„Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami a my sme videli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“ (Ján 1,14)

Mladý bádateľ si obľúbil malé mravce. Úplne ho fascinovali a on strávil veľa času pozorovaním ich života. Jedného dňa videl armádu mravcov pochodovať cez cestu a obával sa, že ich chodci a vozidlá rozpučia. Pokúsil sa zachrániť úbohé mravce, kričal na nich z celého hrdla, ale oni mu nerozumeli a pokračovali ďalej v ceste do záhuby. Chlapec bol nešťastný, že mravce nerozumejú jeho slovám, lebo nebol jeden z nich.

Aj láskyplný Boh videl ako ľudia, ktorých stvoril kráčajú do záhuby. Aby ich zachránil, poslal na svet Svojho Syna Ježiša, aby sa stal jedným z nás. Spasiteľ sa stal človekom, aby s nami komunikoval a zachránil nás.  V Biblii je napísané: „On, hoci mal Božiu podobu, svoju rovnosť s Bohom nepovažoval za korisť,  ale zriekol sa jej, keď vzal na seba podobu služobníka a stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka,  ponížil sa a stal sa poslušným až na smrť, a to smrť na kríži.“ (Filipanom 2, 6-8)  Boh celého vesmíru opustil svoje nebeské sídlo a slávu a bol zázračne počatý v Máriinom lone, narodil sa ako plačúce dieťa v betlehemských jasličkách a vyrastal ako každý človek.

Boh mohol použiť mnoho rôznych spôsobov, ako nás zachrániť. Vo Svojej nekonečnej múdrosti sa rozhodol zachrániť nás Svojim narodením, životom, kázaním, utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním.  „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami a my sme videli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“ (Ján 1,14) 

Pán Ježiš sa skutočne stal človekom, pričom zostal skutočným Bohom, lebo  Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek .

Pane Ježišu, ďakujeme, že sa kvôli nám vzdal Božej slávy, ponížil si sa a prišiel si v pokore na svet, aby si ho zachránil. Ďakujeme Ti za nezaslúženú milosť a lásku, ktorou nás miluješ. Amen.

„No had  žene povedal: „Nie, určite nezomriete!“ (Genezis 3,4)

Muž bol vo svojej chatke a vonku bola strašná snehová búrka.  Zrazu začul slabé škrabanie na dvere. Otvoril ich a na prahu uvidel napoly zmrznutého štrkáča, ktorý ho prosil, aby ho pustil dnu z treskúcej zimy. Muž povedal hadovi: „Nenechám ťa vstúpiť! Si štrkáč a budeš ma hrýzť!“ „Nie, nebudem“, zasyčal had. „Len ma pusť a zohrej ma a ja budem tvojím priateľom na celý život.“ A tak vpustil muž hada dovnútra  a dokonca ho nechal ležať na svojej hrudi, aby sa zahrial. Keď bol had úplne v pohode, poštípal muža do krku. Ten, keď umieral, povedal: „Ale sľúbil si mi, že ma nebudeš hrýzť a budeš mojím priateľom na celý život.“ Had pokojne odpovedal: „Ale ty si vedel, že som had, keď si ma púšťal dovnútra.“

V knihe Zjavení je napísané, že veľký drak, starý had  sa volá diabol a satan a on  je zvodcom celého sveta. (Zjavenia 12,9) V knihe Genezis je zase had opísaný ako najľstivejší zo všetkých poľných zvierat, ktoré stvoril Boh. (Genezis 3,1) Apoštol Pavol vo svojom liste Korinťanom vyjadruje obavu: „Bojím sa však, aby sa vaše mysle neodvrátili od úprimnosti a čistoty voči Kristovi tak, ako zviedol had  Evu svojou ľstivosťou.“ (2.Korinťanom 11,3)

Never diablovi! Nepúšťaj ho do svojho vnútra, lebo jeho cieľom je zničiť ťa. Môže sa zjaviť v rôznych podobách a urobí všetko preto, aby ťa zviedol. Apoštol Peter nás napomína: „Buďte triezvi, bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zhltol.“ (1.Petra 5,8) Denne si čítaj Písmo, aby si vedel rozpoznať lož od pravdy lebo: „...sám satan sa tvári ako anjel svetla.“ (2. Korinťanom 11,14)  Ako inak chceš rozpoznať, čo je od Boha a čo je od diabla?

