božou túžbou, ale aj našou. Sme stvorení na Jeho obraz a na Jeho podobu (Gen 1, 27). Naša túžba je na Jeho obraz a podobu! Od chvíle, keď Boh do nás vdýchol svojho ducha, odráža sa v nás Jeho znamenie, božská pečať života. Žije v nás Boží zámer: aby sme boli s Ním, pretože jeho prirodzenosťou je láska. Keď sa spĺňa tento Jeho zámer, keď sme s Ním, stáva sa pre nás prameňom nenahraditeľného šťastia; stáva sa účasťou na živote Boha. Keď je tomu inak, stáva sa to pre nás utrpením, ktoré vedie k smrti. Celá Biblia je presiaknutá túžbou Boha a túžbou človeka, je neustálym zjavovaním sa tohto zámeru. Môžeme povedať, že ak s vierou a otvoreným srdcom čítame Božie slovo, v hĺbke sa nás dotýka Božia túžba.
V našom spojení s Bohom predsa však nevládne harmónia, ale musíme priznať, že je tam často trhlina. Veľmi výrazne skusujeme, že naša túžba po Bohu, po tom, aby sme boli s Ním, podlieha rozličným napätiam. Táto túžba je raz veľmi silná, inokedy sa zdá, že sa stráca. Raz nás preniká pokojom a láskou, inokedy nám spôsobuje bolesť. Dotýkame sa bolestnej skutočnosti - tajomstva neprávosti. Čistá túžba, ktorú do nás vdýchol Boh, podľahla „prasknutiu“, ktoré spôsobil hriech. Rodíme sa preniknutí potrebou Boha (Jer 1, 5), ale tiež s prvotným prasknutím. Rodíme sa ranou v samotnom strede nášho bytia. Je to rana, ktorej rozmer nie sme schopní pochopiť. Chceme byť s Bohom a zároveň nás pokúša ilúzia šťastia bez Neho. Túžime po Bohu a dokážeme sa od Neho vzdialiť a kráčať svojimi cestami. Nedokážeme žiť bez Neho a správame sa tak, akoby Boha nebolo.
Hriech je vzdialením sa od Boha, ktorý chce byť s nami večne. Je úderom zasadeným Jeho túžbe byť s nami. Je úderom zasadeným Božiemu otcovstvu, láske, ktorá nás neprestáva rodiť k životu. Hriech je a ostane tajomstvom, tajomstvom v ktorom ostáva hlboko zranená božská i ľudská láska, narušená túžba Boha i človeka. Ako je pravdou, že túžba Boha je nezmerateľná, nekonečná, tak je pravdou, že každý hriech Ho raní nezmerateľne, nekonečne... Podobne je tomu aj v prípade medziľudských vzťahov. Najhlbšie rany môžeme spôsobiť práve tým osobám, ktoré nás najviac milujú a zároveň najviac bolia rany, ktoré nám spôsobili najmilovanejšie osoby. Nikdy nebudeme môcť pochopiť, akou láskou nás Boh miluje a rovnako nikdy nebudeme môcť pochopiť, ako veľmi rania naše hriechy Jeho lásku, ktorou nás miluje. Boh je vo svojej láske ranený preto, že hriechy zraňujú nás - jeho deti. Iba On vie, ako hlboko nás rania naše hriechy. Hriech raní najhlbšiu potrebu nášho života - potrebu byť s Bohom. Božia láska je dokonalá, presahuje náš hriech. Boh sa nevzdáva túžby byť s nami, napriek našim hriechom. Je to nekonečná túžba, pretože Boh je nekonečný. V našom živote je to tak, akoby vo chvíli hriechu a zničenia vzťahu s Bohom človek ešte viac poznával, akou veľkou láskou je obdarovaný. Akoby sa v dráme ľudského hriechu „ešte viac zjavila“ sila tejto túžby. Dotýkame sa najväčšieho tajomstva túžby Boha...
