Viete, že Ježiš je Spasiteľ?
Uvažovali ste už o tom, že uveriť znamená presťahovať sa do sveta Ježiš Krista. Dôležité je, aby sme sa do toho sveta presťahovali MY! A to môže byť druhý problém!
Viete o tom, že Ježiš je Spasiteľ?
Áno? Ak hej, tak je to super, pretože sa v tomto čase zdá, že množstvo kresťanov to stále nevie…
Slovo Spasiteľ – po grécky (pretože v gréčtine je napísaný text Nového Zákona) sa to povie: sótér. A v preklade to znamená: záchranca. Ten, ktorý zachraňuje. Lenže kto potrebuje byť zachránený?
Zachránený potrebuje byť človek, ktorý je v koncoch! Ježiš vraví, že prichádza „hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“ (Lk 19,10). Hovorí pritom o ovci, ktorá sa stratila na púšti (Mt 18,12) a ktorá bez pastiera na tej púšti isto zahynie.
A tu je podstata problému:
Každý z nás si viac, alebo menej uvedomujeme, že potrebujeme od Boha pomoc. Uvedomujeme si ale, že potrebujeme záchranu???
Nestalo sa vám, že keď ste sa modlili myšlienky vám niekam „uleteli“? Keď ste si to uvedomili, tak ste sa rýchlo vrátili späť k Ježišovi s postojom v srdci, ktorý by sa dal vyjadriť najskôr asi takto: „Prepáč, Ježišu, náhodou som myšlienkami zablúdil niekam inam, ale už som späť, to bolo také pokušenie, pochopiteľne, vôbec to neznamená, že by moje srdce bolo nejako spútané tými vecami, alebo že by mi na nich záležalo viac, ako na tebe. To nie! To bola len taká nešťastná roztržitosť, pokušenie diabla…“ Takto nejako sme to v srdci cítili. Jednoducho – bola to nepríjemnosť, nie vážny problém! Stačilo, keby mi Boh trochu pomohol – inak by to bolo v naprostom poriadku! Necítili sme, že by sme potrebovali v tomto okamihu záchranu … V podstate je predsa všetko v poriadku, nie?
Jakub vo svojom liste píše: „13 Nech nik v pokušení nehovorí: „Boh ma pokúša.“ Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. 14 Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza.“ (Jak 1,13n). Jakub vraví jasne: Pokušenie – to nie je niečo cudzie, čo do nás niekto vkladá – Diabol, či dokonca Boh! Pokušenie – to je, povedzme, iba Diablom prebudená túžba, ktorá je v našom srdci! Ježiš hovorí takisto jasne: „Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, 22 cudzoložstvá chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť rúhanie, pýcha, hlúposť. 23 Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“ (Mk 7,20–23).
Takže – ak som pri modlitbe roztržitý, tak to je iba prejav väčšieho problému, prejav hriechu, ktorý je pevne usadený v mojom srdci a teraz sa iba trošku prejavuje! Je to ako keď v horách počujete náhle tlmené dunenie. Niekto si povie: Čo je to? Malá nepríjemnosť v čarovnom tichu a kráse horskej prírody! Bolo by lepšie, keby to tu nedunelo – ale inak to nie je žiadna tragédia! Iný človek – múdrejší – ale vie, že dunenie je iba prejav čohosi desivejšieho: rútiacej sa lavíny. A je mu jasné, že to nie je iba malá nepríjemnosť, ale smrteľné nebezpečenstvo! A že je na mieste všetko nechať tak a bežať o život!
To isté by sme mali urobiť aj my. A keďže nemáme kam utekať, ostáva iba jedno: kričať, volať o pomoc!
Tento krik o pomoc zaznieva z modlitby colníka – toho, ktorý bol zachránený a ospravedlnený: „neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!““ (Lk 18,13).
Kričali ste už niekedy k Bohu o holé zmilovanie, o pomoc, o záchranu? Kričali ste už niekedy k Bohu: „Pane, zachráň nás, hynieme!!!“ (porov. Lk 8,24)? Možno sme takto kričali, keď nás priprela choroba, keď nám hrozilo nejaké nebezpečenstvo… Ale kričali ste takto niekedy o svoju „holú“ spásu?