„Ale keby sme my alebo aj anjel z neba zvestovali iné evanjelium namiesto toho, ktoré sme vám zvestovali — nech je prekliaty!“ (Galaťanom 1,8)

Pane Ježišu, Ty si nám zvestoval evanjelium spásy, radostnú zvesť o tom, že Ty si podľa Písma zomrel za hriechy ľudstva, že si bol pochovaný a na tretí deň si bol vzkriesený, aby všetci tí, ktorí v Teba uverili mohli večne žiť. Duchu Svätý, daj nám prežiť život v múdrosti, aby sme vedeli rozpoznať všetky úklady diabla, ktorými nás pokúša. Nech Božie Slovo bude kormidlom nášho života. V mene Ježiš. Amen.

„Dvom je lepšie ako jednému, lebo majú dobrú odmenu za svoju námahu.“  (Kazateľ 4,9)

V hustom lese vypukol veľký požiar. Kopy suchého lístia sa ľahko vznietili a silný vietor oheň rýchlo šíril ďalej. Vystrašené zvieratá a vtáky utekali ako o život. V horiacom lese zostali už len dve opice. Jedna bola slepá a druhá bola chromá. Volali s plačom o pomoc, ale všetci ich priatelia aj príbuzní ich opustili. Chromá opica uvidela bezmocne volajúcu slepú opicu, prišla pomaly k nej a povedala: „Je len jeden spôsob ako môžeme z toho zúriaceho ohňa uniknúť. Ja ti vyleziem na chrbát, ty budeš utekať a ja ťa budem navigovať, kadiaľ máš bežať.“ Slepá opica ochotne súhlasila a sklonila sa, aby jej chromá opica mohla vyliezť na chrbát. Potom rýchlo bežala  podľa pokynov chromej opice. A tak spolu dorazili na bezpečné miesto, kam planúci oheň nedosiahol. Objali sa, vzájomne si poďakovali a dali si sľub, že zostanú spolu po celý život, ako skutoční priatelia. 

Aký ťažký je život osamelých ľudí. Kto ich podvihne ak padnú? Kto im podá pomocnú ruku? Šalamún vo svojej múdrosti hovorí: „Dvom je lepšie ako jednému, lebo majú dobrú odmenu za svoju námahu.  Ak padnú, jeden druhého zodvihne. Beda však samotnému, keď padne, a niet druhého, kto by ho zodvihol.  Aj dvom, keď ležia, je teplo, ale jeden sa ako zahreje?“ (Kazateľ 4,9-11)

Náš láskyplný nebeský Otec pamätá na osamelých, ktorí sú najzraniteľnejší. V liste Jakuba je napísané: „ Čistá a nepoškvrnená zbožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich súžení a chrániť sa pred poškvrnou sveta.“ (Jakub 1,27)

Ak si kresťan, tak nezabúdaj na tých, čo ti tvoju pomoc nemôžu nijako odplatiť.

Pane Ježišu, Ty si povedal, že podľa toho budú poznať Tvojich učeníkov, že sa budú navzájom milovať, lebo priateľ preukazuje lásku v každom čase, v čase súženia sa z neho rodí brat. Prosíme, nauč nás, Pane, takto milovať a podeliť sa Tvojou láskou aj s tými, ktorí nám to nemôžu nijako odplatiť. Amen.

„Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa.“ (Ján 10,14)

V jednej indiánskej dedine mal pastier svoju koziu farmu s viac ako stovkou kôz. S láskou sa o ne staral a kozy ho zbožňovali. Keď na nich zavolal, oni rozpoznali jeho hlas, pribehli k nemu a obklopili ho. On ich kŕmil  dobrotami  a keď sa akákoľvek koza zranila, so súcitom jej ošetroval rany.

