„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Matúš 5, 7)

Traja pocestní sa stretli pri studničke v lese. Napili sa čistej vody, trochu si odpočinuli a tak chceli pokračovať ďalej v ceste. Jeden z nich zbadal nápis vykresaný do skaly nad studničkou: „Ber si zo mňa príklad!" A pocestní začali rozmýšľať nad tým, čo im chce povedať tento nápis. Prvý začal obchodník: „Takto ja tomu rozumiem, že treba začať s malým množstvom, stále pridávať a potom z toho bude veľký kapitál. Malý pramienok tečie do údolia, zo strán sa doň vlievajú pramienky a je z toho potok, neskoršie rieka a keď sa vlieva do mora už je z toho veľtok." Starec pokrútil hlavou a povedal: „Ja si myslím, že ten, kto to vykresal  do tej skaly, mal na mysli niečo iné. Ako nám veľmi poslúžila táto studnička, tak máme byť aj my užitoční ľuďom." Mladý človek zatiaľ iba mlčal, preto ho tí dvaja vyzvali, aby povedal, čo si on o tom myslí. Ten začal: „Súhlasím s tým, že máme byť užitoční. Ale predstavte si, žeby sme v studničke našli špinavú vodu. Bola by pre nás táto studnička užitočná? Preto mi ten nápis hovorí, že mám byť čistý, ako je voda v tejto studničke, aby som mohol byť užitočný ľuďom."

Áno, iba čisté srdce vie skutočne milovať a rozdávať sa v láske. Ak je dnes málo lásky medzi ľuďmi, tak to znamená že je dnes na zemi málo čistých sŕdc. Apoštol Pavol nás povzbudzuje: „Napokon, bratia, upriamte svoju myseľ na všetko, čo je pravdivé, čestné, spravodlivé, čisté, láskyhodné a úctyhodné, to, čo je cnostné a chvályhodné." (Filipanom 4, 8)

Čisté srdce je stále ochotné dávať a je otvorené. Čisté srdce už nie je zahalené sebaláskou a už mu nič nebráni v uskutočňovaní lásky k Bohu a ku svojim blížnym.  Čisté srdce je spojené s Ježišovým srdcom.

Pane Ježišu, daj svetlo našim duchovným očiam a daj nám silu, aby sme videli a pamätali na dôsledky hriechov nečistoty a pomôž nám sa pred nimi chrániť. Lebo iba ten, kto má ruky nevinné a srdce čisté; ten, kto sa neobracia k márnosti, ani falošne neprisahá, len ten si odnesie požehnanie od Hospodina a ospravedlnenie od Boha svojej spásy. Amen.

„Hospodin pozná cestu spravodlivých, no cesta bezbožníkov vedie do záhuby.“ (Žalm 1, 6)

Nebohý slovenský katolícky misionár Štefan Ištvaník v jednej svojej knihe spomína Viedenskú doktorku filozofie Ernu G., ktorá napísala knihu: „Vychovajte svoje dieťa bez Boha.“  Mala jedného syna. Keď mal asi dvanásť rokov, prišiel domov a sadol si. Matka na neho hneď spustila: „Ty nevieš počúvať? Zas si bol v kostole a vieš, že som ti tam prísne zakázala chodiť! My sme predsa bez vierovyznania.“ A v zlosti mu podala knihu, ktorú napísala a povedala mu: „Tu máš a čítaj!“

Asi po desiatich rokoch priviedli do väzenia  urasteného dvadsaťdvaročného mládenca. Keď duchovný poradca nazrel do jeho spisu, bolo tam napísané, že uškrtil vlastnú matku, lebo mu nechcela dať peniaze, vlastne mu ich nedala preto, lebo už žiadne nemala. Poradca sa ho opýtal: „Si kresťan?“  Odpoveď znela: „Nie, som bez vierovyznania.“ „A ľutuješ svoj čin?“ „Ani ma nenapadne. Tu ženu ja nikdy nenazvem matkou. Ona my iba vykŕmila a nič viac mi nedala.“

Žena, ktorá vychovala svojho syna bez Boha a aj druhým radila takto vychovávať svoje deti, teraz leží na viedenskom centrálnom cintoríne a jej syn si odpykáva trest vo väzení.  Na tomto príbehu je vidieť, že Boha sa nikto nemôže zriecť beztrestne.