Ešte asi nie… Prečo?
Zase tu vystupujú tiene minulosti. A tie tiene vravia asi toto: „Ak budeš dobrý, budeš spasený! Ak nebudeš dobrý, Boh ťa odsúdi!“ A sme doma! Môžem si ja pred takýmto Bohom priznať, že som naprosto zlý a hriešny? Môžem pred týmto Bohom pristúpiť a povedať: „Pane, som zlý a hriešny! Nemilujem Ťa, neverím Ti, nenávidím svojich blížnych, som pyšný, namyslený, sebecký, hľadím iba na svoje záujmy a aj Teba považujem iba za pomôcku na dosahovanie mojich sebeckých cieľov, spásou počnúc a svetskými záujmami končiac. Nikdy mi nezáležalo na Tvojom evanjeliu a nikdy som necítil smäd a túžbu ísť do celého sveta a ohlasovať Tvoje Meno národom – a ani som to nikdy neurobil! Sú mi ľahostajní ľudia, čo umierajú od hladu a ani som pre nich nepohol prstom! Som naprosto zlý, škaredý, hnusný… Ťaží sa mi kvôli tebe a kvôli Tvojmu evanjeliu vôbec zdvihnúť a prstom pohnúť…“??? No dá sa toto povedať tomuto Bohu – Sudcovi? Nedá! Veď by ma okamžite zatratil, odsúdil, odvrhol! Na spásu predsa nesmiem byť zlý a hriešny! Ak chcem byť spasený, musím byť predsa dobrý, spravodlivý, svätý! Musím Boha presvedčiť, že taký som! A tak v okamihu, keď počujeme takéto obvinenie z hriechu (a práve sme ho počuli), už aj naše srdce začína veľkú obhajobu: „Ale Pane, nepočúvaj to! Veď to nie je až také zlé! No, veď pozri, minule som prispel žobrákovi a poslal som 50,- eur (!!!) na hladujúcich v Afrike! A vôbec nie je pravda, že mi na Tebe nezáleží – naopak, verím Ti, modlím sa, chodím aj do kostola! No, Pane, nie je to až také zlé! Áno, uznávam, sú tu aj nejaké tie MENŠIE hriechy, problémiky, ťažkosti – ale s Tvojou POMOCOU sa z toho určite dostanem! Ver mi, Pane, ja som v podstate dobrý a veriaci človek! Naozaj! Aspoň sa snažím!“ A všetok náš hriech – pýcha, lenivosť, strach zo zmeny,… – sa zborovo a s radosťou pridáva a pritakáva: „Tak, tak! Nie je to s nami zlé! Nemusíme sa meniť! Len tak ďalej pokračovať! Všetko je v naprostom poriadku! Trochu ešte možno vylepšiť – ale inak je všetko O.K.!“ Je to náhoda, že to isté si mysleli aj na Titaniku, keď zacítili drobný, nepodstatný otras, ktorý im trochu znepríjemnil život, pretože vyšplechlo šampanské z pohárov?
No čo – je to tak? Hovorí to vaše srdce? Stavím sa, že áno – aspoň to moje, si to naozaj myslí…!