Jedného dňa musel ísť farmár do mesta kúpiť nejaké veci na farmu. Nakŕmil kozy, zamkol bránu a odišiel do mesta. Keď sa vrátil, bol šokovaný. Zistil, že dvere farmy sú otvorené. Veľmi sa ponáhľal na farmu a s hrôzou zistil, že mu chýbajú všetky kozy. Očividne sa nejaký zlodej vkradol na farmu a ukradol celé jeho stádo. Vybehol z farmy a pýtal sa dedinčanov, či nevideli jeho stratené kozy.  No nikto mu nevedel pomôcť. Prišiel na cestu spájajúcu dedinu s mestom a všetkých okolo sa vypytoval na svoje stratené kozy.  Až mu jeden človek povedal, že videl kamión plný kôz, ako ide z dediny smerom k mestu. 

Farmár o tom ihneď informoval políciu a ponáhľal sa do mesta. Kamión plný kôz bol zaparkovaný neďaleko hotela. Vodič a jeho asistenti tam večerali. Farmár sa spýtal šoféra na kozy v aute, ten však tvrdil, že tieto kozy sú jeho. Za krátky čas  tam dorazila aj polícia. Tá vodiča vypočula, ale on stále tvrdil, že kozy v aute sú jeho vlastné. Vodič sa opýtal majiteľa stratených kôz, či má nejaký dôkaz o tom, že kozy patria jemu.  Farmár smelo povedal vodičovi a polícii: „Moje kozy rozpoznávajú mňa a môj hlas. Zavolám na nich a ak zareagujú tak, že pribehnú ku mne, môžete si byť istí, že tie sú moje.“  Všetci súhlasili a pohli sa smerom ku kamiónu. Polícia vyzvala vodiča, aby otvoril dvere na návese auta. Farmár  zavolal na svoje stádo hlasným, no láskyplným tónom. Zrazu všetky kozy vyskočili z kamióna a rozbehli sa k nemu. Obkľúčili ho a on ich láskyplne potľapkal. 

Polícia zatkla zlodejov a farmára  s jeho kozami pustila, aby si ich odviedol späť na svoju farmu. Všetci dedinčania oslavovali víťazstvo a radostne sa vrátili do svojej dediny.

Zlý to pastier, ktorého vlci chvália.

Pane Ježišu, Ty si dobrý pastier, ktorý miluješ a poznáš každú jednu svoju ovečku a ona Ťa počúva  a nasleduje. Nikto Ti Tvoje ovečky nemôže vziať, lebo Ty si ochotný za nich položiť Svoj život a dáš im večný život a oni nezahynú. Ďakujeme Ti za lásku, ktorou miluješ tých, ktorí Ťa nasledujú. Amen.

„Kto má rád čisté srdce a láskavé pery, bude priateľom kráľa.“ (Príslovia 22,11)

V Amerike sa rozpráva príbeh o pani učiteľke Thompsonovej a jej žiakovi Teddym Stoddardovi. Na začiatku školského roka táto učiteľka, tak ako väčšina učiteľov, povedala svojim žiakom piatej triedy, že ich má veľmi rada. Nemyslela to však úprimne. V prvej lavici sedel chlapec menom Teddy Stoddard. Pani Thompsonová sledovala Teddyho už rok predtým a všimla si, že sa ostatným deťom vyhýba a stráni sa ich. Jeho oblečenie bolo špinavé, vlasy mastné a strapaté a ani jeho hygiena nebola najlepšia.  Pani Thompsonová mala na stole spisy a v nich záznamy  žiakov z minulých rokov a ten Teddov bol na samom vrchu.

V škole, kde učila pani Thompsonová, bolo povinnosťou každého učiteľa skontrolovať minulé záznamy každého žiaka. Pani Thomphonová preložila Teddyho spis na samý koniec. Keď sa k nemu dostala, čakalo ju prekvapenie. Teddyho učiteľ v prvom ročníku napísal: „Teddy je bystré usmievavé dieťa. Svoju prácu robí úhľadne a má dobrú výchovu ... je radosť s ním pracovať.“

Jeho učiteľ z druhého ročníka napísal: „Teddy je vynikajúci študent, ktorého si spolužiaci veľmi obľúbili, ale začína mať problémy, pretože jeho matka je smrteľne chorá a život doma je doslova bojom.“