Pán Boh je Láska. On nás všetkých miluje. Iba na nás záleží, či pochopíme a prijmeme túto Božiu lásku a dáme sa jej nájsť a zachrániť. Ujsť pre touto hľadajúcou Božou láskou je pre človeka tým najväčším nešťastím.

Ruský mysliteľ Mikuláš Bardajev napísal: „Človek, ktorý neuzná Boha je sám proti sebe, lebo kde niet Boha, tam niet ani človeka.“

Bože, Otče náš, Ty žehnáš spravodlivého. Chrániš ho priazňou ako štítom.  Naveky sa budú radovať a plesať všetci, ktorí sa k Tebe utiekajú.  Oslavovať Ťa budem, Bože, pre Tvoju spravodlivosť a ospevovať budem Tvoje sväté meno. Na veky vekov. Amen.

„Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, vyznám i ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ (Matúš 10, 32)

Perzský kráľ dal obraz jedného previnilca vystaviť k verejnej potupe. Každý, kto prechádzal okolo obrazu musel ho potupiť a tým vlastne potupil toho, koho obraz predstavoval. Prítomní plnili želanie svojho kráľa. Jedni na obraz pľuli, iní naň hodili kus blata. Pred obraz prišiel aj jeden mladý človek. Ten sa pozrel na obraz a odhodil blato, ktoré mal pripravené v ruke a úctivo sa pred obrazom poklonil. Na otázku, prečo tak urobil, odpovedal: „Na tomto obraze som spoznal svojho dobrodinca, ktorý mi kedysi zachránil život.“

Iní obraz tupili, lebo nepoznali človeka, ktorý obraz predstavoval. Ale človek, ktorý si ho uctil, na ňom spoznal svojho záchrancu. Aj dnes sa môžeme stretnúť s niečím podobným. Ľudia neraz potupujú Záchrancu - Ježiša Krista, namiesto toho, aby Mu vzdali úctu a poďakovali Mu za záchranu a spásu našej duše. Svet okolo nás musí vedieť, prečo si ctíme Ježiša, lebo mnohí ani nevedia prečo prišiel na tento svet a prečo trpel a zomrel? Nevedia ani to, že vstal mŕtvych. A tak nemlčme, ale vydávajme  svedectvo o tom, prečo sa k Nemu hlásime. Nehanbime sa za svoju vieru lebo:  „Toho, kto by ma zaprel pred ľuďmi, zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ (Matúš 10,33)

Apoštol Pavol pred svojou cestou do Ríma napísal: „Veď ja sa nehanbím za evanjelium, lebo ono je Božou mocou na spásu pre každého veriaceho.“ (Rimanom 1, 16) Toto by mal byť postoj nielen apoštola, ale postoj každého, ktorý o sebe prehlasuje, že je kresťan. 

Pane Ježišu Kriste, neviem si predstaviť život bez Teba. Chcem každému hovoriť o Tvojej veľkej láske, o tom že Ty si trpel a zomrel na dreve kríža, aby si nás ľudí zachránil a vykúpil z našich hriechov. Chcem hovoriť o Tvojom z mŕtvych staní  a o večnom živote, ktorý ma každý, kto uverí v Teba. Za tento nezaslúžený dar lásky Ti chcem ďakovať, aj ťa chváliť. Amen.

„Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na čestné miesto, aby medzi pozvanými nebol niekto vzácnejší, ako si ty,  a príde ten, čo pozval teba i jeho, a povie ti: ‚Uvoľni mu miesto!‘ Vtedy by si musel s hanbou zasadnúť na posledné miesto.“ (Lukáš 14, 8 - 9)

Raz v nedeľu vstúpil do kostola v Holandsku jednoducho odetý muž vyzerajúci ako učenec a sadol si na miesto blízko kazateľnice. Po niekoľkých minútach k lavici pristúpila žena. Keď tam videla sedieť neznámeho, stroho mu oznámila, že toto je jej miesto. On sa zdvorilo ospravedlnil a presadol si do jednej z lavíc v zadnej časti kostola určenej chudobným. Zúčastnil sa bohoslužby a potom v tichosti odišiel. Keď bohoslužba skončila, jedna z priateliek sa tejto ženy spýtala, či vie, koho to vykázala z lavice. „Nie,“ odpovedala bez záujmu, „asi nejakého cudzinca.“ Bola v šoku, keď jej priateľka oznámila, že tento cudzí muž bol švédsky kráľ Oskar, ktorý bol v krajine na návšteve u ich kráľovnej.

