„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lukáš 23, 34)

Vo filme „Červené rúcho“, je hlavným hrdinom Markus. Je pohanom a bol poslaný z Ríma do Jeruzalemu, ako veliteľ vojenskej stráže. On bol i pri Kristovej smrti. On vyhral i Kristove rúcho, o ktoré hádzali los. Voči Kristovi bol úplne ľahostajný. Z tejto ľahostajnosti ho prebrala až tma a zemetrasenie, ktoré nastalo pri Kristovej smrti. Až teraz pristúpil ku krížu a pozorne sa zahľadel do tváre zomierajúceho Krista. Vtedy, keď po Jeho smrti mu kopijou prebodol  bok i srdce, mu na ruku padla kvapka Kristovej krvi. Hneď si ju zotrel a napriek tomu ju stále cítil na svojej ruke. Odvtedy nemal vo svojej duši pokoj. Až sa stretol s apoštolom Petrom, ktorý mu ponúkol, aby išiel s ním. Jeho reakcia bola: „Nie, ja nemôžem, ja som veľký hriešnik. Ja som ukrižoval Krista a vyhral som aj Jeho rúcho.“ Vtedy mu Peter vyrozprával svoj vlastný príbeh a priznal sa ku svojmu trojnásobnému zapretiu Krista. Nakoniec dodal: „A Kristus mi všetko odpustil a On aj tebe odpustí.“ „Mne odpustí?“ Zamyslel sa Markus a vo svojich myšlienkach bol na Kalvárii. V jeho ušiach zneli Kristove slová: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lukáš 23, 34) Až vtedy pochopil, že Ježiš sa vtedy modlil aj za neho. Nasledoval Petra a z pohana sa stal kresťan a nakoniec za Krista aj zomrel mučeníckou smrťou. Pri jeho smrti cisár Kaligula, ktorý ho dal umučiť povedal: „Choď si za tvojim Kristom do jeho kráľovstva!“ A On odišiel tak, ako lotor, ktorý bol ukrižovaný po Kristovej pravici.

Možno si myslíš, že ty nemáš podiel na Ježišovej smrti. Ako veľmi sa mýliš. Všetci ľudia sú hriešni (Rimanom 3,23). Všetci sme Ho svojimi hriechmi mučili a ukrižovali. Všetci sme boli voči Nemu ľahostajní. On za teba zomrel, ale ty máš pocit, že teba sa to netýka. I za teba Ježiš prosí Otca, aby ti odpustil tvoje hriechy a prestúpenia. Ty však musíš k Nemu prísť a pozvať Ho do svojho srdca. Jeho utrpenie, smrť i vzkriesenie sú dôkazom Jeho veľkej lásky ktorou ťa miluje. On zomrel, aby zničil tvoju duchovnú smrť, aby zmyl s teba tvoje hriechy a vstal z mŕtvych, aby ti daroval nový život, život večný. Uver dnes v túto Kristovu lásku a ďakuj Ježišovi za túto nezaslúženú milosť, lebo On zomrel a vstal z mŕtvych, aby si aj ty mohol žiť večne.

Pane Ježišu Kriste, viem, že si živý, že si vstal z mŕtvych a napriek tomu som ľahostajný a často Ťa vylučujem zo svojho života.  Ďakujem Ti za nezaslúženú milosť. Prosím, daj, aby Tvoja krv nebola za mňa nadarmo vyliata. Amen.

„Viera je podstatou toho, v čo dúfame, a zdôvodnením toho, čo nevidíme,“ (Židom 11, 1)