Učiteľ z tretieho ročníka napísal: „Smrť jeho matky bola pre neho ťažkou ranou. Snaží sa robiť maximum, ale jeho otec o neho nejaví veľký záujem a ak sa situácia u nich doma nezmení, ovplyvní to jeho ďalší život.“

Teddyho učiteľ zo štvrtého ročníka napísal: „Teddy je utiahnutý a o školu nejaví veľký záujem. Nemá žiadnych priateľov a v triede niekedy spí.“

Keď to pani Thompsonová čítala, tak sa za svoj postoj k žiakom veľmi hanbila. Ešte horšie sa cítila, keď jej žiaci priniesli vianočné darčeky  zabalené do krásnych stužiek a svetlého papiera, okrem Teddyho. Jeho darček bol nemotorne zabalený v ťažkom hnedom papieri, v ktorom boli pôvodne zabalené potraviny.

Pani Thompsonová ho otvorila uprostred ostatných darčekov. Niektoré deti sa začali smiať, keď tam našla drahokamový náramok, v ktorom chýbali niektoré kamienky a fľaštičku, ktorá bola z jednej štvrtiny plná parfumu. Pani Thompsonová potlačila detský smiech, keď zvolala, aký je náramok pekný. Navliekla si náramok na ruku a natrela si trocha parfému na zápästie.

V tento deň ostal Teddy dlhšie po škole, aby svojej pani učiteľke povedal: „Pani Thompsonová, dnes ste voňali rovnako ako kedysi moja mama.“ Potom, čo deti odišli, najmenej hodinu plakala. Tento deň priniesol veľkú zmenu do jej života. Začala učiť deti s láskou.

Osobitnú pozornosť venovala Teddymu. Keď s ním pracovala, jeho myseľ akoby ožila. Čím viac ho povzbudzovala, tým rýchlejšie reagoval a dosahoval v škole lepšie výsledky. Do  konca roka sa Teddy stal jedným z najlepších žiakov v triede. Aj keď na začiatku školského roka pani Thomsonová povedala, že má rada všetky deti rovnako, tak to nebola pravda. Jej miláčikom sa stal Teddy, hoci ním predtým pohŕdala.  

O rok neskôr našla pod svojimi dverami lístoček od Teddyho, na ktorom bolo napísané, že je tá najlepšia učiteľka, akú kedy v živote mal. Uplynulo šesť rokov, kým dostala od Teddyho ďalší takýto odkaz. Potom jej napísal, že skončil strednú školu, ako tretí najlepší v triede, a ona bola stále tou najlepšou učiteľkou, akú kedy v živote mal.

Štyri roky na to dostala ďalší list s tým, že hoci to bolo niekedy ťažké, zostal v škole a čoskoro dokončí vysokú školu s bakalárskym vyznamenaním. Uistil pani Thompsonovú, že je stále tou najlepšou a obľúbenou učiteľkou, akú kedy v živote mal.

Potom prešli ďalšie štyri roky a prišiel ďalší list. Tentoraz vysvetlil, že sa rozhodol pokračovať v štúdiu a zase nezabudol napísať, že je stále tou najlepšou a najobľúbenejšou učiteľkou, akú kedy mal. Teraz však bolo jeho meno trochu dlhšie, lebo za menom mal titul.

Tým sa príbeh neskončil. Viete, na jar prišiel ešte jeden list. Teddy v ňom napísal, že spoznal dievča a že sa s chystá s týmto dievčaťom oženiť. Vysvetlil, že jeho otec zomrel pred niekoľkými rokmi a opýtal sa pani Thompsonovej, či by súhlasila so sedením pri svadobnom stole na mieste, ktoré je  vyhradené pre matku ženícha.

Pani Thompsonová s tým samozrejme súhlasila. Stále nosila ten podarovaný náramok, ten, v ktorom chýbalo niekoľko kamienkov. A na svadbe bola navoňaná parfumom, ktorý si Teddy pamätal, ako jeho matka voňala počas posledných spoločných Vianoc.