To je lekcia aj pre teba. Či už ideš do veľkého alebo malého zhromaždenia či kostola, nesadaj si na čestné miesto, aby medzi pozvanými nebol niekto vzácnejší, ako si ty,  a príde ten, čo pozval teba i jeho, a povie ti: ‚Uvoľni mu miesto!‘ Vtedy by si musel s hanbou zasadnúť na posledné miesto.  To najčestnejšie miesto musí patriť Ježišovi, Kráľovi kráľov, ktorý je tam, kde sa dvaja alebo traja zídu v Jeho mene. V skromnosti Mu vzdaj česť, chválu i slávu, ktorá Mu náležite patrí.

Urob Ježiša stredom svojej pozornosti a neodídeš z nijakého miesta zahanbený. Slúž Mu v pokore a s láskou!

Pane Ježišu, Ty si sa vzdal Božej slávy a v poníženosti si slúžil ľuďom s ktorými si sa stretol. Tvoje slová sú: učte sa odo mňa, lebo som pokorný srdcom. Prosíme, premieňaj nás Svojou láskou, aby sme v pokore slúžili Tebe, aj ľuďom, ktorých nám posielaš do cesty. Amen. 

„Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť. Bojte sa skôr toho, kto môže aj dušu, aj telo zahubiť v pekle.“ (Matúš 10, 28)

Dnešný svet veľmi potrebuje svedectvo kresťanov. Teraz v čase pandémie, možno omnoho viac, ako kedykoľvek predtým. Či už je táto pandémia umelo vyvolaná alebo prirodzená,   nepodliehajme strachu a panike, tak ako svet okolo nás. Nedajme sa zastrašiť tým, že pomrieme. Pánom života aj smrti je náš Stvoriteľ. Nikto iný. Kresťania, aj nekresťania, všetci podľahli strachu, ktorý sa šíri ako mor medzi ľuďmi. Ako sa v tom všetkom strácajú Ježišove slová  - nebojte sa! Taký strach pred  smrťou nemali ani ranní kresťania, ktorí boli hádzaní divým šelmám, napichovaní na koly alebo polievaní smolou a zaživa horeli v záhradách ako pochodne. Čo im dávalo silu toto všetko vydržať? Nebola to ich viera?

Za vlády krutého cisára Nera, bolo veľké prenasledovanie kresťanov.  Kresťania boli chytaní a v cisárskych záhradách a boli strašným spôsobom mučení. Medzi takto mučenými bol aj lekár Glaukos, ktorého zradil jeho priateľ Chilon Chilonides. Glaukos bol poliaty smolou a horel v záhrade ako živá fakľa. Po tejto záhrade sa prechádzal aj jeho zradca. Chilonides prišiel k živej horiacej fakle, kde spoznal svojho priateľa, ktorého zradil a vydal do rúk mučiteľov. Pri pohľade na Gaukosa spoznal svoju veľkú vinu. Zatriasol sa na celom tele a silno zvolal: „Glaukos, pre Ježiša Krista   a pre Jeho milosrdenstvo odpusť mi!“ A vtedy, sa z tohto ohňa ozval hlas: „Odpúšťam  ti.“ Čo mu dalo silu k tomu, aby dokázal odpustiť?

Tvoja situácia nie je taká beznádejná ako u týchto prenasledovaných ľudí, ale aj keby bola Boh ti pomôže a urobí ťa víťazom. Preto sa „stráň strachu“. Je to najhorší nepriateľ, ktorého nosíš v sebe.

Pokľakni, volaj Pána na pomoc a potom vstaň a povedz: „Verím, a preto sa nebudem báť!“

Pane Ježišu, Ty si Víťaz! Ty si na dreve kríže porazil aj smrť, ktorá je našim najväčším nepriateľom. Ďakujeme, že vierou v Teba sa ani my nemusíme ničoho báť. Ty nám dávaš nádej večného života a viera v Teba nám dáva istotu víťazstva. Amen.