V americkom štáte Michigan niekoľko dní zúrila víchrica. Do stanice v Mount Clemens prišla správa. Keď ju čítal prednosta stanice úplne zbledol. „Most sa zrútil!“ kričí na svojich kolegov. „Vlak č. 7 tam bude o desať minút!“ Päťnásťročný učeň Edison napäto počúva. Odrazu vyskočil. „Vo vlaku je moja sestra! Dnes večer sa ma vrátiť.“ Prednosta  krútil  hlavou. „Je neskoro. Vlak už odišiel z poslednej stanice. Bože môj, to bude strašné!“ Chlapec to nevzdáva a stále premýšľa. „Už to mám! Rýchlo parnú lokomotívu! Potrebujem parnú lokomotívu smerom k mostu. Parnými píšťalami dám sestre správu, Pozná morzeovku.“ Prednosta váha. „Tvojej sestre nikto neuverí.“ „Už len osem minút,“ kričí chlapec. „Rýchlo, je to naša jediná šanca!“ Prednosta rýchlo zavolá kuriča jednej parnej lokomotívy, ten berie chlapca a vyrážajú plnou parou k mostu. Dva kilometre pred mostom začne Edison ťahať parné píšťaly. Vychádzajú prenikavé tóny, ktoré v morzeovke značia: „Most sa zrútil - zastaviť! Most sa zrútil - zastaviť!“ Vo vlaku jeden starý pán hovorí: „Tomu rušňovodičovi muselo preskočiť!“ Ale mladé dievča počúva a zvolá: „To je morzeovka!“ A potom slabikuje: „Most sa zrútil - zastaviť! Zastaviť!“ Starý pán sa nahnevá: „S tým nie sú žarty, mladá dáma. Vlak sa zastavuje iba v krajnom nebezpečenstve.“ Zúfalé signály počuť čoraz hlasnejšie. „Ale to nie je žart. Most sa zrútil!“, kričí dievča a chce zatiahnuť záchrannú brzdu, ale nedočiahne. Akási dáma zvolá: „To je šialenstvo! To predsa nemôže byť pravda.“ Ale na starého pána to zapôsobí: „Si si istá?“, spýta sa ešte raz. „Celkom istá!“ A starý pán vyskočí a rýchlo zatiahne záchrannú brzdu. Kolesa škrípu a vlak ostane stať 20 m od priepasti.

Zamyslíme sa nad tým, čo by sa stalo, keby starý pán nebol uveril v záchranné posolstvo? On, aj všetci jeho spolucestujúci, by boli zahynuli. Keď spoznáme, že k nám prehovoril Boh a aj tak neuveríme v Jeho posolstvo spásy, tak sa môže stať aj nám, že zahynieme. Bez viery nemôžeme byť spasení, lebo bez viery sa nedá prijať Božie posolstvo spásy.

Pane Ježišu, Ty si našim svetlom a našou spásou. Otvor nám duchovné oči, aby sme Ťa mohli vidieť a otvor nám uši, aby sme mohli počuť Tvoj hlas, ktorým nás pozývaš k sebe a zachráň nás pre večnosť. Amen.

„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.“ (Ján 3, 16)

V knihe „Robinsonove ostrovy“ je opísané, ako rybári na mori lovia ryby. Medzi nimi je aj mladý Erik, ktorého rodičia zahynuli pri katastrofe na mori a tak už nemal nikoho. Naraz sa strhla veľká búrka. Vlny rozbili rybársku loď a rybári sa snažili zachrániť si holý život. Každý sa chytal toho, čoho mohol, len aby sa udržal nad vodou. Erik sa chytil vesla a pevne sa ho držal. Naraz zbadal, že trocha ďalej zápasí s vlnami jeho starší spolu rybár. S veľkou námahou priplával k nemu a silným hlasom zvolal: „Kristen, chyť sa môjho vesla!“ Vtedy sa Kristen chytil vesla. Erik zbadal, že veslo ich obidvoch neudrží nad hladinou, a preto zvolal: „Kristen, len sa pevne drž! Ty máš manželku a deti. Oni ťa potrebujú. Ja nemám nikoho, ja nebudem nikomu chýbať. S Bohom.“ Vtom sa pustil vesla a stratil sa vo vodách mora. Erik zahynul, aby mohol žiť Kristen. Potom Kristen často vo svojom živote spomínal svojho záchrancu Erika.

I my máme svojho Záchrancu. Je ním Pán Ježiš, ktorý dobrovoľne za nás zomrel, aby sme my mohli žiť večne. On dal svoj život ako výkupné za naše hriechy. Pán Ježiš, ktorý je úplne nevinný, zomiera preto, aby sme my, ktorí sme vinní, mohli večne žiť. Zomrel za nás strašnou smrťou, aby nás presvedčil o svojej láske k nám. Uverili sme v túto Jeho lásku? Lebo iba v tom prípade nás môže táto láska zachrániť:  „Kto verí v neho, nie je odsúdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Božieho Syna.“ (Ján 3, 18) Uverme v túto lásku, osvojme si ju a snažme sa ju opätovať.

Božiu lásku nemôžeme pochopiť, ale môžeme v ňu uveriť a v tom je naša záchrana.