Objali sa a doktor Stoddart zašepkal pani Thompsonovej do ucha: „Ďakujem, že ste mi verili a že ste mi ukázali, že môžem niečo v živote dokázať.“ Pani Thompsonová so slzami v očiach zašepkala: „Teddy, veľmi sa mýliš. To ty si ma naučil, že môžem vo svojom živote niečo zmeniť. Kým som nestretla teba, nevedela som učiť.“

Láska je tým najkrajším darom, ktorý môžeme dať jeden druhému.

Pane Ježišu, Ty si priniesol Svoju lásku k nám. Prosíme, naplň naše srdcia Svojou láskou, lebo láska dokáže zázraky. Slabým dáva silu a života cieľ. Kto zostáva v láske, zostáva v Tebe a môže zakúsiť, aký si Predivný a Úžasný, Pane náš. Amen.

„Preto odhoďte lož a každý hovorte pravdu svojmu blížnemu, lebo sme si navzájom údmi.“  (Efezanom 4,25)

Jean-Léon Gerôme napísal poviedku o tom, ako sa stretla lož s pravdou. Poznáte ju?  Jedného dňa sa stretla lož s pravdou. „Dobrý deň.“ Povedala lož. „Dobrý deň.“ Odpovedala pravda. „Nádherný deň.“ Povedala lož. Pravda sa rozhliadla, aby sa presvedčila, či je to tak. Bolo. „Nádherný deň.“ Povedala teda pravda. „Ešte krajšie je to jazero.“  Povedala lož. Pravda sa znovu rozhliadla, či je to tak a súhlasila. Lož bežala k vode a povedala: „Tá voda je ešte úžasnejšia. Plávajme.“ Pravda sa dotkla vody svojimi prstami a voda bola naozaj skvelá. Dôverovala lži. Obidve sa vyzliekli a kľudne plávali. Po chvíli vyšla lož z vody, obliekla si šaty pravdy a odišla. Pravda nebola schopná obliecť si šaty lži, začala kráčať bez oblečenia a všetci sa jej desili, keď ju uvideli. A tak sa stalo, že dnes ľudia radšej prijmú lož oblečenú za pravdu, ako holú pravdu. Toľko poviedka.

Mnohí ľudia dnešnej doby sa skutočne desia pravdy. Boja sa spravodlivého trestu, ak by pravda vyšla na povrch, lebo pravda usvedčuje. Pred pravdou sa neschováš. Všetko, čo sa pácha v skrytosti bude raz odhalené. Pod povrchom sveta, kde víťazí dravosť nad tichosťou, sebectvo nad láskou, žije skutočná pravda, ktorá raz vyjde na povrch a definitívne zaujme všetky priestory.

Nasledujme Krista ktorý je Cestou, Pravdou i Životom (Ján 14,6). Potom sa nemusíme báť budúcnosti. Kráčanie po Jeho ceste to je život v pravde. Opakom je život podľa rad diabla, ktorý je otcom lži. Každý kto sa dal takto oklamať žije v strachu a bojí sa budúcnosti. Nech pre nás varovaním Ježišove slová: „Vaším otcom je diabol a chcete plniť žiadosti svojho otca. On bol od počiatku vrahom ľudí a nestál v pravde, lebo v ňom niet pravdy. Keď hovorí lož, hovorí z toho, čo mu je vlastné, pretože je klamár a otec lži.“ (Ján 8,44)

V tejto dobe je pravda taká zatemnená a lož taká zavedená, že pravdu môže poznať iba ten, kto ju miluje.

Pane, vzdiaľ od mojich úst klamstvo a lživé slová. Daj mi múdrosť, aby som rozpoznal úklady diabla. Ty nám vo svojom Slove hovoríš, že z úst spravodlivého zaznieva múdrosť. Zjav mi Pane cestu cnosti, aby som verne po nej kráčal a neostal zahanbený. V mene Ježiš. Amen.