Lenže Ježiš neprišiel súdiť, ale zachrániť. Hovorí: „17 Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ (Jn 3,17). A teraz si to predstavte:
Ježiš sa prechádza po svete (asi ako zaoceánska loď medzi húfom stroskotancov uprostred oceánu) a volá. „Potrebuje niekto zachrániť?“ A ľudia odpovedajú: „Ale nie, my sme v pohode, v poriadku – teda, no, keby si chcel, tak by si nám mohol trošku pomôcť a ešte nám tu niečo chýba – no, keby si nám s tým pomohol, bolo by to super, – ale inak sme v pohode! Vďaka za opýtanie!“ Čo by mohol urobiť kapitán lode, keby mu tí stroskotanci z člna kričali: „Ďakujeme, sme v poriadku! Teda – jedine – nemohli by ste nám sem poslať basu piva? To naše sa už minulo! Inak sme ale v poriadku, ďakujeme za opýtanie!“? Asi len jedno: dať im to pivo a potom ich tam nechať – dovtedy, kým neprídu na to, že nie sú na výletnej plavbe k žiarivej budúcnosti, ale sú stroskotanci a ide im o život. Potom sa azda nechajú zachrániť! Ježiš asi tiež nemôže urobiť viac. Ak si myslíte, že potrebujete iba pomoc – tak dobre, pomôže Vám. Ale nemôže Vás zachrániť! Preto Ježiš vraví: „32 Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali.“ (Lk 5,32). Spása je totiž možná iba vtedy, ak sa dáme na pokánie: „Kajajte sa a verte evanjeliu!“ – volá Ježiš a vysvetľuje: „ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete.“ (Lk 13,3). O tomto pokání vraví Ježiš pri Damasku Pavlovi: „17 Budem ťa chrániť pred ľudom aj pred pohanmi; ku ktorým ťa posielam 18 otvoriť im oči; aby sa od tmy obrátili k svetlu a od satanovej moci k Bohu; a tak dosiahli odpustenie hriechov a podiel medzi posvätenými vierou vo mňa.“ (Sk 26,17n). Ale, prosím Vás, vysvetlite mi teraz, ako sa môžu takto obrátiť ľudia, ktorí predsa od narodenia žijú vo viere, chodia do kostola, veria v Boha, sú naprosto v poriadku, snažia si spravodlivo plniť všetky povinnosti o ktorých si myslia že sú dôležité a okrem tých pár maličkostí (chudáci, už ani nevedia, z čoho by sa mali vyznávať pred Bohom, keď vlastne nijaké hriechy nemajú!) sú úplne v poriadku a dobrí? To je predsa nemožné! Od čoho by sa mali odvracať? A kam? A tak Ježišovi neostáva nič iné, než ich nechať – v nádeji, že raz možno konečne pochopia, aká je pravda! Tak, ako to pochopil poctivý, spravodlivý a zbožný farizej Šavol, ktorý neskôr napísal: „Čo sa týka zákona (, bol som) farizej, 6 čo do horlivosti prenasledovateľ Cirkvi, čo do spravodlivosti ktorá je v zákone, žil som bezúhonne. 7 Ale čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu. 8 A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista 9 a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista - spravodlivosťou z Boha, založenou na viere.“ (Flp 3,5–9). Bez vlastnej spravodlivosti – ale zato zachránený!
A tak, ak sa dnes do Ježišovho sveta presťahuješ ty – dobrý a horlivý kresťan, človek, ktorý si plní povinnosti a nemá vážnejšie problémy; tak mu Ježiš odpovie: „A Ty si kto? Nepoznám žiadneho, ktorý by bol dobrý a v pohode!“ Ak tam ale dnes prídeš ty – beznádejný hriešnik, zlý, neschopný, sebecký, pyšný, namyslený, lenivý, bezcitný, ironický a cynický; tak Ježiš zvolá s veľkou radosťou: „Á, Som rád, že Ťa vidím!!! Nepotrebuješ zachrániť?“ A ty odpovieš: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, ZMILUJ sa nado mnou hriešnym!“ – a nastane spása, čiže záchrana! Možno z teba v tom okamihu vyjde množstvo sĺz – okamih, kedy ako malé decko plačeš nad svojou beznádejnou hriešnosťou a zlobou!
Chápeš to? Nestačí vierou presťahovať sa do Ježišovho sveta, ale je treba, aby sme sa tam presťahovali MY – nie nejaká idealizovaná a vyretušovaná predstava, ktorú sme si osebe na „reklamné“ účely vyrobili!
Ježišov svet je proste svet, do ktorého prichádzajú samí zločinci, grázli, hriešnici, neviestky, vrahovia,… a všetci títo sú tam Ježišom zadarmo zachránení a spasení – ako svedčí vrah, násilník a prenasledovateľ Cirkvi Pavol: „nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva; kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, 6 ktorého na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, 7 aby sme, ospravedlnení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života.“ (Tit 3,5–7). Iba „spravodliví a dobrí veriaci“ jediní sa tam nikdy nedostanú (porov. Mt 21,31n).