„Nebuďte teda ustarostení o zajtrajšok, lebo zajtrajšok sa o seba postará. Každý deň má dosť vlastného trápenia.“ (Matúš 6, 34)

Jeden príbeh rozpráva o hodinách, ktoré strávili veľa času staraním sa o svoju budúcnosť. Nakoniec usúdili, že by mali tikať dvakrát za sekundu. „Koľko tikotu by to malo byť?“ Premýšľali hodiny. Tak začali počítať, že by tikali sto dvadsaťkrát za minútu, čo je sedem tisíc dvestokrát za hodinu. To znamená, že za deň by museli tiknúť sto sedemdesiatdva tisíc osemstotkrát a za celý rok by to bolo šesťdesiat tri miliónov sedemdesiatdva tisíckrát. To už boli hodiny premožené a silno sa potili. Nakoniec spočítali, že za desaťročné obdobie by museli tiknúť šesťsto tridsať miliónov sedemsto dvadsať tisíckrát - a v tej chvíli sa nervovo zrútili.

Psychológovia hovoria, že asi deväťdesiat päť percent všetkého, čoho sa bojíme, sa nikdy nestane. A čo tých zvyšných päť percent? V štyroch z piatich prípadov veci dopadnú lepšie, než sme predpokladali, a často namiesto problémov príde aj vyložené požehnanie! Nakoniec sa stane len jedno percento z toho zlého, čo si myslíme, že by sa mohlo stať, a len zriedkakedy je to také hrozné, ako sme sa obávali. Preto Ježiš povedal: „Nebuďte teda ustarostení o zajtrajšok, lebo zajtrajšok sa o seba postará. Každý deň má dosť vlastného trápenia.“ (Matúš 6, 34)

Apoštol Peter nám dáva správnu perspektívu, podľa ktorej máme žiť, keď hovorí: „Naňho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará.“ (1. Petra 5, 7)

Takže slovo pre teba na dnes je: Nebuď posadnutý budúcnosťou!

Drahý Bože, tak ľahko upadáme do strachu a bojíme sa o svoju budúcnosť, ktorú vidíme veľmi čierne. Nauč nás uveriť tomu, že na Teba môžeme zložiť všetky svoje starosti a Ty sa o nás postaráš, aby nám strach o zajtrajšok nezobral našu dnešnú radosť. Amen. 

„Nech je požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy, ktorý nás potešuje v každom našom súžení, aby sme aj my mohli potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, a to útechou, ktorou aj nás Boh potešil.“ (2. Korinťanom 1, 3 – 4)

Pred rokmi navštívila jedna dáma sirotinec a spýtala sa riaditeľky: „Máte tu nejaké dieťa, ktoré nikto nechce na adopciu?“ „Áno,“ odpovedala riaditeľka, „je tu desaťročné dievčatko. Nie je zvlášť pekné a má hrb.“ Pani povedala: „Áno, to je dieťa, ktoré chcem!“ O tridsať päť rokov neskôr navštívil vrchný inšpektor sirotincov štátu Iowa jedno zo štátnych zariadení a do správy o inšpekcii napísal: „Tento domov je vynikajúci. Je tam čisto, strava je chutná, starostlivosť o deti kvalitná a panuje tam atmosféra s akou som sa nikde inde nestretol. Vedúca sestra Mercy Goodfaithová má dušu, ktorá vyžaruje lásku. Má také krásne oči, že som zabudol, ako vyzerá jej tvár aj na to, že ma hrb.“

Táto „milosrdná Samaritánka“ našla v sebe odvahu venovať lásku a starostlivosť malému dievčatku, ktoré iní prehliadali, a Mercy Goodfaithová vďaka tomu prevzala štafetu tejto lásky a venovala ju mnohým ďalším sirotám. Apoštol Pavol nám pripomína že tak, ako potešuje nás Boh v našom súžení, máme aj my posilňovať tých, ktorí sú taktiež v súžení. (2. Korinťanom 1, 3 – 4)

Pravdou je, že tí, ktorí si prešli utrpením, majú v sebe najlepšiu schopnosť potešovať iných, lebo sa vedia lepšie vcítiť do ich situácie. Znášať útrapy môže byť pre človeka ťažké. Keď už musíme nimi prechádzať, tak by sme sa mali z nich niečo naučiť, aby sme potom mohli aj my potešovať  ďalších ľudí, ktorí sú tiež v súžení. Nech je nám vtom vzorom sám Pán Ježiš,  „pretože sám v tom, čo pretrpel, bol skúšaný, môže pomáhať tým, čo sú skúšaní.“  (Hebrejom 3, 18)

Ten, kto trpel, sa v službe Pánovi stáva utešiteľom.