„Tento poklad však máme v hlinených nádobách, aby nesmierna moc bola z Boha, a nie z nás.“ (2. Korinťanom 4, 7)

Zvedavý človek skúmal jaskyne pri pobreží. V jednej z jaskýň našiel plátennú tašku a v nej hlinené guľôčky.  Nevyzerali veľmi pekne, ale aj tak ho zaujali, a tak si vzal tašku z jaskyne so sebou. Keď sa prechádzal po pláži, hádzal guľôčky jednu po druhej do oceánu. Ako tak dlhu chvíľu kráčal, potkol sa na kameni, pričom mu vypadla jedna guľôčka a rozbila sa. V jej vnútri bol nádherný, drahý kameň - poklad v hline! Muž bol vzrušený a začal otvárať aj zvyšné hlinené guľôčky. V každej bol drahokam. V asi 20 guľôčkach, ktoré mu zostali, našiel šperky v hodnote tisíc dolárov. Zrazu mu bolo ľúto tých zahodených guľôčok. Bolo ich možno 50 alebo 60 a on takýto poklad ľahkovážne zahodil do vĺn oceánu. Namiesto tisícov dolárov si mohol vziať domov desaťtisíce, ale on ich zahodil!

Boh stvoril človeka z hliny. Urobil ho na svoju podobu a do každého človeka vložil cenný poklad. A my sa pozeráme na niekoho (možno aj na seba), a vidíme iba vonkajšiu hlinenú nádobu. Zvonku nemusí byť veľmi pekná a môže na nás pôsobiť lacno. Dokonca túto osobu môžeme považovať za menej cennú ako niekoho kto vyzerá krajšie, štýlovejšie alebo je populárnejší a bohatší. Mnohokrát prehliadame poklad v hline, ktorý je ukrytý vo vnútri tohto človeka.

V každom z nás je ukrytý poklad. Ak tak si nájdime čas na zoznámenie a spoznanie človeka. Ak požiadame Boha, aby nám ho ukázal tak, ako ho vidí On, potom sa hlina začne odlupovať a my začneme vidieť žiarivý drahokam. Dajme si pozor, nech neprídeme na koniec života a zistíme, že sme zahodili šťastie v priateľstve len preto, že drahokamy boli skryté v jeho vnútri a my sme ich nevideli. Nepozerajme sa na  ľudí našimi ľudskými očami, ale pozerajme sa na človeka srdcom. Potom ho  uvidíme tak, ako ho vidí Boh.

Skutočný priateľ je najväčší drahokam, a predsa sa ľudia ženú za lacnejšími napodobeninami.
Drahý Bože, stvoril si človeka na Svoj obraz a vložil si do neho vzácne dary. Prosím, otvor mi duchovné oči, aby som aj ja mohol spoznať a uvidieť krásu Tvojho stvorenia. Amen.

„Veď kto je Boh okrem Hospodina? Kto je Skala , ak nie náš Boh? (Žalm 18,32)

Jeden mladý vojak sa ocitol v hroznej situácii. Nepriateľ stále napredoval a jemu aj celej ich čate hrozilo veľké nebezpečenstvo. Jeho kamaráti rýchlo utekali z bojiska, lebo sa báli o svoje životy. Aj on začal utekať a hľadal si nejakú skrýšu a bezpečné útočisko. Dobehol k jednému skalnému previsu, kde našiel niekoľko malých jaskýň. Rýchlo sa doplazil do jednej z nich.  Aj keď sa mu to v tom momente zdalo bezpečné, po chvíli si uvedomil, že ako náhle tam dorazia nepriateľskí vojaci, tak ak ho nájdu a zabijú ho. Pre pomyslení na to ho premohla beznádej. Vložil si hlavu do náručia, zúfalo plakal a modlil sa: „Pane, ak je to tvoja vôľa, prosím, ochráň ma. Nech je však tvoja vôľa akákoľvek, milujem ťa a dôverujem ti. Amen.“ Po modlitbe ticho ležal a počúval, ako sa nepriateľ blíži. Hlavou mu prebehla myšlienka: „No, myslím, že Pán mi tu asi nepomôže ...“ Zazrel len pavúka, ktorý si práve začal pliesť svoju sieť pri vchode do jaskyne. Keď ho chvíľu pozoroval, aké veľmi tenké nitky sú naťahované cez jaskynný otvor, tak sa zadivil na tejto irónii a pomyslel si: „Žiadal som Boha o ochranu a vyslobodenie, ale On mi namiesto toho poslal pavúka. Načo mi bude taký pavúk dobrý? Boh má asi zmysel pre humor.“