Pane Ježišu, Ty si trpel z lásky k nám. Nechal si sa vysmievať a potupovať. Prosíme, pomôž nám nepripájať sa k tým, ktorí sa vysmievajú trpiacim a slabým. Pomôž nám spoznať v ponižovaných Teba. Pomôž nám kráčať cestou lásky a v poslušnosti jej požiadavkám dosiahnuť pravú radosť. Vlož Svoju lásku do našich sŕdc, aby sme mohli ukázať svetu Tvoju tvár. Amen.

„Blahoslavený, kto bude stolovať v Božom kráľovstve.“ (Lukáš 14, 15)

Bola vojna. Do nemocnice priviezli ťažko raneného dôstojníka. Prvé čo bolo, žiadal si kňaza. Ten mu udelil sviatosti a pripravil ho na prechod do večnosti. A potom sa ho kňaz spýtal, čo má napísať jeho rodičom. Otče, napíšte im iba toľko, že ich syn odchádza do večnosti dobre pripravený. Teraz je pre mňa najdôležitejšie, že mi Pán dal takúto milosť. V živote som sa snažil dobre žiť a často som sa modlil za dobrú hodinu smrti a Pán moju prosbu vyslyšal. Dobrý život, krásna smrť a potom všetkom verím aj v krásnu večnosť.

Ako by sme chceli zomrieť my? Uvedomme si, že naša smrť bude taká, pre akú sa my sami rozhodneme. Ak náš život bude dobrý, budeme aj dobre zomierať. Ak náš život bude plný nevyznaných hriechov, naša smrť bude hrozná. Nie je nič horšie ako odchádzať z tohto sveta nezmierený s Bohom. Na smrť sa nepripravujeme na smrteľnej posteli, ako si to mnohí myslia. Na zemi sme iba pútnici a celý náš život je vlastne prípravou na smrť, ktorá je bránou do večnosti.

Snažme sa prežiť svoj život vo viere. S pokorou vyznávajme Bohu naše hriechy, prosme Ho o odpustenie a ďakujme Mu za veľkú milosť, ktorej sa nám dostalo v Ježišovi Kristovi. S pokorou prichádzajme k trónu Božej milosti a modlíme sa za šťastnú hodinu našej smrti.

Bože, veď nás cestou večnosti, aby sme nezblúdili. Ty nám vo Svojom slove pripomínaš: Tak, ako nebesá sa rozplynú ako dym a zem sa rozpadne ako odev. Podobne pomrú jej obyvatelia. Uč nás žiť vo viere, pokore a s vďačnosťou prijímať nezaslúženú milosť, ktorá prišla na zem v Tvojom Synovi a našom Pánovi Ježišovi Kristovi. Prosíme nech náš pozemský život bude ukončený šťastnou hodinou našej smrti. Amen.

„No vám, čo ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov! Robte dobre tým, ktorí vás nenávidia." (Lukáš 6, 27)

Vodca anglickej revolúcie Oliver Cromvell, vydal rozkaz, že bez jeho nariadenia nik nesmie začať útok. Jeho traja dôstojníci videli ako sa ich nepriateľ snaží obkľúčiť a tak začali útok a tým zachránili aj samotného Cromwella. No ten trval na tom, že pre porušenie rozkazu majú byť potrestaní trestom smrti. Nepomohlo ani dohováranie Cromwellových priateľov, on trval na svojom stanovisku a až po veľmi silnom naliehaní rozhodol, že zastrelený na výstrahu bude iba jeden z tých troch previnilcov. Do súdnej sály priviedli z ulice malé dievčatko Gertrúdu a dali mu do ruky tri paličky. Dve boli biele a jedna bola červená. Červená znamenala smrť pre toho, ktorý ju dostane. Dievčatko zbadalo medzi tými troma dôstojníkmi  vlastného otecka. Pribehlo k nemu bozkávalo ho, objímalo ho a hladkalo ho po tvári. Keď ho vyzvali, aby rozdalo dôstojníkom paličky. Pre seba polohlasne povedalo: „Oteckovi musím dať tu najkrajšiu!" A dalo mu červenú. Tá znamenala pre otecka smrť. Všetkých prítomných zaliali slzy. Dojatý ostal aj sám Cromwell a nakoniec im všetkým trom dal amnestiu a nik nebol zastrelený.

Pravá láska je to najkrajšie na našej zemi. Pravá láska dokáže zázraky. Pravá láska zachraňuje. Pán Ježiš priniesol túto Božiu lásku na zem k nám ľuďom. Táto láska miluje nielen spravodlivého, ale aj nespravodlivého. Túto lásku veľmi pekne vyjadril apoštol Ján: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha.  Ten, kto nemiluje, nepozná Boha, pretože Boh je láska." (1. Jánov 4, 7-8)

Pán Ježiš v nás prišiel obnoviť Boží obraz, lebo na Božiu podobu sme boli stvorení. Iba Božie deti podobné v láske Bohu majú právo na dedičstvo  Božieho kráľovstva.