Ježiš uzdravuje moju túžbu po Bohu. Najväčším zjavením tejto túžby je vtelenie Božieho Syna. Boh sa stáva človekom, aby nám zjavil Svoju najväčšiu túžbu - ukazuje nám, ako veľmi sa chce s nami zjednotiť. Zjednotenie božstva s človečenstvom v Ježišovi Kristovi odhaľuje hlboké spoločenstvo Boha s človekom - s každým z nás. Boh sa stáva človekom, aby bol s nami, podobný nám vo všetkom okrem hriechu, ktorý do hĺbky zranil jeho Božskú túžbu...Každý z nás môže povedať: „Ježiš sa stal človekom, aby sa zjednotil so mnou vo všetkom, čo je ľudské. Môžem povedať, že Ježiš sa zjednotil so mnou v mojom počatí, v mojom narodení, v mojom prvom plači nemluvniatka, v mojom raste, v mojom dospievaní, v mojej rodine, v mojom ľudskom úsilí i radosti, v mojej krehkosti, v mojom strachu, otázkach, v mojom utrpení. Je so mnou vo všetkom, okrem hriechu.“ Ježiš je zjavením Boha, ktorý nás miluje až do krajnosti. Kríž je vyjadrením Božej túžby. Ježiš rozpätý na kríži nám zjavuje Boha, ktorý vstupuje do trhliny, ktorú spôsobil hriech. Roztiahnuté a pribité ruky a nohy nám pripomínajú trhlinu, ktorá je v našom vzťahu s Bohom. Celé Ježišove telo je rozdierané ranami: od hlavy až po päty. Ukrižovaný má prebité srdce. Rana srdca nám najviac zjavuje zranenú Božiu túžbu, zranené spojenie lásky...
Ježiš zomiera medzi dvoma lotrami, v ktorých žijú rôzne túžby; zomiera rozpätý medzi dvoma túžbami: lotra, ktorý uprostred svojej biedy a hriechu našiel prvotnú túžbu: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23, 42) a zločinca, zomierajúceho v preklínaní, zločinca, ktorý sa nebojí ani Boha (porov. Lk 23, 40). Ježiš zomiera medzi lotrom, ktorý túži po Bohu a lotrom, ktorý rozdrásaný hriechom a vzburou, nedokáže „chytiť dych po Bohu“. Ježiš vstupuje do smrti uprostred týchto dvoch zločincov. Vstupuje do nej so Svojou božskou láskou! V rozhovore s lotrom nám zjavuje, ako veľmi túži byť s nami, zjavuje nám aj to, že dokáže znova vybudovať naše zranené vzťahy. Stačí tak ako lotor na kríži obrátiť sa na Neho so svojou túžbou, aby sme aj my mohli počuť: „Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23, 43). To „dnes“ vyjadruje túžbu, vyjadruje naliehavosť jeho božskej túžby: chce byť s človekom naveky a akoby sa nemohol „dočkať“ tohto stretnutia. V jeho výkriku „Žíznim!“ sa uskutočnilo čosi podstatné. Tak ako v lotrovi na kríži, tak aj v každom z nás chce Ježiš prebudiť a rozpáliť túžbu po večnom prebývaní s Ním. Každému z nás denne hovorí: „Žíznim“. Ak mu dáme odpoveď na túto Jeho túžbu, môže aj nám denne povedať to, čo lotrovi na kríži: „Ešte dnes budeš so mnou v raji.“
Boh si nás v Kristovi vyvolil ešte pred stvorením sveta. Vo vtelení Ježiša Krista môžeme spoznávať túžby, ktoré spájajú Otca i Syna v Duchu Svätom. Ba čo viac, ako píše sv. Peter vo svojom Druhom liste, „stávame sa účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4), stávame sa adresátmi jeho božskej túžby. V Ježišovi Kristovi nám Boh hovorí: „Túžim po tebe“. Táto túžba sa v nás ozýva ako odpoveď: „Chcem Boha“ - je to najväčšia potreba, najhlbšia túžba, akú môže vysloviť každé stvorenie. Náš život alebo spočíva na spojení s Ježišom, alebo smeruje k smrti; alebo je vzťahom s Ježišom, alebo Ním jednoducho nie je. Žiť pre seba, alebo žiť pre Pána, znamená to isté ako voliť medzi smrťou a životom. Boli sme stvorení pre život, to znamená pre večné bytie s Bohom. Druhou možnosťou je smrť. Život pre seba samého je v skutočnosti smrťou, pretože je zahlušením najhlbšej túžby, ktorá je v človeku - túžby po vzťahu s Bohom v Ježišovi Kristovi. Peklo je večným nesplnením túžby, ktorá rozpaľuje ľudské vnútro a nikdy neprestane páliť. Nebo je zas večným napĺňaním Božej túžby v nás.
Ukrižovaný má prebité srdce. Toto prebité srdce nám tak úžasne zjavuje nekonečnú lásku Boha, lásku, ktorá nikdy neprestane, lásku, ktorou miluje každého človeka. Boh je láska. On ma neustále miluje a neprestane milovať. Boh vo svojej láske túži i po mne, chce byť stále so mnou, chce byť mojou silou, mojou oporou... mojím všetkým. Bola to Jeho túžba po mojom šťastí, ktorá ho viedla k tomu, že mi jedného dňa povedal: „Milujem, ťa, poď a nasleduj Ma, buď celkom mojim...“