Nepriateľ sa rýchlo približoval a vojak zo svojho úkrytu videl ako prehľadávajú jednu jaskyňu za druhou. Keď prišli k tej, kde bol ukrytý, tak si  pomyslel: „Už je všetkému koniec.“ Na jeho počudovanie sa však vojaci otočili a odišli preč. A vtedy si uvedomil, že s pavučinou nad vchodom jeho jaskyňa vyzerá, ako by do nej nikto dlhý čas nevstúpil.  „Pane, odpusť mi,“ modlil sa mladý muž. „Zabudol som, že v Tebe je pavučina silnejšia ako tehlová stena.“

Čokoľvek sa deje vo tvojom živote, predkladaj to v modlitbe Bohu. Ver, že On je tvojim útočiskom kam smieš kedykoľvek prísť a uvidíš Jeho moc i lásku, ktorou ťa miluje.

S Bohom je pavučina ako hradba. Bez Boha je hradba ako pavučina.

Drahý Bože s Tebou sa aj obyčajná pavučina môže stať tehlovým múrom ochrany.  Ďakujeme, že Ty nás aj v tých najväčších problémoch nikdy neponecháš samých. Ty si našou Pevnosťou, Skalou, Útočiskom, Skrýšou, Pevným Hradom a našim Vysloboditeľom. Ďakujeme, Otče, že počuješ náš hlas, ak k Tebe v mene Ježiš voláme a dávaš nám vidieť Svoju veľkú moc a lásku, ktorou nás miluješ. Nech žije Hospodin! Nech je požehnaná moja Skala ! Nech je vyvýšený Boh, moja spása! Na veky vekov. Amen.

„Čo je pre svet bláznivé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil múdrych, a čo je pre svet slabé, to si Boh vyvolil, aby zahanbil mocných;“ (1.Korinťanom 1,27)

V lese vypukol veľký lesný požiar. Všetky zvieratá utiekli na okraj lesa a v strachu zastali, pretože nevedeli, čo majú robiť. Smutne sledovali, ako plamene ničia krásu ich domova. Iba malý kolibrík preletel k vodnému jazierku, vzal niekoľko kvapiek do zobáčika, potom rýchlo letel smerom k ohňu a vypustil kvapky na horiaci oheň. Malý vtáčik pokračoval znova a znova a nosil kvapku po kvapke. Lietal tam a naspäť. Znova a znova. Ostatné zvieratá to sledovali z bezpečnej vzdialenosti a kričali na vtáčika: „Čo to robíš?“ A kolibrík odpovedal: „Robím, čo môžem.“

Všimli ste si niekedy, ako často je Boží pohľad na svet opačný? V Božích očiach neexistuje nič „malé“ ani  nič „veľké“, lebo Boh je nad všetkým. To, čo my považujeme za malé a bezvýznamné, môže byť v Božej schéme vecí v skutočnosti obrovské.  Svet hovorí: „Buďte prví!“ Boh hovorí: „Buď posledný“. Svet hovorí: „Choď, choď, choď!“ Boh hovorí: „Buď ticho.“ Svet hovorí: „Čím väčšie, tým lepšie!“ Boh hovorí: „Malé je dôležité.“ Vdovu, ktorá dala do pokladnice dve drobné mince Pán Ježiš vyzdvihol, keď povedal, že dala viac ako ostatní. (Lukáš 21,1–4) 

Koľkokrát v živote sa nás zmocní strach z veľkých problémov, ktorý nás úplne paralyzuje a my v zúfalstve nerobíme nič, lebo sa cítime príliš malí a náš problém sa nám zdá príliš veľký. Keď mali učeníci nasýtiť zástup viac ako 5000 ľudí, zdalo sa im to nemožné. Chlapcov obed z piatich bochníkov a dvoch rýb stačil nasýtiť týchto ľudí a ešte mali aj zvyšky!  (Marek 6,30-44)

Neudivujú nás ľudia, ktorí robia vo svete veľké veci? Necítime sa v porovnaní s nimi ako príliš malí a slabí? Príbeh o kolibríkovi by  nám mal pripomínať, aby sme robili to, čo môžeme. Nepozerajme sa na to, aké „veľké“ veci robia iní ľudia, ale všetko svoje úsilie vložme do Božích rúk. On to požehná a rozmnoží a aj naše malé úsilie sa stane v Božích rukách veľkým!