Bože, Otče náš, Tvojim najväčším prikázaním je prikázanie lásky: milovať Teba a milovať blížneho svojho. Pane Ježišu Ty si povedal: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať. A prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok." Obnovuj nás na Boží obraz, aby sme rástli v láske a boli hodní dedičstva Božieho kráľovstva. O to Ťa prosíme Otec v mene Pána Ježiša Krista. Amen.

„Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť." (Jakub 4,6)

V gréckych povestiach a bájach je  jedna bájka, ktorú väčšina ľudí dobre pozná. O Daidalovi a jeho synovi Ikarusovi. Obidvaja si urobili krídla z vosku. Mali s nimi preletieť Stredozemné more. Otec upozornil syna, aby sa nevznášal príliš vysoko ku slnku, lebo teplom by sa mohli roztopiť krídla z vosku a jemu  by hrozilo, že zahynie v mori. Potom obidvaja vzlietli. Otec letel nízko nad morom a preletel šťastne. Pyšný syn nedbal na otcovu radu. Vzlietol veľmi vysoko, ale jeho krídla pomaly mäkli v páľave slnka, až sa roztopili a pyšný Ikarus padol do mora a zahynul.

Ľudský rozum je taký neistý ako krídla z vosku. Ak sa človek naňho vo svojej pýche spolieha a nedbá na varovný hlas nebeského Otca, tak potom pod ťarchou svojej bezmocnosti padá a hynie v mori svojej pýchy. V dnešnej dobe sa jediným kritériom  pravdy stáva ľudský rozum. Za pravdu sa považuje iba to, čo sa dá ľudským rozumom pochopiť. Ľudská pýcha dovedie človeka k pádu lebo: „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť." (Jakub 4,6) Každý, kto sa nechce podriadiť Božej vôli, Božej múdrosti a Božej láske, pletie si sám na seba bič, pod ranami ktorého bude mnoho trpieť.

Verme v Božie pravdy aj vtedy, keď sú pre náš rozum nepochopiteľné. Sú to tajomstvá, ktoré nám zjavil Pán Boh.

Drahý Bože, Ty nám vo svojom Slove hovoríš, že pokorní vlastnia múdrosť, ale skazu predchádza pýcha a namyslený duch. Chceme sa dnes skloniť v bázni pred Tebou Hospodine a prosíme nauč nás dobrote, múdrosti a poznaniu, lebo dôverujeme Tvojim príkazom a Tvojmu Slovu, ktoré je pravda a amen. Veľký a  Všemocný si Bože, Pane náš a Tvoja múdrosť je nesmierna. Nech je oslávené a vyvýšené Tvoje sväté meno od teraz až na veky vekov. Amen.

„A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ (Ján 20, 27)

Žaba skočila do mora. Okolo nej sa zhromaždilo veľa rýb a začala debata. Ryby sa chválili svojim blahobytom v mori. Majú dosť vody a červíkov, ktorými sa živia. Žaba protestovala proti takému blahobytu. Vraj ryby by mali vyjsť na zem a trocha sa po nej poprechádzať, potom by videli, čo je to blahobyt. Na zemi žijú ľudia, bývajú v krásnych domoch a nie vo vode. Jedia vyberané jedlá a nie červíky. Vozia sa na autách, lietajú lietadlami. Ryby to všetko počúvali ako bájku. Keď ale žaba tvrdila, že  je to skutočnosť, ryby prehlásili, aby si z nich nerobila bláznov. Veď ako by mohol niekto žiť bez vody a jesť niečo iné ako červíky?

Týmto rybám sa podobajú mnohí ľudia, ktorí tiež nechcú veriť to, čo presahuje ich prirodzenosť. Veria vraj iba to, čo dokážu rozumom pochopiť. To, čo je podľa viery pravda, môže byť podľa rozumu klamstvo. Boh nám svoje pravdy zjavil mnohorakým spôsobom, ale oni to nechcú vidieť, ani sa to nesnažia pochopiť. Nikto z nás nevie, čo sa stane o minútu, no napriek tomu sa uberáme ďalej. Pretože veríme. V Biblii je napísané:  „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom ústami prorokov.  V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a cez ktorého stvoril aj svet.  On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a všetko udržuje svojím mocným slovom. Keď vykonal očistenie od hriechov, posadil sa po pravici Velebnosti na výsostiach.“ (Židom 1, 1-3)

Boh, náš Otec, urobil všetko závislé od našej viery. Ten, kto má vieru, má všetko; kto nemá vieru, nemá nič. 