Drahý Bože, Ty nás potešuješ v našom súžení, aby sme aj my potešovali a posilňovali druhých, ktorí sú v súžení. Daj nám k tomu srdce plné lásky a súcitu. Amen.  

„V Boha, ktorého slovo chválim, v tohto Boha dúfam, nebojím sa.“  (Žalm 56, 5)

Mária bola spokojnou ženou v domácnosti. Bola vydatá za úspešného podnikateľa Janka. Pretože sa Janko vždy o všetko staral, Mária nikdy nemusela riešiť žiadne väčšie problémy ani prijímať dôležité rozhodnutia. Najviac sa obávala toho, že by jedného dňa zostala sama. Niekedy hovorila svojim priateľom: „Dúfam, že odídem skôr ako Janko, pretože si nemyslím, že by som dokázala veci zvládnuť sama.“  No potom Janko ochorel a Mária sa ocitla v situácii, keď sa o neho starala, a ešte k tomu za neho robila všetky dôležité rozhodnutia. Najskôr jej to naháňalo hrôzu. Ale potom vo viere prosila Boha o pomoc,  začala Mu dôverovať a prijala zodpovednosť. Zistila pri tom zaujímavú vec: istota nespočíva v tom, že máme veci, ale že ich zvládame! 

Keď dovolíš strachu, aby ťa zastavil, skončíš tak, že budeš žiť s pocitom strachu a bezmocnosti, keď sa postavíš svojim problémom, posunuješ sa dopredu. Pravdou je, že keď si budeš často nahovárať, že niečo nie si schopný urobiť, tak to potom s veľkou pravdepodobnosťou nedokážeš. A nepomôže ti, ani ak k tomu budeš mať nadanie, čas, zdroje, stratégiu a priateľov, aby si to urobil. Iba tí, ktorí povedia, že s Bohom, v ktorého veria sú toho schopní, to nakoniec aj dokážu. Postav sa dnes čelom svojim obavám a pozeraj sa, ako sa zmenšujú.

Ak budeš svojimi ústami prehlasovať, že neveríš, tvoje zlyhanie bude zaručené. 

Drahý Bože, viem komu som uveril. Ďakujem Ti, že sa môžem s dôverou obracať na Teba a v mene Ježiš prosiť o Tvoju pomoc na miestach kde si neviem rady. Ďakujem Ti, že si mi dal  spoznať, ako sa aj nemožné mohlo stať skutočným. Tebe patrí všetka veľkosť, česť, moc, dôstojnosť, veleba, chvála i sláva. Amen 

„Nech ti je príjemná reč mojich úst a úvahy môjho srdca pred tebou, Hospodin, moja Skala a môj Vykupiteľ!“ (Žalm 19, 15)

Bojíš sa prehovoriť lebo máš strach, že sa stretneš s nesúhlasom? Alebo sa bojíš, že sa ti budú posmievať? Biblia hovorí: „Kto sa trasie pred ľuďmi, kladie si pascu, ale kto dôveruje Hospodinovi, bude v bezpečí.“ (Príslovia 29, 25) 