Pre Boha, ktorý je Všemohúci nie je nič malé, ani nič veľké a tak všetko čo robíme, robme na Jeho slávu!

Drahý Bože, Ty nám vo svojom Slove pripomínaš, že všetko čo robíme slovom alebo skutkom máme robiť v mene Pána Ježiša a skrze Neho máme vzdávať vďaky Tebe - Bohu Otcovi. Daj nám vidieť, že aj tie najmenšie veci robené s láskou pre Teba rozmnožíš a že každé naše úsilie sa stane veľké, ak ho Ty požehnáš. Amen.

„A ja im odpustím ich bezbožnosť a už nikdy si nespomeniem na ich hriechy.“ (Hebrejom 8,12)

Na farme bol malý chlapec na návšteve u svojich starých rodičov. Dostal prak, s ktorým sa mal hrať v lese. V lese však nikdy nedokázal zasiahnuť cieľ. Trochu odradený sa večer vracal domov. Keď tak kráčal, uvidel babičkinu kačicu. Bez rozmýšľania namieril prak a zasiahol kačicu rovno do hlavy a zabil ju. Bol z toho šokovaný a zarmútený. V panike ukryl jej mŕtve telo pod hromadu dreva. Jeho sestra Anička to všetko videla, ale vtedy nič nepovedala. Na druhý deň po obede babka povedala: „Anička, umyješ riad.“ Ona však povedala: „Babka, Janko mi povedal, že mi chce pomôcť v kuchyni. Potom mu pošepkala:„ Pamätáš si na tú kačicu? “A tak Janko umýval riad. Neskôr v ten deň sa dedko spýtal, či deti chcú ísť na ryby a babička odpovedala: „Prepáč, ale ja potrebujem Aničku, aby mi pomohla s večerou.“ Ona sa len usmiala a povedala: „To je v poriadku, pretože Janko mi povedal, že on chce dnes pomôcť s večerou.“ Znovu zašepkala: „Pamätáš si na tú kačicu?“ Anička sa teda vydala s dedkom na ryby a Janko zostal pomáhať! Po niekoľkých dňoch, keď Janko robil svoje aj sestrine práce, to však už nemohol ďalej vydržať. A tak prišiel k babke a priznal sa jej, že zabil kačicu. Babka ho objala a povedala mu: „Zlatko, ja viem. Stála som pri okne a to celé som videla, ale pretože ťa milujem, odpustila som ti. Len som premýšľala, ako dlho necháš Aničku, aby z teba robila otroka.

Čokoľvek v minulosti si urobil ... a diabol ti to stále vyhadzuje na očí (klamstvo, podvádzanie, dlhy, strach, zlozvyky, nenávisť, hnev, zatrpknutosť atď.), ... nech je to čokoľvek .... musíš vedieť, že Boh stál pri okne a to celé videl. On vidí celý tvoj život a chce,  aby si vedel, že ťa miluje a že ti odpustí, ak Mu to úprimne vyznáš. Je len zvedavý, ako dlho necháš diabla, aby z teba robil otroka. „Ak mu však vyznáme svoje hriechy, je verný a spravodlivý, aby nám odpustil naše hriechy a očistil nás od všetkej bezbožnosti.“ (1. Jána 1,9)

Na Bohu je úžasné to, že keď prosíme o odpustenie, nielenže nám odpustí, ale aj zabudne.

Bože, Ty si ma stvoril. Ty má poznáš, Ty vidíš keď sedím a kedy vstávam, vnímaš moje myšlienky z diaľky,  poznáš všetky moje cesty. Prosím, zmiluj sa nado mnou hriešnym. V mene Tvojho Syna Ježiša, ktorý vytrpel trest za moje hriechy. Amen.