Pane Ježišu, skrze Teba sme získali vierou prístup k milosti. Prosíme, prehĺb našu vieru v Teba. Nedaj, aby sme čo len na chvíľku zapochybovali, že si svetlom, ktoré ožaruje našu dušu, a Záchrancom, ktorý nás nikdy neopustí, nech by sa okolo nás čokoľvek dialo. V Teba chceme dúfať, u Teba hľadať pomoc v časných potrebách a najmä v boji o spásu našich duší. Amen.

„Teraz teda zostáva viera, nádej a láska, tieto tri, ale najväčšia z nich je láska." (1. Korinťanom 13, 13)

V druhej svetovej vojne bol major Hornbostel so svojou manželkou zajatý na Filipínach. Ostnatý drôt medzi mužským a ženským táborom rozdeľoval ich osudy.  Celé roky jeden o druhom nepočuli. Keď sa major Hornbostel po skončení vojny vrátil do Ameriky, nevedel, či jeho manželka ešte žije. Po týždňoch a mesiacoch čakania konečne dostal správu, že žije. O dva dni neskôr sa radostná zvesť zmenila na desivú správu. Pani Hornbostelová sa v džungli nakazila malomocenstvom. Podľa amerického zákona všetci chorí museli ísť do Carville, izolačného tábora na juhu. Tam posielali chorých na základe vládneho nariadenia. Major Hornbostel zmobilizoval tlač. O niekoľko týždňov celá Amerika poznala príbeh rodiny Hornbostelovej. Major Hornbostel oznámil ministerstvu vnútra svoje nezmeniteľné rozhodnutie: ako zdravý sa nasťahuje do tábora smrti. Vláda mu to zakázala. Hornbostelova láska si našla inú možnosť. V carvillskej samote si v tesnej blízkosti ostnatého drôtu, čo ohraničoval tábor, postavil chatu, a tak ostal pri svojej manželke. Po ďalších mesiacoch sa v tlači objavila správa: Pani Hornbostelovú prepustili z tábora smrti ako vyliečenú.

Jej muž nemusel podstúpiť to, čo dobrovoľne podstúpil. Keď videl, že nemá veľké možnosti úspechu, mohol sa toho vzdať. Mohol mať pekný život, veď mal vojenskú hodnosť, bol vojnový veterán, z čoho mu plynuli pocty. Napriek tomu tu bolo niečo, čo ho hnalo nasledovať svoju manželku a snažiť sa jej pomôcť, ako len bude môcť. Bola to láska, ktorou ju miloval a vernosť, ktorú jej sľúbil. Láska je to čo človek najviac potrebuje a láska aj uzdravuje.

Milovať vyžaduje odvahu, ale bolesť skrze lásku je očistným ohňom, ktorý tí, ktorí milujú štedro, poznajú.

Pane Ježišu, Ty si povedal, že mám milovať  svoju ženu tak, ako si Ty miloval Cirkev. Naplň moje srdce láskou, aby som aj ja takto vedel milovať.  Lebo v Tvojom Slove je napísané, že kto miluje svoju ženu, miluje samého seba. Prosím, pomôž mi žiť s manželkou vo vedomí, že je ako krehká nádoba, a preukazovať jej úctu, pretože je spoludedičkou milosti života. Amen.

„Budete mi svätí, lebo ja, Hospodin, som svätý.“ (3. Mojžišova  20, 26)

Spisovateľ Joseph Torres rozpráva o istom filozofovi, ktorý prišiel do veľkej dediny, kde žili ľudia veľmi nemravne. Hrešili, kradli, nemodlievali sa, do kostola nechodili, nedele znesväcovali, pili a i množstvo iných hriechov páchali. Určitý čas ich sledoval a potom zašiel na trh, kde predávali svoj dobytok. Boli tu: kone, kravy, osly, hydina aj iné zvieratá. Ľudia ho pozorovali ako chodí hore dole po trhu a tak sa ho opýtali, čo vlastne hľadá. Odpovedal, že hľadá somára. Oni mu povedali, že je tu viac somárov, tak nech si nejakého vyberie. Filozof tvrdil, že tu niet takého somára, akého by chcel. Mal by mať veľký,  krásny chvost, ako mávajú pávy. Všetci sa mu smiali a povedali, že je to veľká hlúposť, chcieť somára s pávím chvostom. Vtedy im filozof povedal: „Je to hlúposť, ale nie taká veľká v akej žijete vy. Vy žijete nemravným životom a pritom si namýšľate, že váš koniec bude krásny, priam nebeský."