Strach je obvyklý hlavne medzi tými, ktorí sa snažia byť obľúbení. Jeden spisovateľ napísal: „Dcéra, ktorá sa snaží potešiť svojich rodičov, je dcérou, ktorá sa v akomkoľvek veku bude stále snažiť o potešenie svojich rodičov. Od vysvedčenia až po spôsob výchovy ... jej rozhodnutia budú vždy ovplyvňované  rodičmi, ktorí ju vychovali.  Majme však na pamäti to, čo povedal apoštol Pavol:, Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.' (1. Korinťanom 13, 11) Priateľka, ktorá chce byť vždy za dobrú, je tá, ktorá nevie povedať, nie. Rozladenie možno narastá, ale ona sa vždy objaví a postará sa o veci. To, čo ona považuje za lásku a oddanosť, je často zneužívané druhými, ktorí hľadajú oporu, vzájomnú závislosť a starostlivosť. Zamestnanec, ktorý chce byť vždy obľúbený, tiež neustále pracuje a robí neraz prácu navyše, bez akejkoľvek odmeny alebo ocenenia. Často pracuje aj za tých, ktorí nepracujú poriadne a uhryzne si do jazyka, keď si jeho šéf alebo kolegovia privlastnia zásluhy za jeho prácu. Aj manželka, ktorá chce za každú cenu páčiť mužovi, sa vo svojej túžbe byť dokonalou môže nakoniec stať inou ženou, než tou, do ktorej sa jej manžel zamiloval. Matka, ktorá chce byť v očiach detí iba dobrá, sa bojí, že stratí lásku svojich detí. Bojí sa stanoviť hranice, aj keď tie vytvárajú atmosféru bezpečia a úcty. A tým, že ochudobňuje svoje deti o pravidlá, skončí tak, že sa v neskoršom veku pripraví o priateľstvo, ktoré je odmenou dobrého rodičovstva.“

Jediná vec, ktorou by si sa mal zaoberať, je dať si pozor na to, aby tvoje slová a myšlienky tešili Boha. Nakoniec, Jeho súhlas je jediná vec, na ktorej záleží.

Drahý Bože, nech Ti je príjemná reč mojich úst a nech je moje srdce naplnené túžbou po Tebe. Svoju dôveru vkladám do Tvojich rúk, lebo Ty Hospodine si mojou Skalou a mojim Vykupiteľom a v Tvojom náručí sa cítim bezpečný. Amen.

Túžobne som očakával Hospodina, sklonil sa ku mne a počul moje volanie o pomoc. Vytiahol ma z jamy hrôzy, z bahna a blata. Nohy mi postavil na skalu a spevňuje moje kroky.“ (Žalm 40, 2 -3 ) 

Pred rokmi chceli  v jednom prístave postaviť most. Keď skúmali, kde by bolo najvhodnejšie most postaviť, narazili pritom na potopený nákladný čln, plný kamenia. Bol hlboko ponorený v bahne. Potápači pripevnili na čln mocné reťaze, ale ani ten najväčší žeriav nebol dosť silný na to, aby čln vytiahol. A tak privolali špecialistu. Ten tam nechal dopraviť dva prázdne člny, na ktoré reťazami pripevnili vrak. Za prílivu obe prázdne člny pomaly stúpali a s nimi aj potopený čln. Pôsobením mocnej sily oceánu bol čln vytiahnutý z bahna.

Podobne sme na tom aj i my – hriešni ľudia. Sme uviaznutí v bahne svojich hriechov. Kto nás z toho bahna vyslobodí? Sami to nedokážeme. Nepomôže nám v tom nijaká cesta seba vykúpenia. Boh nás však chce vyslobodiť a v Ježišovi Kristovi nám ponúka Svoju pomoc. Prečo mnohí ľudia odmietajú uchytiť ruku Božej milosti?  Nie je v tom ich vlastná pýcha prekážkou?  Boh stále trpezlivo čaká, lebo chce, aby všetci ľudia boli spasení. Vyčkáva na príhodný čas  a čaká, kedy človek na Neho zavolá a zaraz mu pomôže vstať z jeho biedy. Boh je silnejší ako oceán a ma moc vytiahnuť nás z jamy hrôzy, z bahna a blata. On postaví naše nohy znova na pevnú skalu a upevni naše kroky.

Kto uzná svoju vlastnú neschopnosť a uvidí biedu v ktorej sa nachádza, ten  očakáva pomoc len od Pána Ježiša a určite nebude sklamaný.

Bože, uvedomujem si, že som úplne ponorený v bahne svojich hriechov. Sám nemám síl sa z tohto bahna vyslobodiť. Ty mi však v Ježišovi ponúkaš Svoju pomocnú ruku a ja sa jej chcem dnes pevne chytiť, aby si ma znovu postavil na pevnú skalu, ktorou si Ty. Lebo blažený je, komu sa odpustila neprávosť a je oslobodený od hriechu. Amen.