V Božom slove je napísané: „Buďte mi svätí, lebo ja Hospodin, som svätý!" Život kresťana musí byť krásny, aby mohol byť i jeho koniec krásny. Boh Otec, pretože nás miluje nekonečnou láskou, nám dáva vo Svojom Synovi  Ježišovi Kristovi dar milosti. Táto nezaslúžená milosť nám dáva nový život. Pán Ježiš tento nový život nazval znovuzrodenie a prehlásil, že ono je potrebné pre dosiahnutie  večného života. A tak nebuďme hlúpi a prijmime tento dar milosti. Tento dar nám Pán Boh dal len kvôli zásluhám Ježiša Krista a tak ho z láskou prijmime, lebo toto je vstupenka do neba.

Ježiš mu odpovedal: „Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“ (Ján 3,3)

Drahý Bože, ďakujeme Ti za nezaslúžený dar milosti, ktorú sme od Teba mohli prijať v Tvojom Synovi Ježišovi Kristovi. Ty nás vo Svojom Slove napomínaš, aby sme boli svätí, tak ako si Ty Svätý. Bez obrátenia a znovuzrodenia, nik neuvidí Tvoje kráľovstvo. Prosíme vstúp do nášho života a premieňaj nás Svojou láskou a pomôž sa nám znovuzrodiť pre večný život. Amen.

„Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí.“ (Matúš 6, 6)

V Maďarsku žil bohatý gróf, ktorý mal iba jedného syna. Ten ťažko ochorel. Otec vyhľadal najlepších lekárov, ale ani tí mu nevedeli pomôcť. Zdravotný stav dieťaťa sa zhoršoval zo dňa na deň a neodvratne sa blížila smrť. Vtedy sa otec začal modliť sa uzdravenie syna. Ani modlitba už nepomáhala. V zúfalstve zobral revolver a napriek tomu, že bola veľmi veľká búrka, šiel do záhrady. Namieril svoju zbraň proti nebu a rúhavo volal: „Bože, uzdrav môjho syna, ak ho neuzdravíš, volám ťa na súboj!“ a vtom vystrelil proti Bohu. Keď vyslovil tieto rúhavé slová, hrom udrel do stromu, pri ktorom stál boháč.  Strom ostal zničený, ale boháčovi sa nič nestalo. Boháč sa rúhal ďalej a kričal: „Bože, zlé si mieril, netrafil si ma. Uzdrav mi dieťa, lebo ináč strelím ešte raz!“  Búrka prestala a dieťa sa uzdravilo. Keď chlapec vyrástol, stal sa nešťastím pre svojich rodičov. Otec predčasne zošedivel, často kľačal na kolenách a veľmi ľutoval svoje bohorúhanie. Až teraz spoznal, že by bolo oveľa lepšie i  pre  syna i pre rodičov, keby syn zomrel ako malé a nevinné dieťa.

Stáva sa, že Boh nevypočuje naše prosby, lebo vie, že to o čo prosíme by nebolo pre naše dobro. A my sa neraz búrime proti Bohu. Vyčítame Mu, že nechce vypočuť naše modlitby, namiesto toho aby sme povedali: „Pane, tu je môj život. Kladiem ho dnes na oltár. Nalož s ním podľa svojej vôle.“  Naučme sa v pokore načúvať Bohu a začnime Mu dôverovať a prijmime Božie riešenia, aj Boží plán pre náš život.

Odovzdajme sa dnes Bohu a zložme v neho celú našu dôveru. Usilujme sa vo všetkom plniť vôľu nebeského Otca. Nie svoju. Snažme sa zapáčiť Bohu a nie sebe.

Bože, Otče náš, ďakujeme Ti za každú chvíľu, keď smieme prežívať Tvoju blízkosť. Ďakujeme Ti, že keď Ťa o niečo prosíme, že Ti smieme v plnosti dôverovať, že Ty nám dáš len to, čo je pre nás najlepšie. Nauč nás úplne Ti dôverovať, nech nie naša, ale Tvoja vôľa sa stane v našom živote. V Mene Pána Ježiša. Amen.